fbpx
Vzdelávanie

Učiť sa dá aj bez školy. S mamou domškoláčky sme sa rozprávali, ako využiť čas, keď deti ostanú pre koronu doma (+ podcast)

Polročné učivo zvládneme za tri mesiace, hovorí Monika Ludrovanová zo združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku. Sama vyučuje svoju dcéru Sofi aj jej mladšiu sestru. Život od vzdelávania podľa nej nejde oddeliť, lebo čokoľvek robíme, vždy sa pri tom učíme. Ako deti k záujmu o učenie motivovať? Čo všetko sa dokážu naučiť aj samy? Čítajte alebo počúvajte v ďalšom dieli série V čom nás vyškolila korona.


Monika, svoje deti vzdelávaš doma sama a neposielaš ich do školy. Ako si sa dostala k tomuto typu vzdelávania?

Dostala som sa k tomu na základe mojich vlastných skúseností so školou. Moje vzdelávanie na základnej škole bolo spojené s veľkým strachom. Prežívala som strach z hodnotenia. Veľa som sa učila. Bola som dobrou žiačkou s jednotkami. Po čase som si uvedomila, že veľa toho, čo som sa naučila, si nepamätám. Veľmi rýchlo mi to vypadlo z pamäte. Moje vzdelávanie som považovala za náročné a plné strachu. Bolo veľmi neefektívne.

Už vtedy som cítila, že musí existovať nejaká cesta, prostredníctvom ktorej sa dá učiť aj bez strachu. Po narodení mojej prvej dcéry som sa začala zaujímať o alternatívne vzdelávanie a rôzne metódy, ako Montessori či Waldorf. Až jedného dňa sme boli na ihrisku s mojou kamarátkou a ona mi povedala, že má kamarátku, ktorá vzdeláva svoje deti doma. Mňa táto informácia veľmi nadchla. Nevedela som, že sa také niečo vôbec dá. Vtedy som si povedala, že toto je moja cesta, a že budem vzdelávať svoje deti doma.

Vypočujte si náš rozhovor ako podcast:

Kedy to bolo?

Keď mala moja staršia dcéra asi štyri roky. To bolo pred piatimi rokmi. Nechodila do škôlky a nakoniec nenastúpila ani do školy.

Koľko máš doma detí, ktoré vzdelávaš?

Mám dve dcéry. Staršia je domškoláčka. Teraz skončila tretí ročník a mladšia má päť rokov a budúci rok bude predškoláčka. Takisto bude v domácom vzdelávaní.

Monika Ludrovanová. FOTO – Archív ML

Ako vyzerá váš bežný deň?

Naše dni sú veľmi odlišné. Ono sa to odlišuje od školy, kde si presne vieme predstaviť, že deti začínajú o ôsmej ráno a končia niekedy o jednej poobede. Majú 45-minútové bloky s prestávkami a striedajú sa im rôzne predmety. V našej rodine to máme inak. Členíme obdobie roka na obdobie, kedy sa vzdelávame čisto sebariadene, to znamená, že vôbec nevstupujem do procesu vzdelávania, a keď začne školský rok, začíname s riadeným typom vzdelávania.

Riadené vzdelávanie u nás prebieha také dva-tri mesiace. Neučíme sa päť mesiacov za polrok, ale len tie dva-tri mesiace. Za to obdobie zvládneme polročné učivo. Riadene sa učíme zhruba hodinu denne. Dcére som dala na výber či chce jednu hodinu denne stráviť pri jednom predmete, alebo chce aby sa predmety striedali. Vybrala si striedanie predmetov. Rozhodla sa, že sa chce chvíľku učiť matematiku, potom prejdeme na slovenčinu, a tak ďalej. Riadené vzdelávanie sa u nás trošku približuje školskému, len je časovo výrazne kratšie ako to školské.

Fungujeme tempom, ktoré nám vyhovuje. Niektoré veci idú dcére rýchlejšie, ako keby sme v triede pri dvadsiatich žiakoch museli na tých ostatných čakať. Tiež môžu nastať problémy s deťmi, napríklad že ich treba utíšiť. To my doma nemáme, takže vieme ísť celkom rýchlo. Do času, ktorý venujeme učeniu ale nerátam časy výchov. Výchovy vnímame ako súčasť nášho bežného života. Musím dodať, že mnohé veci, ktoré sa nachádzajú v osnovách sa naučíme v rámci sebariadeného vzdelávania.

Keď sa pozrieme na riadené vzdelávanie, za ktoré u vás doma zodpovedáš ty, ako vyzerá? 

Vysvetlím po predmetoch, ako to robíme. Keď bola dcéra prváčka, tak pri slovenčine sme sa neučili čítať zo šlabikára ani sme nikdy nepoužívali čítanky. Vždy som dbala na to, aby sa učila čítať pri tom, čo ju zaujíma. Nechcela som, aby sa učila čítať formálne kvôli krásnemu prednesu, ale aby čítala preto, lebo chce vedieť, čo je tam napísané.

U nás sa nikdy nestalo, aby dcéra čítala bez porozumenia. Keď čítala len po písmenkách, vždy chcela vedieť, čo je tam napísané. Knihy, ktoré čítala, boli vybrané podľa jej záujmu. Mali sme aj nejaké písanky. Vybrala som nespojité písmo, comenia script, pretože sa mi viac páči. Pri matematike sme si vybrali Hejného metódu, pretože tá mi prišla viac prepojená so životom. Matematiku sme sa neučili len z učebníc, ale veľa sme ju využívali v živote. Napríklad sme počítali, koľko minút sa má ešte dopiecť koláč, ako dlho budeme čakať na autobus. Taktiež som nechávala dcéru platiť peniazmi a kontrolovať, koľko nám má predavačka vydať. Chcela som, aby predmety boli prepojené s reálnym životom. Aby to nebolo len sčítanie a odčítanie, ale aby dieťa vedelo, prečo niečo sčítava a odčítava. Napríklad, keď sme piekli, tak sme mali naukladané mrkváčiky v radoch po päť a šesť a dcéra chcela vedieť, koľko ich je na plechu, tak sme sa naučili, že päť krát šesť je dokopy tridsať. Takto sme išli na násobilku.

Nechcela som, aby sa učila čítať formálne kvôli krásnemu prednesu, ale aby čítala preto, lebo chce vedieť, čo je tam napísané.

Angličtinu sme sa učili za pomoci učebníc s hovoriacim perom, keďže som chcela, aby počula aj native speakra, nielen mňa. Keď som videla, že jej to nešlo tak, ako som si predstavovala, tak som ju prihlásila na kurz s učiteľkou, ktorá vôbec nerozprávala po slovensky, iba po anglicky. Tam dcéra dokázala urobiť obrovský pokrok. Asi za mesiac už vedela rozumieť angličtine. Doteraz to tak robíme, že okrem môjho učenia má ešte dvakrát do týždňa angličtinu.

S angličtinou si si v podstate nechala pomôcť, keďže si videla, že to neprebieha tak, ako si chcela. Čo tie ostatné predmety? Neviem si predstaviť, či by som zvládla vysvetliť dieťaťu napríklad Hejného matematiku. Učitelia sa musia veľmi dlho vzdelávať, kým sa stanú pedagógmi. Na Hejného metodiku sú dokonca niekoľkomesačné alebo aj niekoľkoročné nadstavbové kurzy. Ako vyzerá príprava z tvojej strany?

Pri riadenom vzdelávaní sa pripravujem deň vopred alebo v ten deň. Pri matematike to robím tak, ako to aj profesor Hejný myslel, že máme nejaký problém a nechávam na dcéru, aby ho vyriešila. Riešenie hľadá sama logickým uvažovaním. Tým, že matematiku prepájam s reálnym životom, mnohé zadania pozná z reálneho života. Pre ňu to nie je až taká novinka. Ak viem, že na to môže prísť sama, tak sa jej nesnažím radiť.

Pri našom vzdelávaní je veľmi dôležitá autokorekcia, ktorá sa v školách nevyužíva. Keď sa napríklad moja dcéra naučila písať veľkým tlačeným písmom ešte v predškolskom veku, nepoužívala medzery medzi slovami. Povedala som si, že ju na to neupozorním, ale počkám, kým na to príde sama. Prešiel jeden, druhý týždeň a stále na to neprichádzala. Písala spojité texty. Jedného dňa sme robili poriadok v skrini a našli sme tam starý písací stroj. Vytiahla ho a povedala, že mi napíše rozprávku. Keďže bola ešte malá, tak pre ňu rozprávka pozostávala asi z troch viet o nejakom psíkovi. Napísala ju spojito, a potom mi to chcela prečítať. Zistila, že sa to nedá čítať. Vtedy prišla na to, že medzi slovami treba robiť medzery inak sa to nedá čítať.

Učiť sa dá aj bez školy. FOTO – Archív ML

Stačí teda, ak si ráno povieš, že dnes sa budeme venovať tomuto, pripravíš si nejaké úlohy a môžete ísť na to? Robíš si aj nejaký dlhodobejší učebný plán? Spomínala si, že homeschooleri zrkadlia školský plán, takže musíte napĺňať aj plán z ministerstva školstva?

Áno, je to tak. Na Slovensku máme štátny vzdelávací program a školy si na základe tohto programu pripravujú školský vzdelávací program. Takže aj my dodržiavame osnovy školského vzdelávacieho programu. Na začiatku každého školského roka dostávame zo školy výkonové štandardy, ktoré má dieťa vedieť. Máme to členené po štvrťrokoch alebo polrokoch a delené po jednotlivých predmetoch, takže presne viem, čo musí vedieť do polroka z matematiky, slovenčiny, prírodovedy a prvouky.

Robím si väčší plán na polrok, pretože po polroku chodia domškoláci na preskúšanie do svojej kmeňovej školy. Podľa polročného plánu viem, koľko učiva máme prebrať. Ak sa učíme niečo z učebnice, napríklad pri Hejného metóde, tak viem, že učebnica má šesťdesiat strán a viem, že za polrok mám prebrať tridsať strán, čiže každý deň preberieme jednu stranu.

Na preskúšanie chodíte zrejme k učiteľke, ktorú by inak mala tvoja dcéra v škole. Ako to prebieha?

Klasické preskúšanie je ústne aj písomné. Väčšinou zo slovenčiny, matematiky a angličtiny píšu písomku, a potom si ich ešte zavolajú na ústne preskúšanie, kde si to ešte overia. Niekedy sa môže stať, že dieťa niečo v písomke nevyrieši a pri ústnom preskúšaní sa zistí, že to vie.

Nemávaš z toho stres?

Niekedy mám. Niekedy mám pocit, že z toho mám väčší stres, ako moja dcéra. Keďže zatiaľ nemá žiadne negatívne zážitky z preskúšania, tak sa teší, že sa ide porozprávať s učiteľkou, takže pre ňu to stresujúce nie je. Skôr je to stresujúce pre nás rodičov.

Niekedy mám pocit, že z preskúšania mám väčší stres, ako moja dcéra.

Čo by sa stalo, ak by to nezvládla?

Ak by to nezvládla, tak by musela nastúpiť do školského vzdelávania do dennej formy štúdia.

Za vzdelávanie je zodpovedný učiteľ, respektíve škola. Pri domácom vzdelávaní sa táto zodpovednosť prenáša na teba alebo ju stále nesie škola, ktorá si to overuje pri pravidelnom preskúšaní?

Prenáša sa na mňa, ale dodala by som, že štát má na rodiča kvalifikačné požiadavky. Pri predškolskom vzdelávaní je to aspoň stredoškolské vzdelávanie s maturitou. Predškolské domáce vzdelávanie je povolené teraz prvýkrát od septembra 2021. Na prvom stupni je kvalifikačnou požiadavkou na vzdelávateľa pedagogické vzdelanie učiteľstvo prvého stupňa. Na druhom stupni je kvalifikačnou požiadavkou pedagogické vzdelanie učiteľstvo druhého stupňa.

V prípade, že rodič takéto vzdelanie nemá, musí si nájsť garanta, ktorý má príslušné pedagogické vzdelanie pre daný stupeň. Vtedy garant spoločne s rodičom zodpovedá za vzdelanie dieťaťa. V praxi to znamená, že aj my máme garantku, keďže ani ja nemám pedagogické vzdelanie. Funguje to tak, že keď bola dcéra prváčka, jej garantka nám robila hodiny prvouky. Stretávali sme sa spoločne s ďalšími rodinami, ktoré má v domácom vzdelávaní. Teraz to funguje tak, že v prípade, že mám nejaký problém, tak sa na ňu môžem obrátiť.

Čo je tvojou profesiou?

Vyštudovala som ekonómiu a pracovala som v banke ako interný bankový auditor.

Je pre teba dôležitá vnútorná motivácia tvojich detí? Nestáva sa ti, že by si ich musela nejakým spôsobom presviedčať, aby sa išli učiť? 

Áno, stáva sa mi to. Vždy, keď preberáme niečo, čo vyžaduje štát alebo škola, tak to môže byť odlišné od toho, čo chce robiť dieťa. To sú také nožnice, ktoré sa otvárajú. Čím je vyšší stupeň, tým to môže byť odlišnejšie. V prvom ročníku sa napríklad dieťa chce naučiť čítať, počítať a písať, ale ako ideme do vyšších ročníkov, tak sa môže stať, že dieťa nemá záujem sa učiť vybrané slová alebo násobilku. Takže áno, stretávame sa s tým všetci, že je časť učiva, kedy to z vnútornej motivácie nejde. No my doma sa na rozdiel od školy snažíme riadené vzdelávanie stiahnuť na minimum a vieme poskytnúť väčší priestor sebariadenému vzdelávaniu.

FOTO – Archív ML

Čo sa podarilo naučiť tvojej dcére zo školského plánu v rámci jej sebariadeného vzdelávania?

Napríklad pri angličtine sa niekedy stane, že ja nejaké slovíčko neviem, ale ona áno. Vie ich veľmi veľa, pritom sa neučí len s učiteľkou, ale hrá veľa anglických hier a pozerá anglických youtuberov. Podľa učebnice vieme zistiť, že nejaké slovíčko nevie a to sa doučíme.

To isté zisťujem aj pri prvouke. Veľa vecí sa učíme tak, že ideme do lesa alebo na nejakú akciu, kde pozorujeme rastliny a zvieratá. Toho, čo sa nám treba doučiť, väčšinou ostáva málo. Napríklad informatiku v treťom ročníku sme sa nemuseli učiť vôbec, pretože všetko, čo bolo v osnovách, dcéra už vedela. Má zriadenú emailovú adresu, cez ktorú sa spája s kamarátmi – domškolákmi. Taktiež sa rozhodla, že napíše rozprávky pre moju mladšiu dcéru. Sama si otvorila Word, do ktorého písala, centrovala, boldovala a hľadala obrázky. Takže sa to naučila sama.

Dôležité je aj učenie hrou. Spomínala si, že tvoja dcéra sa po anglicky učí vďaka hrám. Vyhľadávaš aj konkrétne hry, ktoré rozvíjajú určitú oblasť?

Niekedy áno, niekedy nie. Veľa zaujímavých hier je zároveň edukačných. Život od vzdelávania nejde oddeliť. Čokoľvek robíme, vždy sa popritom učíme. Hru považujeme za jeden zo základných nástrojov vzdelávania. Je to najprirodzenejšia cesta ku vzdelávaniu. Vybrané slová sme sa učili pomocou kartičiek podobne ako pri hre Dobble. Neskôr som na vybrané slová našla pexeso, ale boli to len vybrané slová po B a M. Zistili sme, že nám chýbajú ostatné vybrané slová, tak som povedala Sofi, že ich vyrobím.

Keď ma videla, ako ich vyrábam, povedala, že ich túži vyrobiť ona. Tým, že vyberala obrázky, ktoré sa ukrývali za jednotlivými slovíčkami, získala pamäťový háčik, vďaka ktorému si jednotlivé obrázky vedela spojiť s vybraným slovom. Touto výrobou sa naučila ešte aj informatiku, keďže pexeso robila na počítači. Potom si vymyslela, že vyrobí edukačné video pre ostatné deti. Zobrala kartičky a nahrávala na mobil animáciu. Učenie vybraných slov teda u nás prebiehalo do veľkej miery sebariadene a učením hrou.

Takže ani vybrané slová nemusia byť o drile…

Nie. No zistila som, že Sofi nerada píše diktáty. Rada píše svoje vlastné texty. Vždy príde za mnou s otázkou, či je v slove pekný tvrdé, alebo mäkké i. Vtedy si rozprávame pravidlá. Tým, že sa na ne sama pýta a je to jej reálny problém, tak mám pocit, že si to lepšie zapamätá. Minule riešila, kde sa píše s alebo z. Gramatika sa dá učiť nielen tak, že dieťaťu niečo diktujeme, ale aj tak, že si dieťa píše svoje texty a my mu ich opravíme na jeho požiadanie.

Čokoľvek robíme, vždy sa popritom učíme.

Predpoklad k tomu ale je ten, že dieťaťu na tom záleží, že naozaj chce, aby jeho text bol napísaný správne. Ako sa ti podarilo toto u svojej dcéry Sofi dosiahnuť?

Keď sa o tomto rozprávam s ostatnými domškoláckymi mamami, tak mi potvrdzujú, že to robia aj ostatní domškoláci. Takže neviem či je to tým, že im nikto nikdy nehovoril, že to sa treba učiť. Možno je prirodzené, že sa pýtajú. Neviem. Možno k tomu priespieva aj to, že keď som ja ako malá písala diktáty a spravila som chybu, cítila som sa vinne. Sofia a ani ostatné deti, s ktorými sme v kontakte, nemajú negatívnu spomienku na to, že urobiť chybu je niečo zlé. Oni sa nad tým nepozastavujú. Nemajú problém s tým, že im niečo opravujeme. Určite im to neopravujeme červeným perom. Väčšinou im povieme, aby si to opravili sami.

Vnímaš aj nejaké riziká v domácom vzdelávaní? Je niečo, čoho sa aj ty trochu bojíš, že by ste nemuseli zvládnuť?

Osobne nie. Nemám strach z ničoho, čo by sme nezvládli. Myslím si, že v živote je to tak, že ak sa aj niečo nenaučíme, naučíme sa to neskôr. Síce sme si vytvorili nejaké plány, čo musí dieťa vedieť v dvanástich rokoch, no v podstate sa nestane nič, ak sa niečo naučí aj neskôr. Schopnosť učiť sa existuje v akomkoľvek veku. To vidím aj na sebe. Skôr ako riziká vidím výzvy, pred ktoré môže byť mamička pri domácom vzdelávaní postavená. Je tým napríklad strata jedného príjmu, keď mamičky ostanú doma. Samozrejme nie všetky. Niektoré pracujú a musia si to vedieť skĺbiť.

V prípade, že je to mamička, ktorá má veľa detí a manžel je celý deň v práci, tak je dôležité, aby sa mamičky medzi sebou stretávali alebo si našli nejakú výpomoc. Podľa mňa je vo všeobecnosti dôležitá komunita. V našej spoločnosti žijeme na štýl “pomôž si sám” alebo v úzkej rodine. Myslím si však, že život je ľahší, keď sa stretávame so starými rodičmi, ktorí nám pri domácom vzdelávaní vedia veľmi pomôcť. Môžu nám pomôcť aj susedia alebo mamičky, ktoré sú tiež v domácom vzdelávaní. Niektoré mamičky to robia tak, že si deti striedajú. Napríklad v pondelok sa deti vzdelávajú u jednej mamičky a tá druhá si môže oddýchnuť, starať sa o mladšie deti alebo pracovať.

Je domáce vzdelávanie vhodné pre každého?

Je to pre každého, kto to chce. Ak je niekto sám a má päť detí, tak to môže byť náročné.

Napadla mi extrémna situácia, že ak je rodič, ktorý má veľmi špecifické predstavy o svete a nechce, aby jeho dieťa vyrastalo ako súčasť spoločnosti, tak ho zoberie von zo školy a rozhodne sa ho vzdelávať po svojom. V realite sa mu možno vôbec nevenuje. Nemôže sa ale stať, že by sa na to neprišlo, lebo dieťa by neprešlo cez polročné preskúšanie?

Áno, sú na to kontrolné mechanizmy. Učitelia by videli, že je dieťa zanedbávané.

FOTO – Archív ML

Stáva sa to?

Môže sa to stať, ale nie je to bežné. No môže sa to stať aj v škole. Aj v nej sa môžu diať zlé veci, napríklad šikana. Podľa prieskumu je obeťou šikany tridsať percent detí. Nie sú to tri percentá, ale tridsať.

A čo socializácia dieťaťa, ktoré nechodí do školského kolektívu?

Problém nastáva v názve domáce vzdelávanie. Veľa ľudí si myslí, že domáce vzdelávanie znamená, že sedíme doma za stolom osem hodín a vôbec nevyjdeme von. Preto by som ten názov najradšej zmenila na nejaké neškolské vzdelávanie. No pojem domáce sa už udomácnil, takže sa zmeniť už asi nedá.

Domáce vzdelávanie v praxi znamená, že sa stretávame s ďalšími domškoláckymi rodinami a deti sú vzdelávané nielen v domácom prostredí. Socializácia je zabezpečená tak, že sa sieťujeme. Máloktorá rodina je taká, že sa nechce stretnúť s ostatnými rodinami. Povedala by som, že domškolácki rodičia veľmi dbajú na socializáciu svojich detí. Chceme, aby naše deti boli v kontakte a mali kamarátov. Zabezpečili sme to aj tak, že som vybavila pre deti výtvarný krúžok. Asi desať detí spolu s rodičmi chodilo na výtvarnú výchovu pre domškolákov.

Táto socializácia sa od školskej líši vo vekovom zmiešaní. To je veľmi dôležitá vec pri vzdelávaní, ktorá v školách chýba. V školskej triede sú všetky deti rovnakého veku. Z hľadiska socializácie hrá vekové zmiešanie dôležitú rolu. Keď dáme do skupiny napríklad samé päťročné deti, tak sú v nej všetci rovnako sociálne nezruční. Potom rodičia hovoria, že dali dieťa do škôlky a vrátilo sa im so zlými návykmi. Práve preto, že tam chýbajú staršie deti a dospelí, ktorí by im ukázali, aké sú správne sociálne zvyklosti. Šikana, či výsmech spolužiakov sa v týchto domškoláckych kolektívoch nevyskytuje. Aspoň som sa s tým nestretla.

Na druhej strane človek rastie aj cez negatívne zážitky, bohužiaľ, si občas musí zažiť aj niečo, čo mu nie je príjemné. Nestane sa v domškoláckych kruhoch to, že sú deti až príliš chránené?

Keď som si pozerala prieskumy psychológov zistila som, že keď sa dieťa v nízkom veku dostane do nejakej traumatickej situácie, tak má na neho veľmi negatívny dopad. Našim cieľom nie je deti úplne ochrániť pred týmito situáciami, ale ochrániť ich v zraniteľnom veku. Veľa ľudí si myslí, že tieto deti žijú ako vo vatičke, ale povedala by som, že nie. Pretože v živote vznikajú vždy nejaké konflikty. Veľa detí pochádza z viacdetných rodín. Robili sme prieskum, v ktorom sme zistili, že jedno dieťa má len dvanásť percent domškoláckych rodín. Väčšinou sú to dvoj, troj, päť až šesťčlenné rodiny. Už len to, že má dieťa súrodenca, môže viesť k vzniku obrovskej škály konfliktov. No aj v týchto situáciách sú v bezpečnom prostredí rodiny. Takže, ak taká situácia nastane, máme priestor ju riešiť. V škole je príliš veľa detí a nie je tam priestor to riešiť.

Veľa ľudí si myslí, že domáce vzdelávanie znamená, že sedíme doma za stolom osem hodín a vôbec nevyjdeme von. Preto by som ten názov najradšej zmenila na nejaké neškolské vzdelávanie.

Ako podľa teba zvládali učitelia a žiaci vzdelávanie doma počas korony?

Myslím si, že žiaci, ale aj učitelia to zvládli najlepšie, ako vedeli. Urobili preto maximum, čo bolo v ich silách.

Ak sa zase zatvoria školy, čo by si poradila učiteľom?

Z pohľadu domáceho vzdelávania si myslím, že je dobré odbúrať známkovanie, aby sa odstránil strach z procesu učenia. Podľa mňa je dôležité deti neporovnávať ani v zámere, že ich tým chceme motivovať. Dôležité je pri vzdelávaní využívať hru. Takisto učiť sa to, čo nám život prináša. Dajme tomu, že ak príde tornádo, tak je pre nás témou vtedy, nie potom, keď bude v osnovách. Alebo, keď sú voľby, podáva sa daňové priznanie, tak ich riešime. Odporučila by som viac využívať nielen osnovy, ale aj to čo sa aktuálne deje.

Aké aktivity by si odporučila zapojiť do vyučovania? 

Podotkla by som, že dištančné vyučovanie nie je to isté ako domáce vzdelávanie. Dieťa sa pri dištančnom vzdelávaní musí prispôsobiť väčšine. Pri domácom vzdelávaní sa snažíme vzdelávanie prispôsobiť práve dieťaťu. Predmety ako prírodoveda, prvouka či vlastiveda sa dajú učiť v reálnom živote. Napríklad, keď sa dieťa učí o raste rastlín, tak ideme do prírody alebo niečo zasadíme. Keď sa učíme o zvieratách, tak ideme do zoo. Chodíme aj na rôzne exkurzie, hrady a do galérie. Taktiež sledujem aktuálne akcie, napríklad vedecký veľtrh, noc výskumníkov a podobne. Odporučila by som učiť cez zážitok a poskytnúť dieťaťu voľnú hru. Práve vo voľnej hre sa môže dieťa veľmi veľa naučiť.

Nestáva sa však to, že keď dieťa žije v organizovanom prostredí a zrazu dostane voľnú ruku, nevie, čo si s voľným časom počať?

Áno, toto sa stáva. Keď majú deti menej riadeného vzdelávania, aj tak stále niečo robia. Keď má voľno Sofi, tak si nepovie, že super, teraz nemusím nič. Aj nuda má veľký význam, pretože práve z nej vzniká kreativita a poznanie svojich záujmov. Vždy Sofi nechám, nech sa nudí, a potom viem, že niečo vymyslí. No pri deťoch, ktoré prídu z klasického vzdelávania sa môže stať, že budú potrebovať takzvaný deschooling – odškolnenie. Myslím si, že aj ony by po určitom čase prišli na to, že nerobiť nič je najprv fajn, keď si človek oddýchne, ale po určitej dobe chcú niečo robiť. Toto potvrdzujú slobodné demokratické školy v Spojených štátoch amerických. Keď k nim príde dieťa z klasického školského systému, tak najprv nerobí nič. Často aj celý polrok. No po istom čase zistí, že nerobiť nič nie je už zaujímavé. Vtedy sa na povrch dostáva jeho vlastný záujem. Nikdy sa nestane, žeby dieťa nerobilo nič do konca života.

Ešte by som doplnila, že sebariadené vzdelávanie znamená, že rodič je dieťaťu akoby takým sprievodcom, ktorý sprístupňuje dieťaťu prostredie. Nesnaží sa ho riadiť, ale to neznamená, že keď je v meste nejaká výstava, o ktorej to dieťa nemôže vedieť, tak ho na ňu nezoberie. No už keď prídeme do múzea alebo na nejakú akciu, tak dcére nehovorím, že toto si máš zapamätať. Ona si v tom prostredí sama vyberá, čo ju zaujíma.

FOTO – Archív ML

Aké majú výsledky deti, ktoré sa vzdelávajú doma?

V rámci nášho občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku sme robili prieskum, v ktorom nám učitelia odpovedali, že deti z domáceho vzdelávania majú buď lepšie výsledky, alebo porovnateľné s priemerom. Ani jeden pedagóg nepovedal, že by boli horšie ako školské deti. Tieto výsledky potvrdzuje aj Štátna školská inšpekcia vo svojich správach. V Spojených štátoch amerických skúmali napríklad aj to, ako odlišné sú výsledky detí pri rodičoch, ktorí majú a ktorí nemajú vysokoškolské vzdelanie. Zistili, že výsledky detí od toho úplne nezávisia. Dokonca robili aj prieskumy, či je rozdiel medzi rodičmi, ktorí majú pedagogické a nemajú pedagogické vzdelanie. Zistili, že ani v tom nespočíva žiaden rozdiel vo výsledkoch detí.

Vedela by si charakterizovať slovenských domškolákov?

Spoločným znakom je domáce vzdelávanie. Či už sa k nemu dostali preto, že sa im to páčilo alebo má ich dieťa nejaké špeciálne potreby, alebo im školské prostredie nevyhovovalo. Sú to väčšinou viacpočetné rodiny. Šesťdesiat percent rodín domškolákov žije v mestách a štyridsať percent žije na dedine. Najviac domškolákov je v bratislavskom kraji. Sú to ľudia zo všetkých príjmových skupín. Sú tam ženy, ktoré nemusia pracovať, ale aj také, ktoré pracujú. Niektoré rodiny sú nábožensky založené, iné sú ateistické. V občianskom združení máme naozaj všetky typy rodín.

Aký očakávaš budúci vývoj v tomto vzdelávaní na Slovensku?   

Vidím, že na Slovensku je výrazný nárast domškolákov. Za toto obdobie zatiaľ nemáme štatistiku. Posledné číslo máme za minulý školský rok 2020/2021. Štatistika sa zisťovala k pätnástemu septembru, takže tento údaj je rok starý. Na žiadosť zákonného zástupcu bolo v domácom vzdelávaní 613 detí. To sú deti, ktoré sú na prvom stupni základných škôl.

Na druhom stupni sa vzdelávať doma bude môcť až od septembra 2021. Na Slovensku sme mali deti aj na druhom stupni, ale tie sa vzdelávali prostredníctvom zahraničných škôl, zvyčajne českých. Tých odhadujeme asi na štyristo. Potom tu máme dvesto detí, ktoré sú v domácom vzdelávaní zo zdravotných dôvodov. A deti, ktoré sú v domácom vzdelávaní v zahraničí. Aj keď rodičia cestujú, deti nechodia do škôl v zahraničí. Napríklad, ak sú v nejakej arabskej krajine a neovládajú miestny jazyk, tak chodia do slovenskej školy na preskúšanie, ale žijú v zahraničí. Takých detí tu máme približne 670, čo je pomerne veľké číslo. Potom tu máme ešte deti, ktoré sú na individuálnom učebnom pláne, čo je kombinácia domáceho vzdelávania a školskej dochádzky. Takých detí tu máme zaokrúhlene okolo 90 za minulý školský rok.

Takže v minulom školskom roku bolo na nejakej forme domáceho vzdelávania približne dvetisíc slovenských detí. Výsledky posledného obdobia budeme mať možno niekedy až na jeseň. No domškoláci pribúdajú. Môže to byť skupina ľudí, ktorým sa tento systém vzdelávania zapáčil. Zistili, že sú doma efektívnejší ako v školskom prostredí. Potom tu je druhá skupina domškolákov, ktorých rodičia odmietajú rúška alebo testovanie. Táto skupina by chcela väčšinou nájsť dieťaťu vzdelávaciu skupinu, čiže neučiť doma. Funguje to tak, že rodičia zaplatia nejakého učiteľa a priestor, kde sa deti vzdelávajú. Hovorovo túto formu vzdelávania nazývame aj komunitná škola.

Deti z domáceho vzdelávania majú buď lepšie výsledky, alebo porovnateľné s priemerom.

Čo by si poradila rodičom, ktorí chcú začať vzdelávať svoje dieťa doma?

Najprv je dôležité vybrať školu, ktorá povoľuje domáce vzdelávanie. Teoreticky to môže povoliť každá, ale závisí to od riaditeľa školy. Môžu byť za tým aj finančné dôvody, pretože škola za dieťa v domácom vzdelávaní dostáva len desať percent normatívu. Alebo možno riaditeľ nie je podporovateľom tejto formy vzdelávania. Škôl, ktoré podporujú domáce vzdelávanie, je medzi dvadsať až tridsať. Rodič môže požiadať každú školu o domáce vzdelávanie, ale potom sa pri preskúšaní môže stať, že s tým škola nemá skúsenosti.

V prípade, že rodič nemá požadované vzdelanie, treba si nájsť garanta. Potom je dôležité sa zosieťovať s ostatnými domškolákmi a rodinami, aby si rodič našiel podporu. Keďže ide o neštandardnú cestu vzdelávania, tak sa môže stať, že sa stretne s kritikou v rodine alebo v okolí. Takisto je dobré zapojiť sa do skupín, ktoré sa venujú domácemu vzdelávaniu. Máme veľkú skupinu na Facebooku, kde sa združujú ľudia z celého Slovenska. Potom máme aj regionálne skupiny, kde sa jej členovia podľa miesta bydliska dohodujú na stretnutiach. Na Google group máme tiež domškolácku skupinu, kde sa združujú ľudia, ktorí nie sú na Facebooku.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Anna Jančová

Upratané

Teším sa na deň, keď to všetci, ktorí pracujeme s ľuďmi, budeme mať v sebe takto upratané.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?

Lucia Szabová

Kto je tu ekoterorista?

“Byť zločinom neznamená snažiť sa ochrániť, čo sa ešte dá. Naopak, akékoľvek spomaľovanie opatrení na ochranu klímy a biodiverzity je zločinom,” píše Lucia Szabová zo Znepokojených matiek.

Anna Jančová

Hurá do školy?

Začína sa to už  koncom júla. V supermarketoch  a papiernictvách nám reklamné slogany radostne pripomenú, že škola volá.  Reklamy na školské pomôcky vo veselých farbách, s usmiatymi deťmi a žiariacimi učiteľkami.