Od narodenia vyrastal v detských domovoch. Presúvali ho z jedného zariadenia do druhého. Dnes žije Romain Coppet, pôvodným menom Juraj Pleško, v hlavnom meste módy. Je úspešným tanečníkom a autorom knihy Zlomená duša.
Romain Coppet na svoje detstvo spomína ťažko: „V detských domovoch trpíte, bol som viacej bitý ako sýty.“ Keďže nemal hygienické návyky a neovládal slovenský jazyk, ako ročného ho vyhlásili za mentálne retardovaného. Podľa neho je za to zodpovedný práve štát.
„História raz dobehne súčasnosť a orgány Slovenskej Republiky, budú musieť zodpovedať za to, čo sa stalo. U nás sa o tom nehovorí, nikto nikomu nikdy nepovedal prepáč. V Prahe už dve takto diskriminované deti vyhrali súd a budú odškodnené,“ vysvetľuje.
Aj keď o sebe tvrdí, že bol ako beťár často u riaditeľa „na koberci“, už v dvanástich rokoch napísal báseň Prečo práve ja. V básni sa zamýšľal, prečo práve on musí byť obeťou a roniť slzy. Ako dieťa mal vystupovať v televízii a dokonca hrať v českom filme. Kvôli revolúcii sa však jeho detské sny rozplynuli. Romaina presúvali z jedného detského domova do druhého každý rok, čím prichádzal o priateľstvá. Pár rokov bol v kontakte so sestrou, no neskôr sa ich cesty rozdelili.
Z osobitnej školy na svetové tanečné dosky
Romain sa chcel líšiť od ostatných detí z detských domovov. Chcel niečo dokázať, preto sa rozhodol z osobitnej školy prihlásiť na Stredné odborné učilište. Niekoľko učiteľov a vychovávateľov mu v živote pomohlo, no vraví, že by ich zrátal na prstoch jednej ruky. “Im nešlo len o peniaze, mali ma radi, jedna ma vzala k sebe domov na Vianoce,” hovorí.
Keď mal sedemnásť rokov odišiel do Francúzska. „Je ťažké ísť do sveta, keď ste Róm. Ešte ťažšie, keď ste označený za mentálne retardovaného. Mám komplexy, hanbím sa ľuďom pozrieť do očí. Život v detských domovoch mi veľmi ublížil,“ hovorí Romain.
Chlapcovi, ktorého náš systém označil za mentálne retardovaného, vo Francúzsku neverili, že si svoj príbeh nevymýšľa. Z tohto dôvodu v svojej prvej knihe Zlomená duša publikoval Romain aj doklad o svojej údajnej mentálnej retardácii.
Začiatky v cudzej krajine boli pre Romaina zložité: „Bolo to ťažké. Plakal som, keď ma nikto nevidel. Do školy na konzervatórium som často šiel hladný, nemal som peniaze. Všetko som sa musel naučiť, nielen jazyk, napríklad aj orientovať sa v metre v Paríži.“
Napriek komplikovanému štartu si Romain začal budovať nový život a študovať na konzervatóriu. Neskôr založil tri divadelné skupiny, postupne sa naučil francúzštinu a oženil sa. Vedel, že ho Francúzi rešpektujú: „Vo Francúzsku som bol slobodný, voľný, cítil som, že tu je všetko možné. Ľudia ma rešpektovali, mohol som si budovať nový život. “
Nová krajina, nová identita
Na Slovensko do divadla Romatan, kde pred odchodom do Francúzska pracoval ako prevádzkar, sa Romain vrátil s vlastným predstavením Adam a Eva, na ktoré prispel aj vtedajší prezident Michal Kováč. V roku 1999 ale definitívne odišiel do Francúzska, kde požiadal o politický azyl. “Na Slovensku som nemal perspektívu ani uplatnenie,” hovorí.
Pôvodným menom Romaina Coppeta je Juraj Pleško. Juraj sa volal jeho otec a Plešková sa volala jeho mama. Romain ich nikdy nevidel, preto sa rozhodol svoje meno pred piatimi rokmi zmeniť. „Prečo by som mal nosiť meno niekoho, kto ma vôbec nevychoval?“
Romain svoj kontakt s rodinou obnovil po 42 rokoch, keď stretol svoju sestru Natašu. Počas rozhovorov s jej blízkymi si uvedomil, že na Slovensko treba priniesť niečo nové, aj do školstva. Rozhodol sa preto spustiť prednášky o svojom osude a rómskom tanci pre slovenské školy.
„Keď robím prednášky na školách a univerzitách na Slovensku, deti sa na mňa pozerajú s otvorenými ústami. Moje prednášky sú zaujímavé dokonca aj pre pedagógov,“ hovorí. Romain si myslí, že veľa ľudí na Slovensku má talent. No ten by mali rozvíjať a vzdelávať sa na stredných a vysokých školách v zahraničí.
Vzdelanie je základ
Romain tvrdí, že na Slovensku je potrebné zaviesť zmeny v legislatíve a vzdelávať všetkých. „Tam, kde je chudoba a ľudia nezískajú vzdelanie, chudoba ostane,“ vysvetľuje. “Keby to bolo inak, ani ja by som dnes nemusel žiť v cudzine, tisíce kilometrov od domova.” Podľa neho je potrebné zrušiť osobitné školy, pretože sú „zlatou baňou“ pre učiteľov a ľudia s osobitnou školou sa nemôžu cítiť rovnocenne s inými občanmi. “Vláda by sa mala ospravedlniť tým, ktorým ublížila ako deťom. Takýchto detí sú tisíce a nikto sa tým nezaoberá,” tvrdí.
Romain by si rovnako prial, aby učitelia na osobitných školách neboli spolupáchateľmi v znevýhodňovaní detí z chudobných pomerov. „Ak vedia o tom, že deti sú zdravé a ak sú tie deti neprávom v osobitných školách, nech sa neboja.”
Romain sám seba rád uvádza ako príklad, že zmena je možná, aj keď ťažká. Všetkým deťom na Slovensku, ktoré žijú v podobných podmienkach, v akých žil aj on, odkazuje: „Neprestaňte snívať, choďte za svojimi snami. Počúvajte svoje srdce, čo chce. Noste v ňom, to čo chcete robiť vy a nie iní. Potom sa spoločnosť začne meniť. Rešpektujte sa, majte sa radi a hovorte prosím a ďakujem. Pôjdete rýchlejšie dopredu. Dnes má šancu každý. Každý človek má právo na druhú šancu.“
Autorka je manažérkou Komenského inštitútu.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne pôsobí v Komenského inštitúte. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.
