fbpx
Spoločnosť

Chudobní si často nemôžu dovoliť ísť do karantény, hovorí reportérka Apolena Rychlíková (+ podcast)

Koronaepidémia pripravila mnohých ľudí o prácu, prípadne o časť príjmu počas povinnej karantény. Niektoré rodiny si však napriek ťažkej práci nedokážu zaplatiť ani nájom a štát im nevie poskytnúť dostatočnú pomoc, hovorí reportérka a dokumentaristka Apolena Rychlíková, ktorá sa problematike chudoby dlhodobo venuje. Nerovné podmienky nútia ľudí porušovať pravidlá a spôsobujú to, že nedôvera v spoločnosti rastie. Poučíme sa z krízy a dokážeme to zmeniť?


Dlhodobo sa vo svojej práci venujete problematike nízkopríjmových skupín, teda ľudí, ktorí robia ťažkú a slabo zaplatenú prácu. Prečo ste si vybrali práve túto oblasť?

Mám pocit, že tie témy skôr prichádzali ku mne. Som redaktorka webu A2larm a sociálne alebo feministické témy ma zaujímajú už od štúdia na FAMU, kde som študovala dokumentaristiku, a to okrem iného preto, že som dlhodobo mala pocit, že sa o tieto témy v našom československom priestore nejak nedbá. Veľa sa vždy hovorilo o kultúrne rozdelenej spoločnosti, o tom, že sú tu priepasti medzi ľuďmi, ale dlho sme neboli zvyknutí tie priepasti vysvetľovať aj cez socioekonomické rámce a baviť sa o tom, ako zle platená práca alebo život v chudobe ovplyvňuje to, akým spôsobom sa ľudia cítia byť súčasťou demokratického spoločenstva. Zároveň chcem povedať, že sa to hrozne zmenilo. Minimálne počas posledných rokov cítim, že rastie záujem médií baviť sa o pozadí skrytej chudoby a o tom, ako sú títo ľudia ovplyvňovaní vo svojom každodennom rozhodovaní aj tým, ako žijú a dostáva sa to stále viac do popredia. Aj počas korony to už hrá svoju rolu.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:

Určite ste záujem médií rozpútali aj vy s kolegyňou Sašou Uhlovou vo veľkom projekte, ktorý ste robili o ľuďoch v ťažkých, nízkopríjmových zamestnaniach. Aké zamestnania to boli a s akými problémami sa museli títo ľudia vyrovnať?

Tento projekt sme robili ešte v roku 2017 a chystáme jeho pokračovanie, ale zabrzdila nás korona. Zamerali sme sa v ňom na päť nízkopríjmových zamestnaní v Českej republike, ktoré sme si vopred so Sašou nejako špeciálne nevymedzili. Vedeli sme len, že nechceme robiť takzvané bullshit jobs na štýl práce v call centrách alebo podobne, aj keď si uvedomujeme, že aj tieto práce sú finančne podhodnotené a treba o tom hovoriť.

Chceli sme ukázať, že v prácach, ktoré využíva celá spoločnosť na každodennej báze, často pracujú ľudia za úplne hrozné peniaze a v strašných podmienkach. Saša sa teda zamestnala v práčovni v nemocnici, pracovala v pokladni veľkého supermarketu, v továrni na výrobu žiletiek na severe Čiech, robila v hydinárni vo Vodňanoch, ktorá spadá pod koncerny vlastnené českým premiérom Andrejom Babišom a potom pracovala ako triedička odpadu v Ostrave. Okrem toho, že sme chceli ukázať rôzne typy zamestnaní, tak sme chceli mať aj regionálne pokrytie, pretože tak, ako sa málo hovorí o chudobných ľuďoch, málo sa hovorí aj o regiónoch, je to tu silno „prahocentrické“, orientované na centrum.

Ako sa teda Sašiným kolegom z týchto zamestnaní žilo? Čo boli najväčšie výzvy, s ktorými sa museli vyrovnať?

Myslím si, že veľa ľudí si neuvedomuje, aké široké súvislosti má nízkopríjmová práca napríklad v oblasti ako je starostlivosť o deti, vzdelávanie alebo bývanie. Všetky tieto veci sú pridružené k lacnej práci a zároveň, keď sa na to pozrieme trochu z nadhľadu, spoločnosť nesie všetky tieto externality na svojich pleciach. To znamená, že títo ľudia veľmi často žijú v nekvalitnom bývaní, na ktoré si ale svojou prácou nedokážu zarobiť. Ich príjmy nepokryjú ich nájmy a štát to musí doplácať cez dávky na bývanie. To je situácia, ktorá nám prišla vždy trochu šialená, že človek si tvrdou prácou nedokáže zarobiť ani na nájom, čo ukazuje na jednej strane, ako nízke tie platy sú a na strane druhej, ako vysoké sú tu nájmy.

Potom to bola oblasť starostlivosti o deti, kde bolo výrazne vidno na ženách, prípadne matkách samoživiteľkách, ako veľmi tu chýba nejaká inštitucionálna pomoc chudobným rodinám v starostlivosti o deti. Mnohí nedokážu vyžiť z rodičovského príspevku, ani keď sú dvaja, a veľmi skoro po narodení dieťaťa sa tak musia vrátiť do práce. Pokiaľ ale nemajú v blízkosti rodinu, stávajú sa odkázaní na tom, že im dieťa strážia kamarátky a kamaráti, pretože v Českej republike je možné umiestniť dieťa do škôlky až od troch rokov. To je pre tých ľudí ale neskoro, oni sa do práce vracajú oveľa skôr. A ďalšia vec, ktorá sa veľmi často opakovala, bola, že nám tí ľudia hovorili o tom, ako nevideli vyrastať svoje deti. Dochádza tu teda k rozpadu rodinných vzorcov, kedy ľudia od rána do večera pracujú a nevytvárajú si rodinné väzby.

No a potom tam bola ešte celá rada problémov, ktoré sa týkali napríklad ľudí, ktorí neboli radoví zamestnanci, ale pracovali cez agentúry a nemali pevné zmluvy. Bola tam problematická otázka pracovníkov zo zahraničia, ktorí boli platení ešte horšie, čo tlačilo na podhodnocovanie práce kmeňových zamestnancov a vznikal tam taký začarovaný kruh xenofóbie a nacionalizmu v tom smere, že my Česi predsa máme mať lepšie peniaze ako nejakí Ukrajinci. V globálnom meradle sa to potom ukázalo napríklad v Brexite. No a potom je v Českej republike ešte veľký problém s dlhmi a exekúciami, ktoré spôsobujú, že ľudia odchádzajú pracovať na čierno, čím sa štát ochudobňuje o odvody na daniach a tí ľudia mu miznú zo systému. Bola tam teda celá paleta problémov.

Apolena Rychlíková sa ako reportérka a dokumentaristka dlhodobo venuje problematike chudoby. S kolegyňou Sašou Uhlovou z A2larmu o nízkopríjmových zamestnaniach natočila dokument Hranice práce. FOTO – Archív AR (Tomáš Vodňanský/Český rozhlas)

Hovoríte o tom, že tí ľudia mali problém si zarobiť vôbec na nájom a do toho teraz prišla korona. Znamená to, že ich situácia je ešte horšia?

Posledné tri mesiace som robila terénny výskum, ktorý vychádzal z dlhodobého sociologického výskumu popredného sociológa Daniela Prokopa s názvom Život počas pandémie, ktorý sleduje dopady pandémie na ľudí zo sociálneho, ekonomického a psychologického hľadiska. Kým v našom projekte so Sašou sme sa venovali predovšetkým ľuďom v priemysle, ktorí pracovali vo veľkých továrňach, tak koronakríza túto oblasť príliš nezasiahla. Tým, že u nás nikdy nebol úplne tvrdý lockdown a fabriky sa nezatvorili, títo ľudia o prácu neprišli.

Kto ale o prácu prišiel sú drobní živnostníci alebo ľudia, ktorí pracovali v gastropriemysle. Zrazu sa ukázalo, aké strašné pracovné podmienky tam sú. Ako bežné je, že čašníčky dostávajú peniaze nižšie ako minimálna mzda na čierno, na ruku a teraz zo dňa na deň prišli o všetko. Takýchto ľudí je v Česku momentálne veľa a odráža sa to aj v tom, ako ľudia pristupujú ku pandémii. Máme veľký problém s tým, že ľudia nenastupujú do karantény, aj keď sú nakazení, pretože sa počas nej vypláca iba 60 % zo mzdy, čo je pre človeka, ktorý zarobí 500 – 600 euro čiastka, z ktorej sa nedá vyžiť. Tí ľudia teda radšej chodia aj nakazení koronavírusom do práce alebo sa vôbec nenahlásia a nedajú sa trasovať. Takže sa ukázalo, že táto skrytá chudoba ovplyvňuje aj pandemickú situáciu, čo málokto čakal.

Čiže sa stáva, že človek dostane koronu a buď nenastúpi do karantény, alebo aspoň nenahlási všetkých ľudí, s ktorými bol v poslednej dobe v kontakte, aby „zachránil“ svojich kolegov pred zníženým príjmom počas karantény. 

Presne tak. Zaujímavé zistenie z výskumu so Sašou bolo, že ľudia chodili úplne bežne chorí do práce, pretože to bolo ešte v dobe, keď sa v Česku nevyplácali prvé tri dni PNky. A všetci to poznáme, že keď máme chrípku, tak najhoršie sa cítime práve tie prvé tri dni a potom už je to celkom fajn. Tu sa dlho tieto dni nepreplácali, takže ľudia buď chodili do práce chorí, alebo si brali dovolenku, aby si zachovali 100 % mzdy. Teraz počas pandémie sa ukázalo, ako veľmi dôležité je ľudí finančne motivovať, aby nechodili chorí do práce a nenakazili ďalších. Pre mňa je to niečo, čo by malo platiť všeobecne, lebo nechcem, aby napríklad ľudia, ktorí robia s potravinami, chodili chorí do práce, pretože to je veľké ohrozenie celej spoločnosti. Radšej nech ostanú päť dní doma, vyležia sa za 100 % alebo 90 % mzdy a potom sa vrátia zdraví. To je podľa mňa aj dlhodobá investícia spoločnosti do toho, že ľudia potom menej podvádzajú a menej fungujú v akomsi skrytom režime.

Máme veľký problém s tým, že ľudia nenastupujú do karantény, aj keď sú nakazení, pretože sa počas nej vypláca iba 60 % zo mzdy, čo je pre človeka, ktorý zarobí 500 – 600 euro čiastka, z ktorej sa nedá vyžiť.

Bohatšie firmy sa toto snažia aj podporovať a dávajú ľuďom nárok na „sick day“, aby ostali doma, keď sa cítia zle a nechodili chorí do práce. Pri týchto nízkopríjmových pozíciách je asi nejaká predstava, že zamestnanci by si asi vymýšľali, že sa cítia zle a neprišli do práce len tak?

Pre mňa je veľmi zaujímavé, že sa u týchto ľudí veľa argumentuje tým, že niekto zneužíva nejaké dávky, aj keď všetky výskumy ukazujú, že to robia len nízke percentá ľudí. Napriek tomu sa tu zavádzajú opatrenia, ktoré reštriktívne dopadajú na celé skupiny. Mali sme ale vedieť rozlišovať, kedy sa niekto skutočne snaží podvádzať a kedy niečo robí len preto, že sa snaží prežiť. Nemali by sme niečo nastavovať nejak len preto, že sme našli päť ľudí, ktorí systém zneužívali. Počas pandémie sa ukazuje, že minimálne v Česku je politika trochu na štýl buď – alebo, už sa nehľadí na to, že ľudia sú jednoducho rôzni a majú rôzne potreby a životné situácie.

Keď som sa rozprávala so šéfom slovenskej Amnesty International o tom, ako pandémia dopadla na ľudské práva, tak upozornil na to, že ľudia síce mohli ďalej chodiť do fabriky, ale často dochádzalo k tomu, že im neboli zabezpečené dostatočné ochranné pomôcky, aby sa nenakazili. Sú v nízkopríjmových zamestnaniach teda časté aj problémy s bezpečnosťou pri práci a pracovnými podmienkami ako takými?

To je obrovská škála vecí. Základ je, že sa skoro nikde nedodržiava zákonník práce. Často sa hovorí, že ľudia by ho mali poznať a vymôcť si, aby bol dodržiavaný, ale je to je úplne nereálne. Poviem príklad. Keď veľa ľudí prichádzalo o prácu v Českom rozhlase, tak ani v tomto privilegovanom prostredí mnoho z nich nevedelo, aké majú práva, ako sa brániť a báli sa ozvať, aby neprišli o prácu alebo odmeny. U nízkopríjmových ľudí je to otázka prežitia. Oni vôbec neriešia, že by mali poznať zákonník práce. Medzi nimi panuje strach z toho, že ak sa ozvú, o prácu prídu.

Keď začala pandémia, tak moja kamarátka pracovala v továrni, kde robí 5-tisíc zamestnancov a hovorila mi, že pozerala správy, kde sa opakovalo, ako máme nosiť rúška a dezinfikovať si ruky. Tak si ich od šéfov proste vypýtala, ale keď prišla medzi kolegov, tak jej všetci hovorili, či sa nebojí, že ju za to vyhodia. Ukázalo sa teda, že vo väčšine prevádzok takéto problémy nájdeme, niekde sa dokonca zatĺkala nákaza koronavírusom. Ľudia často vôbec neprechádzajú školením bezpečnosti práce a potom sa stane, že najmä zahraničných pracovníkov napríklad zlisuje lis a oni zomrú, lebo im nikto nepovedal, ako ho majú používať. Veľmi časté je tiež rôzne odmeňovanie. Kmeňoví zamestnanci, ktorí robia na zmluvu, majú inú mzdu ako agentúrni zamestnanci, ktorí ale robia tú istú prácu. A to je tiež porušovanie zákonníku práce. Toto všetko sú veci, ktoré sa tam dejú denne a často je to ešte to menej závažné, čo sa tam deje.

Mnohým asi napadne otázka, že keď je to v nejakej práci tak zlé, ťažké a ešte aj slabo zaplatené, prečo nejdú tí ľudia robiť niečo iné.

(smiech) No jasné, to je dobrá otázka. Nie je to ale vôbec také jednoduché. Je dôležité si uvedomiť, že tí ľudia často doma nemajú napríklad pripojenie na internet, čiže nemôžu po práci prísť domov a prezerať si inzeráty. Na to, aby mohli ísť na pohovor, si musia zobrať dovolenku v tom zamestnaní, ktoré práve majú. A nie je to tak, že na nich niekde niekto čaká. Nekvalifikovanej pracovnej sily je dosť a práce zatiaľ tiež. Takže to nie je tak, ako keď ja poviem, že končím v Alarme, tak si nájdem do pár týždňov prácu v inom médiu, kde mi povedia, že na mňa počkajú, kým mi skončí výpovedná lehota.

V Česku tieto nekvalifikované práce často robia ľudia z rómskych komunít, čo prináša ďalšie problémy. Mali sme príklad Rómky, ktorá si našla prácu ako upratovačka vo firme a keď tam prišla, tak jej rovno povedali, aby už nechodila, pretože oni ju predtým nevideli, iba s ňou telefonovali a videli jej dobré referencie z materskej školy. Takže skončila v nemocničnej práčovni, kde vešala ťažké mokré prádlo a ako žena pred dôchodkom z toho bola dosť rozlámaná. No a tiež si to často predstavujeme z pozície veľkých miest, ale keď žijete v nejakom malom meste, tak nemáte príliš na výber. Buď pracujete v jednej továrni, druhej alebo tretej a všade je to rovnaké. A rekvalifikačné kurzy nie sú v Česku na takej úrovni, aby ľuďom nejak pomáhali. A hlavne, my všetci v spoločnosti tú nekvalifikovanú prácu využívame a veľmi ju potrebujeme, ale zároveň si povieme, že veď tí ľudia by mohli ísť robiť niečo lepšie. No ale počet ľudí s vysokou školou bude vždy nejako spoločensky obmedzený a je teda dôležité vážiť si aj inú prácu ako tú vysoko kvalifikovanú.

Základ je, že sa skoro nikde nedodržiava zákonník práce. Často sa hovorí, že ľudia by ho mali poznať a vymôcť si, aby bol dodržiavaný, ale je to je úplne nereálne.

Pomohlo by, keby sa zmenilo vzdelávanie? Čo by sme mohli poradiť školám, aby robili inak, aby týchto ľudí napríklad lepšie pripravili na to, aby poznali svoje práva?

Neviem, ako je to na Slovensku, ale u nás všetky výskumy hovoria o tom, že české školstvo sa už úplne rozdelilo na dve kategórie – jedno je školstvo pre ľudí ako som ja, ktorí môžu ísť na gymnáziá a majú kultúrne a sociálne zázemie na to, aby mohli študovať vysokú školu a druhé sú učňovky. Tie vôbec nepočítajú so vstupom do 21. storočia, pričom v ňom už dve desiatky rokov žijeme. Tam sa stále učia jednoduché manuálne veci. Veľmi do toho vstupujú aj regionálne nerovnosti. Veľké učňovky sú veľmi často v regiónoch, kde je väčšia nezamestnanosť a chudoba. Ja by som bola veľmi rada, aby sa zmenila stratégia vo vzdelávaní, aby k nemu mali všetci rovnaký prístup. Korona nám opäť ukázala, koľko detí prepadne sitom len preto, že ich rodičia nemajú doma pripojenie alebo majú len základnú školu a nevedia svojim deťom to učivo vysvetliť. Zrazu je veľmi dobre vidno, ako veľmi záleží na tom, či máte dobré učiteľky a učiteľov, či máte koho požiadať o doučovanie, či máte tablet alebo smartfón. Ako málo chýba k tomu, aby dieťa na rok vypadlo z vyučovania a veľmi mu to poškodilo.

Na Slovensku máme stále problém so sociálnou mobilitou, teda, keď sa dieťa narodí do slabších pomerov, tak sa len veľmi ťažko posunie do lepšieho života a korona tomu zrejme vôbec nepomôže.

Tomu sa tiež venuje ten sociológ Daniel Prokop, ktorý hovorí o tom, že sociálna mobilita je strašne nízka a keď sa deti narodia do nejakých pomerov, tak veľmi pravdepodobne z nich budú napodobňovať určité modely. Nie je to totiž len o finančnom, ale aj o sociálnom a kultúrnom kapitále. Ja mám veľmi rada knihu od J. B. Vance s názvom Hillbilly Elegy, v ktorej opisuje, ako vyrastal medzi “white trash” (chudobní bieli obyvatelia USA, pozn. red.) a ako ho to predurčilo napríklad aj zo vzťahového hľadiska. Keď vyrastáte v takýchto pomeroch, je bežné, že sa vaši rodičia hádajú alebo sa partneri opúšťajú a hľadajú si niekoho, kto im viac finančne pomôže. Dosť častý je aj pád do alkoholizmu alebo drog. J. B. Vance nakoniec tú vysokú školu vyštudoval, ale v knihe reflektuje na to, koľko ľudí mu muselo pomôcť a ako bol potom na tom Harvarde bezradný, lebo proste nemal kamarátov z ďalších bohatých rodín, psychicky sa stále cítil v akomsi ohrození a zistil, že je v neustálom strese. To je teda ďalšia súvislosť, ktorú by sme si mohli uvedomiť.

My všetci v spoločnosti tú nekvalifikovanú prácu využívame a veľmi ju potrebujeme, ale zároveň si povieme, že veď tí ľudia by mohli ísť robiť niečo lepšie. No ale počet ľudí s vysokou školou bude vždy nejako spoločensky obmedzený a je teda dôležité vážiť si aj inú prácu ako tú vysoko kvalifikovanú. Photo by Amílcar Vanden-Bouch on Unsplash

Spomínali ste rozdiely v plate medzi miestnymi a zahraničnými pracovníkmi. Na Slovensku máme veľa ľudí zo zahraničia, ktorí cez agentúry chodia pracovať do veľkých firiem a tlačia plat a pracovné podmienky dole. Ako vnímate fakt, že takýto typ práce využívame?

Neviem, ako je to na Slovensku, ale u nás sa nedaní ani tak zisk, ako práca a odvody sú tu dosť vysoké. Ľudia sa to teda snažia obchádzať, preto napríklad aj v gastropriemysle mnohí pracujú na nekvalitné zmluvy a netýka sa to teda len agentúrnych zamestnancov. Vo všeobecnosti to súvisí s tým, že po kríze sa tu vytvoril naratív, kedy sa štát snažil zbaviť väčšiny svojich záväzkov. Stále sa teda len hľadá, na čom sa dá ušetriť a pre mňa neprekvapivo sú to vždy mzdy. Málokedy sa šetrí na niečom inom ako na mzdách a takto to funguje úplne všade. Rovnako, ako Česi a Slováci tvoria lacnú pracovnú silu na západe, tak ľudia z východu tvoria lacnú pracovnú silu u nás. Je to spojené s globálnymi nerovnosťami a mobilitou. Koreň problému je teda asi niekde tam, že chudobní ľudia vždy budú cestovať za lepšou prácou a vždy si budú chcieť jednorázovo zarobiť viac a tým narušovať prostredie tých miestnych komunít. A ja im to nevyčítam, aj keď chápem, že keď človek z pozície českého zamestnanca vidí, ako Ukrajinci dobrovoľne pracujú osemnásť hodín, tak nechce, aby sa tu z toho stala norma.

K tomu som mojou otázkou presne smerovala, že mnohí miestni zamestnanci sú proti tomu, aby sme si sem púšťali ľudí zo zahraničia, lebo to na nich vytvára tlak. Na druhú stranu takto pomáhame ľuďom z chudobnejších pomerov pozdvihnúť svoju úroveň, čiže možno to má aj svoje plusy, ktoré ale my tu doma nevidíme.

Áno, ale zároveň je to vykorisťovanie zahraničných pracovníkov úplne strašné a v žiadnom prípade by nemalo byť normou. V Česku sa odbory snažili prijať klauzulu o tom, že by zamestnávatelia mali zahraničným pracovníkom platiť o 0,1 percenta viac, ako je najnižšia mzda v podniku. To by znamenalo, že zahraniční pracovníci by nedumpingovali platy, ale naopak by dosť pravdepodobne narástli platy miestnych, pretože firmy si vždy chcú tak trochu hýčkať tých, ktorí u nich ostanú pracovať dlhodobo. Je ale dobré si uvedomiť, čo sa stalo s Brexitom a kto za to mohol. Slováci, Česi a Poliaci sú tam vnímaní presne ako tí, ktorí domácim berú prácu a ničia pracovné prostredie.

Rozprávame sa o nízkopríjmových zamestnaniach, ktoré boli dlho pred ľuďmi zo strednej triedy akoby skryté a korona nám ukázala, že bez nich ale naša spoločnosť nedokáže fungovať a vôbec sme si neuvedomovali, ako náročné to mnohokrát majú. Myslíte si, že nám korona pomohla to pochopiť a budeme si ich teraz viac vážiť?

Neviem. Momentálne mám skôr pocit, že sledujem v dôsledku korony spoločenský rozpad v podobe víťazstva individualizmu, kedy sa počíta už iba osobná zodpovednosť a jednotlivé skupiny v spoločnosti už akoby medzi sebou viedli vojnu o to, kto prežije. A tým, že sa medzi tie skupiny pridali aj umelci a ľudia zo služieb, je tá bitka ešte zúrivejšia. Príde mi šialené, že namiesto toho, aby sme sa počas pandémie zomkli a bojovali spoločne proti vírusu, tak bojujeme medzi sebou o to, ako kto zvládne túto situáciu doslova prežiť. Minimálne v Česku necítim, že by dochádzalo k uvedomeniu si toho, že nám nejakí ľudia pomáhajú. Napadá mi len jedna kategória, ktorou sú predavačky v obchodoch, ktorým ľudia ďakovali, ale inak po roku je tu atmosféra tak strašná, že sa skôr všetci neznášajú.

Príde mi šialené, že namiesto toho, aby sme sa počas pandémie zomkli a bojovali spoločne proti vírusu, tak bojujeme medzi sebou o to, ako kto zvládne túto situáciu doslova prežiť.

Je pravda, že tu vládne už aj veľká nedôvera v štát ako taký. Tá zrejme pramení z toho, koľko základných funkcií, ktoré nám má štát poskytovať, bolo dlhodobo zanedbávaných a teraz, keď prišiel stres test koronou, tak to nezvláda. Čo si myslíte, že je dôvodom, prečo sme tieto oblasti tak dlhodobo zanedbávali?

Myslím, že ste pekne povedali, že ide o dôveru. Ja mám pocit, že spoločnosť dlhodobo žije v nedôvere v to, že inštitúcie fungujú. My sme v tej postkomunistickej spoločnosti dlho fungovali v nastavení, že si má každý pomôcť sám, čo malo dôsledky aj napríklad v nenávisti k utečencom a podobne. Teraz sa nám to vracia ako bumerang. Namiesto investícií do toho, aby vzdelávanie, zdravotníctvo, kvalita práce, bývanie, životné prostredie a starostlivosť boli stabilizované, dobre zafinancované, aby ľudia, ktorí v nich pracujú, mali dobré peniaze a tvorili tak spoločnosti dobrý základ, sme sledovali, ako sa neustále krátia výdavky na tieto oblasti.

Dnes keď robíte v domove dôchodcov, tak poberáte takmer minimálnu mzdu, zdravotné sestry často robia na dva úväzky, lebo ich je málo a nie je to už žiadna prestíž, učitelia tiež nemajú motiváciu sa snažiť. Súvisí to s predstavou, že sociálny, starajúci sa štát je zlý a s nulovou politickou predstavivosťou, že sociálny štát predsa neznamená nejaký utláčateľský paternalistický model, ale naopak je to cesta, ako v spoločnosti vyrovnávať nerovnú štartovaciu čiaru. Politika sa dnes o toto nestará a vypláca sa jej to.

Z čoho toto podľa vás pramení? Je to nejaká naša nespracovaná skúsenosť so socializmom?

Ja si naopak myslím, že skôr nemáme spracovanú skúsenosť s kapitalizmom. Spôsob, akým sa postkomunistické krajiny vyrovnávali so socializmom bol, že urobili presný opak toho, čo si mysleli, že sa tam dialo. Doháňať západ spôsobom mafiánskeho kapitalizmu namiesto toho, aby sme sa pozreli, prečo sa krajinám ako Nemecko alebo Rakúsko tak dobre darí – ako to, že tam je veľké volanie po sociálnom štáte, prečo sú tam všetky tie veci, ktoré sme vymenovali, vnímané ako základné podmienky pre život, ako sa tam buduje súdržnosť spoločnosti? Všetko sme obrátili a povedali, že najdôležitejšie je, aby sa každý snažil sám za seba a štát tu nie je na to, aby niekomu pomáhal. To je ale rezignácia na modernú podobu štátu, ktorý tu nie je na to, aby niekomu pomáhal, ale aby zabraňoval prepadu ľudí na sociálne dno, čo ho z dlhodobej ekonomickej a psychosociálne úrovne poškodzuje. Teraz ale vidíme, že štáty sú v rozklade a nemajú sa už čoho chytiť.

Aj na základe príbehov, ktoré ste priniesli aj vy vo svojich reportážach, sa ale nedá povedať, že tí ľudia, ktorým sa v živote nedarí, by sa nesnažili o seba postarať.

To je presne taká mantra. Veľmi jednoducho sa z pozície človeka, ktorý môže riskovať a nemá veľmi čo stratiť, také niečo hovorí. Napríklad aj keď ja osobne urobím sériu životných chýb, tak sa pravdepodobne nikdy nedostanem na sociálne dno. Musela by som začať brať heroín alebo čo, aj keď aj v tom prípade by sa o mňa moja rodina asi postarala. U ľudí s menším rozhodovacím poľom nejde o to, že by sa chovali iracionálne, práveže sa veľmi často chovajú veľmi rozumne, ale ukazuje sa, že systém tak, ako je dnes nastavený, im neumožňuje zachovať sa správne.

Napríklad teraz počas korony sa hovorí o tom, že sa obchádzajú protipandemické opatrenia. Ja úplne chápem malého podnikateľa, že sa snaží vymyslieť, ako by ten štát trochu „ošmelil“, aby proste prežil. A toto sú veci, ktoré ľudia na sociálnom dne robia každý deň, lebo inak by umreli od hladu alebo by žili na ulici. My sa na to občas pozeráme z paternalistickej predstavy, že sa málo snažia, ale ja si myslím, že je dosť náročné byť chudobný. Vyžaduje si to oveľa viac náporu na uvažovanie a prežívanie v tej džungli ako pre väčšinu z nás, ktorí sa tým jednoducho nemusíme trápiť.

Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:

Korona je len jedna kríza a za ňou budú nasledovať ďalšie. Myslíte si, že z nej vyjdeme poučení a zvládneme ďalšie krízy lepšie?

My sa rozprávame v čase, kedy je v Česku aj na Slovensku situácia s koronavírusom úplne najhoršia po roku, odkedy sa pandémia dostala do Európy. Priznávam, že sa cítim pomerne beznádejne, lebo zrazu cítim, že nezáleží na všetkých životoch rovnako. V momente, keď sme hodili cez palubu ohrozené skupiny, tak sme tým potvrdili to, že v našich dvoch krajinách platí zákon, že prežije ten silnejší a na ničom inom nezáleží. Mám strach, že sa po korone z tohto stane norma a psychologická trauma, ktorú spoločnosť týmto rozkladom pocíti sa strašne ukáže v miere dôvery v štát. Sme svedkami toho, že politické elity rezignovali na to, že epidémia sa má riešiť kolektívne. U nás sa povedalo, že teraz je to na každom z vás. Keby tu ale bola epidémia eboly, tak si neviem predstaviť, že by niekto niečo také povedal. Takéto zrieknutie sa zodpovednosti nedáva vôbec zmysel. Keď som ešte v lete mala pocit, že môžeme z korony vyjsť silnejší v tom, že zrazu vidíme, aké všetky problémy v spoločnosti sú, tak teraz ten pocit už nemám.


Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.

Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Anna Jančová

Hurá do školy?

Začína sa to už  koncom júla. V supermarketoch  a papiernictvách nám reklamné slogany radostne pripomenú, že škola volá.  Reklamy na školské pomôcky vo veselých farbách, s usmiatymi deťmi a žiariacimi učiteľkami.

Anna Jančová

Stĺpček, ktorý mal byť úplne iný

Už zopár dní sa chystám napísať stĺpček o začiatku školského roka. Taký pekný, povzbudzujúci, povznášajúci.  Nejde to. Je totiž začiatok školského roka a som príliš vyťažená. Tak ako všetci moji kolegovia.

Andrea Uherková

Dovoľte si plakať

Úprimne – koľkokrát by ste sa najradšej pred kamoškou či kamošom v meste zložili, namiesto toho, aby ste sa snažili usmievať a tváriť sa, že veci nie sú také zlé, a že ich zvládate? A prečo to neurobíte?

Lucia Szabová

Kto je tu ekoterorista?

“Byť zločinom neznamená snažiť sa ochrániť, čo sa ešte dá. Naopak, akékoľvek spomaľovanie opatrení na ochranu klímy a biodiverzity je zločinom,” píše Lucia Szabová zo Znepokojených matiek.

Anna Jančová

Horúca téma - známky

Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu.