fbpx
Spoločnosť

Z nelegálnej skládky odpadu vytvorila azyl pre zvieratá, no pred štátom sa musí skrývať

Má dvadsaťtri rokov a pomohla už viac ako štyristo zvieratám. Z opusteného družstva v Zemplínskej Širokej, ktoré bolo nelegálnou skládkou, vytvorila azylovú farmu pre týrané a hendikepované hospodárske zvieratá OZ Zvieratá východu. Zachraňovanie a starostlivosť o zvieratá Blanke Vinceovej však komplikuje štát.


Krváky a smradľavé veci jej nevadia

Blanka pomáha zvieratám od svojej základnej školy, teda už desať rokov. Už ako dieťa zachraňovala zvieratá a nosila ich domov. „Odmalička som znášala domov všetko, čo sa dalo. Zachraňovala som všetko, čo sa hýbalo, aj žaby,“ spomína. 

Prvé skúsenosti nabrala v útulkoch ako dobrovoľníčka. Jej cieľom ale nebolo zachraňovať len psy či mačky, ale pomáhať chcela najmä hospodárskym zvieratám, aj keď ich tak sama nerada nazýva. „Chcela som založiť občianske združenie, v ktorom by sme pomáhali hlavne tým, ktorým sa najmenej pomáha. No keďže situácia so psami je na východnom Slovensku katastrofálna, rozhodla som sa pomôcť aj im.“ 

Vchádzame do areálu a v diaľke pozorujeme budovu, ktorá vyzerá na prvý pohľad opustene.  Okolo nás voľne pobehujú kone, kozy, ovce a mačky. Pred azylom stretávame dobrovoľníkov. Blanku vraj nájdeme vo vnútri pri prasiatkach. Otvoríme vstupné vysoké dvere, z ktorých najskôr vyjde kôň, po ňom vstupujeme my. Vzadu v maštaliach stojí Blanka, špinavá od blata, držiac v rukách malé prasiatko, ktoré kŕmi z fľaše pre batoľatá. 

Zvieratá východu
FOTO – Blanka Vinceová

Občianske združenie Zvieratá východu oficiálne funguje od roku 2019. Momentálne sa v ňom nachádza približne päťdesiat zvierat. Kone, kravy, kozy, ovce, prasatá, mačky, psy a dokonca aj ježko, ktorého našli na diaľnici. Ďalšie zvieratá čakajú na svoj domov v dočasných opaterách.

Vyžadujú si špeciálnu starostlivosť

Prichádza k nám ovečka. Uši má doráňané a plné dier. Z jedného ucha jej chýba veľká časť a Blanka hovorí, že stačil kúsok a utrhlo by sa jej celé ucho. Diery sú stopami po značkách, ktorými sa musia značiť zvieratá vo veľkochovoch. „Je na uši veľmi citlivá a vystresovaná. Zvykne sa pocikávať, ak sa jej dotkneme ucha. Tam, kde žila, ju týrali a museli jej ušné značky strhávať z uší alebo si ich strhávala sama. Vo veľkochove individuálna starostlivosť neexistuje. Jednoducho, zviera musí počúvať,“ hovorí. 

FOTO – Blanka Vinceová
FOTO – Blanka Vinceová

Podobných zvierat ako spomínaná ovečka je mnoho. Medzi nimi sa v azyle nachádza aj kobyla s poranenou nohou. „Veterinár, ktorý ju pozná od žriebätka, tvrdí, že musela predchádzajúcim majiteľom spadnúť do jamy. Nohu si poškodila tak, že bude krívať už navždy. Najprv sme nohu museli postupne rozchodiť a rehabilitovať.“ Následne sa dostala do rúk novej majiteľky, ktorá sa ju snažila predať na mäso do Poľska. Blanke sa však podarilo kobylu od majiteľky odkúpiť.

Tam, kde žila, ju týrali a museli jej ušné značky strhávať z uší alebo si ich strhávala sama. Vo veľkochove individuálna starostlivosť neexistuje. Jednoducho, zviera musí počúvať.

Aj ďalšie zvieratá v Zemplínskej Širokej pochádzajú z nehostinných podmienok – najmä z veľkochovov a z rómskych osád. Priemerne dvakrát do týždňa Blanke ľudia volajú alebo píšu, že niekde videli, alebo našli zviera v zlom stave. Následne to preverí a snaží sa dohodnúť s majiteľom, aby jej zviera dal. 

Komunikácia s ľuďmi, ktorí zvieratá týrajú alebo zanedbávajú je individuálna. Niektorí sú radi, keď sa zvieraťa môžu vzdať, iným sa to nepáči a vtedy to musia riešiť cez políciu. „Po fyzickej stránke sa narobíme na smrť, ale zvládame to,” hovorí aktivistka. Po psychickej stránke je to vraj horšie. „V noci premýšľam, čo sa deje so psami v osadách. Preventívne tam chodíme,“ popisuje.

Zvieratá východu našli aj šteniatko v kontajneri.
FOTO – OZ Zvieratá východu

V škole jej nerozumeli

Prvé zvieratá mala Blanka v starostlivosti ešte počas strednej školy. „Dostávala som poznámky za to, že som ráno nestíhala na nulté hodiny do školy, pretože som dojila kozu. Keď som im uviedla dôvod, tak na mňa všetci nechápavo pozerali a neverili mi. Musela som ju dojiť, pretože inak by sa jej zapálili vemená. No nikto tomu nerozumel.“ 

V noci premýšľam, čo sa deje so psami v osadách. Preventívne tam chodíme.

Blanka po maturite na strednej farmaceutickej škole o ďalšom štúdiu najprv premýšľala, no nakoniec sa rozhodla nenastúpiť na vysokú školu a venovať sa naplno zvieratám. Na otázku, či s tým boli zmierení jej rodičia odpovedá, že zo začiatku to bolo ťažké hlavne zo strany jej mamy. Otec jej rozumel a podporoval ju. No odstupom času sa na jej stranu pridali obidvaja a prijali, to čo robí. 

Blanka Vinceová
FOTO – Blanka Vinceová

So starostlivosťou o azyl Blanke pomáhajú okrem rodičov aj dobrovoľníci. Jedna skupina sa venuje psom, druhá skupina koňom. Okrem pomoci dobrovoľníkov – deciek z dediny, Blanke pomáha aj sused. „Je to starší pán, ktorý chodí skoro ráno pustiť kone a ďalšie zvieratá, aby sa pásli. Je veľmi zodpovedný. Ja prichádzam o hodinku až dve po ňom. Neskôr prídu decká. Teraz im začala škola, takže je ich pomenej.“

Čo sa týka starostlivosti o ďalšie zvieratá, tá ostáva na samotnej Blanke. Za tie roky, ktoré sa venuje zvieratám, získala aj prax. Veterinárovi často len zavolá a on ju naviguje, čo má spraviť. „Krváky a smradľavé veci mi nevadia. Samozrejme, sú veci, na ktoré potrebujem odborníka a vtedy príde veterinár.“ O svoje nadobudnuté znalosti v starostlivosti o zvieratá sa delí aj s dobrovoľníkmi, aby sa to naučili aj oni. 

Bez otca by to neutiahla

Financie na stravu, veterinárnu starostlivosť, lieky, budovanie voliér či opravu priestorov získava z dobrovoľných príspevkov od verejnosti. Už len nakŕmiť päťdesiat zvierat si vyžaduje jednak množstvo úsilia, ale aj peňazí. Krmivo väčšinou dostáva od ľudí, ktorí ho pošlú priamo na adresu občianskeho združenia. 

V prípade, že žiadne krmivo nepríde, musí o neho požiadať na sociálnych sieťach alebo ho musí zakúpiť z peňazí určených na veterinára či opravu budovy. „Veľa financií do toho investoval môj otec a veľmi mi s tým na začiatku pomohol. Bez neho by som to určite neutiahla.“ Taktiež poznamenáva, že veľkou pomocou je aj otcov známy, ktorý im pomáha a za prácu berie polovičnú cenu. 

výberh pre psy v útulku
Výbeh pre zvieratá pomáha stavať aj Blankin otec. FOTO – Blanka Vinceová

Azyl na bývalej skládke odpadu

Opustené družstvo v Zemplínskej Širokej bolo dlho miestom, kde nielen obyvatelia dediny, ale aj ľudia z okolitých obcí znášali odpad. Dnes sa na bývalej nelegálnej skládke odpadu pasú kone, kravy a ďalšie zachránené zvieratá. 

„O tejto budove som vedela celé svoje detstvo. Vždy som ju  vnímala ako taký kút, kde nikto nechodil. Bolo to tam opustené a zarastené. Do poslednej chvíle som netušila, že tam bola nelegálna skládka. Pochopila som to až v momente, keď sa kone pásli a niečo sa pokosilo. Vtedy sa odpad začal postupne odkrývať. Bolo to strašné. Budovu sa nám podarilo vypratať rýchlejšie, no horšie to bolo s areálom, pretože odpad nebol viditeľný. Bála som sa, aby kone nezjedli nejaký plastový sáčok. No sú však na to veľmi citlivé. Myslím si, že sme to za rok a pol už slušne počistili. Sem-tam nájdeme nejakú sklenenú fľašu v zemi alebo obal, ktorý sa už nevyrába. No nájdený odpad separujem doteraz.“ 

pôvodný stav budovy azylu
FOTO – Blanka Vinceová
Bála som sa, aby kone nezjedli nejaký plastový sáčok.

Okrem problémov s odpadom bola zo začiatku budova bez niektorých nosných múrov, ktoré bolo potrebné dostavať. S prírastkom psov v azyle bolo nutné začať stavať aj voliéry. „Voliéry pre psíky sú skoro dokončené. Už nám chýbajú len dve, no otec teraz veľmi nestíhal,“ hovorí Blanka ukazujúc na rozostavané múry.

zvierata vychodu
FOTO – Blanka Vinceová

Aj keď medzi zvieratami prevláda symbióza, kone, ale aj kravy potrebujú svoju ohradu najmä pri vyšetreniach. Svoj výbeh podľa Blanky potrebujú aj psy, aby ich dobrovoľníci nemuseli chodiť venčiť trikrát denne. Akútnym a nevyhnutným problémom je chýbajúci senník. „Potrebujeme niekde uskladniť seno. Teraz ho máme len prikryté a je to celkom otravné, keď fúka. Seno potrebujeme čisté, nezhnité a sterilné. Do budovy ho už nevieme vpratať, keďže potrebujeme miesto pre zvieratá.“ Stavba ohrád, výbehu a senníka sú pre Blanku aktuálnymi výzvami, na ktoré bude musieť vyzbierať peniaze.   

Slovensko nepozná azylové farmy

Zatiaľ čo v Českej republike je azylových fariem pre hospodárske zvieratá zo zlých podmienok niekoľko, u nás to tak nie je. Na Slovensku máme takéto farmy zatiaľ tri. Pomoc poskytuje azylová farma Home Regained, ktorá sa nachádza na strednom Slovensku. Druhú šancu na život ošípaným a králikom umožňuje azyl pri Malackách a tretím azylom je práve občianske združenie Zvieratá východu. 

Problémom je, že azylové farmy nepozná ani slovenská legislatíva. Z tohto dôvodu fungujú  oficiálne ako občianske združenia či neziskové organizácie, pričom nemôžu poberať žiadne príspevky od štátu. Štát od azylových fariem vyžaduje, aby dodržiavali rovnaké pravidlá ako veľkochovy, pričom ich poslanie je diametrálne odlišné. Kým v azylových farmách sa hospodárske zvieratá nevyužívajú na potravinovú produkciu, napríklad na mäso, mlieko či vlnu, vo veľkochovoch sú určené len na to. 

„Proti veľkochovom prakticky bojujeme, aj napriek tomu spadáme pod nich. Predovšetkým chceme zvieratám pomáhať a nie ich vraždiť. Potrebujeme to nejako zmeniť. Je vážne smutné, že tu niečo také nefunguje. Myslím si, že by neubudlo z nikoho, ak by mali azylové farmy iné pravidlá ako veľkochovy. Sme viac-menej vháňaní do situácie, kedy sa máme skrývať za to, že chceme pomáhať zvieratám. Na Slovensku máme útulky pre psy a mačky a tam to končí. Pričom hospodárske zvieratá majú rovnaké city ako tie spoločenské,“ vysvetľuje Blanka z OZ Zvieratá východu.

azyl pre zvierata
FOTO – Blanka Vinceová

Ďalším problémom je registrácia zvierat. Všetky zvieratá v azylovej farme musia byť identifikované a ich údaje sa musia viesť v centrálnom registri hospodárskych zvierat podľa Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky. Na toto označenie slúžia plastové ušné značky, ktoré sú z pohľadu aktivistov nehumánne. „Vieme, že ušná značka vie zvieratám ublížiť,” hovorí Blanka spomínajúc ovečku s doráňanými ušami.

„Zákon nám nariaďuje, aby sme ju opäť označili. Pre mňa je toto vážna vec, ktorú z citového hľadiska nedokážem spraviť a tým pádom stojím proti zákonu. Keby sa uzákonilo, že ovce, ale aj iné zvieratá v azylových farmách sa nemusia značiť, bol by to pre nás veľký zázrak.“ 

S požiadavkou o udelenie výnimky bola Blanka aj na regionálnej veterinárnej a potravinovej správe, avšak bezvýsledne. Rovnako si myslí, že legislatíva je nastavená takto z dôvodu, aby štát vedel o všetkých zvieratách a aby sa s nimi a s ich produktami neobchodovalo.

Sme viac-menej vháňaní do situácie, kedy sa máme skrývať za to, že chceme pomáhať zvieratám. Na Slovensku máme útulky pre psy a mačky a tam to končí. Pričom hospodárske zvieratá majú rovnaké city ako tie spoločenské.

Blanka hovorí, že si uvedomuje, že zvierat, ktoré žijú v neetických podmienkach je mnoho, preto u nej často prevládajú pocity frustrácie a bezmocnosti. „Niekedy sa cítim nedocenená. Vkuse makáme. Robíme to pre zvieratá a nikto nám za to ani nepoďakuje.“ 

No negatívne pocity jej kompenzujú tie dobré, ktoré plynú z pomoci druhým. Do budúcna si praje, aby zákon oddelil azylové farmy od tých hospodárskych. Popritom chce naďalej zachraňovať, pomáhať, a postupne budovať aj rehabilitačné centrum, aby sa zvieratá východu cítili bezpečne a komfortne.

blanka vinceova
FOTO – Blanka Vinceová

Ak chcete azylovej farme prispieť v podobe finančnej čiastky, môžete tak urobiť na transparentnom účte SK2583300000002001790680.

Profil autora:

Študujem posledný magisterský ročník žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Som aktivistkou za práva zvierat v organizácii Humánny Pokrok a copywriterkou projektu Jem pre Zem, ktorý sa zameriava na podporu udržateľného stravovania na Slovensku. Pochádzam z malého mesta Sabinov, v ktorom sa mi podarilo zorganizovať prvú výmenu oblečenia. Som spoluzakladateľkou instagramovej platformy Na skládke, na ktorej sa venujem klimatickým témam a ekologickým tipom do domácností.

Názory

Anna Jančová

Upratané

Teším sa na deň, keď to všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, budeme mať v sebe takto upratané.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?

Lucia Szabová

Kto je tu ekoterorista?

“Byť zločinom neznamená snažiť sa ochrániť, čo sa ešte dá. Naopak, akékoľvek spomaľovanie opatrení na ochranu klímy a biodiverzity je zločinom,” píše Lucia Szabová zo Znepokojených matiek.

Anna Jančová

Hurá do školy?

Začína sa to už  koncom júla. V supermarketoch  a papiernictvách nám reklamné slogany radostne pripomenú, že škola volá.  Reklamy na školské pomôcky vo veselých farbách, s usmiatymi deťmi a žiariacimi učiteľkami.