fbpx
Enviro

CIRCULAR SLOVAKIA: Prechod na cirkulárnu ekonomiku potrebuje vzdelaných spotrebiteľov. Rozprávali sme sa s Lidlom a Baterkárňou, ako to dosiahnuť (+podcast)

Na prechod ku cirkulárnej ekonomike môžeme zvoliť dve cesty. Jednou sú komunitou podporované malé obchody spojené s požičovňami a opravovňami vecí ako je trnavská Baterkáreň a druhou sú veľkí hráči, ktorí minimalizujú svoj dopad a kompenzujú to, čo sa už odstrániť nedá. O to sa zas postupne snaží spoločnosť Lidl. S oboma členmi platformy Circular Slovakia sme sa rozprávali o tom, ako sa snažia svojich klientov naučiť robiť správne rozhodnutia, čo im v tom pomáha a čo im naopak stojí v ceste. Vypočujte alebo prečítajte si viac o tom, že tvoriť zisk sa dá aj udržateľne.


Cirkulárna ekonomika je pre mnohých ľudí stále pomerne nový pojem. Ako mu rozumiete vy?

SIMONA HLAVÁČOVÁ: Pre nás je obehová ekonomika princíp, ktorý do istej miery poskytuje nádej do budúcna, že budeme vedieť fungovať podobne, ako fungujeme dnes. Sme totiž naučení na peniaze a rozvoj, ktorý bol doteraz striktne lineárny, pričom ja dúfam, že sa to čoskoro zmení. Inak bude neskoro. Cirkulárna ekonomika v sebe skrýva princípy, ktoré nám umožnia povedala by som “prežiť“.  Bavíme sa teda o princípoch, ktoré nezohľadňujú iba HDP a nekonečný rozvoj, ale aj wellbeing človeka a šťastie obyvateľov, rozprávame sa o ekonomike, ktorá je postavená na obnoviteľných zdrojoch energie, ktorá vracia späť živiny do pôdy a nielen si ich vezme a hodí na skládku či spáli, rozprávame sa o nových typoch služieb, ktoré sú postavené na požičiavaní, opravovaní, vymieňaní a nie na nekonečnej spotrebe a potrebe nakupovať.

TOMÁŠ BEZÁK: Lepšie to už povedať nejde. Ja by som ale vyzdvihol jedno slovo, ktoré sa s cirkulárnou ekonomikou spája, a to je udržateľnosť. Toto slovo by sa malo skloňovať čoraz viac, lebo je to proces, cesta, filozofia, ako žiť udržateľnejší život – ako sa nastaviť na logiku, kedy produkt a jeho cesta nekončí jeho využitím, ale z istého uhla pohľadu je to jeho začiatok. Je to veľká šanca, aby sme ukazovali a vysvetľovali, ako sa dá žiť tak, aby sme so zdrojmi, ktoré sú obmedzené, dokázali prežiť.

Vypočujte si rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s platformou Circular Slovakia.

Pointou biznisu je však generovanie zisku pre svojich majiteľov a akcionárov. Ako sa toto zlučuje s cieľom prejsť na obehovú ekonomiku v tak veľkej korporácii, akou je Lidl?

TB: Nevylučuje sa to, a to je dôležité. Je potrebné dávať dôraz na to, aby sa pozitívne ekonomické výsledky dosahovali udržateľným spôsobom. Aj my aktuálne uvádzame na trh produkty, ktoré sú klimaticky neutrálne. Predávame ich a pritom majú pridanú hodnotu. Doteraz ste si kúpili jogurt, zjedli ho a obal zrecyklovali. Dnes k tomu ešte máte aj kompenzácie, ktoré vyrovnávajú jeho uhlíkovú stopu. To je za mňa výrazný posun. Profit sa teda dá robiť tak, aby to bolo zodpovedné a udržateľné.

Simi, Baterkáreň vznikla v podstate ako alternatíva k supermarketom. Ako to vnímaš? Môžu aj supermarkety pomáhať dosahovať spoločnosti cieľ prechodu na cirkulárnu ekonomiku zároveň s prevádzkami, ako ste vy alebo to budú mať oproti vám veľmi ťažké?

SH: Ak sa bavíme o tom, ako mať udržateľný biznis model a ako podnik prinášať pridanú hodnotu pre komunitu, v ktorej fungujeme, tak máme dve možnosti. Môžeme ísť cestou vyhlásení, ktoré veľké spoločnosti rady robia a často je to len bonus pri ich aktivitách spoločenskej zodpovednosti – tvrdia, že ich produkty sú uhlíkovo neutrálne alebo budú uhlíkovú stopu kompenzovať vysadením nejakého stromčeka, no je to len veľmi pekný príklad greenwashingu. Druhá cesta je naša – my sme sociálny podnik, čo je podnikanie, ktoré nie je postavené na zisku, ale na pozitívnych dopadoch na komunitu, v ktorej pracujete. Sú to merateľné dáta, ktoré musíme vykazovať smerom von, smerom ku komunite aj k vlastným zamestnancom. V nadnárodných korporátoch je naopak zamestnanec často len číslom. Je teda krásne, keď tieto spoločnosti vyhlasujú, že chcú byť uhlíkovo neutrálne, ale je potrebné, aby na to mali aj podklady.

Profit sa dá robiť tak, aby to bolo zodpovedné a udržateľné.

Tomáš, určite si prejdeme, čo všetko Lidl robí pre to, aby prešiel na udržateľnejší model, ale Simi tu spomína sociálny aspekt – ako to vidíte vy? Sú pre vás zamestnanci len čísla?

TB: To určite nie. Pôsobíme vo vysoko konkurenčnom prostredí a snaha získať tých najlepších zamestnancov tu je veľmi prítomná. Keď chcete získať najlepších, musíte im poskytnúť také podmienky, aby pre vás neboli len nejakými číslami.

Ako Lidl sme súčasťou korporácie, ktorá funguje v 29 krajinách a v našej skupine Schwarz máme ešte aj sestru Kaufland a ďalšie spoločnosti, ako aj napríklad PreZero, čo je jeden z najväčších európskych zhodnocovateľov druhotných surovín. U nás záujem o čo najekologickejšie fungovanie nie je teda greenwashingom. Máme v tomto smere veľmi veľa projektov dovnútra smerom k nášmu core biznisu. Veľmi dobre si uvedomujeme, že z logiky nášho fungovania budeme mať  určitý negatívny vplyv na životné prostredie, ale snažíme sa ho v čo najväčšej miere kompenzovať a pozeráme sa pri tom aj na dáta.

Simi, hovoríš, že cieľom Baterkárne je prinášať pozitívny dopad na komunitu. Čo presne si pod tým vieme predstaviť? Aké služby ponúkate?

SH: Baterkáreň je unikátny komplex, kde sme sa pod jednu strechu snažili dostať čo najviac prvkov obehovej ekonomiky tak, aby si tam každý našiel niečo pre seba. Naším mottom je, že každý dokáže žiť udržateľnejšie a každý sa to dokáže naučiť. Do Baterkárne sme teda chceli dať nielen komponenty, ktoré ľuďom ukážu, že je tu nejaký problém, ale aj ich naučia, ako mu predísť. Robíme SWAPy, teda výmeny kníh, oblečenia, vecí aj rastlín. Ponúkame tiež požičovňu vecí, opravovňu vecí a robíme množstvo podujatí, ktoré dávajú ľuďom možnosti si doma najprv upratať a uvedomiť si, koľko veľa vecí doma máme. Vecí je na svete vyrobených už toľko, že nepotrebujeme nové. Vieme ich zohnať už vyrobené. Takéto reuse centrum by podľa mňa malo byť v každom meste a ľudia by mali mať možnosti nekupovať na všetko nové veci, ale buď si to, čo potrebujú, požičali alebo vymenili. V Baterkárni taktiež máme bezobalový obchod, predávame drogériu, podporujeme slovenské značky a zároveň sa vyhýbame obrovskému výberu.

Swap, teda výmenné podujatie v Baterkárni. FOTO – Archív Baterkáreň
Naozaj potrebujete vrecúško na pečivo, pýta sa Lidl svojich klientov. FOTO – Archív Lidl

Baterkáreň je teda to, čo vás živí. Natíska sa preto otázka, ako to máte s financovaním. Keď nebudeme nič kupovať a predávať, tak z čoho budete žiť?

SH: Nie je všetko zadarmo. Ľudia sa musia naučiť hodnotu služieb. Ani tá organizácia SWAPu alebo prevádzka požičovne nemôže byť zadarmo, lebo ja by som sa občas rada aj najedla. Toto je nový typ služieb. Je s tým spojený náklad a preto potrebujeme samozrejme aj príjem. Zaviazali sme sa ale, že 100 % zisku vrátime späť do fungovania sociálneho podniku.

Potraviny však nie sú niečo, čo si môžeme požičať a potom vrátiť. Určité miesto v našej spoločnosti preto budú zrejme ešte dlho zastávať obchody ako je Lidl, lebo sú dobre dostupné, majú všetko poruke a jednoducho nie každý má v blízkosti centrum ako to, ktoré vedie Simi. Tomáš, skús nám teda stručne povedať, čo všetko robíte v Lidli pre to, aby ste znížili svoj dopad na životné prostredie.

TB: Na Slovensku máme 150 predajní, ktorých priemerná predajná plocha je okolo 1200 metrov štvorcových, čiže nie sme nejaký hypermarket s 20 uličkami. Snažíme sa zákazníkovi ponúkať kompletný sortiment, teda potravinový aj nepotravinový, ale zakladáme si na tom, že nemáme veľa substitútov. Nemáme desať rovnakých mliek alebo sedem pracích práškov, ktoré sa odlišujú iba názvom, značkou alebo obalom. Máme len plnotučné a polotučné mlieko a prášok na farebné a biele prádlo. Na tomto si zakladáme. Čo sa týka našich aktivít, tak ich nebudem všetky menovať, lebo ich je pomerne veľa a predpokladám, že zákazníci ich poznajú, respektíve ich vedia nájsť na stránke spolocenskazodpovednost.sk.

Rozdelil by som ich ale v zásade do dvoch kategórií – corporate citizenship, teda projekty pre spoločnosť ako stavanie detských ihrísk, či venovanie inkubátorov a potom sú projekty smerom ku core biznisu, teda riešenie food waste, čiže odpadu z jedla alebo úprava našich obalov, kde ročne uberáme stovky až tisícky ton plastov a boli sme prvý reťazec, ktorý sa rozhodol fungovať bez papierových letákov hádzaných do schránok.

Vypichol by som za mňa jeden dôležitý bod, o ktorom som hovoril aj pri predstavovaní nášho projektu Bude z toho haluz, ktorým už dnes ukazujeme, ako bude vyzerať zálohovací systém, a to je, že nestačí, čo robia veľké firmy. Samozrejme, že náš okamžitý dopad môže byť veľký, ale keď si vezmeme, že na Slovensku máme 5 a pol milióna obyvateľov, tak tu máme toľko jednotlivcov, ktorí každodenne robia množstvo rozhodnutí a s nimi musíme pracovať. Každý musí začať sám od seba a my sa tiež snažíme aj o toto. Zapájame do projektov aj klientov a prípadne im kladieme aj nepríjemné otázky. Na jeseň sme napríklad spustili projekt Nenechajme to plávať, v rámci ktorého sa ich počas nákupu viackrát pýtame, či naozaj potrebujú to jednorazové vrecko na pečivo alebo zeleninu. Dávame im možnosť, že keď ho potrebujú, tak si zaňho môžu dobrovoľne zaplatiť a my ich príspevok zdvojnásobíme a venujeme ho na čistenie riek. Z pohľadu zákazníka to môže byť málo – veď čo spraví jeden cent. Ale keď sa spoja stovky tisícok zákazníkov, dajú sa urobiť veľké veci. A ešte dôležitejšie je to, že my aj touto cestou zákazníkovi hovoríme, že aj ty svojou troškou dokážeš reálne pomôcť.

Ľudia sa musia naučiť hodnotu služieb. Ani tá organizácia SWAPu alebo prevádzka požičovne nemôže byť zadarmo, lebo ja by som sa občas rada aj najedla.

SH: Mám otázku. Ako sa Lidl vyrovnáva s tým, že spotrebiteľ si potom môže povedať, že si to vrecko kúpi, veď tým prispeje na dobrú vec? Ospravedlní si tým svoje zlé rozhodnutie. A začať od seba je samozrejme veľmi dôležité, ale nachádzame sa v situácii, kedy to nestačí. Potrebujeme systémové globálne zmeny a potrebujeme ich okamžite. Keď si teda hovoril, že vaša logika fungovania je taká, že budete mať negatívny dopad, tak sa pýtam, aká to potom je logika. Musíme sa na to pozerať tak, že nič, čo teraz robíme, nestačí. Bohužiaľ. Musíme ľuďom povedať pravdu. Nemôžeme im hovoriť, že keď si kúpia tento sáčok, tak sa niekde vyčistí nejaká rieka.

Dôležité ale skôr je asi to, že cieľom je zákazníka motivovať, aby si to vrecko nezobral. Predajňami Lidlu ročne prejdú milióny ľudí, ktorí sa možno práve tam majú možnosť prvýkrát dostať do kontaktu s takýmto prístupom a náhľadom na svet a keď sa rozprávame o tom, že potrebujeme veľké zmeny a hneď, tak tu hrajú práve veľké obchody so svojím dopadom veľmi dôležitú rolu. Ako sa teda v Lidli snažíte zákazníkov presvedčiť, aby urobili tú správnu voľbu?

TB: Čo sa vreciek týka, my zo zákona musíme zákazníkovi na nebalené potraviny poskytovať obal zdarma. Môžeme sa rozprávať o tom, aký ten obal má byť. Nikde v zákone nie je napísané, že musí byť plastový, otázka ale je, či je papierové vrecúško udržateľnejšie. Pre nás je dôležitejším výsledkom to, že nám v priemere o desať percent ročne klesá spotreba sáčkov. Za nás je to výborný výsledok, lebo ľudia boli zvyknutí, že si vzali viacero sáčkov, do každého si zabalili jeden jogurt a banán. My sme preto nedávno vyšli aj s kampaňou, že príroda si už dokonalý obal vymyslela a ja teda dúfam, že nie je veľa ľudí, ktorí ten banán jedia aj so šupkou, dúfam, že žiadni (smiech).

Ako ma ako klientku teda počas nákupu pošťuchnete k tomu, aby som si vzala produkt, ktorý je nebalený, nekupovala to, čo nepotrebujem a zvolila si to, čo je udržateľné? Aké rôzne spôsoby využívate na informovanie a vzdelávanie zákazníkov?

TB: Podľa mňa sa koncepty bezobalových obchodíkov a nášho konceptu nevylučujú. Ja som veľkým fanúšikom bezobalových obchodov, pri jednom dokonca bývam a občas sa tam zastavím. Avšak ku nám prichádzajú mesačne milióny ľudí a nevedeli by sme ich obslúžiť v koncepte, aký je v bezobalovom obchode. Išli by sme proti legitímnemu záujmu našich zákazníkov, ktorí chcú čo najrýchlejšie zaobstarať všetko, čo potrebujú. Pohybujeme sa teda v rámci nejakých mantinelov, v rámci ktorých sa snažíme fungovať čo najudržateľnejšie. Upravujeme aj receptúry našich výrobkov. Pri pracích géloch sme napríklad zvýšili koncentráciu, čím sme dosiahli rovnaký počet praní s menším objemom gélu a mohli sme tak zmenšiť plastové obaly.

Treba si ale povedať ešte jednu vec – musíme klásť dôraz aj napríklad na plytvanie potravinami. Nedávno bola veľká diskusia o plastových obaloch na zeleninu ako paradajky alebo uhorky. Nikto z nás asi nechce vidieť tieto produkty v plaste, treba si ale položiť otázku, či týmto spôsobom nezabezpečujeme dlhšiu životnosť danej potraviny. Pamätám si z detstva, že som si u babky vybehol do záhrady a dal si paradajku priamo z kríku, avšak 5 a pol milióna ľudí nemá takéto možnosti a dostať za nejaké tri dni paradajku na stôl zákazníka je nemožné, čiže je potrebné ju chrániť. Plast predlžuje jej životnosť. Nehovoriac o zákazníkoch, ktorí sú chcú napríklad uhorku chytiť, stlačia ju a tým spustia procesy, ktoré vedú k tomu, že ju neskôr musíme vyhodiť. Plast spôsobí, že vydrží dlhšie čerstvá. Keď to teda zhrniem, plasty nikoho netešia, ale musíme sa pýtať, či majú aj nejakú pozitívnu funkciu a ako ich čo najlepšie zhodnocovať.

Na tomto sa asi zhodneme všetci – obaly je potrebné používať vtedy, keď to má svoju funkciu a zmysel a nejde len o nejakú lesklú krásu, ktorá je len pre efekt. 

TB: Dve tretiny vyprodukovaného jedla vyhodíme a keď chceme dosiahnuť výnosnosť pôdy, musíme ju zvyšovať hnojivami. Je teda otázka, či obal, ktorý potravinu chráni pred vyhodením, nie je pre životné prostredie lepší.

Pri cestách po Francúzsku som videla aj v supermarketoch suché potraviny predávané bezobalovým spôsobom. Simi, myslíš, že by veľké obchody naozaj nedokázali fungovať viac ako bezobalové?

SH: Ja by som si nikdy nedovolila rozporovať opodstatnenosť obalov na potraviny, pretože potravinový odpad je obrovský problém. Dôležitý v tomto ale je informovaný a vzdelaný nakupujúci, ktorý by mal vedieť, že si môže zobrať aj škaredšie jabĺčko, že by sa nemal v ovocí prehrabávať a tak ďalej. Ja stále tvrdím, že pokiaľ má človek dostatok informácií, tak sa nikdy nerozhodne tak, aby škodil. Nerozhodne sa nakupovať tak, aby tam bolo veľa rajčín, ktoré sa vyhodia. Samozrejme, je pár jedincov, ktorí majú narušené vzorce správania, ale normálny človek chce pomôcť a rozhodne sa tým spôsobom, ktorý je bližší prírode, pretože my sme súčasťou prírody.  Bezobalový predaj v masovejšej forme teda je možný, pokiaľ máme vzdelanejších spotrebiteľov.

Pokiaľ má človek dostatok informácií, tak sa nikdy nerozhodne tak, aby škodil.

Ako to teda je? Tomáš, ako reagujú klienti na vaše projekty?

TB: Ešte by som sa vrátil k tomu, o čom sme sa teraz rozprávali. Nechcem, aby to znelo ako výhovorka, ale na Slovensku máme extrémne prísnu potravinovú legislatívu. Dobrým príkladom je napríklad dátum minimálnej trvanlivosti verzus dátum spotreby. Dátum minimálnej trvanlivosti je u nás vytvorený konštrukt, ktorý v mnohých iných krajinách vôbec nepoznajú. Každopádne, legislatíva bola dlho nastavená tak, že po uplynutí tohto dátumu s tovarom nemôžete nič robiť. S Alianciou moderného obchodu sme to otvorili a aj vďaka nášmu tlaku sa podarilo dosiahnuť, že tieto potraviny je dnes možné darovať na charitu. Ďalším krokom by mohlo byť to, že sa budú môcť predať za zostatkové ceny, o čom sa teraz rokuje.

Čo sa ovocia a zeleniny týka, v niektorých iných krajinách máme koncepty, kde sa ovocie a zelenina, ktoré už nie sú stopercentné, nabalia sa do krabičky, ktorá sa predáva za jednotkovú cenu. My sme nad týmto konceptom uvažovali aj na Slovensku, avšak naša legislatíva hovorí, že keď vám na jednej predajni trikrát počas roka nájdu to isté pochybenie, môžete dostať pokutu 5-miliónov eur. Takže, ak by nám našli nahnitú paradajku trikrát počas roka, platili by sme 5-miliónov. Aj legislatíva teda obmedzuje naše možnosti, ale snažíme sa ju otvárať a meniť.

A čo tí zákazníci?

TB: Reakcie sú vysoko pozitívne, čo nás veľmi teší. Vidíme ich rastúci záujem a zmenu niektorých spotrebiteľských konaní. Napríklad ovocie a zeleninu v bio kvalite sme začali predávať ako jedni z prvých na trhu niekedy okolo roku 2012 a museli sme ho veľkú časť vyhadzovať. Slovenskí zákazník je do veľkej miery cenovo senzitívny a hlavne v minulosti sa rozhodoval podľa svojej peňaženky. Teraz sa to už mení a dôležité je, že sme pri tomto koncepte vydržali a dnes čoraz častejšie ľudia siahajú po tomto type produktov. Vidíme tiež záujem klientov pomáhať a aby som to uzavrel, tiež máme suché plody predávané bezobalovým spôsobom. Niekedy možno pomalými krokmi, ale snažíme sa ísť jasným smerom (úsmev).

Väčšina vecí, ktoré potrebujeme, už je vyrobená a dali by sa požičať alebo vymeniť. FOTO – Baterkáreň

U vás je ten proces samozrejme oveľa komplikovanejší, ako keď ide o malú prevádzku. Simi, ako je to u vás? Čo sú témy, ktoré vašich klientov najviac zaujímajú, o čo majú najväčší záujem?

SH: My ako malý obchod nemáme šancu súťažiť s veľkými obchodmi v cenách ani vo výbere. Je to ale o vzdelanom spotrebiteľovi, ktorý sa má odvrátiť od rýchlosti a má hľadať kvalitu, vzťah, lokálnosť. Nijako nezatracujem obaly, pokiaľ sú nevyhnutné, ale vieme, že máme veľa obalov, ktoré sú zbytočné a ešte aj ich zloženie je úplne šialené, čo si spotrebiteľ neuvedomuje. Malý obchod vie veľkému konkurovať tým, že do toho dáva čas a hodnotu. U nás to nie je “rýchlovka”. My sa v Baterkárni veľmi snažíme, aby sa u nás ľudia cítili dobre, aby ku nám chceli chodiť. Mali sme detský kútik, urobíme zákazníkovi kávu, vysvetľujeme veci.

Čo zákazníkom musíte najčastejšie vysvetľovať?

SH: Mňa to vždy prekvapí, ale ľudia ešte stále nemajú základné informácie o tom, čo sa stane s ich odpadom a nevedia triediť. Nevieme, čo kupujeme, čo znamená, že obal je z niečoho zložený, čo sú to kompozitné plasty, že existuje oveľa viac druhov plastu ako len PET. Na Slovensku bohužiaľ nevidíme hodnotu odpadu. Vnímame ho ako niečo, o čo sa nemusíme starať a bohužiaľ je nám ešte stále zaťažko platiť tých pár eur, ktoré tu za odpad ročne platíme, a teda systém odpadového hospodárstva je totálne podfinancovaný. Avšak pokiaľ ľudia majú informácie, tak chcú sa rozhodnúť správne a udržateľnejšie. Dnes sa nás teda pýtajú tieto základné otázky.

Rozprávali sme sa o zákazníkoch, ale dôležitá časť celého kolobehu sú dodávatelia. Lidl má napríklad kódex, ktorý dáva svojim dodávateľom podpisovať. Obsahuje aj nejaké záväzky týkajúce sa ochrany životného prostredia alebo cirkulárnosti? A ako na to dodávatelia reagujú?

TB: My máme tých kódexov viacero, jeden je súčasťou našich zmlúv a sme aj signatárom rôznych európskych kódexov. Na korporátnej, medzinárodnej úrovni máme oddelenie, ktoré chodí priamo k našim dodávateľom a robí u nich environmentálne audity. Máme aj množstvo záväzkov, ktoré nájdete všetky v našej správe o trvalej udržateľnosti aj na webe spolocenskazodpovednost.sk, kde je zverejnený aj celý zoznam našich dodávateľov a dá sa tam teda overiť, kde bol tovar vyrobený a za akých podmienok. V rámci kontroly sa ale nezameriavame len na našich dodávateľov, ale aj ich subdodávateľov. Chceme mať čo najväčšiu istotu, že produkt bol vyrobený s ohľadom na životné prostredie, že zamestnanci dostali férovo zaplatené a majú dobré podmienky. Pri zákazníkoch v rozpätí rokov inak vidíme veľký vývoj v oblasti certifikátov. Ešte pár rokov dozadu vedelo len málo spotrebiteľov, čo je to UTZ, Fair Trade, MSC či Dolphin safe. Zlepšuje sa to a zákazník dnes už dokáže prijať, že v cene výrobku je obsiahnutý extra príspevok pre producenta v krajine tretieho sveta.

Stále viac zákazníkov je ochotných priplatiť za certifikáty udržateľnosti a spravodlivého obchodu. FOTO – Lidl

Nemali ste problém dodávateľov, ktorí by spĺňali vaše kritériá nájsť? Nemuseli ste si ich najprv vychovať?

TB: Je to opäť práca. Tak ako so zákazníkom, aj s dodávateľom je treba pracovať. Nehovorím, že je to vždy úplne jednoduché, ale dá sa to. Vždy je to o diskusii, nestalo sa nám však, že by nám niekto tvrdo povedal nie.

Jedna veľká nábytkárska spoločnosť má svoj kódex pre dodávateľov taký prísny, že sa stala akoby vychovávateľom pre dodávateľov, kedy už mnohí vedia, že keď dodávajú pre nich, tak to musí byť dobré.

TB: Podobne je to aj v našom sektore. Pokiaľ sa naučia na tie naše pravidlá a nadviažu na ne, o to ľahšie je potom pre nich nadviazať spoluprácu s inými. To často počúvame od dodávateľov na Slovensku. Nie je to vždy jednoduché, ale keď sa tou cestou vydajú, majú výhodu oproti ostatným.

V Baterkárni je to s výberom dodávateľov asi o niečo jednoduchšie.

SH: Určite. Malý podnik si aj s dodávateľom tvorí vzťahy, ktoré musia byť postavené na dôvere. Takto podporujeme zdravú spoluprácu a dôveru, nie sú tam žiadne ostré lakte a neplatenie faktúr. Tým, že sme sociálny podnik, tak nám dáva logiku pomáhať aj tovarom. Dnes je napríklad veľmi veľa dodávateľov mydiel a my sme sa rozhodli, že budeme mať iba tovar, ktorý vyrábajú ženy v azylovom dome v Trnave. Jeho kúpou zaplatíte jednej klientke jednu noc. Nie vždy mi je príjemné iných dodávateľov odmietať, ale veľmi chápu, keď im to vysvetlíme. A keď ľudia o takejto ponuke vedia, prídu, pýtajú sa a chcú počuť príbeh, ktorý je za tým produktom. Tkáme si teda takú vlastnú sieť a chceme, aby sa jej členovia cítili súčasťou komunity a toho, že pomáhajú. Keď sa o životnom prostredí totiž začneme baviť viac, často na ľudí príde taký element strachu a toho, že už je na záchranu neskoro. A preto je dôležitý vzťah, ktorý si budujú v malom obchode a to, že majú možnosť byť súčasťou pozitívnej zmeny.

Tomáš, čo vás motivuje, aby ste takto svoj dopad minimalizovali? Vieme, že legislatíva reaguje často pomalšie ako mnohí veľkí hráči. Čo vás teda poháňa, keďže štát to zjavne nie je?

TB: Legislatíva nás často naopak obmedzuje. Keď sme napríklad zavádzali projekt so sáčkami, chceli sme zákazníkom ponúknuť biodegradovateľné sáčky, aj keď sú o dosť drahšie. Chceme byť ale k zákazníkovi féroví a keď by sme mu ten sáčok ponúkli, chceli by sme mu aj povedať, čo s ním má robiť. Dnes síce máme v zákone napísané, že zber bioodpadu je povinný a neviem, aká je vaša skúsenosť, ale na 100 % to ešte nefunguje. Čiže, keby nám to bolo umožnené, robili by sme možno aj ďaleko viac. Čo sa motivácie týka, tak veľmi rád ponúkam príklad z jedného medzinárodného stretnutia, kde nám vysoký manažér položil otázku, prečo to robíme a potom si aj sám odpovedal – pretože je to dobrá vec. A to je v zásade tá najjednoduchšia odpoveď. Môže to znieť ako klišé, ale sme naozaj presvedčení, že tie aktivity sú dôležité. Pravdepodobne sa nikdy nedostaneme na taký level ako bezobalové obchodníky a reuse centrá, ale snažíme sa v rámci našich možností robiť všetko, čo je možné pre to, aby sme fungovali udržateľnejšie a motivovali k tomu aj našich zákazníkov.

Legislatíva nás často naopak obmedzuje.

Nie sú za tým ale predsa aj peniaze? Nevychádza to nakoniec aj finančne výhodnejšie? Keď napríklad musíte minúť menej obalového materiálu alebo dávať spracovať menej odpadu?

TB: Nie vždy to tak je. Trvalá udržateľnosť nie je lacná, kvalitnejšie suroviny sú rádovo drahšie ako tie menej zodpovedné. Určite sú prípady, kedy sa to aj ekonomicky oplatí a to sa snažíme aj našim kolegom do vnútra firmy komunikovať. Teraz napríklad veľa diskutujeme o fotovoltaike, ktorú chceme umiestňovať na strechy našich predajní, čo je niekoľko rokov deficitná záležitosť, ale z dlhodobého hľadiska to je nielen správna vec, ale aj si tým vykryjeme časť našej spotreby energie. Potom sú aj projekty, ktoré sú a zostanú ekonomicky nevýhodné. Keď sme stavali naše najnovšie logistické centrum v Seredi, tak sme si povedali, že chceme, aby bolo čo najekologickejšie a nakoniec sme ho stavali podľa metodiky Breeam pod dohľadom expertov z Londýna a stálo nás o niekoľko miliónov viac, ako keby bolo menej ekologické. Rozhodli sme sa ale tou cestou ísť, napriek tomu, že tam ekonomická návratnosť nie je.

Možno ale počítate aj s tým, čo tu Simi už spomenula, že ľudia, ktorí majú dostatok informácií, sa rozhodujú neškodiť a chcú podporiť tých, ktorí sú zodpovední. Mohlo by to teda byť pre vás výhodné byť popredu voči konkurencii.

TB: Dlhodobo hovorím, že zákazník raz dospeje do bodu, kedy bude hľadať pridanú hodnotu, lebo rožky, mlieko, jogurt si môže kúpiť na mnohých miestach, ale ja verím, že ľudia chcú pomáhať a chcú za tým vidieť zmysel.

Simi, ako to vidíš ty? Dostaneme sa do bodu, že ľudia si budú vyberať zodpovedne?

SH: Ešte sme stále na začiatku a máme pred sebou veľmi veľa roboty. Nerobila by som to, čo robím, keby som si nemyslela, že je to možné, ale nikdy nebudem hovoriť, že to, čo robíme teraz, je dostatočné a že všetko je v poriadku. Nemyslím si ale ani, že je užitočné ľudí strašiť. Potrebujeme byť konštruktívni a spolupracovať, preto sa potrebujeme podporovať a zákazníkovi komunikovať to isté, aby mal možnosti sa rozhodnúť správne.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Anna Jančová

Hurá do školy?

Začína sa to už  koncom júla. V supermarketoch  a papiernictvách nám reklamné slogany radostne pripomenú, že škola volá.  Reklamy na školské pomôcky vo veselých farbách, s usmiatymi deťmi a žiariacimi učiteľkami.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?

Lucia Szabová

Kto je tu ekoterorista?

“Byť zločinom neznamená snažiť sa ochrániť, čo sa ešte dá. Naopak, akékoľvek spomaľovanie opatrení na ochranu klímy a biodiverzity je zločinom,” píše Lucia Szabová zo Znepokojených matiek.

Anna Jančová

Horúca téma - známky

Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu.