fbpx
Vzdelávanie

Tešili sme sa na dvojtýždňové prázdniny, a potom sme prišli o rok života, hovoria stredoškoláci o školskom roku s koronou (anketa + podcast)

Nikto nedokáže opísať, ako sa stredoškoláčkam a stredoškolákom žilo v izolácii počas lockdownu presnejšie ako ony samy. Preto sme sa siedmich z nich opýtali, čo im v uplynulých mesiacoch liezlo na nervy, aký majú názor na online vyučovanie, a čo dôležité sa vo veku, kedy osobnostne dozrievajú, naučili o sebe a svete okolo nás. Zdá sa, že by ste sotva našli dvoch mladých ľudí, ktorí toto zvláštne obdobie prežívali identicky.


Photo by Andrea Esme on Unsplash

Adriána Jasenská, Škola umeleckého priemyslu v Košiciach

Prišla som o takmer celý maturitný ročník a je mi ľúto za časom so spolužiakmi, a rôznych akcií, ktoré by za normálnych okolností prebehli. Racionálne rozumiem, prečo to tak musí byť, ale aj tak mi viac než čokoľvek iné lezie na nervy, ako nás covid donútil prehodnocovať, s kým sa môžeme a nemôžeme stretnúť. Je to situácia, ktorú som predtým nikdy nemusela riešiť.

No aj na tomto období sa nájde zopár pozitív.

Viac ako predtým si vážim a užívam rodinné návštevy. Mala som plno času si rozmyslieť, čo chcem robiť po škole, utriediť si myšlienky a zamerať sa na podstatné veci. Taktiež môcť vstať 5 minút pred začiatkom hodiny bolo veľké plus.

Povedala by som, že aj keď na začiatku to bolo chaotické, celkovo zvládla škola réžiu online vyučovania dobre. Učitelia s nami pravidelne komunikovali a pýtali sa, ako to celé zvládame – časovo, psychicky, fyzicky či materiálne. Škola taktiež požičiavala kamery, učitelia brali ohľad na sieťové pripojenie atd.

Počas izolácie som si uvedomila, že nie som až taký veľký introvert, ako som si o sebe myslela. A taktiež, že aj keď dokážem zvládať stresové, vypäté situácie sama, nemusí to byť najlepším riešením.

A teraz by som si chcela spraviť nejaký výlet. Kdekoľvek. Možno niekoľko výletov. Stretnúť sa s ľuďmi na káve, ísť do kina či divadla. Ešte neviem v akom poradí, najradšej všetko naraz a čo najskôr.

Viac ako predtým si vážim a užívam rodinné návštevy.

Ema Pretáková, Gymnázium Vojtecha Mihálika v Seredi

Už je to vyše jedného celého roka, čo sme sa tešili na dvojtýždňové prázdniny kvôli nejakej chorobe z Číny. Nikto z nás nečakal pandémiu, online vyučovanie a zatvorené obchody. Pre mňa osobne bolo najťažšie priznať pred samou sebou, aká je situácia vážna a uvedomila som si to potom, čo som bola celý mesiac zatvorená sama doma, nestretávala sa s kamarátmi, nechodila do školy, prišla som o všetky svoje voľnočasové aktivity.

S online výučbou to nebolo a stále nie je ľahké. Učiteľom trvalo dlho, kým si zvykli a prestali sa sťažovať. I keď sme mali každý deň pilne podľa rozvrhu, nedalo sa to porovnať s bežným prezenčným vyučovaním. Trávila som pri príprave na hodiny oveľa viac času, všetko som sa musela naučiť sama z materiálov, ktoré nám učitelia posielali. Pri testoch sme sa pretekali s časom, pretože sa naši učitelia obávali, že budeme podvádzať. Aj keby sme chceli, nestíhali by sme.

Pochopila som, že doma som predtým trávila minimum času… Vždy som sa niekam ponáhľala, vždy som mala niekde byť, niečo robiť. A teraz sa mi dni vliekli, nevedela som, čo s toľkým časom.

S online výučbou to nebolo a stále nie je ľahké. Učiteľom trvalo dlho, kým si zvykli a prestali sa sťažovať.

Šimon Németh, Gymnázium Grösslingova v Bratislave

Iritovali ma ľudia, ktorí nosia rúško zásadne len pod nosom a len keď idú do obchodu, a majú pocit, že je to len čosi, čo je nariadené mať pri sebe, a nie prostriedok na ochranu nášho okolia a prakticky aj nás samotných. Chýbal mi ruch mesta, možnosť vidieť mesto plné ľudí. Celé toto obdobie som mal pocit, že vymrel akýkoľvek život a nálada. Ako prvé som sa určite chcel stretnúť so svojimi spolužiakmi a ísť si spolu niekam sadnúť do mesta bez pocitu, že musíme mať pri sebe testy nie staršie ako 7 dní alebo vedieť o každom z nás, či je ten a kedy zaočkovaný, alebo mal vtedy a vtedy Covid.

Online vyučovanie bolo začiatkom lockdownu trošku mätúce, keďže jednotliví profesori zaujali rôzne postoje a každý z nich s nami na hodinách pracuje inak. Keď si však spomeniem na obdobie, kedy nečakane opustila školu naša riaditeľka a zanechala za sebou pártýždňový zmätok a vynechanie vyučovania koncom minulého školského roka, musím konštatovať, že celkovo naši profesori vynaložili veľké úsilie pre to, aby sme z takéhoto vyučovania mali maximum.

Vypočujte si poučenia stredoškolákov z korony v nahrávke diskusie na Clubhouse. Čo by radi z nového fungovania ponechali a čo im naopak chýbalo?

Natália Zikmundová, Gymnázium Mikuláša Kováča, Banská Bystrica

Čo mi najviac na koronovom svete lezie na nervy? Komunikácia! Akonáhle prešiel svet do online priestoru, myslím, že všetci sme si začali viac všímať jeho atmosféru. Nenávisť a absencia kritického myslenia, zdravého sedliackeho rozumu, slušnosti, či empatie sa stali akoby “značkou” posledných mesiacov.

Ku komunikácii na sociálnych sieťach patrí aj zdieľanie a šírenie dezinformácií, čo priamo prispelo k zhoršovaniu pandemickej situácie a podrývalo dôveru v inštitúcie, vedcov aj verejných činiteľov. Boli to však aj samotní verejní činitelia, politici a političky, ktorí nedokázali prostredníctvom svojich účtov komunikovať zmysluplne a tak, ako by sa patrilo.

Nebudem sa tajiť tým, že Matovičove statusy mi na nervy liezli a lezú asi najviac. A k tomu celková komunikácia zo strany vlády, ktorá sa smerom na občanov a občianky zo dňa na deň menila, opatrenia sa zavádzali na poslednú chvíľu a častokrát mnohí ľudia ani nevedeli, čo sa vlastne od ďalšieho pondelka zaviedlo, či zrušilo.

Koronový svet nám teda ukázal, ako naozaj nevieme komunikovať. Medzi sebou, na internete a primerane funkcii či situácii.

Čo sa mi na tomto novom režime pozdávalo najviac bolo, že som stíhala o 100% viac vecí, ako v offline režime. Počas lockdownu som si stihla spraviť dva certifikované kurzy zo Stanfordskej univerzity a Univerzity v Ženeve o ženských a detských právach.

Mohla som sa taktiež naplno venovať škole, rozvojovému programu, mládežníckemu parlamentu, projektom, dvom stážam aj práci a popri tom všetkom si adoptovať tri mačky a psa. Posledný rok mi teda dal množstvo priestoru a času venovať sa mnohým aktivitám, osobnostnému aj kariérnemu rozvoju a zároveň tráviť čas s blízkymi.

A keď raz budú všetky lockdowny a opatrenia minulosťou, budem cestovať a aktivizovať sa! Klimatická úzkosť sa na mne podpísala najmä počas pandemickej krízy. Neviem sa dočkať, kedy sa hranice opäť otvoria, aby som mohla navštíviť napríklad Benátky, pretože sa od začiatku lockdownu obávam, že ich nestihnem vidieť predtým, ako sa potopia.

Zatiaľ čo sedíme doma, stále sa topia ľadovce, otepľuje sa planéta a druhy vymierajú. Myslím na to, že keď toto všetko skončí, budem cestovať viac za dobrovoľníctvom aj sama organizovať projekty na zvyšovanie povedomia o klimatickej núdze a prispievať k zmierňovaniu klimatickej zmeny.

Stíhala som o 100% viac vecí, ako v offline režime.

Filip Goliaš, Škola umeleckého priemyslu v Košiciach

Nič iné okrem témy “korona” neexistovalo. Ideš von? – korona, ideš na malú rodinnú návštevu? – korona, sedíš pri telke? – korona. Všade samá korona, akoby sa svet už netočil okolo ničoho iného. Musím mať rúško, nemusím mať rúško? Opatrenia sa neustále menili, človek dostal informáciu a na druhý deň bolo už všetko inak. Ľudia boli doma, nudili sa, nemali dostatok informácií, tak začali hľadať všade po internete, tým pádom vznikali aj hoaxy.

Svoju školu musím pochváliť, online výučbu zvládla na výbornú. Každú jednu hodinu, ktorú sme mali v rozvrhu, sme reálne mali odučenú. Okrem telesnej. Môj odbor je predovšetkým digitálny, preto sa mi pracovalo možno aj ľahšie a mal som viac času aj na svoje mimoškolské aktivity. Keďže som nemusel dochádzať do školy, čas som využil lepšie. Mohol som mať kľudne aj jedno teplé jedlo do dňa. Teoretické hodiny boli síce takpovediac “klasika”, no na prezenčnú výučbu to stále nestačilo. Nepamätal som si z hodín veľkú časť učiva, a musel som si zvyšok doštudovať sám.

Verím, že keď opatrenia skončia, bude veľká väčšina ľudí zaočkovaná, aby sme sa do tohto kolobehu znova nedostali. Určite potom pôjdem s priateľkou do reštaurácie vychutnať si jedlo, keďže táto situácia nášmu vzťahu na diaľku dala veľkú ranu. Ale zvládli sme to.

Určite by som chcel niekde vycestovať a odísť zo svojej terajšej komfortnej zóny. Chodiť von bez pocitu, že na mňa policajti pozerajú, či mám rúško. Užívať si chvíle s priateľkou, kamošmi a rodinou. Nesedieť len doma, chodiť stanovať a podobné veci, čo ľudia v mojom veku robia. Považujem sa za človeka, ktorý sa snaží a snažil sa opatrenia dodržiavať čo najlepšie, no niekedy už aj niekto ako ja začne mať všetkého dosť. Veľmi nerád by som sa vrátil späť ku každodennému sedeniu pri počítači.

Veľmi nerád by som sa vrátil späť ku každodennému sedeniu pri počítači.

Dominika Krčméryová, Gymnázium Ladislava Sáru v Bratislave

Na koronovom čase mi najviac vadilo, že nemôžem vidieť mojich najbližších kamarátov a rodinu. Častokrát sa človek potom cítil osamelý a nestačili mu ani online telefonáty, lebo mu chýbala blízkosť ľudí, na ktorých mu najviac záleží.

Aj napriek tomu, že sme celý tento rok boli doma a nezažili sme si ako maturanti “typický maturitný ročník” (stužková, všetky prípravy na písomné či ústne maturity, dozvuky…), tak som si svoj posledný rok na škole veľmi užila. Bola som omnoho spokojnejšia doma ako v škole, mohla som pracovať vo svojom tempe a mala som viac času na svoj osobný rozvoj. Spolužiaci mi moc nechýbali a ani tie davy ľudí v škole, ktoré by som inak každý deň musela vidieť. Mala som taktiež viac času na najbližšiu rodinu, s ktorou bývam a môžem povedať, že nám tento čas spolu doma prospel.

Nemám nejaký špeciálny plán, čo budem robiť, keď sa zrušia opatrenia. Nechcem hneď bezhlavo skočiť do života a nedávať si vôbec pozor. Myslím si, že by sme nemali byť ako vypustení z reťaze a hneď robiť najbláznivejšie veci, ale postupne sa začať vracať do normálneho života. Ak budem vidieť, že situácia sa naozaj zlepšila, a že sa už prakticky nemám čoho báť, tak by som rada videla mojich najbližších kamarátov či už zo skautu alebo zo školy a možno aj išla niekam na výlet 🙂

Nechcem hneď bezhlavo skočiť do života a nedávať si vôbec pozor. Myslím si, že by sme nemali byť ako vypustení z reťaze.

Monika Vužňáková, Škola umeleckého priemyslu v Košiciach

Svet korony je veľmi chaotický, nikto poriadne nevie, čo sa deje a čo sa má diať, od politikov cez bežných ľudí až po nás mladých. Rovnako stúpa počet falošných informácií kolujúcich po internete a taktiež nezmyselné hejty na sociálnych sieťach od ľudí, čo si myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta. Prekvapilo ma, koľko ľudí nevie pozerať na tieto udalosti racionálne, s nadhľadom a zároveň s rešpektom voči názoru druhého.

Čo sa online výuky týka, naša škola ju zvláda skvelo. Samozrejme, bolo to pre nás študentov a učiteľov niečo, s čím sme sa doposiaľ ešte nestretli a uznávam, že na začiatku to bolo veľmi psychicky náročné. Museli sme jednoducho prísť na správny systém.

Tento rok mi priniesol aj úspechy, od tých osobných až po školské. Čo ma ale potešilo asi najviac potešilo, bola kúpa dlho vysnívaného Ipadu 😀

Čo sa online výuky týka, naša škola ju zvláda skvelo.

Profil autora:

Vyštudoval žurnalistiku a politológiu. Pôsobil ako redaktor a editor týždenníka Trend, dnes je asistentom europoslanca Michala Šimečku. Vo voľnom čase sa venuje zážitkovému vzdelávaniu, rád si zahrá futbal a uvarí kamarátom vegánsky guláš.

Názory

Anna Jančová

Horúca téma - známky

Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu.

Anna Jančová

Čo povedia?

Viete, čo by som pripla nad dvere každej zborovne? Veľký nápis: “Ver tomu, čo robíš”. Alebo “Ty si expert na vzdelávanie”.

Zuzana Labašová

Akú hodnotu má ľudský potenciál?

Pred niekoľkými mesiacmi sme v Komenského inštitúte dostali ponuku na spoluprácu. Bola písaná v lámanej slovenčine, popretkávaná anglickými a francúzskymi vetami. Cieľom bolo priniesť na slovenské školy a slovenským žiakom a študentom projekt, ktorý by ich inšpiroval a motivoval rozvíjať svoje talenty a potenciál.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Prečo? Kto? Čo chce?

Cesta ráno do práce. Sadám do auta a telefón si magnetom pripínam na ventilátor. Automatika. Do ucha slúchadlo a audiokniha. Po pár kilometroch do rozprávania románu cinkne upozornenie – začína sa tlačovka. Takto zrána? Ok, kliknem na odkaz, veď počúvať môžem hocičo, aj tlačovku.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Do roka a do dna

Sú dni, kedy ideme do dna svojich síl. Lektorky aj učiteľky. Pretože v krízovom režime sa dá ísť obmedzený čas.