fbpx
Vzdelávanie

Menšík z Profesie: Učiteľom by som odkázal, že ak ich práca nebaví, nech idú robiť niečo iné (+ podcast)

Slovenské školy sú stále silno zamerané na výkon a vedomosti miesto zručností. Budúcnosť ale bude skôr vyžadovať rôzne mäkké zručnosti ako je komunikatívnosť či schopnosť spolupracovať. Martin Menšík z Profesie hovorí o tom, čo budú od detí v budúcnosti očakávať zamestnávatelia a či ich na to vedia slovenské školy pripraviť. Vypočujte alebo prečítajte si viac v sérii V čom nás vyškolila korona.


Pracujete v Profesii, ktorá sa spája zamestnávateľov a ľudí hľadajúcich prácu. Naša doba sa rýchlo mení a od detí, ktoré sú teraz v školách, budú vyžadovať zamestnávatelia zrejme úplne iné zručnosti, ako tie, ktoré im odovzdávame dnes. Aké to budú?

Keby som toto vedel, tak to v momente posuniem ministerstvu školstva, aby začali niečo robiť s kurikulárnou reformou, tak aby naše deti boli v budúcnosti pripravené na nový normál, ktorý príde. Nemyslím nový normál, ktorý príde po korone, ale nový normál v zamestnaniach. V nich budeme omnoho viacej interagovať s počítačmi a strojmi, ako dnes s ľuďmi. Hlavné zručnosti, ktoré v budúcnosti, pravdepodobne, budú potrebné, teda budú vyžadovať schopnosť prepájania získaných informácií. Do veľkej miery to bude aj kreativita, s ktorou sa stále odlišujeme od strojov, a ktorá je momentálne najsilnejším benefitom človeka. Taktiež to bude veľa aj o spoločenských kontaktoch a schopnosti pracovať v tíme, najmä v tých zmiešaných. Nielen v generačne zmiešaných tímoch, ale aj v takých, do ktorých bude vstupovať umelá inteligencia. Tých zručností bude veľmi veľa a budú diametrálne odlišné od tých, ktoré dnes získavame na školách.

Martin Menšík
Martin Menšík. FOTO – Archív MM

Takže súhlasíš s názorom, že dnes tieto zručnosti nevieme na školách úplne rozvíjať?

Nevieme ich rozvíjať a najmä nevieme, že aké zručnosti by sme mali rozvíjať. Dnes dieťa pripravujeme podľa toho, čo považujeme za aktuálne. Na základe našich štatistík vieme určiť, aké zručnosti boli požadované, povedzme, za posledných tri, šesť, alebo dvanásť mesiacov. No sú to iba naše predikcie, na základe ktorých predpokladáme, že tieto zručnosti budú potrebné aj do budúcna.

Nebolo by fajn, keby akýkoľvek zamestnanec mal všetky tieto zručnosti potrebné do budúcnosti už dnes? V Profesii vidíte, aké sú požiadavky zamestnávateľov, ktorí hľadajú nových zamestnancov. Nepožadujú tie zručnosti už aj teraz?

Áno, budúcnosť je tu už s nami. Každý deň sa máme lepšie, ako sme sa mali včera. Z hľadiska zručností už dnes v pracovných ponukách dominujú soft skilly – mäkké zručnosti. Je to najmä zodpovednosť, samostatnosť, komunikačné schopnosti, prípadne flexibilita na riešenie novovzniknutých problémov. Sú to zároveň aj zručnosti, ktoré sa najčastejšie objavujú v pracovných inzerátoch. Zodpovednosť sa vyskytuje v 27 percentách všetkých pracovných ponúk, ktoré zverejnia firmy za rok. Medzi hard skillmi – tvrdými zručnosťami –sa nachádza najmä anglický jazyk, ktorý dnes je skôr považovaný ani nie za zručnosť, ale za nevyhnutnosť. Ten je vyžadovaný v 39 percentách pracovných ponúk. Keď sa pozrieme na mäkké zručnosti, ktoré vyžadujú zamestnávatelia od absolventov stredných škôl alebo vysokých škôl, tak v prvej pätnástke sa objavia dve alebo tri tvrdé zručnosti, to je napríklad práca s počítačom, anglický jazyk a vodičský preukaz. Všetko ostatné sú už len mäkké zručnosti.

Vypočujte si náš rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme vďaka podpore Nadačného fondu Telekom:

Je pravda, že pre mnohých zamestnávateľov sú mäkké zručnosti a to, či čovek zapadne do kolektívu dôležitejšie než to, že je knadidát napríklad výborný programátor alebo správca sociálnych sietí. To sa totiž ešte aj tak často musí doučiť na mieru podľa programov či systémov, ktoré daná firma využíva. Nie je to teda trošku aj tým, že vzdelávanie zamestnancov je vždy potrebné?

Nemôžeme úplne odtrhávať soft skilly od hard skillov. Tvrdé zručnosti, ktoré naozaj vieme sú dôležité. Rád uvádzam príklad z mojej strednej školy, kedy mi môj nebohý profesor na Murgaške v Banskej Bystrici raz povedal, že: „Martin, veľmi zle si kladieš otázku. Vždy sa pýtaš, že na čo mi toto bude. Skús sa radšej pýtať, že ako som sa k tomu dostal. Skús pochopiť priebeh, aký je za tou informáciou, ktorú ti poskytujem. Nikdy nevieš, kedy nastane moment, kedy ju budeš potrebovať.“ To je základom zmeny paradigmy alebo pohľadu na vzdelávanie.

Dnes nevieme deckám v školách vysvetliť, na čo tie informácie, ktoré sa učia, budú vedieť využiť v praxi a v budúcnosti. Tu nastupujú soft skilly, napríklad schopnosť adaptácie na nejakú zmenu. Schopnosť využívania získaných poznatkov na pretavenie poznatkov do praxe. Napríklad schopnosť pochopiť, že keď sme sa raz bavili o percentách, tak tie isté percentá sú rovnaké v matematike, ale aj v náraste konverzií v marketingu. Áno, dnes si už skôr do tímov vyberáme ľudí na základe toho, ako nám do neho zapadnú, než na tom, čo skutočne vedia.

Samozrejme, závisí to aj od pozície, že keď chce byť niekto chirurg, tak na to potrebuje špecifické zručnosti, pričom niektoré povolania sa dajú vykonávať aj so všeobecným prehľadom a základnými schopnosťami, ako sa rýchlo niečo naučiť a adaptovať…

Tí spomínaní lekári sú extrémne dobre a odborne pripravení, ale v našom systéme zdravotníctva ich veľmi často degenerujeme na to, že zabúdajú na ľudskosť a hodnoty. Akonáhle okúsia zahraničnú skúsenosť, tak ich akoby znova našli. Jednoduchú vec, ako napríklad opýtať sa pacienta, ako sa má a byť k nemu slušný. Je to nepochopiteľné, že to máme, no v istom momente v našom živote na to zabudneme.

Dnes nevieme deckám v školách vysvetliť, na čo tie informácie, ktoré sa učia, budú vedieť využiť v praxi a v budúcnosti.

Na Enter konferencii si spomínal, že len malá časť životopisov, ktoré ľudia ku vám do systému v Profesii nahrávajú obsahuje soft skilly, ktoré dnes bežne zamestnávatelia požadujú, ako napríklad analytické myslenie alebo komunikatívnosť. Je to podľa teba tak, že ich naozaj nemajú, že sú to zručnosti, ktoré Slovákom chýbajú?

Vieme sa podľa mňa strašne málo tak ľudsky pochváliť, že v čom sme dobrí. V životopise na to často zabudneme, pretože sa zameriavame na vzdelanie. Málo hovoríme o tom, čo sme v danej práci robili. Keby sme sa na to pozreli takýmto spôsobom, tak sa nám bude výrazne lepšie hovoriť o tom, v čom sme dobrí. Napríklad z hľadiska tímu, že ak som bol raz dobrý tímlíder, tak viem, čo ma to naučilo, že mám vodcovské schopnosti, viem motivovať ľudí a podobne. Presne toto treba do životopisu napísať. Ľudia majú tieto soft skilly uvedené asi len v dvoch percentách, no napríklad taký strojopis je uvedený asi v dvanástich percentách.

Možno je to aj jeden z ďalších problémov dnešného vzdelávania, že dávame na piedestál vedomosti, fakty a dobré známky. Deťom neukazujeme, že je dôležité vedieť  komunikovať a spolupracovať. Mali by sme sa nad tým zamyslieť aj v školstve? 

V dnešnom školstve väčšina detí funguje v klasickom frontálnom vyučovaní. To spočíva vo výklade, naučenia sa učiva, odpovedania a napísania písomky. Málokde ukazujeme deťom možnosť kooperácie. V triede tiež vidia len jedného učiteľa. Nikde nevidia dvoch dospelých ľudí, ktorí by spolu interagovali, kooperovali a dopĺňali sa. Na toto dnes slúžia skôr rôzne projekty neformálneho alebo informálneho vzdelávania. V tradičných školách je veľmi malý priestor na to, aby žiaci mohli takýmto spôsobom pracovať. Druhým problémom je, že veľmi ťažko sa nám mäkké zručnosti merajú. Často ich meriame veľmi subjektívne, pričom už existujú nástroje, ktoré dokážu v rámci rôznych centier odhaliť talent alebo potenciál človeka aj na soft skilly. V školách nám viacej ide o vedomosť, pretože ju vieme ľahšie odovzdať a zmerať.

Asi ťažko dáme niekomu jednotku alebo štvorku zo spolupráce…

Na vysokej škole sme mali písomný test z rétoriky. Čo mi príde, že sme netrafili úplne predmet, ktorý sme mali. Absolvoval som písomnú skúšku z rétoriky, ktorá sa venovala jej praktickým zákonom.

Vieš možno povedať, ako sa dajú mäkké zručnosti merať?

Existujú rôzne softskillové testy, napríklad Gallupový test silných stránok. Ja mám v prvej päťke v Gallupe kooperatívnosť, tímovosť, ale aj zručnosť, ktorá nesúvisí s prácou. Je to zručnosť, ktorú volám ruka hore – hovorí o tom, že si viem užívať život. To znamená, že aj práca ma musí baviť. Potom tu máme rôzne osobnostné testy. Tých možností je strašne veľa.

FOTO – Archív MM

Mne sa osobne veľmi páči slovné hodnotenie, ktoré začali školy počas korony používať. Učiteľ v nich má možnosť aspoň čiastočne ohodnotiť aj mäkké zručnosti a možno navrhnúť žiakovi, na čom môže zapracovať.

To je niečo, čo som zabudol spomenúť pri časti o klasickom hodnotení. Výhodu majú určite deti, ktoré sú slovne hodnotené. Slovné hodnotenie má totiž schopnosť zasiahnuť širší problém a je tam výrazne väčší motivačný faktor, pretože je to čítanie s porozumením. Dieťa, ale aj rodič si tam vie nájsť to, čo potrebuje.

Hovorili sme kriticky o tom, ako dnes pripravujeme deti na budúcnosť. Vieš naopak povedať, v čom sme na Slovensku dobrí?

Vzhľadom na podvýživenosť slovenského školstva dosahujeme stále extrémne dobré výsledky, ktoré sú často viazané na veľké množstvo osobnej energie od konkrétneho učiteľa. Na to koľko do školstva nalievame a na to, ako dlho nie sme schopní definovať jeho víziu, že kam sa chceme vlastne dostať napríklad po roku 2050, si myslím, že výsledky dosahujeme stále nad pomery. Podľa mňa sú slovenskí študenti veľmi dobrí v hardskilloch. Naozaj máme mnoho úspešných ľudí, lekárov, vedcov a podobne po celom svete. Takže sú to rozhodne vedomosti. Podľa mňa máme aj istú mieru kreativity, ktorá je vyššia, ako štandard v ostatných krajinách. Práve vďaka tomu, že často musíme hľadať alternatívne cesty, ako sa k niečomu dostať. Ak niečo chcem, tak musím na tom zamakať a prísť na riešenie sám.

Musíme sa vedieť vynájsť. Takže ťažšie podmienky sú niekedy paradoxne lepšie?

Určite. Ako sa hovorí ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Školu berieme, ako prípravu na budúce povolanie. Napríklad kreativita na prípravu ťahákov je takým prvým príkladom toho, či bude študent v budúcnosti schopný prísť na nejaké riešenie.

Vzhľadom na podvýživenosť slovenského školstva dosahujeme stále extrémne dobré výsledky, ktoré sú často viazané na veľké množstvo osobnej energie od konkrétneho učiteľa.

Určite je náročné vôbec vymyslieť, ako to učivo zostručniť na malinký papierik a kde ho umiestniť. Človek sa pritom veľmi veľa naučí.

Papieriky sú už dávno za nami. Dnes sa bavíme o technológiách, ako napríklad bezdrôtových slúchadlách. Je mnoho vecí, ktoré prispievajú k tomu, že študent hľadá, akým spôsobom technológiu použiť, aby si zjednodušil život. Je to krásny príklad problem solvingu.

Súhlasím. O papierikoch som hovorila z vlastnej skúsenosti, pretože niet sa čomu čudovať, že pri tom množstve faktov, ktoré vyžadujeme od žiakov, najmä ak sú na všeobecných gymnáziách, ako som bola aj ja, sa im to nechce tlačiť všetko do hlavy.

Vedomosti prepájame strašne málo. Nádherným príkladom je dejepis. Vie nás výrazne poučiť o tom, aké chyby už nemusíme robiť v budúcnosti. Len to musíme lepšie vysvetliť. Potrebujem poznať Slovensko, geografiu, svet a do toho máme prírodné vedy. Matematika, fyzika, chémia, ktoré sú dnes univerzálnou odpoveďou na veľa vecí. Keby sme boli dobrí v matematike, tak si vieme spočítať dva plus dva. Keby sme mali posilnené kritické myslenie v školách, kde budem môcť s učiteľom diskutovať, tak opäť sa dostaneme do úplne inej situácie, či už pri vstupe na trh práce alebo by sme boli výrazne ďalej v rámci spoločnosti.

Často sa slovenské školstvo prirovnáva k tomu, ako vyzeralo v čase Márie Terézie, že akoby nereaguje na meniacu sa dobu. Na druhej strane vidíme, že svet sa rýchlo mení. Nedá sa asi očakávať, aby sa školy vedeli tak rýchlo prispôsobovať. 

Školy by nemali byť schopné stíhať meniacu sa dobu. No mali by vedieť, kam majú smerovať. V podstate za každou jednou zmenou politického nastavenia a s každou zmenou na ministerstve školstva dochádza k reforme. Nemôžeme reformovať a reformovať, ale musíme vedieť, k čomu chceme dospieť. Podľa mňa je toto asi najzásadnejšia vec. Mali by sme sa naprieč všetkými politickými stranami zhodnúť na nejakom konsenze a vedieť, ako má učiteľ pripraviť žiaka a do akého sveta. Ak dnes prvák vstupuje na základnú školu, tak reálne príde na trh práce o osemnásť rokov, čo je úplne iná doba a škola na to nemá šancu zareagovať. Samozrejme, má predpoklad vyfiltrovať to, čo si študent myslí alebo odhaliť jeho talent.

Teraz sme zažili taký skokový posun v školách, ktorý priniesla korona. Zo dňa na deň sa musel úplne zmeniť systém vyučovania. Niektoré školy sa toho chopili inovatívne, iné preniesli do digitálneho sveta to, čo robili pred tabuľou. Aké poučenie z korony vidíš ty aj z hľadiska zástupcu zamestnávateľov? Chopili sa toho naše školy dobre?

Zistili sme, že mnoho z peňazí, ktoré sa investovali do IT prípravy učiteľov v minulosti, neboli vyhodené úplne von oknom. Mnoho z učiteľov dokázalo nabehnúť na novú výučbu. Čo už mňa trošičku vnútorne trápi je, že v čase, kedy pandémia nastúpila, sme učili učiteľov, ako používať Zoom, Teams a podobne, ale neučili sme ich, ako zmeniť metodiku hodiny tak, aby študenta dokázali do nej vtiahnuť. Mnohí to dokázali a naozaj veľa škôl fungovalo dobre. No vo viacerých školách to bolo o frontálnom vyučovaní pretaveného do kamery počítača a vymýšľaní kreatívnych ciest, ako sťažiť žiakom odpoveď len preto, že sme im prestali veriť.

V čase, kedy pandémia nastúpila, sme učili učiteľov, ako používať Zoom, Teams a podobne, ale neučili sme ich, ako zmeniť metodiku hodiny tak, aby študenta dokázali do nej vtiahnuť.

Rozprávala som sa o korone v školách s viacerými študentami zo stredných škôl. Práve moment dôvery, ktorý si spomínal, bol pre nich veľmi kľúčový. Ocenili práve to, že oni už ako pomaly dospelí ľudia mohli sami rozhodovať o tom, čomu chcú koľko času venovať, ak im ten čas škola poskytla. Ukázalo sa, že to zvládli.

Tu sa pristavím pri diskusii o generáciách, pričom každá z nich má svoje charakteristické črty. Pokiaľ máme učiteľa 50 plus, česť výnimkám, ktorý dostane sedemnásťročné dieťa, tak medzi nimi je rozdiel dvoch generácií, ktoré sú diametrálne odlišné. Každý z nich presadzuje úplne odlišný spôsob, akým chce pracovať a ako sa chce zapájať do kooperácie tímu. Dnes je učiteľ pre žiakov len sprostredkovateľom niečoho, čo si vedia výrazne jednoduchšie vyhľadať na internete. Učiteľ ale musí byť ten, ktorý im povie, akú informáciu a čo majú hľadať. Bez toho je medzi etanolom a metanolom rozdiel jedno písmenko, pričom jeden má rozveselí a druhý ma zabije. Z hľadiska chemického vzorca ide o komplikovanejší rozdiel. Musíte vedieť, čo hľadáte, aby ste náhodou do budúcnosti nezomreli na to, že vám chýba prvotná informácia.

Jeden z trendov, ktorý sa týka školstva je, že nie všetci mladí ľudia túžia po štúdiu na vysokej škole, ale skôr sa idú po maturite zamestnať a chcú sa učiť priamo v práci. Ako vnímate tento trend?

Tento trend ešte nie je taký silný na Slovensku, ako napríklad v krajinách, ktoré majú spoplatnené školstvo. U nás pokiaľ študent môže študovať a predĺžiť si obdobie bezstarostného života, tak ho využije veľmi rád. Myslím si, že vysoká škola je naozaj len doplnok k tomu, ako využije ten čas. Napríklad, či tých päť rokov použije na to, ako upútať zamestnávateľa. Myslím si, že ak majú študenti možnosť ísť na vysokú školu, mali by ju využiť z mnohých dôvodov. Jedným z nich je finančný dôvod. Vieme, že vysokoškolské vzdelanie je ohodnotené naozaj lepšie ako stredoškolské. V minulosti sme robili aj prieskum, v ktorom sme porovnávali platy človeka, ktorý po strednej škole nastúpil do práce a človeka, ktorý išiel na vysokú školu. Plat vysokoškoláka bol aj tak vyšší, ako päťročné skúsenosti stredoškoláka. No treba ísť na vysokú školu, ktorá má zmysel. Napríklad na takú, na ktorú sa hlási veľa uchádzačov a prijímajú ich málo. Je to známka toho, že škola je kvalitná. Pokiaľ študenta zoberú niekde bez prijímačiek a ostane im ďalších dvesto voľných miest, tak je jasné, že túto školu by som si nevybral.

Niektoré odbory nie sú až tak populárne ani nie preto, žeby neboli kvalitné, ale sú extrémne náročné. Ľudia si radšej zvolia ľahšiu cestu.

To je závislý problém. Už na strednej škole nevieme podchytiť talent študenta a motivovať ho v tom, čo by chcel robiť. Každý si chce zjednodušiť život, to je bez debaty. No menšie zlo v tomto prípade je to, že študent nevie, že by ho mohla baviť napríklad veda. Mnohých šikovných mladých ľudí odrádzame systémom od absolvovania vysokoškolského štúdia.

Sú nejaké dáta, ktoré toto potvrdzujú?

Neviem, kde by boli dáta k dispozícií, ale určite nejaké budú. Kariérnemu poradenstvu na školách sa venuje strašne málo času. Tým pádom študent nevie, čo chce robiť v budúcnosti. Potom je to skôr o tom, že často napĺňa neúspešný život svojich rodičov, ktorí mu povedia, čo musí ísť študovať. Myslím si, že je omnoho lepšie vyštudovať niečo, čo nás potenciálne baví, aj keď je kariéra možno menej lákavá, ako celý život byť nešťastný z niečoho, čo nás vôbec nenapĺňa. Keď sa nezameriame na budovanie hard skillov, tak v budúcnosti nám bude chýbať veľké množstvo učiteľov, ktorí nebudú mať dar odhaliť talent študentov.

Spomínal si, že kariérnemu poradenstvu sa venuje na školách veľmi málo času. Telekom teraz nedávno predstavil digitálny nástroj, ktorým tomu chce nejakým spôsobom pomôcť. Je to akoby kvíz, ktorý pomáha mladým ľuďom odhaliť silné stránky alebo to, aká profesia by sa im najviac hodila. Ako vnímaš tento nástroj? Je to niečo bežné v zahraničí?

Nie je to niečo, čo nie je bežné. Na Slovensku to stále pôsobí, ako veľká miera futurológie. No dobre kladenou otázkou vieme zistiť strašne veľa odpovedí. Takže myslím si, že na takéto nástroje si budeme musieť v budúcnosti viac zvykať. Budeme sa s tým stretávať aj pri pracovných pohovoroch.

Mal by mladý človek poslúchnuť výsledok tohto testu?

Väčšine vyjde to, čo si predstavujeme inak. Každý z nás sa vidí lepšie, ako v skutočnosti sme. Mal by to zobrať do úvahy. Mal by sa nad tým zamyslieť. Tie veci sú postavené na vedeckých základoch.

Rozprávali sme sa o vysokých školách. Vedia slovenské vysoké školy mladých ľudí pripraviť tak, aby vedeli byť v niečom výnimoční?

Máme vysoké školy, ktoré sú extrémne dobré v rámci európskeho priestoru. Mnoho vysokých škôl, žiaľ, pripravuje študenta na akademickú dráhu. Skôr mu povedia, aké sú jeho akademické predpoklady, než aby ho nakopli v nejakom odbore. Asi päť rokov dozadu bol uverejnený inzerát na Profesii, v ktorom bolo napísané, že absolventi niektorých fakúlt nemajú ani reagovať. Toto je prvý varovný prst, že trh práce vníma veľmi citlivo vysoké školy. Robíme prieskum o záujme zamestnávateľov o absolventov konkrétnych škôl a dominujú v ňom každý rok IT fakulty z celého Slovenska. Medzi nich sa dostane možno fakulta manažmentu z Univerzity Komenského v Bratislave, alebo je to Národohospodárska fakulta na Ekonomickej univerzite v Bratislave.

FOTO – Archív MM

Ako ste vnímali tento zverejnený inzerát?

Presne tento moment si nepamätám, keďže som pracoval vtedy v rámci Profesie v inej práci. No vnímali sme to okej. Viac to hrmelo v médiách a na akademickej pôde. Podľa mňa to bola relevantná požiadavka, ako každá iná. Horšie sú predsudky, ktoré máme. Ak by bol na danej fakulte aj šikovný študent, tak ho vyradíme. Toto sa deje pri mnohých fakultách.

Kebyže máš človeku poradiť, ako si vybrať prácu, čo by to bolo?

Myslím si, že by mal zájsť na Profesiu a nájsť si ponuky, ktoré by ho mohli baviť. Pozrieť si, čo tie firmy od uchádzačov chcú. V druhom kroku by si mal spraviť hrubú čiaru a napísať si, ktoré z tých vecí spĺňa. Ak tam uvidí nejaký prienik, tak si treba uvedomiť, čo tá práca obnáša a podľa toho sa zariadiť.

Niektorí ľudia s pedagogickou skúsenosťou nie sú ani pozvaní na pohovor. Možno to čiastočne súvisí aj s tým, akú pozíciu, status má práve zamestnanie učiteľa na Slovensku. V Živici sa to už niekoľko rokov snažíme pozdvihnúť cez projekt Učiteľ Slovenska, v ktorom oceňujeme tých najlepších učiteľov. No sú aj iné pozície, na ktoré sa pozeráme často s takým opovrhovaním a zrejme sa to odráža aj na výkone práce.

Je to o hrdosti na prácu, ktorú robím. Ak ju robím najlepšie, ako viem, tak nemám prečo sa skrývať. Keď najlepšie využijem svoje schopnosti, tak v tom momente ma budú vnímať všetci naokolo, lebo to budú cítiť. Mnohí učitelia, ktorých poznám je takých, že keď prídu, tak je ich zrazu plná miestnosť. Prirodzene, že takých učiteľov ako oni chceš. Rešpekt voči učiteľskému povolaniu tvoria najmä rodičia. Mýty, že učitelia robia málo, majú prázdniny a podobne sú hlboko zakorenené nezmysly. Rodičia by sa mali postaviť na stranu učiteľa a nie na stranu dieťaťa, čo je ťažké. To je jediná cesta, ako môžeme vrátiť učiteľskému povolaniu stratený status. Učiteľ Slovenska je krásna iniciatíva, ale ten samotný a každodenný výkon práce učiteľa potrebuje dostať uznanie najmä od rodiča a žiaka.

Existuje alebo neexistuje lepšia a horšia práca?

Myslím si, že nie. Keby sme nemali smetiarov, tak sa tu topíme v odpadkoch. Keby sme nemali inžinierov, tak nemáme autá, ktoré sú schopné odviezť smeti. Keby sme nemali lekárov, tak nikto z tých ľudí, ktorých smetiarsky voz prešiel, by neprežil. Neexistuje menejhodnotná a viachodnotná práca.

Kebyže máš tú moc niečo v školstve zmeniť okamžite, čo by to bolo? Čo by si odporučil učiteľom?

Zbaviť sa strachu z reformy. Zmena nie je na škodu, je pomocníkom. Tiež by som odkázal, že ak ich to nebaví v školstve, nech odídu.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Anna Jančová

Hybridná Hydra obsadila školy

Kedysi sa medzi učiteľmi hovorilo, že učiť môžete dovtedy, kým udržíte kriedu a moč.

Andrea Uherková

Toto nie je lunapark

„Kedysi som chodila na cintoríny počas Dušičiek rada. Nosili sme na hroby čečinové vence, ktoré sme s maminou ručne vyrábali na chate,“ píše spoluzakladateľka prvého prírodného cintorínu Záhrada spomienok Andrea Uherková.

Anna Jančová

Upratané

Teším sa na deň, keď to všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, budeme mať v sebe takto upratané.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?