fbpx

Deti cez palubu

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie.


„Mami, videla si tlačovku?“ rozletia sa dvere na izbe. Rozhorčene mi dáva súhrn. Má 19. Turbuletné obdobie máme už mesiace.

Nadšený z prvých týždňov na univerzite – naživo, prakticky.

Rozladený pri prechode do on-line. (Niekto im len posiela ppt a hrá tvrďasa, ako bude vyzerať skúška. Niekto ich učí, čo on-line dá, niekto pošle podklady a následne s nimi diskutuje, niekto sa pre nich ide rozkrájať.) Držalo ho nad vodou, že môže chodiť na svoje tréningy v malých skupinkách. Dočasne.

„Zbaľ si všetky veci z intráku, tatino po teba príde, od zajtra je lockdown,“ volám mu.

„Čože? Mami, teraz nemôžem, ešte tu mám deti. Ako lockdown? Veď to týmto deťom nemôžeme urobiť! Mami, to nemyslia vážne. Nemôžeme ich zase zatvoriť.“ Má 19. Trénuje deti, baví ho to, vidí význam v tom, keď sa hýbu. Kvôli kondičke, kvôli chrbtici, kvôli prevencii obezity, kvôli návykom, kvôli dobrej nálade.

Neviem odpovedať na jeho otázky. Prečo otvoria obchody a školy zatvoria. Prečo lyžovačka áno a za rodinou nie. Prečo minulé Vianoce sme boli bez rodiny a teraz máme byť opäť, hoci sme zaočkovaní. Prečo dodržiavať opatrenia. Prečo sa stále menia. Prečo napriek chaosu a nezrozumiteľnosti súčasnej vlády je stále demokracia cesta. Pýta sa. Lebo sme ho učili premýšľať. Hnevá sa. Lebo sme ho viedli k čestnosti a k pravidlám. Lebo chce žiť naozaj, nie on-line. Je smutný. A to ma mrzí najviac.

Kráčam snehom a zjaví sa mi metafora Vanessy Andreotti, ktorú nám opísala na jednom z kurzov Sokratovho inštitútu:

„Ak vidíte v rieke topiť sa dieťa, čo urobíte? Vytiahnete ho. Pripláva ďalšie. Vytiahnete ho. Rieka prinesie ďalšie. Vytiahnete ho. Napadne vás ísť vyššie proti prúdu, aby ste zistili, čo sa deje. Vidíte, že niekto vyhadzuje deti z lode. Zabránite mu v tom. Ale on ich vyhadzuje, lebo loď horí… preto hádže deti cez palubu.“

Naše deti vyťahujeme spoločne z rieky s ľudskými učiteľkami a učiteľmi, ktorí sa ešte nevzdali. Žiaľ, z nadhľadu – miesto hasenia požiaru v ohnisku vzniku a najmä jeho prevencii sme opäť a znova hodili naše deti cez palubu. Spoločne. A raz sa budú pýtať, prečo sme niečo neurobili. Kde sme boli? Tak, ako sme my nevedeli pochopiť našich rodičov, „prečo nič neurobili“ v 1968. Generácia cez palubu. Opäť a znova. Účet nám vystavia. Bude drsný, hoci sa máme radi.

Z myšlienok ma vytrhne sms. Ide si zabehať. Vďaka. To vždy prečistí hlavu. I keď… na toto by nestačil ani maratón.

Profil autora: