fbpx
Spoločnosť

Nie každý, kto sa pohybuje na hrane zákona, je hrdina, hovorí advokátka Eva Kováčechová

Zákony sa nikdy nebudú dať napísať na mieru pre všetky životné situácie. Sudca by preto mal využiť svoju pozíciu pre rozhodnutie v prospech ľudských práv, čím by si zaslúžil označenie právnický hrdina. Máme aj na Slovensku takýchto sudcov a právnikov? Ako navrátiť dôveru verejnosti v právny systém? Rozprávali sme sa s advokátkou z Via Iuris a lektorkou Sokratovho inštitútu Evou Kováčechovou, ktorá bude krstnou mamou novej knihy o právnických hrdinoch.


Kto sú podľa vás právnickí hrdinovia?

To je ťažká otázka. Z môjho pohľadu sú vo fungujúcej spoločnosti právnickí hrdinovia tí, ktorí okrem toho, že vždy postupujú podľa zákona, sa zároveň snažia používať právo na ochranu spravodlivosti.

Mne sa zdá, že to by malo byť automatické. Nie je to tak?

Nie je to tak, lebo aj u nás máme zákony, respektíve postupy, ktoré sa javia, že sú zákonné, ale nemusia sedieť na každú jednu životnú situáciu. Postup môže byť zákonný, ale zároveň môže byť nespravodlivý.

Napríklad: podľa zákona má nárok na príspevok na bývanie človek v hmotnej núdzi, ktorý buď vlastní nehnuteľnosť alebo má nájomnú zmluvu. Môže sa však stať, že príspevok potrebuje človek, ktorý má nehnuteľnosť vo výpožičke, a teda neplatí nájom, iba náklady súvisiace s prevádzkou bytu. Sociálnu dávku potrebuje, ale zákon nemyslel na takéto prípady. Ak by sa vec dostala na súd, sudca by mohol túto nespravodlivosť odstrániť. Postupy musia byť nadizajnované všeobecne, ale život prináša veľa príbehov, ktoré nesedia do schémy.

Advokátka Eva Kováčechová
Eva Kováčechová. FOTO – Archív Živica

Čo by urobil právnický hrdina v tejto situácii – ak má spravodlivo rozhodnúť o platení na dieťa? 

V takom prípade by mal sudca sledovať podstatu, zmysel zákona, na základe ktorého sa poskytuje sociálna dávka, a spravodlivo rozhodnúť.

Uvediem však ešte lepší príklad právneho hrdinstva. Za socializmu sa našli ľudia, ktorí rozširovali zakázanú literatúru a dostali sa preto až pred súd. To, ako prísny bude, má sudca vždy vo vlastných rukách. Sudca je ten, kto mieru závažnosti prekročenia zákona vyhodnocuje a rozhoduje. Sudcovia-hrdinovia mohli vyhodnotiť, že napríklad Orwellov román 1984 nie je spoločensky nebezpečný a že ľudia, ktorí si ho medzi sebou posúvali, trestný čin nespáchali. Naopak, sudcovia, ktorí režimu posluhovali, boli schopní potrestať takýto skutok pomerne prísne, hoci išlo len o literatúru.

Máme sudcov – právnických hrdinov aj na Slovensku? Koľko ich je?

Na to sa dá pozerať rôzne. Neviem povedať, koľko presne ich je. Aj preto, že sa na to dá pozerať aj tak, že právnický hrdina sa môže pohybovať na hrane. Pohybuje sa na hrane zákonnosti a nezákonnosti. Ľahko sa môže stať, že niekto, kto sa začne pohybovať mimo medzí zákona, z tých medzí vyjde natoľko, že to bude nezákonné a nespravodlivé. Rovnako sa môže stať, že vyjde z medzí kvôli tomu, aby niečo, čo sa javí nezákonné, bolo spravodlivé. Nie každý, kto sa pohybuje mimo medzí zákona je samozrejme hrdina.

Teraz je podobným prípadom toho, aká tenká je hrana medzi hrdinstvom a nezákonnosťou „nulitná advokátka“. Vystupuje proti očkovaniu a pre istú skupinu ľudí bezpochyby hrdinka je. Tvrdí, že koná dobre a že chráni istú skupinu ľudí. Ide často mimo zákon a dokonca vyzýva na porušenie zákona. Ako jej vysvetlíme, že nie je žiadnym hrdinom? Kto to posúdi?

V jej prípade by som o hrdinstve v žiadnom prípade nehovorila, dôvodov je viac. Prvý dôvod je forma, ktorú používa. Tá je mimoriadne agresívna a útočná. Vystupuje s dešpektom. Čo je ešte dôležitejšie, je obsah. Podľa mojej mienky táto právnička nereflektuje vedecké a odborné poznatky, na ktoré ani nemá kvalifikáciu, teda poznatky z medicínskeho, virologického či epidemiologického odboru. Ona je právnička, ktorá také vedecké poznatky ignoruje. Neviem, čo je jej cieľom. Ťažko sa verí tomu, že je to nejaká ochrana práv iných ľudí. Na mňa to skôr pôsobí ako rozoštvávanie a snaha o zviditeľnenie sa. Rozhodne to na mňa nepôsobí, ako ochrana niekoho práv. Nesedí mi ani forma a ani obsah.

Takže nie je hrdinka, pretože za právnických hrdinov považujeme tých, ktorí neváhajú ísť proti systému ak cítia, že konajú morálno-eticky a sú hlboko o tom presvedčení. Postavia sa systému, ale ich motiváciou musí byť boj za zákonnosť a právo a nie vlastný prospech a reklama. Áno?

Presne tak. Ich cieľom musí byť dosiahnuť spravodlivosť, ochranu ľudských práv.

Rovnako sa môže stať, že vyjde z medzí kvôli tomu, aby niečo, čo sa javí nezákonné, bolo spravodlivé. Nie každý, kto sa pohybuje mimo medzí zákona je samozrejme hrdina. 

Mne z toho vychádza, že práve – a možno iba – v kritických a konfliktných časoch je možnosť byť právnickým hrdinom.  Je to tak?

Zrejme to tak bude. Právne hrdinstvo by malo mať nejakú intenzitu správania. Niečo viac, než bežné hájenie spravodlivosti. Bude to vypuklé najmä v hraničných situáciách alebo v situáciách, keď právo a spravodlivosť valcuje nejaká moc, ktorá ide proti zákonnosti a proti spravodlivosti.

Zákony tvoria politici, upravujú ich podľa seba. Nie vždy sú nastavené tak, aby platili generálne aj keď sa vláda vymení… 

Áno, ale právny systém je zložitejší a má nejaké rámce. Naše rámce právneho systému tvorí ústava, medzinárodné dohody o ochrane ľudských práv, ale takisto aj základná legislatíva Európskej únie. Naša legislatíva – zákony, vyhlášky, nariadenia vlády a podobne – by mala byť v súlade s týmito rámcami. Ak sa pohybujú v rámci týchto medzí, ktoré sú určené ústavou, dohovormi, prípadne legislatívou Európskej únie, tak je to viac-menej v poriadku. V právnom štáte fungujú mechanizmy, ktoré strážia, či naozaj niekto neuletel mimo týchto rámcov a medzí. Takú kontrolu  vykonáva Ústavný súd Slovenskej republiky, ten rozhoduje, či sú prijaté zákony, vyhlášky alebo nariadenia vlády v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi o ochrane ľudských práv.

Kto by mal mať ideálne kontrolu nad zvláštnym svetom justície prokurátorov, sudcov, advokátov a právnikov?

Všetci právnici, v podstate je jedno na akej pozícii, by sme mali prispievať k ochrane spravodlivosti. Samozrejme, môže sa stať, že niekto ulietne, preto je tu strážca ústavnosti. Je to Ústavný súd. Ten kontroluje obsah právnych predpisov, ktoré sú vydávané v krajine. To v prípade, ak sa na nich niekto obráti. Ústavný súd taktiež kontroluje aj to, akým spôsobom sa aplikujú právne predpisy a ako ich niekto používa. Nerobí to automaticky, iba v prípade, ak sa niekto na ÚS obráti.

Pozrite si po kliknutí na obrázok stream diskusie o právnických hrdinoch spojenú s krstom knihy z dielne Sokratovho inštitútu:

Sudcovský stav by mal byť úplne nezávislý od mnohých vplyvov a hlavne od politiky. Nemám pocit, že to tak je. Ako vnímate vzťah politiky a justície? 

Je to bolestné. Presne sedí to, čo ste povedali. Sudcovský stav by mal byť nezávislý nielen od politiky, ale vlastne od akýchkoľvek vonkajších vplyvov. Mal by byť nezávislý aj od verejnej mienky a od médií, od strán v konaní. Rozhodovanie sudcov by malo byť naozaj limitne sa blížiace k absolútnej spravodlivosti. Nie vždy je to tak. U nás na Slovensku sa veľmi často s obľubou hovorí, že ťažké je byť nezávislý, pretože Slovensko je malé a každý tu každého pozná. Existujú na to rôzne názory, no myslím si, že akonáhle sa niekto stane sudcom, tak by mal pracovať na tom, aby nerozvíjal a nebudoval svoje spoločenské vzťahy.

Samozrejme, že nemôžeme čakať, že sudca sa skryje do nejakej jaskyne a tam sám dožije život bez akýchkoľvek kontaktov. Zároveň si myslím, že môžeme očakávať, že sudca si nebuduje svoje spoločenské kontakty. Drží si úzky okruh priateľov a známych, s ktorými trávi čas, ale nerozširuje tie kontakty o neznáme osoby, ktoré sa neskôr môžu ocitnúť na súde. Tým, že sa niekto stane sudcom, tak sa svojím spôsobom vzdáva svojho bohatého spoločenského života. Takto by to malo podľa mňa fungovať.

Keď to takto hovoríte, tak to určite dáva logiku. Čím ma viacej kamarátov, tým je väčšie riziko, že jedného dňa bude musieť súdiť blízkeho. Na druhej strane som nikdy nepočula, aby sa hovorilo, že sudcovia musia strpieť takého obmedzenie a majú si na to dávať pozor. Naopak jeden z našich najznámejších sudcov Štefan Harabin má spoločenských kontaktov možno aj najviac v krajine.

Je to extrém. To, akým spôsobom znižoval dôveru verejnosti v justíciu Štefan Harabin, to u nás robil len málokto. Tým, ako sa pohyboval v médiách a ako verejne vystupoval, vytváral obraz o sudcoch v očiach ľudí, keďže veľká časť verejnosti vnímala justíciu práve cez neho.

Aby sme nehovorili len o negatívach príkladoch, spomeniem sudcu českého Ústavného súdu Pavla Holländera. Ten v jednom interview povedal, že keď sa stal sudcom, odvtedy mu nikto nevolal, nikam ho nepozýval a ani nikam sám ani nechodil. Sám pristúpil k sudcovskej funkcii takým spôsobom, že jednoducho pretrhol väzby rozvíjajúcich sa spoločenských kontaktov. Postavenie sudcu vyhodnotil tak, že je to pre neho bezpečnejšie, aby mohol rozhodovať maximálne nezávisle.

Viete si predstaviť, že aj vy by ste takto fungovali?

Uchádzala som sa o pozíciu sudkyne Ústavného súdu. Najskôr som rozmýšľala, či do toho pôjdem alebo nie. Vtedy som presne nad týmto rozmýšľala a vyhodnotila som to tak, že áno, že je to niečo, čo sudca musí obetovať a že je to jediná správna cesta.

To, akým spôsobom znižoval dôveru verejnosti v justíciu Štefan Harabin, to u nás robil len málokto.

Sudcovia sú v našom priestore taká zvláštna skupina už napríklad aj tým, že málokedy poznáme ich mená a určite nepoznáme ich tváre, ak priamo nesedíme na procese. Majú veľkú moc nad životmi ľudí. Ako sa vlastne vyberajú sudcovia a ako sa dá zabezpečiť, že budú s mocou zaobchádzať morálne? 

Sudcovia prechádzajú výberovým konaním, ktoré pozostáva z písomnej, ale aj ústnej časti. Počas výberového konania sa skúmajú nielen ich odborné znalosti, ale aj hodnotové a morálne nastavenia. Myslím, že u nás je výberový proces nastavený veľmi dobre, čo, samozrejme, nie je automaticky stopercentnou zárukou, že vyberieme vždy len tých najlepších z najlepších. Výberový proces je časovo ohraničený. Netrvá rok, ale tri dni.

To, že nepoznáme mená sudcov alebo ich tváre nie je samé o sebe prekážkou, hoci napríklad v Čechách sudcovia nemajú také zábrany vystupovať pred médiami. Podstatné však je rozumieť rozhodnutiu súdov. Z hľadiska zvýšenia dôvery verejnosti v justíciu by bolo potrebné, aby sudcovia, keď vynesú rozsudok, sa uistili, že tomu rozumejú minimálne osoby v pojednávacej miestnosti a strany v konaní. Mne sa neraz stalo, že sudca vo veci rozhodol a rozhodnutie aj stručne odôvodnil, no môj klient sa ma po pojednávaní pýtal: „Vyhrali sme alebo prehrali?“ Nerozumel ani podstate rozhodnutia, pretože sudca to povedal odborným jazykom, vzdialeným ľuďom, ktorí tak bežne nerozprávajú.

To je trošku taká barlička, za ktorú sa mnohí sudcovia skrývajú. Myslím si, že by bolo lepšie, keby sudcovia upustili od príliš formálneho, odborného vyjadrovania a radšej zrozumiteľným a zjednodušeným spôsobom vysvetlili účastníkom, ako a prečo rozhodli. Je dôležité, aby im verejnosť rozumela.

Mne príde zvláštne to, čo hovoríte. Myslela som si, že v tejto kostrbatej komunikácii sa odráža neschopnosť sudcov prekročiť odborný tieň. Skôr som si myslela, že je to komunikačná neskúsenosť ako úmysel. Vravíte, že to môže byť aj naschvál?   

Je to isto aj určitá profesionálna deformácia, snaha vyjadriť sa čo najpresnejšie, hoci potom odbornosť a precíznosť ide na úkor zrozumiteľnosti. Ale tiež si myslím, že sudcovia sa často cítia bezpečnejšie, keď nemusia komunikovať s médiami, pričom súdy komunikujú cez svojich hovorcov, čo je oveľa menej osobné a oveľa viac všeobecné. Obávajú sa, že by možno dostali záludné otázky.

Môže sudca pochybiť? 

Sudca môže pochybiť, preto máme viacinštančné, teda viacstupňové konanie. Znamená to, že proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa sa možno odvolať na odvolací súd. Prípadne je možné žiadať rozsudok preskúmať v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov a obrátiť sa na Ústavný súd.

Mechanizmus je nastavený tak, že ak sudca pomýli, mal by to odhaliť iný súd. Samozrejme, nechceme, aby sa sudcovia mýlili, ale zároveň sa to nedá vylúčiť a omyly či rôzne posúdenie veci sa dejú aj v najrozvinutejších a najdemokratickejších krajinách. Podstatné je, aby sa v systéme súdnictva prípadná chyba či omyl odhalili a napravili a aby sa na konci dosiahla spravodlivosť.

Tiež si myslím, že sudcovia sa často cítia bezpečnejšie, keď nemusia komunikovať s médiami, pričom súdy komunikujú cez svojich hovorcov, čo je oveľa menej osobné a oveľa viac všeobecné.

Keď majú lekári nejaké pochybnosti, tak si môžu zvolať konzílium. Majú niečo také sudcovia?

Záleží to od jednotlivého súdu a jeho vedenia. Viem, že sú súdy, ktoré mávajú odborné porady a niektoré nemávajú, čo je škoda.

Podarí sa u nás niekedy napraviť dôveru ľudí v justíciu?

Dúfam, že áno. Myslím si, že hľadiska systému a nastavenia pravidiel sa to stále zlepšuje, hoci v praxi to ide veľmi pomaly. Mala by to byť kľúčová úloha všetkých aktérov v súdnictve. Ak totiž ľudia príliš dlho nedôverujú justícii, je to veľký problém pre krajinu.

Čo si myslíte, že by bolo potrebné najviac zmeniť?

Aby verejnosť dôverovala súdom, je potrebné, aby rozhodovali rýchlo, po odbornej stránke kvalitne, spravodlivo a aby bolo ich rozhodnutie zrozumiteľné. Pre rýchlu a odbornú prácu by im pomohol aj lepší podporný aparát. Musia byť splnené všetky aspekty – nielen rýchlosť, ale aj kvalita rozhodovania. Za veľmi problematický považujem postoj: „Nejako už rozhodnem, prípadne mi to zruší nadriadený súd.“

Keď si predstavím, že by ma mal súdiť človek, ktorý to berie takto ľahkovážne – veď nejako to dopadne – tak ma to až desí. 

Toto sú ojedinelé prípady a dúfam, že sú na ústupe. Do justície prichádzajú noví ľudia s novými zvykmi a ambíciami, verím, že takéto postoje vymiznú. Na konci dňa by mal byť sudca spokojný s tým, že priniesol spravodlivosť. Z tohto pohľadu sú zvlášť dôležití, možno najdôležitejší sudcovia na okresných súdoch. Oni sa najpodrobnejšie oboznamujú so skutkovým stavom, vypočúvajú účastníkov konania, odkrývajú podstatu sporu. Oni sú tí, ktorí celý prípad rozpracujú a na nich je najväčšia ťarcha a zodpovednosť.

Objednajte si knihu o príbehoch právnych hrdinstiev v slovenskom preklade na zalezi.sk

Spomeňte si na čas, keď ste si vyberali, čo budete študovať. Zvoli ste si právo. Naplnila sa vaša motivácia, prečo ste sa rozhodli študovať práve to?

V  čase, keď som sa rozhodovala, som študovala na Filozofickej fakulte odbor etnológia-história. Už počas toho som začala študovať aj právo, pretože som veľmi cítila potrebu hájiť ľudské práva. Zdalo sa mi to veľmi dôležité. Áno, napĺňa ma to. Myslím, že robím prácu, ktorá ma teší.

Cítili ste sa niekedy ako hrdinka?

Nie, nikdy som sa tak necítila. Niekedy idem proti väčšej sile alebo mase, ale nikdy som sa necítila ako hrdinka. To vyplýva aj z tých spomínaných hraničných a kritických situácií. Môžeme si o vývoji za posledných tridsať rokov na Slovensku myslieť čokoľvek, ale stále sme demokratický a viac alebo menej právny štát.

Malo by sa o právnych hrdinstvách hovoriť?

Podľa mňa áno. Mne sa zdá veľmi dôležité ukazovať pozitívne vzory hodné nasledovania a to je jedno, v akom odbore.



Projekt Právo a etika je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Profil autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.

Názory

Anna Jančová

Hybridná Hydra obsadila školy

Kedysi sa medzi učiteľmi hovorilo, že učiť môžete dovtedy, kým udržíte kriedu a moč.

Andrea Uherková

Toto nie je lunapark

„Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate,“ píše spoluzakladateľka prvého prírodného cintorínu Záhrada spomienok Andrea Uherková.

Anna Jančová

Upratané

Teším sa na deň, keď to všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, budeme mať v sebe takto upratané.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?