Sedíme v kruhu uprostred triedy pred tabuľou. Na poduškách sa ošívajú malí druháci a majú plno rečí. Na tejto škole nezvoní. A tak čakáme, čo bude signál, že vyučovanie začína a majú byť už ticho. S dvadsiatimi deťmi sedia v kruhu aj dve učiteľky. Keď deti neutíchajú, jedna z nich pošepká: „Čakáme na ticho.“ Funguje to.

Do tretieho ročníka bez učebnice

V triede čakáme na ticho aj s hŕstkou slovenských učiteľov, ktorí sú absolventmi vzdelávacieho programu Komenského inštitútu. Je to jeden z programov, ktorý ponúka Živica. Učitelia tam zisťujú, ako pristupovať ku svojim žiakom a študentom netradičnými spôsobmi a učiť ich nielen v laviciach s rukami za chrbtom. Navštívili sme spolu niekoľko škôl v Prahe, kde sa neučí frontálnym spôsobom, ale hľadajú tam alternatívne cesty. Do svojich škôl potom môžu učitelia zaviesť jednotlivé nápady, ktoré odpozorujú od českých kolegov.

Takí sú aj na škole Můj projekt, kde práve sedíme.  Druháci začínajú spievať pesničku v kánone. Nasledujú riekanky o čase, hodinách a ročnom období. Sú to témy, ktorým sa práve v škole venujú. Namiesto skúšania recitujú básničky s asociáciami.

V podobnom duchu pokračujú aj ďalej. Majú vymyslieť vetu na slovo „návšteva“. Sme pre nich cudzí a rovno to dajú najavo. „Prišla k nám slovenská návšteva“ je víťazná veta, ktorú teraz v kruhu vyslovujú postupne po jednom písmenku. ´Mama má Emu a Ema má mamu´ títo druháci asi nikdy nezažijú. Učebnice tu totiž majú až od tretieho ročníka.

Keďže učitelia z Komenského inštitútu sú na návšteve, začína sa predstavovacie kolečko žiakov. Prvý je na rade Tom: „Som Tom, som youtuber a som rád, že mám jedenásť followerov.“ Každý mohol učiteľom položiť aj otázku. Prvý odvážlivec sa pýta: „Aké to je na Slovensku?“ Viacerí sa opýtať hanbili, ale nakoniec padla najzásadnejšia otázka: „Čo vlastne s vami budeme robiť?“

Odpoveď bola jednoduchá – spoločne sme sa hrali.

Na hodinách z papiera nastavovali čas podľa rozprávky o kozliatkach. Zlepšovali si čítanie, logické  myslenie a učili sa hodiny. O koľkej odišla koza, o koľkej prvýkrát prišiel vlk, aj o koľkej si dal u kováča ukuť tenší hlas. Najzábavnejšie pre druhákov bolo nakoniec asi to, keď im celú rozprávku zo zadania prečítali po slovensky učitelia z Komenského inštitútu.

Všetko môžu pokaziť rodičia

Vyzerá to ako idylka, kam sa chodia deti do tretieho ročníka vlastne iba zabaviť. Po hodine sa stretávame s niektorými učiteľmi a vedením školy a pochopíme, že to je prácne a dlhodobo vytvorená štruktúra. Bez vôle všetkých učiteľov, a dokonca aj rodičov, by nefungovala. Je to aj dôvod, prečo sa na tvárach slovenských učiteľov zračil nielen obdiv, ale aj ľútosť. Ak príde na školu jeden pedagóg, ktorý chce zmeniť spôsob klasickej výuky, šance na zmenu v celej škole nie sú veľmi vysoké.

Celý proces začína ešte predtým, ako dieťa prvýkrát vstúpi do školy. Rodičia dostanú špeciálny dotazník, v ktorom zoraďujú svoje hodnoty vo vzdelávaní. Škola zisťuje, ako je pre nich dôležitá sloboda, vzťah s rodičmi, sebarealizácia, domáca príprava, životospráva či hodnotenie. „Zaujíma nás, čo od školy očakáva rodič. Často za tým totiž vidí niečo iné, ako to v skutočnosti je a to môže rozbúrať celý systém. Rozhovor s rodičmi trvá aj hodinu,“ opisuje riaditeľka školy Iveta Jonášová.

Stretnutia učiteľov s rodičmi prijatím dieťaťa do školy nekončia. No nenasledujú ani klasické rodičovské združenia. Stretávajú sa na úrovni takzvaných triád. Učiteľ a rodič, aj žiak. Všetci spolu. Aj samotné dieťa má priestor na sebahodnotenie. Žiacke knižky na tejto škole neexistujú, rodič dostáva správu z výuky každý týždeň. A namiesto známok slovné hodnotenia trikrát do roka. Napríklad jedna šikovná žiačka dostala takéto hodnotenie z matematiky: „Počas prvých dvoch mesiacov tohto školského roku sme opakovali učivo z predchádzajúceho ročníka. Na hodinách pracuješ rýchlo a presne. Učivo je pre Teba ľahké a rada riešiš aj úlohy naviac alebo počítaš príklady z pracovného zošita. Dokážeš diskutovať o probléme, vysvetliť svoj postup či stratégiu.“

Žiaci môžu navyše farebne vyznačiť, s čím v hodnotení súhlasia, za čo sú vďační a čo sa im nepozdáva. „Ako hovoria žiaci sami o sebe?“ pýtajú sa slovenskí učitelia. „Máme povinné výstupy, kde sú určené symboly, ktoré pre nás a dieťa niečo znamenajú. Na konci týždňa si otvoria svoje portfólio, či im niečo nechýba alebo či majú od nás nejaký odkaz. Z toho potom ľahko vyjde samotné hodnotenie,“ vysvetľuje učiteľka druhákov Lucie Pokorná. Lisujeme si portfóliom, v ktorom sú na konci úloh poznámky učiteľov: „Emi, zopakuj si pravidlo písania i/y po mäkkých spoluhláskach.“ Alebo: „Emi, doplň si a oprav drobné chyby. Napísala si to veľmi pekne a zodpovedne.“

Deti pod dohľadom

„Kto je teraz s deťmi?“ padne otázka počas rozhovoru s učiteľmi, keďže je stále čas vyučovania. Aj keď v škole nezvoní. „Učíme deti byť zodpovednými aj samé za seba. Neexistuje dokonalá bezpečnosť. Tak ako internet nebude bezpečný, bude iba bezpečnejší, ak k tomu budeme deti správne viesť,“ hovorí riaditeľka Iveta Jonášová. Učitelia z Komenského inštitútu mali okamžite pred očami veľké prestávky, kde sa žiaci prechádzajú v kruhu po chodbe s desiatou pod dohľadom pedagógov.

Neskôr nás vlastne neprekvapí, keď vojdeme do malej dielne a na stole sedí chlapec s pílkou v ruke. Nohami je opretý o stôl oproti, na ktorom je pripevnený zverák. V ňom je latka, ktorú sa pokúša odpíliť. Na ušiach má vzorne nasadené veľké slúchadlá proti hluku. Všetko ostatné sa nám zdá nebezpečné, ale chlapec očividne vie, čo robí a učiteľka, ktorá je s deťmi v dielni, má, zdá sa, všetko pod kontrolou.

Napokon žasneme, čo všetko sú deti schopné v tak nízkom veku vlastnými rukami vytvoriť. Dievčatá vyrobili veľkú drevnú skrinku na šitie a celú ju namaľovali namodro. Nechce sa nám veriť, že malé druháčky na skrinku namontovali aj pánty na dvierka. Chlapci vedľa zbíjali poličku na výstavu malých angličákov. „Toto mi nakreslil otec, ale tie rozmery som si vypočítal ja,“ ukazuje nám veľký nákres štvrták, ktorý na poličke robí so spolužiakom tri mesiace. Ďalší chlapec vymyslel a skonštruoval lis na hrozno: „Babka s dedkom majú veľa hrozna, tak ho chceme lisovať. Oni asi budú vyrábať aj víno.“

Parkovisko nápadov

Z dielne prechádzame späť do tried. Pri počítačoch na chodbe sedia deti a diskutujú. Na monitoroch vidíme z diaľky samé horiace budovy. Ide o jedenásty september. Žiaci robia o prelomovom dátume projekt. Keďže o jedenástom septembri koluje snáď najviac konšpiračných teórií zo všetkých na svete, pýtame sa, odkiaľ čerpajú. „Zdroje konzultujeme s učiteľmi a potom hľadáme obrázky a informácie,“ vysvetľuje blondína krútiac sa na stoličke. Najprv sme si mysleli, že počítače sú na chodbe zámerne pre dostatočnú kontrolu. Nie je to ale tak. Škola nemá priestor na ďalšie učebne a už teraz si lámu hlavu nad tým, kam umiestnia budúcich siedmakov. Zatiaľ je v škole iba prvých šesť ročníkov. Školné vychádza rodičov na približne tristo eur na mesiac.

Prekvapí ma tretiačka s otázkou, či jej môžem schváliť projekt. Ocitám sa v triede, kde každý robí niečo iné. Vysvetľujem, že nemám mandát na to, aby som schvaľovala projekty, ale dievča je neodbytné. Popritom, ako jej na popísanej A4 opravujem niekoľko gramatických chýb, premýšľam o tom, že v jej veku by som sa zrejme skôr bála prísť za niekým úplne cudzím a vysvetľovať, čo mám v pláne zaviesť na našej škole. Tretiačka chce predísť predbiehaniu sa na obede v jedálni. Vymyslela systém poradových čísel, ktorý navyše nebude zvýhodňovať iba tých, ktorí prídu skôr. Vďaka poradovníku by mal mať každý garantované, že sa niekedy dostane na obed prvý bez čakania.

Je to nápad z takzvaného „parkoviska nápadov“. Každý, kto chce niečo vylepšiť alebo zrealizovať zaujímavú myšlienku, môže svoj nápad napísať na výkres na dverách. Ak má práve rozrobené niečo iné, na realizáciu sa môže podujať aj niekto zo spolužiakov.

Tretiačka neváhala a ťahala ma po triede na obhliadku ďalších projektov. Skupina dievčat vyrábala antistresové balóniky. Do balónov liali krupicu zmiešanú s vodou. Keď to trochu stuhlo, po zmačknutí balón držal tvar. „Ale strašne to smrdí,“  upozornilo ma jedno z dievčat. Ibaže neskoro. Pri umývaní rúk čítam na všetkých veciach a zariadeniach okolo umývadla papieriky s anglickými názvami.

Malá tretiačka mi popritom rozpráva, ako na ich školu prišiel  chlapec. Ale až do druhej triedy. Za predošlou školou mu vraj nie je vôbec smutno. „Tam sa nemohli poriadne ani hýbať. Tu máme lavice do kruhu, nedostávame známky a domáce úlohy sú až od tretieho ročníka,“ vysvetľuje.

Mladé a drzé?

Práve jednotlivé projekty sú prostriedkom, cez ktoré deti získavajú hodnotenie. Očakávať, že všetky sa budú nadšene hlásiť a zapájať, je naivné. Učiteľ piatej triedy Jan Pevný nečaká vždy na to, kým sa dieťa samo rozhýbe: „Zasiahnem podľa toho, či sa dieťa pravidelne práci vedome vyhýba, alebo je to niekto, kto iba zatiaľ nemá nápad. Podľa toho sa pohybuje moja tolerancia.“

S nápadom sa však nebeží hneď do dielne. Dôležitý je aj papier. „Musia svoje projekty vedieť predať aj na papieri. Taký je dnes svet. Dokumentácia je potrebná ku každej práci,“ dodáva zriaďovateľ školy Petr Jonáš. Podľa skúseností pedagógov aktivita detí závisí aj od nadšenia samotných učiteľov. Na škole Můj projekt funguje tandemové vyučovanie, takže v jednej triede učia spolu dvaja učitelia. „Zaberá to viac času na prípravu. Musíme sa dohovoriť a na vyučovanie sa chystáme spolu. Každá  z nás je dobrá na niečo iné. Plán máme zvyčajne na týždeň dopredu,“ opisuje Michaela Švandová, s ktorou druháci riešili úlohy cez rozprávku o kozliatkach. S kolegami dokonca niekedy učia aj cez Skype. „Keď učiteľ pracuje na sebe, deti to vidia a oveľa ľahšie potom spolupracujú a snažia sa tiež. Je to tiež jeden z dôvodov, prečo sme zvolili vyučovanie v tandemoch,“ hovorí zástupca riaditeľky školy Bohuslav Hora.

Na škole zamestnávajú aj odborníkov, ktorí nie sú vyštudovaní pedagógovia. Podľa riaditeľky to však nebolo jednoduché. Bojovali s tým, že pedagógovia cítili menšiu zodpovednosť, pretože na scéne predsa boli experti na jednotlivé oblasti. Trvalo aj rok, kým našli správnu cestu a kompromis, ako to v škole mohlo fungovať. „U nás by niečo také nebolo možné,“ vzdychla si potichu pani učiteľka z východného Slovenska. V skutočnosti má pravdu. Takýto systém vyučovania totiž nedokáže priniesť na školu jeden nadšený učiteľ. Svojim prístupom však môže nadchnúť a posmeliť ostatných a tak sa stať motorom zmien. Chce to však čas. Veľa času.

Učitelia zo Slovenska si všímajú, že na hodine nepadla takmer žiadna oznamovacia veta. „Všetko sú to otvorené otázky! Jeden žiak vás prekvapil spôsobom riešenia matematickej úlohy, s ktorým ste ani vy nepočítali!“ Stáva sa to vraj pravidelne. „Hovorím si – wow, to je dobrý nápad!“ smeje sa učiteľka matematiky podľa Hejného metódy Iva Jabůrková.

Riaditeľka Iveta Jonášová však dodáva, že deti zvyknuté na diskusie a tvorenie, môžu neskôr naraziť na mantinely určené klasickým školstvom. „Keď prejdú na klasickú školu, môžu sa javiť ako drzé, lebo sú zvyknuté sa pýtať. S učiteľom často vyjednávajú a to je riziko.“

My po deťoch chceme, aby boli 45 minút výborným matematikom, 45 minút výborným chirurgom a 45 minút výborným maliarom, čo v realite takto nefunguje, hovorí učiteľka Martina Štesková. Už 7. rok vedie zmiešanú triedu prvého stupňa v komunitnej malotriednej škole na zaježovských lazoch a deti učí slobode, zodpovednosti a samostatnosti.

Spoznávať rastliny hmatom a čuchom, vzdialenosti sa učiť meraním stromov a na matematike behať štafetu. Takto môže vyzerať vyučovanie, keď žiaci opustia jednotvárnosť školskej triedy a učia sa vonku. V Dolnom Kubíne tomu prispôsobili celý školský pozemok. Prečítajte si viac.

Bežný školák stratí za jeden pracovný týždeň desať hodín potrebného spánku. Cez víkend tento deficit nedobehne. Podľa neurovedca Jareda Saletina z Brown University za to môžu najmä akademické tlaky – veľa učenia, úloh a krúžky. Malo by vyučovanie pre tínedžerov začínať neskôr? Aj na spánok by sme sa mali vždy pripraviť – ako?  V rozhovore dáva Jared Saletin odpovede aj na tieto otázky.

V triede prvákov Stanky Opátovej počítajú deti príklady dobrovoľne aj cez prestávku a na nové zadanie nereagujú znechutením, ale nadšene si pýtajú ďalšie. Hejného metóda ich učí rozmýšľať a samostatne hľadať riešenie. A to ich veľmi baví.

Príbeh učiteľky Angeliky Hanesz, ktorá učí informatiku a fyziku na Základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Buzici a po triede behajú roboty.

Príbeh Učiteľa Slovenska 2019 Petra Palla, ktorý druhákov na ceste za Jankom Hraškom naučil písmeno „a“, aj GPS súradnice.

Príbeh učiteľky Lenky Škarbekovej, ktorá dáva študentom ,,ohmatať“ prírodu.

Mnoho detí a mladých ľudí z osád nemá doma napríklad elektrinu a v zime, keď sa zotmie skôr, sa nemá kde učiť, popisuje situáciu časti slovenských žiakov EDITA RIGOVÁ z Inštitútu SGI. Ako motivovať deti z osád, aby školu dokončili? A čo by mal štát urobiť preto, aby druhošancové vzdelávanie nebolo vôbec potrebné?

Dôvodov, prečo mladí ľudia z osád nedokončia základnú školu, je viacero. Majú rodinné problémy, priveľa vymeškaných hodín alebo v ich okolí žiadny deviaty ročník nie je. Mimovládne organizácie ETP a Inštitút SGI sa im snažia pomôcť, aby mohli školu dokončiť dodatočne. Boli sme sa pozrieť, ako takéto vzdelávanie prebieha, prečo je potrebné a čo by sa malo zmeniť, aby bolo efektívne.

Vyššia dôvera, väčšia sloboda, spolupráca medzi školami aj transparentné testovanie. To všetko sú prvky, ktoré charakterizujú vzdelávací systém vo Veľkej Británii a ktorými by sa mohlo inšpirovať aj Slovensko.

Ako pracovať s informačnými technológiami, aby boli pre deti dobrým sluhom a nie zlým pánom? Vedia počítačové hry pomôcť vo vzdelávaní? A čo sa deje s tínedžerom, keď mu za trest vezmete smartfón? Pozrite si záznam z našej diskusie.

Deti bez kontextu nechápu, že lom svetla je vlastne dúha. Profesor JOZEF HVORECKÝ sa to rozhodol zmeniť a pripravil učebnicu, ktorá dáva deťom priestor pochopiť súvislosti. Ako sa dajú tri predmety prepojiť v jednej knihe? A prečo sa na dnešných školách kontext deti často nenaučia? Čítajte v rozhovore.

Jeho dcéra v škole trpela. Desať mesiacov stresu a dva mesiace voľna boli traumatizujúce aj pre rodičov. A tak začali hľadať alternatívy. Našli. Postupne v nich vyštudovali všetky tri jeho dcéry, dnes už absolventky štandardných vysokých škôl. PETER HARTKAMP sa medzitým stal sám zakladateľom „slobodných škôl“. O ich koncepte hovoril na tohtoročnom TEDx Bratislava.

Myslíte si, že dobre poznáte obec, v ktorej žijete? Pravdepodobne o opaku vás presvedčia deti, ktoré v rámci projektu Tajný život mesta vytvorili v 50 obciach bádateľské výpravy za prírodou a históriou. Boli sme si vyskúšať hľadačku v Hamuliakove.

SLAVOMÍR MATEJKA je riaditeľ základnej školy s materskou školou v Pliešovciach. Postupne skúša zavádzať metódy, ktoré by sme čakali skôr na elitnom súkromnom gymnáziu niekde v Bratislave, a dokazuje tak, že školstvo sa dá zmeniť už dnes, netreba čakať na systém.

Navštívili sme hodnotenie environmentálne-vzdelávacieho programu Zelená škola na základnej škole Karloveská 61 v Bratislave, aby sme zistili, ako mení školu, jej žiakov a ich rodiny.

Verím, že ak študenti pochopia, ako sa z bežných ľudí stali páchatelia hrozných činov, kolaboranti, či apatickí pozorovatelia, porozumejú aj silám, ktoré formujú dejiny, hovorí MARJORIE BROWN, juhoafrická učiteľka a bojovníčka za ľudské práva. Založila jednu z prvých rasovo zmiešaných škôl v Južnej Afrike a dnes učí na elitnej škole, v ktorej pomáhajú žiaci chudobných deťom. Marjorie sa zaradila medzi top 10 učiteľov sveta Global Teacher Prize.

Nie je potrebné dávať nám hlas. Ten už máme. Čo však potrebujeme je vzdelanie, prostredníctvom ktorého môžeme svoje názory a predstavy o živote kultivovane presadzovať, vysvetľuje v rozhovore MOHAMED SIDIBAY, ktorého počas raného detstva v Sierra Leone uniesli rebeli a urobili z neho detského vojaka.

Dnes vzdeláva deti, ktorým bol prístup k vzdelaniu odoprený a o vplyve vzdelávania na svoj život rozprával ako hlavný rečník na odovzdávaní cien pre najlepších učiteľov sveta Global Teacher Prize.

Filozofia na gymnáziu nemá byť len o bifľovaní dejín a teórií, ale dá sa využiť na posilnenie kritického myslenia a diskusie. Katarína Jakubcová z Evanjelickej spojenej školy v Martine namiesto diktovania poznámok o filozofii učí deti filozofovať.

ROBERT ČAPEK učiteľom radí, ako najlepšie pracovať so žiakmi. Sú aj školy, kde učitelia vytvoria atmosféru nevraživosti a najradšej by ma upálili aj s mojimi spismi, hovorí. Ako neuviesť svoju triedu do bdelej kómy a pomôže zvýšenie platov zlepšeniu kvality našich škôl? Čítajte v rozhovore.

Odhalením pochybného tendra pri slovenskom predsedníctve Rade EÚ nahnevala ministra zahraničných vecí aj premiéra. Teraz učí na gymnáziu. Tie decká ma nevnímajú ako Bielu vranu, ale ako ďalšiu učku, ktorá sa im snaží niečo povedať za hodinu a pol, keď ony chcú robiť niečo iné, hovorí ZUZANA HLÁVKOVÁ. Prečo sa rozhodla pre učiteľské povolanie a čo je ťažšie – učiť či odolávať hnevu mocných? Čítajte v rozhovore.

Prečítajte si príbeh bývalého vojaka, ktorý sa stal učiteľom a rozhodol sa zmeniť telesnú výchovu tak, aby sa do športu zapojili aj menej odvážne deti, spolupracovali chlapci s dievčatami a starší s mladšími. Príbeh vyšiel ako súčasť publikácie Dvadsať inšpiratívnych učiteľských príbehov – Ako meníme školstvo zdola, ktorú vydal Komenského inštitút.

Len minimálna časť žiakov slovenských štátnych škôl má radosť z toho, že na sebe v škole pracujú, hovorí MARTIN KURUC z Centra pedagogického výskumu UK v exkluzívnom rozhovore o novom výskume. K práci v škole ich motivuje strach pred zlou známkou či hanby z toho, že niečo nezvládnu. To zabíja ich tvorivé myslenie a učí ich nesamostatnosti. Ako to zmeniť? Čítajte v rozhovore.

Fyzika vie byť aj veľká zábava. Dôkazom sú hodiny s oceňovaným slovenským fyzikárom Jozefom Beňuškom, ktorý sa na hodine nebojí ani ohňa.

Ľudia, ktorí žijú s hendikepom, pochádzajú z inej krajiny či sú príslušníci menšiny. Mnohé deti sa s nimi nikdy nestretnú, a tak majú sklon automaticky preberať stereotypy. Práve to sa snaží zmeniť nezisková organizácia Eduma (Od emócií k poznaniu), ktorá vytvorila vzdelávací portál a Online živá knižnica, na ktorom nájdete príbehy týchto ľudí. Boli sme sa pozrieť, ako prebieha vyučovanie s pomocou videí Živých kníh.

To, že si u nás môžete robiť, čo chcete, z nás nerobí ľahkú školu, práve naopak, hovorí Ann Martine Moore o jednej z najstarších slobodných škôl typu Sudbury Valley. V Sudbury neexistuje rozvrh, školské hodiny, učebný plán ani učitelia. Deti robia, na čo majú chuť a samy musia prísť na to, čo ich baví a čomu sa chcú venovať. Spoločne rozhodujú aj o pravidlách či rozpočte školy. V čom sú pozitíva a v čom negatíva takéhoto prístupu? Prečítajte si v rozhovore.

Vďaka spolupráci s Nadačným fondom Telekom pri Nadácii Pontis vám prinášame záznam prednášky neurológa Martina J. Stránskeho. Dozviete sa, ako a prečo myslíme, kde začína a kde končí mozgové vedomie a prečo čelíme ako ľudia skutočnej evolučnej kríze.

Bola členkou vesmírnej posádky, ktorú vyskladali aj z učiteľov s rekordným počtom žien. DOROTHY METCALF-LINDENBURGER učila na strednej škole prírodné vedy, keď na stránke NASA objavila inzerát, že hľadajú učiteľov, ktorí by mohli ísť do vesmíru. Hovorí, že aj ženy sú technické typy, len potrebujú nabrať sebavedomie. Deti sa podľa nej o vede majú učiť prostredníctvom skúseností z pokusov a nie čítania z učebnice.

Ako sa učí matematika v záhrade zaježovskej komunitnej školy? Píše jedna z mamičiek – učiteliek.

Rozhovor s VLADOM BURJANOM o tom, ako často sa stretáva poradca s ministrom, ako to bolo s comenia scriptom, aj problémoch, ktoré majú školy na celom svete rovnaké.

Ako učiť deti o prírode, keď ich dnes viac zaujímajú hry na tablete či mobile? Nová mobilná aplikácia Pl@ntNet spája bádanie v prírode s modernými technológiami. Jej databázu slovenskými rastlinami naplnili školáci v rámci projektu Tajný život mesta.

V dnešnom svete rýchleho internetu a obrovského kvanta informácií je niekedy ťažké rozoznať, čo je pravda a čo už nie. Prinášame vám od lektora kritického myslenia Ondreja Gažoviča sedem základných rád, ako sa nedať nachytať.

Tiež žijete v predstave, že deň učiteľa končí obedom o druhej? Strávila som deň so Zlatým Amosom – Petrom Uhrinom – a skoro ma to položilo. Prečítajte si, ako vyzerá deň najobľúbenejšieho učiteľa.

Mirka Piláriková 4. rok vedie program environmentálnej výchovy Zelená škola. Hovorí, že najúčinnejšie je robiť menšie kroky so zapojením detí, ktoré ich prenesú aj domov. Idú potom napríklad na prázdniny k babke a donútia ju triediť odpad a jazdiť na bicykli. Nie je teda pravda, že by deťom na životnom prostredí nezáležalo, treba im len poskytnúť priestor.

Združenie Living Memory debatuje so žiakmi základných a stredných škôl o politike a totalitných režimoch. Prostredníctvom príbehov ľudí prenasledovaných nacistickým alebo komunistickým režimom a diskusií so žiakmi chce posunúť ich zmýšľanie od opakovania fráz konšpirátorov či extrémistov.

Školská Escape Room sľubuje podporu logického a kritického myslenia, tímovej spolupráce aj ducha školy. Vymyslela ju síce učiteľka, no realizovali ju pod jej dohľadom samotní žiaci. Naučili sa, ako plánovať projekt, urobiť finančnú zbierku, navrhnúť rozpočet aj pracovať s ľuďmi.

Keď je vysokoškolský pedagóg platený za publikácie a nikto nehľadí na kvalitu jeho výučby, nečudujme sa, že mnohí slovenskí študenti utekajú do zahraničia, hovorí ZUZANA GALLAYOVÁ z Technickej univerzity vo Zvolene, ktorá zastrešuje program Sokratov inštitút aj mnohé iné vzdelávacie aktivity v spolupráci so Živicou. Problémom však je aj pasivita študentov, ktorú odstráni len zmena základných a stredných škôl.

Žiakov rodičia tlačia do dobrých známok a učitelia do dobrých výsledkov v testovaniach, pritom všetci chcú niečo úplne iné – aby ich deti vedeli myslieť a boli úspešní, hovorí učiteľ fyziky a riaditeľ školy Evanjelickej spojenej školy v Martine JOZEF SOPOLIGA. Vo svojej škole v rámci Komenského inštitútu zavádza takzvané rutiny myslenia, čo je metóda vyvinutá na Harvarde, ktorá vedie žiakov k pochopeniu namiesto bifľovania. Iba tak podľa neho dosiahneme, aby si zo školy naozaj niečo odniesli.

Klasický učiteľ je rozhodcom, ktorý príde, odpíska fauly a podčiarkne výsledok. Oproti tomu, rola učiteľa–trénera je v tom, aby svojim zverencom pomohol rásť a zlepšovať sa, vďaka čomu dosiahnu nabudúce lepší výkon, hovorí mentor učiteľov na Komenského inštitúte Dávid Králik. Je v dnešných školách možné nebyť učiteľom-rozhodcom? Čítajte v rozhovore.

Dobrý učiteľ neprednáša žiakom fakty, ale vedie diskusiu, hovorí neurológ z Yale University a lektor Komenského inštitútu MARTIN JAN STRÁNSKÝ. Prečo mozog holé fakty nudia a ako naň vplývajú sociálne siete či čítanie z obrazovky? Čítajte v rozhovore.

Materská škola, v ktorej deti trávia väčšinu dňa v prírode. Hrajú sa v opadanom lístí, zručne šplhajú po stromoch, čľapkajú sa v kalužiach, separujú odpad, kompostujú, majú vlastnú záhradku. Utópia? Nie, lesná materská škola!

Väčšina odchovancov slovenského školského systému si na hodiny dejepisu pamätá ako na odpočítavanie ručičky na hodinách so sklenými očami počas nezáživného učiteľovho prednášania. Niet divu, že vzhľadom na súčasné dianie, tak rýchlo strácame historickú pamäť. Učenie sa učiva naspamäť a jeho následné rýchle zabudnutie je problémom na mnohých slovenských školách. Učiteľ dejepisu a slovenčiny Michal Bohuš z gymnázia Ladislava Sáru z Bratislavy, ktorý je tento rok aj účastníkom Komenského inšitútu, sa to rozhodol zmeniť.

 
Dlhoročná riaditeľka populárnej berlínskej alternatívnej školy ESBZ MARGRET RASFELD hovorí, že vo vzdelávaní konáme proti zisteniam z oblasti výskumu mozgu či pedagogiky. Mali by sme sa podľa nej viac sústrediť na učenie pre život a rozvoj osobnosti. Žiakov preto posiela na dobrovoľnícku prácu aj výlety s minimom peňazí.

Bývalý minister školstva tvrdí, že zo školstva sa stala rádioaktívna téma. Aj preto nemohol pokračovať na poste ministra, napriek tomu, že chcel predstaviť vlastný návrh reformy, podľa ktorej by viac zarobili učitelia, ktorí by prešli špeciálnymi testami. Dnes podľa neho učia aj takí, ktorí nevedia čítať s porozumením.

Bývalý prezident Microsoftu v Európe a lektor Komenského inštitútu JAN MÜHLFEIT hovorí, že v školstve aj v živote by sme sa mali zamerať na naše silné stránky. Slovensko aj Česko sa podľa neho musia živiť predajom myšlienok a ak sa tu vzdelávanie nezlepší, nebudeme konkurencieschopní.

Naše školy na tom nie sú až tak zle, ako si mnohí myslia, hovorí učiteľ geografie a tvorca portálu s inovatívnymi vzdelávacími materiálmi lepsiageografia.sk, PETER FARÁRIK. Ako vníma štrajk učiteľov? Koľko mu trvá príprava na hodinu a čo by chcel odovzdať svojim žiakom? Čítajte v rozhovore.

Vzdelávacia funkcia je presne tá, na ktorú dnes už školy nepotrebujeme, hovorí český expert na školstvo ONDŘEJ ŠTEFFL, ktorý okrem iného založil spoločnost Scio. Dnes riadi súkromné ScioŠkoly, kde sa deti namiesto akadémie pripravujú na skutočný život.

Uprostred obytných štvrtí v Berlíne sa nachádza desať detských fariem s hospodárskymi zvieratami. Tie učia deti láske ku zvieratám a prírode, ktorá im v meste môže chýbať.

Školské dvory sú často len nudné vyprahnuté trávniky. V rámci projektu Záhrada, ktorá učí sa postupne menia na interaktívne učebne, kde učitelia nemajú problém zaujať pozornosť aj na hodine matematiky.

Filozofia pre deti je metóda umožňujúca učiteľom viesť dialóg so žiakmi a študentmi. Deti sa učia vyjadriť svoje myšlienky, pýtať sa, vypočuť sa navzájom, argumentovať, vyjadriť svoj nesúhlas kultivovaným spôsobom a v neposlednom rade reflektujú učenie, ktoré sa počas filozofie pre deti učia.

Vzdelávací systém krivia plošné testovania žiakov, rebríčky škôl, ale aj elitné gymnáziá. Z nich vychádzajú absolventi, ktorí sa s určitým typom ľudí v živote nestretli a nemajú tak pojem o sociálnej realite, hovorí český expert na školstvo Tomáš Feřtek.

V Prahe už viac, než 20 rokov funguje prírodné gymnázium. Jeho žiaci trávia veľkú časť roka v prírode, spia v stanoch a učia sa táboriť. Zároveň však nemajú problém zmaturovať a dostať sa napríklad na medicínu.

Sokratov inštitút hľadá mladých ľudí, ktorí chcú meniť svet k lepšiemu. Učí ich praktické veci ako prácu s médiami, či orientáciu v právnom systéme, ale aj ako nazerať na veci z nečakaných uhlov, hovorí v rozhovore jeho vedúci JÁN MARKOŠ. Prihlásiť sa môžete do 30. apríla!

Boli sme sa pozrieť na hodinu fyziky vo Waldorfskej škole v Bratislave. Deti sa ju učia prostredníctvom pokusov v dlhých blokoch na začiatku vyučovania počas celého mesiaca. Tak totiž podľa učiteľov dokážu tému lepšie pochopiť.

Waldorfská škola sa snaží pôsobiť aj na hodnoty detí, ktoré ju navštevujú. Nechce s nimi len trénovať správne odpovede, ale naučiť ich hľadať vlastné riešenia, hovoria v rozhovore riaditeľka a učiteľka slovenského a anglického jazyka XÉNIA ČINIČUROVÁ a špeciálna pedagogička MIROSLAVA HERIBANOVÁ.

„Pôjdeš voliť?“ pýtala sa môjho 19-ročného brata chvíľu pred voľbami. Hovorí, že jasné. A čo jeho kamaráti? Väčšina tiež. Boli to však práve prvovoliči, ktorí dali najviac hlasov neonacistickej ĽSNS. Čím to je?

Vyrastá nám na Slovensku nová generácia neonacistov, alebo mladí jednoducho nevedia, koho volia? Nie je chyba v tom, ako sa o politike na školách dnes učí? Opýtali sme sa profesora ERICHA MISTRÍKA z katedry etickej a občianskej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Bratislave.

Môže byť učiteľ so žiakmi kamarát? Čo robiť, keď má pocit vyhorenia? Psychologička a lektorka SYLVIA ONDRISOVÁ z Komenského inštitútu hovorí, že učitelia majú víziu, ktorú chcú prinášať svetu, občas sa ale stratí každý z nás.

Pracuje na kampani Chceme vedieť viac a tvrdí, že je zbytočné sa rozprávať o tom, či má byť normatív na žiaka 1,3 alebo 1,5, keď nevieme, čo chceme vzdelávaním vlastne dosiahnuť. Lepšie školstvo nedosiahneme plošným zvýšením platov, ale musíme zrušiť tabuľkové platy, hovorí v rozhovore PETER DRÁĽ.

V škole Felix nezvoní, deti si vysvetľujú učivo navzájom a do školy sa tešia. Jej zakladatelia sú totiž presvedčení, že by sa nemali učiť z učebníc a po večeroch s rodičmi. Boli sme sa pozrieť, ako vyzerá ich bežný deň.

Živica spolu so ZSE testovali, či sa deťom viac páči tradičné alebo alternatívne vyučovanie. Vybrali by si zábavnejšiu alternatívu.

Predstavy, záujmy a motivácie osôb zapojených do humanitárnej pomoci môžu byť často až protichodné, spoločne však vytvárajú synergiu, ktorá dovoľuje projektom zmysluplne fungovať.

Deti z lesných klubov majú často lepšiu imunitu a sú zvyknuté byť vonku za každého počasia, hovorí sprievodkyňa detí z Lesného klubu Mravenisko a absolventka Sokratovho inštitútu, MICHAELA RIDZOŇOVÁ.