V ústrety vlnám

---

Možno vám zomrel niekto blízky, rozišli ste sa s partnerom alebo ukončili vzácne priateľstvo. Niektorí ste možno stratili prácu či materiálne istoty. Iní ste zasa zistili, že nemáte čas, priestor či energiu splniť si váš dlhoročný sen. Prišli ste o predstavy, aké by to mohlo byť, a nie je. A možno ste stratili predstavy o sebe samých. O tom, akí by ste chceli byť, akí ste si mysleli, že ste. A zrazu vás život presvedčil o niečom inom a vy sa nespoznávate.  Ide o jedny z najbolestivejších strát.

Ako to máte vy?

A ako sa vám darí vyrovnávať sa so smútkom, hnevom, veľkým prázdnom, alebo inými pocitmi, s ktorými ste nepočítali a oni zrazu vtrhli do vášho života ako tornádo? Predpokladám, že ste sa na ne nestihli dopredu pripraviť. A ak ste sa aj pripravovali, tak vás napriek tomu sčasti prekvapili a paralyzovali, uvrhli do neznámej krajiny.

Darí sa vám vaše pocity a myšlienky postupne racionálne usporiadať, spracovať a následne odškrtnúť z „To Do“ listu,  dodržať vnútorný termín, dokedy sa s nimi vysporiadate a potom to už bude lepšie? Ak áno, gratulujem. Mne, a ani mnohým ľuďom okolo mňa, sa to príliš nedarí. A hoci je to náročné, myslím, že je to tak vlastne v poriadku. Že emócie sa neskrývajú v hlave, a tak sa ňou nedajú vždy vyriešiť. Že nejde o to prekonať straty, ale skôr naučiť sa s nimi žiť a dovoliť im, aby na nás premieňali.

Dopriať si čas

Minulý rok som zažila veľké straty a súhrou okolností prišla v živote o pár blízkych ľudí.  Nezomreli, „len“ odišli z môjho života vplyvom okolností. Mala som pocit, že strácam pôdu pod nohami. Obrátilo mi to život na ruby, otvorilo vo mne miesta, na ktorých som nikdy nebola, ukázalo, aké hlboké je dno, na ktoré som padla a z ktorého sa kúsok po kúsku štverám nahor. Štverám, a zasa padám, a tak stále dokola.

Nakoľko som racionálny človek, snažila som sa vyskúšať všetky možné spôsoby, ako sa so stratami skúsiť vyrovnať. Terapie, písanie denníka, čítanie múdrych kníh, presťahovanie sa a iné radikálne životné zmeny. Pomohli? Z veľkej časti určite áno, dokonca s pridanými hodnotami. Okrem spomínaných strát totiž liečili aj iné veci vo mne, ponúkali priestor na spoznávanie sa. Dodávali mi silu tým, že som pristupovala aktívne k tomu, čo sa deje. Prehlbovala som vzťah k samej sebe aj prostredníctvom prehodnocovania vzťahov k iným ľuďom a ku svetu. Túto vnútornú prácu na sebe pokladám za veľmi dôležitú a neustále v nej pokračujem.

Ale žiadna z týchto vedomých „akcií“ nedokázala, a stále nedokáže nahradiť ČAS. Čas, ktorý každý z nás potrebuje nie na úplne vedomé, ale skôr podvedomé spracovanie otrasov, životných zmien a náročných chvíľ. Znie to ako staré klišé. „Potrebuješ čas“. „Čas všetko vylieči“. Ale viete čo? Stále viac a viac verím, že je na tom kus pravdy.

Nasleduje otázka: A koľko času? Na ňu sa už nedá jasne odpovedať. Závisí to od mnohých faktorov. S časom je to zaujímavé aj preto, lebo je relatívny. A aj keď sa zdá, že už sme v poriadku a máme pocit, že sme za tým, príde ďalšia vlna. Niekedy nás zahalí smútok ako závoj a skryje nás na dlhý čas. No inokedy prichádzajú pocity nárazovo, akoby vo vlnách. Sú obdobia, kedy nám straty niečo pripomenie alebo keď sme voči nim o čosi citlivejší a vnímavejší. A vtedy….ŠUP! Ďalšia vlna.

Neplávame v tom sami

Verím, že takéto „dynamické smútenie“ je zdravšie, ako byť zahalený smútkom neustále. Dáva nádej, že s náporom každej novej vlny silnieme, a potom vieme o to lepšie odolávať tej ďalšej. Toto presvedčenie ma drží nad hladinou, čakajúc s odvahou na ďalšiu masu vody, ktorá sa tvorí niekde v diaľke na horizonte. Ešte ju nevidieť, ale verím, že bude slabšia, ako tá predchádzajúca. Alebo budem ja silnejšia? Možno to bude len také malé rozvlnenie hladiny, na ktorej sa chvíľu pohojdám, a budem plávať ďalej.

Čím viac sa na tom rozbúrenom mori rozhliadam, tým viac vidím okolo seba iných plavcov. Sú tam takí, ktorých vlny držia pod hladinou a trvá dlho, kým vyplávajú nahor za svetlom. Pár z nich sa bohužiaľ už nevynorí vôbec. Väčšinu z nich zmätie voda na kratšiu či dlhšiu chvíľu, a potom sa zas vynoria, s plačom či s pocitom malého víťazstva. S niektorými z nich si pomáhame navzájom a ťaháme na hladinu na striedačku jeden druhého. Takí sú obzvlášť cenní.

A potom sú tu surferi. Tí vedia silu vlny elegantne nasmerovať pre svoj prospech. Nasadnú na ňu, využijú jej energiu a na more sa následne dívajú z výšky, z perspektívy, z ktorej vyzerá zrazu inak. Vôbec nie tak hrozivo. Z výšky tiež lepšie vidia ostatných a majú možnosť zistiť, že sme v tom všetci spolu.

Surfovať za dobrodružstvom

Je jedno, v ktorej kategórii momentálne ste. Verím, že všetci, čo sú v mori, sú už zároveň víťazmi. Sme víťazmi. Pretože tu stále bola možnosť ostať aj na brehu. Nezamočiť sa. Neísť do prúdu radostí, ale aj problémov, a tak sa vyhnúť veľkým stratám. Nezaľúbiť sa a nemať potom zlomené srdce. Nemať svadbu, a potom žiaľ z rozvodu alebo smrti partnera. Nemať deti a následne to prázdne miesto, keď odídu z domu. Nemať veľké sny, ktoré sa po čase rozpadnú ako domček z karát a my nevieme, čo ďalej.

Chceli by ste radšej stáť na brehu, v bezpečí, a pozerať sa na život z diaľky?

Ja nie. A s týmto rozhodnutím zároveň hovorím áno stratám, ktoré sú s ním späté. Stratám, ktoré nás zároveň pripravujú na tú najväčšiu, ktorá nás čaká. Prísť o všetko, keď raz budeme opúšťať tento svet.

Ako budete pripravení na vlnu, ktorá vás zmätie? Ja verím, že nasadnem na surf a poveziem sa na ňom s ľahkosťou do neznámych diaľav, za ďalším dobrodružstvom.

Autorka ďakuje za inšpiráciu Aj Dungovi a jeho krásnej komixovej knihe Vo vlnách.