Už aj Košice majú svoj prírodný cintorín. Ľudia tu hľadajú iný prístup, nielen menej odpadu, hovorí jeho zakladateľka zo Živice

---

„Stáva sa, že k nám ľudia prídu aj po desiatich rokoch s nezahojenou ranou zo smrti blízkeho, ktorého pohreb nevyzeral tak, ako by si priali. Niekedy sa u nás teda dejú aj druhé – opravné pohreby,“ hovorí Monika Suchánska, spoluzakladateľka slovenských prírodných cintorínov z projektu Záhrada spomienok.  

Prechádzame sa spolu po druhom takomto cintoríne, ktorý nedávno otvorili v Košiciach. Cintorín je vlastne lesom, kde svoj posledný odpočinok nájdete pod korunami stromov. V strede čistinky vidíme mohutný kameň s vytesanou priehlbinou, v ktorej pozostalí zapaľujú plávajúce sviečky. Nevidieť však žiadne náhrobky ani ozdoby. Neskôr sa dozvedáme, že tento minimalizmus má svoje opodstatnenie nielen z estetického, ale aj ekologického hľadiska. 

Stáva sa, že k nám ľudia prídu aj po desiatich rokoch s nezahojenou ranou zo smrti blízkeho, ktorého pohreb nevyzeral tak, ako by si priali. Niekedy sa u nás teda dejú aj druhé – opravné pohreby.

Bez umelých dekorácií 

Nielen v Lese spomienok, ale aj na ďalšom slovenskom prírodnom cintoríne, Záhrada spomienok, vo Zvolene, by sme márne hľadali tradičné kamenné náhrobky ozdobené plastovými svietnikmi, ikebanami či vencami. 

Všetko toto je na prírodných cintorínoch zakázané. Namiesto náhrobkov sa na stromoch nachádzajú drevené tabuľky, na ktoré sa gravírujú mená a dátumy zosnulých. Tabuľky slúžia aj ako orientačný bod, aby ľudia vedeli, kde presne je ich blízky pochovaný.  „Dekorácie sa môžu priniesť len na pohreb a my ich následne odstránime zhruba po dvoch týždňoch, aby miesto mohlo splynúť s okolím,“ vysvetľuje Monika. 

Dovolené dekorácie musia spĺňať tiež isté kritéria. „Máme jasne stanovené pravidlá, čo je možné na cintorín prinášať a kedy. Sú to živé kvety, ktoré sa môžu priniesť len počas uloženia popola. Podľa pravidiel a zmlúv ľudia vedia, že môžeme odstrániť kvetiny po čase, keď už neplnia estetickú funkciu, a tak ich skompostujeme.“ Spomínaný kameň s vytesanou priehlbinou v strede cintorína má tiež svoju funkciu. Priehlbinu vypĺňa voda, na ktorú si pozostalí môžu zapáliť bezobalovú sviečku z prírodného vosku. Plávajúcimi sviečkami na hladine sa predchádza riziku požiaru v lese. Ani sviečky po dohorení nekončia v koši. Pohrebníčky ich vracajú na výrobu nových. 

Bez náhrobku a v prírodnej urne

Monika nám popisuje, ako tradičné náhrobné kamene cestujú cez pol planéty z Číny či Indie a tým za sebou zanechávajú veľkú uhlíkovú stopu. Hovorí taktiež, že často nepochádzajú z etických pracovných podmienok a neprinášajú nič verejnému priestoru a prírode. „Na tomto type cintorína nie sú vôbec potrebné.” 

Záujemci o pochovanie v Lese spomienok si môžu vybrať medzi dvoma spôsobmi. Buď ich popol do zeme zakopú v rozložiteľných urnách, alebo ho vsypú priamo do zeme. Urny, ktoré v prírodnom cintoríne používajú sú vyrobené z papierovej hmoty alebo zo zmesi papiera a nepálenej hliny. „Je to ručná a slovenská práca. Okrem toho to má aj ekologicky prínos, že do niekoľkých mesiacov sa v zemi plne rozloží. Pozostalí si urnu môžu kúpiť priamo od nás,“ hovorí Monika. Na trhu sú k dispozícii už aj rozložiteľné urny z celulózy alebo zo stlačeného šrotu. Monika odporúča, aby si pozostalí skúsili vyrobiť urnu aj sami, samozrejme, bez použitia lepidiel a umelých materiálov. „Trúchliacim často pomôže, keď môžu ešte naposledy pre daného človeka niečo urobiť.”

Viac ako sto pohrebných miest

Ďalším faktorom, ktorý nehrá v prospech kamenných náhrobkov a tradičného pochovávania je podľa Moniky aj kapacita. V Lese spomienok je momentálne k dispozícii 119 hrobových miest na uloženie urny alebo popola, pričom ide o neveľkú lesnú čistinku. Pochovávanie celých tiel pod náhrobný kameň si vyžaduje omnoho väčší priestor, ktorý je v mestách stále vzácnejší. 

Trúchliacim často pomôže, keď môžu ešte naposledy pre daného človeka niečo urobiť.

Nedostatok priestoru sa väčšinou rieši rozširovaním pozemku, často výrubom stromov či zasahovaním do okolitej prírody. „Lesné prostredie je ústretovejšie voči pochovávaniu popola, pretože na to naozaj stačí meter štvorcový, kde sa uloží urna alebo popol. V mestách je to udržateľnejší spôsob pochovávania, keďže naozaj veľa veľkých miest bojuje s nedostatkom miesta na pochovávanie. Toto je niečo, čo šetrí miesto, a zároveň chráni mestskú zeleň. Keď už sa tu pochováva, tak stromy sa nemôžu vyrúbať,“ vysvetľuje Monika ukazujúc na okolité stromy. Správcom cintorína je Správa mestskej zelene v Košiciach.

Prírodné pohrebníctva dbajú aj na vegetačný pokoj stromov. Z tohto dôvodu pochovávajú len od jari do jesene, aby stromy neohrozili tým, že im odkryjú korene v mínusových teplotách. V prípade, že ľudia potrebujú vykonať pohreb v zime, tak urnu si vedia odložiť v danom pohrebníctve, alebo si ju nechajú doma do jari. 

Hudba a maľovanie urny 

Ďalším rozdielom medzi tradičnou formou pochovávania a tou prírodnou je podľa Moniky aj čas, ktorý je poskytnutý trúchliacim počas obradu. Pohreby, na ktoré sú ľudia zvyknutí, bývajú väčšinou veľmi rýchle, a to najmä v mestách. V Lese spomienok nie sú nikdy naplánované viac ako dva pohreby denne, čím dostanú pozostalí na rozlúčku so svojim blízkym toľko času, koľko potrebujú. 

Taktiež sa každý obrad líši podľa žiadosti pozostalých. „Keď chcú štruktúru a niekoho kto to vedie, tak tú úlohu preberám, no keď ma nepotrebujú, tak tu nie som,“ hovorí Monika. 

Žiadatelia o pohreb sa s Monikou dohodnú na konkrétnom dátume a čase. Tá im následne pripraví urnu a kvetinovú výzdobu, ktorú urobí z toho, čo práve rastie. Tiež nachystá sviečky a lístky, na ktoré si môžu napísať odkaz a hodiť k urne alebo k popolu. „Keď si od nás kúpia urnu, ktorá je celá biela z papierovej hmoty, tak ju chcú väčšinou ešte pomaľovať a pokresliť. Tým pádom majú k dispozícii aj fixky, vodové farby a pastelky. Samozrejme, niekedy si prinesú aj občerstvenie alebo repráčik a púšťajú si hudbu alebo čokoľvek čo chcú,“ poznamenáva s úsmevom. 

Monika s pozostalými všetko naplánuje, no na obrade môžu byť aj bez nej. Takisto ich môže len sprevádzať jednotlivými krokmi, aby vedeli, kedy a kde sa majú presunúť. „Našou prioritou je napĺňať predstavy pozostalých alebo posledné priania človeka, ktorého pochovávame. Je to naša základná myšlienka, že rodina vie najlepšie, ako má pohreb vyzerať.“

Ekologické aj cenovo dostupné 

Cena tradičného pochovania do rakvy, ktorá sa následne vloží pod náhrobný kameň, spoločne s poplatkami cintorínu, prepravou zosnulého a ďalšími výdavkami spojenými s administratívou či s úpravou zosnulého, sa bežne vyšplhá aj na viac ako tisíc eur. „Keď si človek zráta koľko vencov a kahancov prinesie na hrob počas rokov, tak to tiež môžeme považovať za finančný výdaj,“ dopĺňa Monika.

Prírodný pohreb môže byť lacnejší, než ten klasický. Odpadajú náklady na náhrobok a jeho starostlivosť. Mená a letopočty zosnulých nesú kortenové tabuľky so životnosťou až sto rokov. Cena za pochovanie v Lese spomienok, spolu s nájmom hrobového miesta, kortenovou tabuľkou, ekologickou urnou a sprevádzaním stojí približne 400 EUR. Aj keď je prírodný pohreb lacnejší ako ten tradičný, tak najlacnejším variantom stále ostáva rozptylová lúčka, kde sa popol iba voľne rozsype, no pozostalí zosnulého nemajú kam prísť navštíviť.

Keď si od nás kúpia urnu, ktorá je celá biela z papierovej hmoty, tak ju chcú väčšinou ešte pomaľovať a pokresliť. Tým pádom majú k dispozícii aj fixky, vodové farby a pastelky. Samozrejme, niekedy si prinesú aj občerstvenie alebo repráčik a púšťajú si hudbu alebo čokoľvek čo chcú.

Nie sú to len ekologickí nadšenci

Podľa Moniky ľudia vyhľadávajú alternatívy ku klasickému pohrebníctvu, pretože sú nespokojní s tým, čo je bežne v ponuke. „Nepáči sa im, že hrob musí mať nejaké hrobové zariadenie čiže náhrobok, dosku, prípadne sa im nepáčia klasické urny. Nepáči sa im možnosť rozptylu, kde sa len popol vysype na trávnik a človek nemá konkrétne miesto. Hľadajú niečo medzi.“

Monika súhlasí s tým, že väčšinou si prírodnú možnosť pochovávania vyberú práve tí, ktorí majú vzťah k prírode, no nejde len o ekologicky založených ľudí. Sú aj takí, ktorí by zrejme zvolili nejaké miesto v prírode, kde by popol roztrúsili, no zároveň chcú mať možnosť sa na to miesto vracať, čo vo voľnej prírode nie je garantované. „S miestom v prírode sa môže hocičo stať. Môže sa tam začať stavať, rúbať a podobne. Na prírodnom cintoríne je garancia ochrany miesta a statusu, že sa o to niekto stará. Ľudia vedia, že sa tu odrazu nezačne bagrovať.“ Niektorí záujemcovia o prírodnú formu pochovávania veria, že sa po smrti stanú súčasťou celkového priestoru. Niektorí si zase predstavujú, že sa stanú súčasťou konkrétneho stromu alebo napĺňajú prianie človeka, ktorý nechcel, aby po ňom niečo zostalo.

Záujem Slovákov o prírodné pohreby dokazuje aj to, že mesiac od novembrového otvorenia Lesa spomienok malo už šestnásť miest svojho záujemcu. „V prírodnom pohrebníctve na Slovensku je to úspech. Osobne ma tiež prekvapilo, že veľa ľudí si rezervuje miesto pre seba dopredu ešte za života. Nečakala som, že práve na východnom Slovensku to bude tak vyhľadávané,“ hovorí Monika, ktorá prírodné pohrebníctvo najprv rozbiehala v Prahe. 

Bližšie k prírode chcú ísť aj samosprávy

Okrem samotných záujemcov o  prírodné cintoríny prejavujú záujem aj samosprávy. „Pravidelne sa ozývajú rôzne mestá a obce s tým,  že by to chceli vyskúšať aj na svojom území. Zároveň sa za posledné dva roky nezrealizoval žiadny ďalší prírodný cintorín, ale s mnohými mestami a obcami komunikujeme. Na viacerých miestach to vyzerá nádejne, no je to proces na dlhú trať.“ 

Na druhej strane niektoré obce sa do vytvorenia prírodného cintorína pustia na vlastnú päsť, čo podľa Moniky nie je správne, pretože veľakrát o tomto type pochovávania nemajú dostatok informácií a vytvoria tak cintorín bez žiadnej pridanej hodnoty, akou je napríklad aj iný prístup k pozostalým alebo k posledným rozlúčkam. V takomto prípade tím zo Záhrady spomienok, ktorú realizuje Živica, ponúka vzdelávacie aktivity, workshopy a základné prednášky o prírodnom pohrebníctve.

Na Slovensku Živica spravuje zatiaľ dva prírodné cintoríny, no možno práve otvorenie Lesa spomienok v Košiciach motivuje ďalšie obce a mestá uvažovať o vytvorení podobných miest, na ktorých sa bude pochovávať prírodnou cestou.