fbpx
Spoločnosť

Mrzelo ma, keď všetci písali, že sme upratali pre pápeža. Odpad sme vypratali už dávno predtým, hovorí starosta Luníka IX ocenený Lúčom z tmy

Do lepších bytov sa dostanú len tí, ktorí si to zaslúžia. Luník IX zbavil tisícových dlhov, odpadu a zaviedol systém, ktorý dlho nefungoval. Starosta Marcel Šaňa už sedem rokov robí z rómskeho sídliska lepšie miesto na život a za svoju prácu teraz získal ocenenie Lúč z tmy.  


Zaparkovali sme pred Saleziánmi Dona Bosca oproti budove miestnej základnej školy. Kráčanie po preslávenom sídlisku nás napĺňalo očakávaním. Bude to ako v televízii? Máme mať strach? Na jednom z parkovísk bola niekoľko metrová mláka, na balkónoch sme videli povešané vyprané prádlo a pár ľudí čakajúcich pred potravinami. O chvíľu k nám prišiel starosta Marcel Šaňa. Po našom zoznámení niekomu zavolal a požiadal ho, aby stojacu vodu z parkoviska ihneď odpratal. Starosta sa za svojich siedmich rokov vo funkcii dožil postupného návratu sídliska k čistému a bezpečnému miestu a vyzerá, že tak skoro sa zlepšovania tohto miesta nevzdá.

Pamätáte si na Luník IX, keď ste boli dieťa? Bývali ste tu?

Určite si to pamätám. Nasťahovali sme sa sem, keď som mal dva roky. Je to už teda štyridsaťjeden rokov. Pamätám sa na Luník, keď bol v tých najlepších časoch, a aj potom, keď sa situácia začala zhoršovať. 

V čom presne sa situácia zhoršovala?

Keď som sem prišiel ako dvojročný, Luník bol novým sídliskom. Rodičia, ako mladá rodina, dostali od štátu nové bývanie, ktoré, samozrejme, prijali. Pôvodne bývali v centre mesta Košice u svojich rodičov. Keď prišla v 80-tych rokoch ponuka na štvorizbový pekný byt, samozrejme ju prijali. To ešte nevedeli, aké sídlisko z toho bude. 

Sťahovali sa sem ľudia aj z majority. Projekt sa nazýval ABC, takže A – armáda, B – bezpečnosť a v tej dobe C – cigáni. Cieľom zrejme malo byť, aby sa všetci spolu naučili nažívať. Počul som, že skupina A a B tieto byty odmietala, ale nejaká časť sa sem už nasťahovala. Odmietané byty sa tak snažili zaplniť Rómami z okolitých obcí, pričom títo ľudia neboli naučení na bývanie v paneláku. Už vtedy to bol problém, no nepociťoval som ho, pretože sme tu tvorili menšinu. Vtedy tu žilo určite viac nerómov. Do príchodu 90-tych rokov som teda nepociťoval, že bývam na nejakom zvláštnom sídlisku, pretože som sa kamarátil aj s nerómami, ktorí tu bývali. 

Situácia sa zhoršila, keď sem mesto začalo sťahovať neplatičov a neprispôsobivých obyvateľov. Nerómov odsťahovali. Tým pádom na sídlisku žili väčšinou už len Rómovia. Dnes môžem s určitosťou povedať, že to nebolo správne riešenie. Vtedy začali problémy. Pociťovali sme, že už to nie je to sídlisko, aké bolo predtým. Stále hovorím, že aj keď prijali takéto rozhodnutie, mohli rozhodnúť, že Luník je sociálne sídlisko a vytvoriť pre neho zodpovedajúce podmienky. Aby tu ľudia vedeli fungovať a platili si za bývanie, aby sa neskôr nestalo, že vznikli miliónové dlhy na energiách a podobne. Myslím, že to bolo v roku 1996, kedy sa situácia naozaj zhoršovala. 

Niekoľko rokov ste pracovali v U.S Steel Košice a popri tom ste aj študovali na vysokej škole, ako ste to zvládali? Čo vás presvedčilo, prihlásiť sa na štúdium?

Ovplyvnilo to veľa vecí. Aj napriek tomu, že sme s manželkou pracovali, mali sme len minimálnu mzdu. Síce sme makali, príjem bol nízky. Človek bol rád, že zaplatil všetko, čo potreboval, no nemohol si kúpiť nič naviac. Chcel som sa mať so svojou rodinou lepšie, no museli sme preto niečo urobiť. Vedeli sme, že keď sa chceme posunúť, vieme to dosiahnuť len vzdelaním. V U.S. Steel Košice som najprv pracoval ako brigádnik. Po roku a pol som sa tam dostal ako kmeňový zamestnanec, vďaka čomu sme si mohli obidvaja zaplatiť štúdium, čo nebolo, samozrejme, lacné.  

Pociťovali ste v škole alebo v práci to, že ste Róm? 

Priamo nie, ale cítil som, že som musel robiť dvakrát viac ako neróm, aby ma považovali za rovnocenného. V práci som naozaj makal. Učil som sa rýchlo. Svoju prácu som robil tak, aby bol každý spokojný. Tým pádom som už nepociťoval, že som niečo menej. Sledoval som, čo robili moji kolegovia a povedal som si, že urobím ešte niečo navyše. Postupne si ma všimli aj vo vedení U.S. Steelu. Zavolali si ma a ponúkli mi pomoc v podobe zmluvy o študijnom voľne, ktorá mi počas štúdia veľmi pomohla. Bol som prekvapený, že si ma takto sami od seba všimli. Bol som za to vďačný. 

V U.S. Steele som si budoval kariéru. Videl som sa tam, no prišla do toho politika. Popri práci som bol miestnym poslancom a pôsobil som v komunálnej politike. Môj otec bol v tom čase starostom Luníka IX. Mali sme to v rodine, že sme sa zaujímali o verejné veci. No nikdy som si nemyslel, že by som kandidoval na starostu. Skôr som si chcel budovať kariéru v U.S. Steele a popritom byť poslancom. 

Čo toto rozhodnutie zmenilo? Kedy ste si povedali, že by ste mohli byť aj starostom?

Prišlo obdobie, keď bol na Luníku IX naozaj zúfalý stav. Ľudia hľadali niekoho, kto by im pomohol. Začali ma oslovovať. Bežne, keď som prišiel z práce a s manželkou sme išli do obchodného domu, zastavovali ma. Poznali môj životný príbeh. Vedeli, že sa vzdelávame a slušne žijeme. Zrejme vo mne videli to, že by som im dokázal pomôcť. Keď som zistil, že ľudí pribúda a niektoré rodiny som dokonca poznal z detstva, tak som si povedal, že keď do mňa vkladajú takú silnú dôveru, tak im  skúsim pomôcť ako starosta. 

V tej dobe mal ísť kandidovať za starostu môj otec. Predtým bol starostom dve volebné obdobia a po ňom prišiel ďalší starosta, kedy sa situácia začala rapídne zhoršovať. Ľudia vedeli, že z kandidátov, ktorí sa hlásili o tento post, bol môj otec takou strednou cestou. Keď však otec videl, ako za mnou ľudia chodia a vkladajú do mňa dôveru, rozhodol sa z volieb odstúpiť.  

Starosta Luníka IX, Marcel Šaňa. FOTO-Štefan Straka

Keď vás ľudia vyhľadávali, čo chceli, aby sa zmenilo?  

To je dobrá otázka. Dlhodobo sa tu zanedbávali základné veci, ktoré sú samozrejmosťou v každej obci. Napríklad verejné osvetlenie. Pred mojím nástupom tu nesvietila ani jedna lampa celých sedem rokov. Ľudia tu chodili po tme. Keď som tu býval a prišiel z práce z poobedňajšej alebo po nočnej a chcel ísť z parkoviska do bytového domu, tak som si musel svietiť baterkou. Všetci ostatní takto fungovali dlhé roky. Nič iné odo mňa nechceli len, aby bolo svetlo. Ich prioritou bolo osvetliť sídlisko. Vysvetľoval som im, že bez toho, aby sa splatili dlhy, nebudeme môcť začať s osvetlením. No neskôr sa mi to podarilo a sídlisko som osvetlil. Od toho momentu na to ľudia nevedia zabudnúť. Aj keď sme urobili milión iných vecí, toto si stále pamätajú. 

Keď som tu býval a prišiel z práce z poobedňajšej alebo po nočnej a chcel ísť z parkoviska do bytového domu, tak som si musel svietiť baterkou. Všetci ostatní takto fungovali dlhé roky. Nič iné odo mňa nechceli len, aby bolo svetlo.

Ako reagovali obyvatelia sídliska na vaše ocenenie Lúč z tmy?

Gratulovali mi. Dokonca ku mne prišiel aj jeden známy, ktorý tiež zažil trápenie na sídlisku, a povedal mi: „Marcel videl som, že si dostal ocenenie Lúč z tmy. Je to naozaj výstižný názov. Ty si naším lúčom z tmy, pretože po dlhej dobe si nám priniesol svetlo.“ Poďakovanie od obyvateľov si vážim najviac. Robí mi to radosť a nabíja ma to. Potešilo ma, že ocenenie spájajú s mojou osobou. Naštartovalo ma to a dodalo mi to ďalšiu energiu.  

Ako sa vám podarilo zbaviť sídlisko dlhov?

Nebolo to jednoduché. Ako starosta som nastúpil v decembri v roku 2014. Pred Vianocami som začal zisťovať, kde všade dlžíme. Začal som hľadať riešenia a rezervy v rozpočte, ktorý bol naozaj minimálny. Rozpočet mestskej časti bol 250-tisíc eur a dlhy 229-tisíc eur. Len na odvodoch voči štátu za zamestnancov sme dlžili 45 tisíc eur, čo hraničilo s trestným činom. Prišli sme ale včas a dokázali sme to oddlžiť. 

Oslovili sme všetkých tých, ktorým sme dlhovali a uzatvorili splátkové kalendáre. Boli aj exekútori, za ktorými som musel ísť do Prešova a dohodnúť s nimi splátky. Či som chcel alebo nechcel, musel som urobiť nepopulárny krok a prepustiť troch zamestnancov, pri ktorých som zistil, že neboli vôbec produktívni. Začali sme splácať niekoľko tisíc eur mesačne. Za trinásť mesiacov sme mali zaplatené dlhy na odvodoch. 

Z toho rozpočtu, čo sme mali, by sme nedokázali napredovať. Chceli sme žiadať o eurofondy. No ak chcete žiadať o nejakú dotáciu, tak nemôžete dlhovať štátu. Po nejakom roku, keď sme všetko splatili, sme sa začali uchádzať o projekty. No rozpočet bol stále nízky a nedokázali sme urobiť veľa vecí. Od začiatku som si ale budoval spoluprácu s mestom. Ukázal som im, že mestská časť, respektíve samospráva Luníka IX, funguje tak, ako má a plní si svoje kompetencie. Tak som si získal dôveru primátora a celého vedenia mesta. 

Takže vám pomohlo mesto?

Dostávali sme všetko to, čo aj ostatné mestské časti a to účelové dotácie, možno nejaké extra účelové dotácie a navýšenie podielových daní, ktoré sme dostávali každý rok. Tým sa navyšoval rozpočet. Vlastnili sme jeden bytový dom, v ktorom sme mohli robiť zmeny, pretože investovať môžeme len do vlastného majetku. V tomto bytovom dome som začal budovať lepšie podmienky na život. Dlhé roky tam ľuďom tiekla voda dvakrát do dňa. Tak sa to regulovalo kvôli dlhom z minulosti. Vodu mali k dispozícii dvakrát po hodine a pol, ráno a poobede, čo boli naozaj zlé podmienky na normálne fungovanie. 

Hrozila tam aj odstávka elektrického prúdu, pretože stupačky boli po životnosti. Polovička bytového domu, čo bolo 48 bytov, platila nájom mestskej časti. Ostatní ho neplatili. Hľadal som riešenie. Nakoniec som prišiel na to, že je potrebné všetko nastaviť na kreditný systém. Podarilo sa nám to za dva roky. Išlo o inteligentné diaľkové riadenie elektrickej energie. Ľudia si zaplatia toľko, koľko potrebujú a nahodí sa to do systému. Dennú spotrebu si kontrolujú cez internet. Takým istým štýlom sme urobili aj vodu. Do každého bytu sme namontovali predplatený vodomer na čipovú kartu. Obyvatelia prídu na úrad a dobijú si toľko, koľko vody potrebujú. Predtým to nebolo spravodlivé, pretože v niektorom trojizbovom byte bývalo dvadsať ľudí a v inom traja až štyria. Byty, v ktorých bolo viac ľudí spotrebovali kvantum vody na úkor tých druhých. Pre túto komunitu obyvateľov je naozaj najlepší kreditný systém. Aktuálne musí mať obyvateľ bytu zaplatený nájom, až potom dostane elektrinu. Obyvatelia nemajú zmluvy priamo s dodávateľom energie, ale s nami. 

Vodu mali k dispozícii dvakrát po hodine a pol, ráno a poobede, čo boli naozaj zlé podmienky na normálne fungovanie. 

Počet bytoviek vlastnených mestskou časťou ste napriek problémom s nimi navýšili.

V bytovom dome, ktorý sme vlastnili ako mestská časť, sme dokázali opraviť elektrickú energiu a vodu za dva roky, dokonca aj strechu. S týmto príkladom som prišiel požiadať mesto, aby na nás previedlo aj ďalšie tri bytové domy, čo bolo sto desať bytov, v ktorých by sme mohli zaviesť tiež tento systém. Mesto nám v tom vyhovelo. Tieto bytové domy mali podmienky o to horšie, že nemali k dispozícii vodu dvakrát denne priamo v byte, ale museli si po ňu ísť dole pred vstup do bytového domu, kde mali jeden kohútik. Za pár mesiacov sme upravili stupačky a hneď sme spustili vodu. Ľuďom sa zlepšila hygiena, mohli si namontovať práčky a bojlery. 

FOTO-Štefan Straka

Neplánuje robiť niečo mesto aj s bytovými domami, ktoré vlastní?

Samozrejme, hľadáme cestu aj pre tie bytové domy, ktoré nie sú našim majetkom. Nie je to jednoduché. Mohli by urobiť niečo podobné ako my, ale ťažko by to vedeli ustrážiť. Pre nás je to jednoduchšie, pretože som pre obyvateľov Luníka istou autoritou. Poviem im, že toto dostanete všetci, ak si to budete udržiavať a dávať na to pozor. V každom bytovom dome určíme človeka, ktorý je kvázi vajdom a on na to dohliada, pretože sám je obyvateľom bytového domu a záleží mu na tom. 

Veľkým a dlhoročným problémom sídliska bol aj odpad, ktorý sa hromadil priamo pod oknami. Dnes ho už vonku nevidieť. Ako ste to vyriešili? 

Dlhé roky sa odpad hromadil za bytovými domami. Práve toto nám veľmi poškodzovalo meno. Prvé, na čo novinári ukázali, keď sem prišli, bol odpad. Samozrejme, civilizovaní ľudia by si nemali robiť bordel pred svojím bytovým domom. Síce som to obyvateľom vysvetľoval, stále sa našli niektorí, ktorí to nerešpektovali. Predstavte si, že máte v bytovom dome 30 bytov a polovicu z nich, ktorá vyhadzuje odpad von oknom cez noc a druhá polovica nechce takto žiť. Tak vznikajú nezhody. Keďže sme nevedeli dokázať, kto to robí, aj keď sme mali svoje tipy, museli sme namontovať kamery. Kamery sme nainštalovali aj z dôvodu bezpečnosti. Keď sme zistili, že niekto vyhodil von odpad, zavolali sme si konkrétnu osobu aj s políciou. 

FOTO-Štefan Straka

Poprosil som políciu, aby to na prvýkrát neriešila rovno pokutou, ale upozornením. V rámci svojej kompetencie som zakomponoval do nájomnej zmluvy aj to, že sa môže zrušiť nielen pre neplatenie, ale aj pre znečisťovanie okolia. Začalo to fungovať a ľudia, ktorí odpad vyhadzovali sa za to začali hanbiť. Mojou podmienkou bolo tiež to, že na druhý deň si to museli ísť po sebe poupratovať, aby to každý videl. Toto som si nemohol odpustiť, pretože som vedel, že iba toto pomôže. Dnes odpadky nie sú za bytovými domami a ani nikde na sídlisku. Už pred rokom sme mali poslednú časť vypratanú. Mrzelo ma, že keď mal prísť pápež, tak to všetci spájali s tým, že sme odpad rýchlo vypratali. No ten už bol vyprataný dávno predtým. Samozrejme, veľa vecí sa kvôli návšteve pápeža urobilo, to sa spochybniť nedá, ale odpad tam nepatrí.   

Dnes odpadky nie sú za bytovými domami a ani nikde na sídlisku. Už pred rokom sme mali poslednú časť vypratanú

Na akej úrovni je tamojšia základná škola? Navštevujú ju aj deti z majority?

Je to dosť veľká základná škola. Navštevuje ju 900 detí, no všetky deti sú miestne. Nikto sem nedochádza. Sú to rómske deti, pretože viac ako 99 percent obyvateľov sídliska je Rómov. Sú tu aj nerómovia, ale je to asi tak päť rodín. Ich deti do tejto školy nechodia. 

Základná škola na Luníku IX. FOTO- Štefan Straka

Problémom v rómskych komunitách býva, že žiaci skončia povinnú školskú dochádzku pred deviatym ročníkom, čo im znemožňuje neskôr v živote ďalej študovať. Dokončia miestne deti deviaty ročník?

Áno, dokončia. Sú, samozrejme, aj takí, ktorí prepadajú. V minulosti boli výsledky slabé, pretože deti z deviateho ročníka nešli na stredné školy. Dnes sa táto situácia po spolupráci s riaditeľkou zlepšuje. Do budúcna sa pohrávam s myšlienkou, aby sme boli zriaďovateľom školy. V tomto prípade by sme vedeli urobiť množstvo vecí, aby vzdelávanie napredovalo, podobne ako s bytovými domami. Teraz sa to snažím tiež ovplyvniť v rámci školskej rady, ktorej som súčasťou. Na škole vidíme progres. Napríklad sme vytvorili spevácky zbor, ktorý je celkom známy. Vystupoval v televíznej súťaži, ale aj pre pápeža. Aj športové aktivity tu začali fungovať veľmi dobre. Dôležité je, aby sa deťom niekto venoval. Keď sa im nikto nevenuje, oni sa nevedia nájsť a nevedia zistiť v čom sú dobré.  

FOTO-Štefan Straka

Jedným z vašich projektov je prestupné bývanie spojené s poskytovaním základných služieb pre mladé rodiny a ľudí, ktorí žijú v nevyhovujúcich podmienkach. Ako a kde funguje? 

Hľadal som riešenie, ako vyriešiť bývanie tak, aby bolo spravodlivé a aby si nové bývanie ľudia vážili a neničili ho. Prestupným bývaním ukážete ľuďom, že môžu žiť v lepších podmienkach, keď sa o to budú snažiť. Vytvorili sme takzvané stupne bývania. Keď sa postavia nové byty, v ktorých bude zavedený kreditný systém, tak do týchto bytov prestúpia rodiny, ktoré už bývajú v existujúcich bytoch na sídlisku, ale udržiavajú si byt, sú slušní, deti im študujú a minimálne jeden rodič je zamestnaný. Tieto rodiny pôjdu do nového bývania. Viem si predstaviť, že tam budú mať napríklad kvety v spoločných priestoroch, čo teraz nemohli mať kvôli ostatným obyvateľom.  Kontrola tam stále bude, ale bude minimálna. 

Teraz sa oplatí investovať do bývania, pretože to už vieme udržať. Nie ako v minulosti, keď sa ukázalo, že to vybývali a zničili. Jeden takýto projekt už funguje piaty rok. Mesto postavilo z eurofondov obytný dom, do ktorého sme umiestnili najlepšie rodiny a funguje to veľmi dobre. Mnohí nadávajú, že niekto dostáva byty zadarmo, a potom ich zničí. Dnes už to tak nefunguje. Prestupným bývaním sa chceme postupne zbaviť aj nelegálnej osady v Mašličkove. Rodiny z osady v okolí Luníka chceme postupne nasťahovať do uvoľnených bytov po predchádzajúcich rodinách, no tu budeme musieť nastaviť maximálnu kontrolu. Aby sme ich jednak integrovali v bývaní, no zároveň aby dostali šancu posunúť sa do lepšieho bývania. Tí, čo sa dostanú do nových bytoviek, tak dostanú dokonca šancu vystúpiť zo sídliska a ísť bývať do mesta. Až taká silná motivácia je tu. 

Teraz sa oplatí investovať do bývania, pretože to už vieme udržať. Nie ako v minulosti, keď sa ukázalo, že to vybývali a zničili

Ako dlho ste hľadali motiváciu, aby to fungovalo? 

Rozmýšľal som nad tým už vtedy, keď ma ešte len oslovili obyvatelia sídliska. Sám som zažil zlé podmienky, aj keď som býval v lepších bytoch, no aj tam bola voda regulovaná. Podstatné bolo, že som vedel, že tým ľuďom chcem pomôcť. Dôležité je tiež to, aby to človek jednak chcel, ale aj vedel robiť. Využil som všetko možné, aby som im pomohol. Za tie roky som oslovoval svojich známych a tí mi tiež veľa pomohli. Doviezli sme kvantum dreva na zimu, oblečenie, ale aj nábytok. Nešlo to cez organizácie, ale cez ľudí, ktorí podnikajú alebo ktorí majú niečo naviac a mohli to posunúť. 

Moji predchodcovia nevyužili nič. Nechceli a nevedeli to riešiť. Tým pádom sa o sídlisko nezaujímali ani mimovládne organizácie. Neskôr som vytvoril priestor aj pre organizácie a pracovalo sa mi ľahšie. Už som nebol na všetko sám. Dopĺňame sa. Samozrejme, využíval som aj svoje vedomosti zo štúdia, z práce, z rodiny, ktorá sa angažovala politicky. Na vysokej škole som sa naučil, ako fungujú verejné správy, sociálna politika a získal som tiež právne vedomie, a tak som ľuďom vedel poradiť.  

Dočítala som sa, že plánujete z Luníka IX odísť kvôli svojmu zdraviu, ale aj kvôli obyvateľom, ktorí vás neustále žiadajú o pomoc. Cítite sa frustrovane, keď neviete pomôcť každému? 

Keď som nastúpil ako starosta bol som zapálený, aby som ľuďom pomohol. Mal som neskutočnú energiu. Mal som pocit, že pracovný týždeň je krátky na to, čo všetko chcem urobiť. Tak som sa tomu venoval aj cez víkend. Fungoval som takto štyri roky. 

Pred druhými voľbami som začal pociťovať, že mi dochádza energia. Vedel som, že druhé volebné obdobie už nebude také plodné ako prvé. Budem makať, ale budem sa musieť aj uvoľniť. Veľmi rád robím veci, ktoré slúžia všetkým, ale akonáhle za vami chodia ľudia a prosia vás o pomoc dennodenne, tak sa na tie verejné veci nedokážete až tak sústrediť. Mentálne ste nastavený tak, že musíte pomôcť. Poviete si, že ten človek odtiaľ nemôže odísť bez toho, aby som mu pomohol. Keď vidíte, že v rámci svojich kompetencií mu nemôžete pomôcť, siahate po svojich súkromných financiách. Ak ľudia potrebovali lieky, sunar či potraviny, pomohol som im. No ide to stále cez vás. Aj keď ste doma v súkromí, otvoríte dvere a vidíte mamičku s dieťaťom, ktorá potrebuje pomoc. No celý život takto žiť nemôžete. 

FOTO-Štefan Straka

Máte “vychovaného” nástupníka?

Keď som teraz v druhom volebnom období povedal poslancom, že ďalšie volebné obdobie už asi nepôjdem kandidovať, použil som slovo asi. Ľudia sa zľakli, že keď odídem, tak za pár mesiacov budú tam, kde boli predtým. Vieme, že tí, ktorí sa uchádzajú o toto miesto,to robia len preto, aby mali niečo pre seba. Poslanci ma presvedčili a pôjdem teda ešte do ďalšieho volebného obdobia, ale povedal som im, že musia za ten čas niekoho pripraviť, kto by to po mne prebral. 

Poviete si, že ten človek odtiaľ nemôže odísť bez toho, aby som mu pomohol. Keď vidíte, že v rámci svojich kompetencií mu nemôžete pomôcť, siahate po svojich súkromných financiách

Ak by ten človek len udržiaval to, čo vybudujem, budem spokojný. Ak by urobil viac, tak sa budem tešiť. Kreditný systém nie je vôbec jednoduchý, a ak tu za to nebude zodpovedný človek, tak to môže celé spadnúť. Moja dcéra hovorila, že ona by do toho išla. Teraz ide kandidovať za miestnu poslankyňu. Je to na nej, no veľmi by som to ani nechcel, pretože viem, čo táto práca obnáša. Musí prísť niekto, kto ma vystrieda a bude v tom pokračovať ďalej. Keď sa stretávam s mladými, tak im hovorím, aby na sebe pracovali a možno ma jedného dňa vymenia. 

Kedy by ste si povedali, že áno, som spokojný, Luník IX sa ničím nelíši od iných sídlisk? 

Mojou víziou je pretvoriť mestskú časť na takú mestskú časť, ako sú všetky ostatné. Aby ľudia videli, že sídlisko veľmi dobre funguje, dá sa tu žiť a je tu bezpečne. No najskôr potrebujeme, aby tu prebehli potrebné zmeny. Ak sa 25 rokov zanedbávala mestská časť, tak taký istý čas potrebujeme na to, aby sme ju pretvorili na úplne normálnu mestskú časť. Ak by sme postupovali tak, ako teraz, tak by sme boli na naozaj veľmi dobrom mieste. 

Profil autora:

Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Bola som aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a copywriterkou projektu Jem pre Zem, ktorý sa zameriava na podporu udržateľného stravovania na Slovensku. Pochádzam z malého mesta Sabinov, kde organizujem výmeny oblečenia. Som spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venujem klimatickým témam a ekologickým tipom do domácností.

Názory

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.

Andrea Uherková

V ústrety vlnám

Žijeme dobu, ktorá je plná strát. A možno taká bola a je každá doba, nielen táto naša, pandemická. S čím alebo kým ste sa museli v poslednom čase rozlúčiť vy?

Anna Jančová

Ježiškovi

Bolo by krásne, Ježiško, keby bol o učiteľstvo taký záujem, že by sa na pedagogické fakulty robil podobný výber ako na astronautov či pilotov stíhačiek. Bolo by krásne, keby najväčším snom detí bolo stať sa učiteľom.

Anna Jančová

Hybridná Hydra obsadila školy

Kedysi sa medzi učiteľmi hovorilo, že učiť môžete dovtedy, kým udržíte kriedu a moč.

Andrea Uherková

Toto nie je lunapark

„Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate,“ píše spoluzakladateľka prvého prírodného cintorínu Záhrada spomienok Andrea Uherková.