fbpx
Vzdelávanie

Učenie hodnotám nevieme obmedziť na hodiny etiky raz týždenne, hovorí odborník na učenie Jána Amosa Komenského

Otázka nie je, či v škole formovať postoje žiakov, ale ako. Dobre vzdelaný človek bez morálky môže byť nebezpečím pre krajinu, hovorí komeniológ a pedagóg Jan Hábl v rozhovore o odkaze J. A. Komenského pre súčasné školstvo.


V tomto rozhovore sa okrem iného dozviete: 

  • Ako by bol spokojný J.A. Komenský, keby navštívil súčasné školy? 
  • Ako vnímal Komenský celistvosť vzdelávania? 
  • Prečo nazýval školy dielňami ľudskosti? 
  • Existuje definícia dobra? 
  • A aký by mal byť dobrý učiteľ?

Keby Ján Amos Komenský vstúpil do bežnej štátnej školy v Česku alebo na Slovensku, bol by spokojný s tým, čo vidí?

S niečím áno, s niečím nie. Asi by bol rád, že vidí v škole ženy a dievčatá. To v jeho dobe nebolo vôbec samozrejmé. Určite by mal radosť z množstva kníh, materiálov a didaktických pomôcok. V tom sme ako ľudstvo veľmi pokročili. Asi by nebol veľmi spokojný s cieľom školstva, či s čiastkovými cieľmi školy. Komenský totiž uvažoval o škole ako o dielni ľudskosti.

Jan Hábl
Jan Hábl. FOTO – Facebook Jana Hábla

Čo mal Komenský na mysli „dielňou ľudskosti“?

Dielňa ľudskosti pre neho znamenala, že to, čo je v človeku dobré, ľudské, to sa musí rozvíjať, pestovať a kultivovať. A to, čo je v našom ľudstve zlé, hriešne, to sa musí prekonávať, premáhať. A preto pre neho škola ako dielňa ľudskosti predstavovala miesto, kde sa zachraňuje naša ľudskosť, aby sa neskazila, a aby ako skazená neškodila. Aby sa rozvíjala ľudskosť ktorá je dobrá, celistvá, prospievajúca každému jedincovi a celku. A vôbec, to slovo celok by nám dnes opakoval.

Hovoríte, že by nám pripomínal slovo celok. V akom zmysle?

On bol zástancom celistvého vzdelávania. Hovoril, že vzdelávať sa musí celý človek. A to znamená vzdelávať všetky zložky ľudskej osobnosti, alebo charakteru. Hovoril, že pravé vzdelanie znamená poznať dobré, chcieť dobré a konať dobré, a to aj vtedy, keď sa nik nedíva. Takže Komenský kládol rovnaký dôraz na kognitívnu, afektívnu, konatívnu zložku, a tiež na morálny aspekt vzdelávania. Integrita charakteru preňho nie je len “na oko” pred ľuďmi, ale je to celistvosť pred Bohom. Má na mysli, že aj keď sa nikto nedíva, v Božej prítomnosti je človek stále. To je pre neho celistvý cieľ.

Inokedy to povie málinko inak. Hovorí, že posledným cieľom človeka v škole alebo pri vzdelávaní je prekonávanie samosvojnosti. Samosvojnosť definuje ako patriť, páčiť sa, či nadmieru hovieť sebe samému. Tendencia byť pre seba. Prekonávanie tejto tendencie napomáha k ľudskosti.

ČLOVEK UČENÝ ALE NEMRAVNÝ JE BREMENOM KRAJINY. JE TÝM NEBEZPEČNEJŠÍ, ČÍM VIAC TOHO VIE.

Mohli by sme povedať, že hovoril o egocentrizme?

Áno, myslel to v zmysle tendencie byť pre seba. Ono to slovo samosvojnosť sa už dnes nepoužíva ani v češtine, je to archaizmus. Komenský hovorí, že zmyslom ľudsky dobre vzdelaného človeka je práve otvorenie seba, aby bol ku prospechu celku. Hovoril, že blaho jedinca nie je udržateľné bez blaha celku. Keby sa pozrel na školstvo v Čechách a podobne to bude aj na Slovensku, cieľom školy je konkurencieschopnosť, teda uplatnenie na trhu práce. Na to by Komenský povedal, že to je strašne málo. Pretože konkurencie schopný človek môže byť tiež schopný všetkého. Môže to byť človek, ktorý veľa vie, veľa pozná a dokáže, ale všetko, čo v škole získal, môže zneužiť k zlému. Komenský hovorí, že človek učený ale nemravný je vlastne bremenom krajiny. Je nebezpečím.

Takže Komenský sa snažil o to, aby škola bola miesto nielen odovzdávania vedomostí? Bola preňho dôležitá múdrosť v širšom poňatí, teda nielen v zmysle množstva vedomostí, ale aj vedomosti ako ich použiť a prečo ich používať?

Presne tak. Hovoril o múdrosti a dokonca používal pojem pansofia, ako celistvá múdrosť, kde je práve zahrnutý celý človek, ktorý rozumie celku sveta. Mať nejakú čiastkovú informáciu bez kontextu je podľa Komenského k ničomu. Hovorí, že človek musí rozumieť celku, a potom mu dávajú zmysel všetky čiastkové informácie. A je to tak, nejde mu len o informácie ale aj o formáciu. Informareformare. To musí ísť ruka v ruke. Práve človek informovaný, vzdelaný, kompetentný, ale nemravný je vlastne na obtiaž. Je tým nebezpečnejší, čím viac toho vie.

Mne sa veľmi páčil príklad, ktorý ste uviedli v istom rozhovore. Môžeme vychovať skvelých ekonómov, ktorí následne vytunelujú banku, pretože ich morálna stránka bola pri vzdelávaní zanedbaná. Môže škola v súčasnosti dávať aj tento morálny základ? Rámce toho, čo je dobré, a čo zlé? Často počúvam od učiteľov, že rodičia nechcú aby sa hodnotové veci odovzdávali v škole, lebo každá rodina má trošku iné hodnoty a trošku inú filozofiu.

Je to tak. Dopyt rodičov po tom veľmi nie je. Niekedy je to dokonca tak, že vám rodič povie: “Vy ho naučte ako sa meria, váži, počíta, kedy sa narodil, kedy zomrel a čo povedal, ale nevychovávajte mi ho, ja si ho vychovám sám.” Tento prístup samozrejme nie je realizovateľný. Existujú výskumy po celom západnom svete o tom, že neexistuje hodnotovo neutrálna škola. Škola nikdy neodovzdáva len poznatky, vždy je tam niekto, kto informácie sprostredkováva. Ten niekto má sám isté hodnoty a postoje, a tie či chce alebo nie odovzdáva žiakom. Keď učiteľ trávi 5 až 10 rokov so svojimi žiakmi, tak s nimi pomaly trávi viac času ako rodič a nedokáže pred nimi zakryť svoje hodnoty, svoj morálny charakter.

Učiteľ, keď ide na hodinu,  svoj charakter nenecháva v kabinete, ale ten charakter  ide s ním a ovplyvňuje nielen obsah, ktorý je podávaný, ale aj postoje žiakov  k  obsahu. Učiteľ môže učiť tak, že sa deti do jeho  predmetu zamilujú a budú v ňom chcieť pokračovať alebo ho ďalej rozvíjať. Alebo naopak, budú ten predmet a zvyčajne aj samotného učiteľa nenávidieť . Takže predstava že škola je miesto, kde sa odovzdávajú len informácie, vedomosti, a kompetencie je ilúzia. A my by sme si to mali nahlas vo verejnom priestore hovoriť. Namiesto tejto ilúzie by sme mali skôr viesť debatu o  hodnotách, ktoré chceme alebo potrebujeme ako spoločnosť, a ktoré budeme vyžadovať i u učiteľov.

ŽEBY IM NIEKEDY NIEKTO POČAS ŠTÚDIA POVEDAL, ŽE TO NA ČOM NAOZAJ ZÁLEŽÍ JE VÁŠ CHARAKTER, TO AKÍ STE, TO SI MYSLÍM, ŽE MÁME ZANEDBANÉ.

Z toho čo hovoríte počujem, že hodnotová výchova prebieha na školách či už vedome alebo nevedome. A preto sa mi natíska otázka, či na pedagogických fakultách nejakým spôsobom formujeme charakter budúcich učiteľov, pretože oni sú tí, ktorí budú ovplyvňovať žiakov, s ktorými prichádzajú do kontaktu.

No a to je práve ten systémový problém, že sa to veľmi nedeje. Máte úplne pravdu. Tá otázka totiž nie je či v škole formovať postoje, alebo charakter, ale ako ho budeme formovať. Nie je to o tom, či áno,  alebo nie. To sa formuje úplne určite. Ale problém je teraz ten, že sa to formuje viac-menej náhodne. Nepremyslene. Budúcich učiteľov na to nepripravujeme. Učitelia dostanú nejaký spoločný základ pedagogiky, psychológie, potom dostanú niečo málo zo špeciálnej pedagogiky, niečo málo z odborových didaktík a idú do procesu.

Ale, že by im niekedy niekto počas štúdia povedal, že to, na čom naozaj záleží je váš charakter, to akí ste, to si myslím, že máme zanedbané. Nepremýšľame komplexne charakterovú výchovu. A to, že máme jednu hodinu týždenne etickú výchovu, to nie je ono. A mimochodom. U Vás na Slovensku vznikla v Bratislave iniciatíva, kde by chceli založiť novú pedagogickú fakultu s dôrazom na charakterovú výchovu. A chcú to urobiť podľa vzoru Jubilee Centre for Character and Virtues v Birminghame.

Keď sa pozrieme na dielo Jána Amosa Komenského, vidíme, že kládol naozaj veľký dôraz na  budovanie charakteru a dobra v ľuďoch. Ako si predstavujete, že by mala vyzerať dobrá charakterová výchova detí na školách? Mal by to byť samostatný predmet, ktorý je povinný, alebo by to malo ísť naprieč všetkými predmetmi? Ako by to vyzeralo?

My v Českej republike máme etickú výchovu ako nepovinný predmet a učí sa asi na 14% škôl a tak, či tak to má len malý efekt, pretože hodnoty a postoje sa jednoducho neredukujú do jednej hodiny týždenne, ale  prestupujú všetkými predmetmi, všetkými hodinami. Takže to je jedna z vecí, kde by nám Komenský povedal, že to nerobíme veľmi dobre.

Budovanie charakteru by  malo ísť v prvom rade naprieč všetkými predmetmi. A potom by to mala byť jedna špecializovaná hodina, kde by sa primerane k veku využívala metodológia ako charakter kultivovať. Existujú celkom dobré materiály pre všetky stupne škôl. Viac menej tam, kde to musí začať je práve na pedagogických fakultách. Tam by toto malo byť témou a samostatným predmetom, alebo kurzom a nielen jednorázovo, ale v každom semestri určitý aspekt charakteru. A keby to takto začalo u študentov a noví učitelia by už s touto výbavou išli do škôl, tak by tu bola nádej, že by to naozaj prechádzalo všetkými predmetmi. V už spomínanom Anglicku vypestovali inštitučný manuál, čo všetko má škola podniknúť, aby sa stala dobrou klímou pre budovanie charakteru detí. Vybudovali na to nástroj a to preto, že sa tým už roky zaoberajú.

Ak sa chcete vzájomne inšpirovať a zdieľať s inými učiteľmi nápady ako učiť inovatívne, pridajte sa do facebookovej skupiny Učím ako Komenský https://www.facebook.com/groups/ucimakokomensky.
Komenského inštitút je postavený na myšlienke, že skutočná zmena vzdelávacieho systému na Slovensku môže nastať najmä zdola – od učiteľov a riaditeľov škôl, ktorí sú nositeľmi zmien. Sme presvedčení, že skvelí učitelia vytvárajú skvelé školy. Preto je našim cieľom budovať komunitu pedagógov, ktorí chcú neustále na sebe pracovať a hľadajú spoločnosť podobne naladených učiteliek a učiteľov.

Máme príklad dobrej praxe, kde tieto princípy pretavili do praxe a majú nejaké pozitívne výsledky v budovaní charakteru u žiakov? 

Ja poznám iba materiály z Jubilee. Neviem ako im to funguje konkrétne v  Anglicku. Bol som tam niekoľkokrát. Bol som aj na exkurziách v niekoľkých školách, ale z toho neviem a nechcem vyvodzovať nejaké všeobecné závery. Myslím si však, že celkom dobre to robia na Gymnáziu C.S.Lewisa v Bratislave. Okrem toho , že majú v kurikulu presne rozvrstvené, kedy  sa čo v  charaktere preberá, majú aj fenomén sprevádzania študentov. Teda študent má  sprievodcu, ktorý mu s charakterovými postojmi, otázkami pomáha.

V podstate taký mentor alebo kouč ktorý sprevádza dospievajúceho mladého človeka?

Áno, myslím si. Mám jeden historický príklad. Ono to podobne fungovalo v Bratských domoch a školách za Komenského. Každý študent tam mal svojho sprievodcu, ktorý ho sprevádzal počas celého štúdia. A na záver štúdia sa rozhodovalo o budúcnosti každého študenta a podľa toho ako prospieval, čo najlepšie vedel jeho mentor, ho poslali buď na ďalšie štúdiá alebo na remeslo, alebo za kňaza. Bolo to spoločné rozhodnutie, ale sprievodca v ňom mal významné slovo. Neviem, do akej miery je to možné aplikovať na klasickej mainstreamovej škole, kde je množstvo detí. Videl som to v  Anglicku aj na C.S. Lewisa v Bratislave, čo  je tiež pomerne veľká škola.

Komenský bol pomerne kritický k učiteľom. Niektorých učiteľov kritizoval  z lenivosti a z toho, že vlastnou lenivosťou idú zlým vzorom pre žiakov. Definoval prototyp dobrého učiteľa ako človeka vzdelaného, aktívneho, tvorivého. Má žiakov správne zamestnať a kontrolovať, ale zároveň by mal byť milý. Učiteľ by mal svoj predmet učiť s vášňou, aby toto zanietenie odovzdal svojim žiakom.Mal by robiť nad rámec toho, čo mu je prikázané. Vy prednášate aj na vysokej škole. Máte pocit že budúci učitelia majú tieto kvality? Pedagogické vysoké školy sú miesto, kde sa tvoria budúci skvelí učitelia, takže ako tieto kvality u študentov rozvíjať?

Neviem, ako je to u vás, ale u nás v Čechách asi 50-60 % študentov, ktorí na fakulte študujú, chcú reálne učiť. Takže necelá polovica je tých, ktorí učiť nechcú. Buď to majú ako prechodnú etapu, kým sa dostanú na svoju vysnívanú školu,  alebo chcú titul a budú robiť niečo iné. Takže keď sa ma pýtate na študentov, sú tam evidentne tí, ktorí idú do toho s nadšením a pravdepodobne raz budú nadšení učitelia, a potom sú tam tí ostatní. Ja to ako učiteľ musím rozpoznať a potom s tým musím pracovať.

V rámci niektorých predmetov, ktoré učím, napríklad v rámci pedagogickej propedeutiky vždy na úvod semináru so študentami urobím aktivitu, kedy sa ich jednoducho opýtam na najvýznamnejší pedagogický zážitok, ktorý zažili. A môže byť pozitívny i negatívny. Nech si to premyslia, spíšu a potom každý povie na čo spomína. Spomínajú aj  negatívne momenty, ale väčšinou ide o pozitívne zážitky. A väčšinou ten zážitok pozostáva z toho, že sa stretli s nejakým vášnivým učiteľom napríklad matematiky, chémie. A potom hovoria:  ”ja som preto tu a študujem učiteľstvo, pretože ma moja učiteľka nadchla” a vždy keď to zaznie, urobíme z toho tému. A ja im na týchto príkladoch ukazujem, že na charaktere učiteľa záleží.

Sú rôzne typy učiteľov, niekto je zameraný na predmet, logotropovia, a iní na deti paleidotropovia. Každý sme nejak zameraný, ale keď sa učiteľovi podarí uviesť do harmónie vášeň pre to, čo učí a zároveň dokáže mať deti, ktoré učí rád, to sa pozná a má to ohromný vplyv. A takto tematizujeme a ideme do hĺbky. Skrz túto aktivitu im chcem položiť na srdce, ako je to dôležitá vec.

ABY SOM BOL DOBRÝM UČITEĽOM, MUSÍM ÍSŤ DO TOHO NAPLNO, ALE POTOM TIEŽ NAPLNO ODPOČÍVAŤ.

Pracujeme s učiteľmi, ktorí sú 10, 20, 30 rokov v praxi a častokrát tam nastupuje únava, frustrácia, ale napriek tomu by chceli učiť dobre. Ako by ich povzbudil Komenský, aby boli dobrými učiteľmi?

Neviem, čo by im povedal Komenský, ale ja by som im povedal: “udržujte duševnú hygienu”. Teda nejak dôsledne od učenia odpočívať. To je jediný spôsob, ako vytrvať s energiou a nadšením. Teda ísť do učenia naplno, ale potom tiež naplno odpočívať. Psychologicky, hygienicky nie je možné niečo robiť s rovnakou intenzitou nadšenia bez prestávky, človek si proste musí  odpočinúť. Neviem, či to niekde Komenský hovorí, ale myslím, že toto platí pri každej aktivite, a pri tej učiteľskej obzvlášť, pretože je to práca s ľuďmi. Musím si nájsť pravidelný a dôsledný spôsob ako si od ľudí odpočinúť, aby som mohol byť opäť s nimi.

Napísali ste knihu „Na charaktere záleží“, ktorá by sa mala zaoberať práve morálnou výchovou alebo budovaním charakteru. Nájdu v nej učitelia nejaké konkrétne metodiky alebo návody ako učiť deti v tejto dobe?

Konkrétnu metodiku práve teraz vytvárame s tímom z Centra pre etiku a rozvoj charakteru. Konkrétne pôjde o desať lekcií cnosti s tajomstvom. Je to taká špeciálna metóda, ako to majú stredoškoláci odhaľovať. Zároveň pripravujeme učebnicu pre študentov pedagogických fakúlt. Ale kniha “Na charaktere záleží”,  skôr predkladá filozofiu výchovy a to s odvolaním na Komenského, nejde o konkrétne didaktikum. Táto kniha by mala dať učiteľom odpoveď na zmätok, ktorý panuje medzi autoritatívnymi postojmi k výchove a vzdelávaní, a liberálnymi, permisívnymi, všedovoľujúcimi prístupmi. Ako sa v tomto vyznať, orientovať? Odpovedá na niekoľko otázok: Čo je to vlastne dobrý charakter alebo dobro všeobecne? Ako je to s ľudskou povahou či prirodzenosťou? Sme dobrí alebo zlí? Akou metódou, alebo aký výchovný postoj zaujať k človeku, ktorý je podľa jeho úsudku niečo medzi anjelom a démonom? A vyplýva mu z toho skvelá metóda. Komenský má výborne vyvážený  prístup, ktorý rieši napätie medzi tým buď rozkazovať, prikazovať autoritatívne, alebo všetko dovoľovať a ja sa to snažím v knihe pokryť.

ČLOVEK JE SKVELÁ BYTOSŤ, PRETOŽE JE STVORENÝ NA BOŽÍ OBRAZ. VIEME MYSLIEŤ, CÍTIŤ, VOLIŤ, MILOVAŤ, TVORIŤ, TO VŠETKO JE POTENCIÁL, KTORÝ JE DOBRÝ, ALE KOMENSKÝ HOVORÍ: “POZOR NA TO. AKÝKOĽVEK POTENCIÁL VIEME VYUŽIŤ, ALE TIEŽ ZNEUŽIŤ.”

Spomenul som dôležitú tému alebo motív celistvosti. A možno by som mal ešte spomenúť jedno dôležité súslovie. Komenský často hovorí o úzus a abúzus, o užití a zneužití. On hovorí, že človek je skvelá bytosť, pretože je stvorený na Boží obraz, takže sme bytosti s božským potenciálom. Vieme myslieť, cítiť, voliť, milovať, tvoriť. To všetko je potenciál, ktorý je dobrý, ale Komenský hovorí: “pozor na to. Akýkoľvek potenciál vieme využiť, ale tiež zneužiť.”

A keď ho užívame dobre, tak je to krása, harmónia, poriadok, pokoj. Je to žiaduce. A keď ten potenciál zneužívame, či už rozumom, vôľou, emóciou, tak vieme zariadiť takzvané peklo na Zemi. A práve výchova a vzdelávanie v jeho poňatí má pomáhať našej ľudskosti, nášmu charakteru, aby zvíťazilo to ľudské. Nikdy to nebude s nami tak, že budeme dokonalí, že budeme dokonale vždy využívať náš rozum, našu vôľu len pre dobro. My sme zmes rozporuplných motívov, myšlienok a činov. Ale aby u nás víťazilo dobro nad zlom, ktoré je v každom z nás. A hovorí, že keď sa to podarí, tak to bude dielňa ľudskosti.

Z toho mi vychádza, že my rodičia a tiež učitelia máme obrovskú moc ovplyvňovať, kam ľudstvo smeruje práve tým, že formujeme mladých ľudí, ktorí sú ešte formovateľní, a ktorí sa napodobňovaním učia od nás dospelých, aké pravidlá v tejto spoločnosti fungujú.

Doslova učiteľ, vychovávateľ je spasiteľ, záchranca ľudskosti. O to Komenskému ide. Ľudskosť sa môže kaziť a kazí sa, pokiaľ ju necháte bez starostlivosti. Je ako záhrada, ktorá zarastie  tŕním a burinou. Komenský vo svojich dielach hovorieva,  že učiteľ je záhradník – záchranca ľudskosti. Keď to totiž učiteľ robí dobre, tak sa mu podarí získať dieťa pre dobro. Aby človek sám od seba chcel dobro. A mimochodom, to, že zachraňujete ľudskosť alebo ju získavate pre dobro, to sa nedá násilím. Komenský bol odporcom násilia vo výchove. Jednoducho nemôžete niekoho násilím prinútiť, dokopať ho, aby miloval chémiu alebo aby miloval dobro. Človek je ustrojený tak, že to nejde. Ale Komenský hovorí, že to, čo funguje, nám ukázal Stvoriteľ sám. Keď nás chce spasiť, tak nás nedokope do Kráľovstva nebeského proti našej vôli, ale skôr nás získava, premáha tým, že je spasiteľom, ktorý sa za nás obetuje. A tak úplne rovnako učiteľ nemôže tieto veci vynútiť násilím, ale môže pomôcť tomu, aby človek sám chcel.

FOTO – Facebook Jana Hábla

Má Ján Amos Komenský nejakú definíciu dobra? Tak aby to bolo relevantné k tejto dobe a súčasnosti?

Vieme, že sumum bonum, súhrn všetkého dobra, najvyššie dobro, musí byť transcendentnej povahy.  A rovnako ako nevieme definovať Boha, nevieme definovať dobro. Pre Komenského je dobro a Boh jedno a to isté. Ale to neznamená, že sa nám Boh, dobro nedá poznať. Teda zakaždým, keď  sa mi prihodí niečo dobré, alebo ja urobím niečo dobré, tak sa mi deje niečo transcendentné, presahujúce. Akoby sa dotýkam alebo participujem na dobre. Skrz každú dobrú myšlienku, dobrý čin alebo dobrú vôľu sa dotýkam dobra, toho veľkého dobra, ktoré ma presahuje. Z neho sa dotýkam jednej malej črepiny a skrz ten dotyk sa stáva návykom. To dobro do mňa preniká, a každým ďalším dotykom je mi dobro bližšie, stáva sa mi vlastnejším, prechádza do môjho charakteru. Komenský si túto myšlienku požičiava od Aristotela a nazýva to Habitus. Ale Komenský hovorí:  “Pozor, funguje to i so zlom. Zakaždým, keď sa dotknete zla, tiež sa udomácni.”

Doc. PhDr. Jan Hábl, Ph.D. je manžel, otec, pedagóg a komeniológ. Po štúdiách filozo­fie výchovy pri University of Wales pôsobil ako učiteľ angličtiny, venoval sa výskumu v Komenského institutu v Prahe, prednášal na univerzitách v Hradci Králové a v Ústí nad Labem v oboroch na rozhraní pedagogiky, antropológie, etiky a histórie vzdelá­vania. Je autorom titulov odborných i krásných, napr. Labyrint upgrade. Jinotajný román (nejen) pro děti (2015), Na charakteru záleží, problém učitelnosti dobra (2020), I když se nikdo nedívá, fundamentální otázky etického vychovatelství (nakl. P. Mervart 2015), Aby člověk neupadal v nečlověka (nakl. P. Mervart 2015), Učit (se) příběhem. (Host 2013), On being human(e) (Wipf&Stock 2017), Lekce z lidskosti v životě a díle Jana Amose Komenského (Návrat 2011).

Profil autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.

Komenského inštitút.

Názory

Anna Jančová

Hybridná Hydra obsadila školy

Kedysi sa medzi učiteľmi hovorilo, že učiť môžete dovtedy, kým udržíte kriedu a moč.

Andrea Uherková

Toto nie je lunapark

„Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate,“ píše spoluzakladateľka prvého prírodného cintorínu Záhrada spomienok Andrea Uherková.

Anna Jančová

Upratané

Teším sa na deň, keď to všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, budeme mať v sebe takto upratané.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?