fbpx
Spoločnosť

Na Slovensko denne dovezú cez 700 kamiónov s potravinami. Stačilo by sa v jedle zamerať na kvalitu miesto kvantity, hovorí zakladateľka slovenského Slow Food (+podcast)

Slovenko dnes dokáže zabezpečiť len zhruba 40 % svojej spotreby potravín. V začiatku epidémie koronavírusu sa ľudia obávali, či bude jedla dostatok a vo veľkom vykúpili obchody. Problém je podľa zakladateľky Slow Food Pressburg Petry Molnárovej v našom správaní. Miesto pôvodu potraviny pozeráme na cenu a pred kvalitou dávame prednosť kvantite. Tretina vyrobeného jedla pritom skončí v koši. Prečo by sme sa teda nemali ponáhľať k návratu do predošlého životného tempa? A prečo sa podľa nej ale na Slovensku uberáme dobrým smerom?


Pandémia koronavírusu spôsobila, že sa naše životy spomalili, v mnohých oblastiach až úplne zastavili a mnohí sa už nevedia dočkať, kedy znova naberieme pôvodné tempo. Prečo by sme sa nemali tak ponáhľať?

Ja od začiatku tvrdím, že je dobré, že sme túto šancu dostali. Určite je to pre mnohých veľmi ťažké obdobie, ale aj tak si myslím, že by sme to mali brať ako príležitosť začať o veciach viac rozmýšľať a naozaj spomaliť. Sami totiž nedokážeme veľakrát to tempo zastaviť, ani len ho spomaliť, ale život nám to teraz nahral do karát. Na istý čas sme mnohí prestali úplne pracovať, zatvorili sa obchody a mnohí tak stratili motiváciu dňa – kam ísť, čo robiť. Väčšina ľudí tak začala prehodnocovať, a to je ideálna chvíľa na to, zmeniť naše návyky. Preto vidím koronu ako veľkú výzvu pre každého z nás.

Vypočujte si rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:

Slow Food je filozofia, ktorá hlása spomalenie a netýka sa len jedla, ale zasahuje do mnohých oblastí života, či je to cestovanie, architektúra alebo cvičenie. Čo nám prinesie do života spomalenie?

To je presne to, čo je pre mnohých zavádzajúce – keď vidia názov Slow Food, často si myslia, že je to niečo slovenské nevšimnúc si, že je to anglický výraz, prípadne si myslia, že máme pomaly variť alebo pomaly jesť. Symbolom slow food je práve preto malý červený slimák, aby sme nabrali odvahu zastaviť sa a začať si veci veľmi detailne študovať, zaujímať sa o širšie súvislosti. Začalo to v 80. rokoch na severe Talianska, v Piemonte, a keďže nejde len o jedlo, ale o filozofiu života, prístup k nemu a usporiadanie si hodnôt, je úplne legitímne, že práve Slow Food začal okrem jedla ovplyvňovať aj iné veci. Či sa pozrieme do sveta architektúry, módy, cestovania, dnes to spomalenie všade vidíme. Ide teda len o to neponáhľať sa a začať veci robiť na úkor času, ale s o to väčším prispením vlastnej kreativity, vlastného nasadenia.

Ešte pred pandémiou sme mnohí žili tak, že kvantita išla na úkor kvality. Chceli sme zažiť čo najviac zážitkov, spoznať čo najviac ľudí, ochutnať čo najviac jedál a je samozrejmé, že sa všetky tie veci potom nedali robiť do hĺbky. Dnes nás pandémia donútila z tohto tempa vystúpiť, no nie je rozdiel, keď si človek vyberie spomalenie sám a keď ho do neho dotlačia okolnosti?

Spomalenie je len jednou z alternatív. Ľudia, ktorí berú život ako cestu, na ktorej hľadajú nové veci, objavia Slow Food. Ja vždy hovorím, že to nie sú veci, ktoré ľudí vieme naučiť. Musia ich objaviť sami, pretože sú postavené na hodnotách. Tie objavíme len samoštúdiom a cez prirodzenú zvedavosť, ktorú máme v sebe. A keďže je to alternatíva, je logické, že to nikdy nebude úplne pre všetkých. Keď v tom ale objavím hodnoty, ktoré sú mi blízke, stane sa súčasťou mojich všedných dní. Budem tak rozmýšľať nielen pri jedle, ale aj v móde, či pri cestovaní a zistím, čo mi to dá, keď si na veci vezmem čas. Slowfooďáci sú pôžitkári – majú radi jedlo, užívajú si ho, ale pociťujú aj zodpovednosť voči životnému prostrediu a komunitám, ktoré nám to jedlo prinášajú. Hodnoty, ktoré Slow Food sprevádzajú sú teda spolupatričnosť, váženie si práce druhých, rešpekt, pokora.

Petra Molnárová. FOTO – Archív PM

Vidím v tej pomalosti ešte jednu paralelu k našej spoločnosti ako takej a tou je neudržateľný rast. Aj v produkcii potravín sme sa vybrali cestou výroby kvantity jedla na úkor kvality. Je spomalenie cesta, ako z toho vymaniť?

Určite áno. Žiť denno denne na výkon robí z ľudí, poviem to otvorene, mierne vyšinutých. Ľudia prestávajú používať zdravý sedliacky rozum a často im ide o to, že musia všetko vyskúšať, dokázať a ideálne byť v tom najlepší. To nás ženie do takého šialeného tempa, že nám unikajú detaily, ktoré sú často veľmi podstatné pre precítenie momentov. Keď beriem všetko automaticky, príliš rýchlo, unikajú mi detaily, ktoré robia život plnohodnotnejším. Spomaľovanie má určite veľký prínos, ale na to musia, ako som už spomenula, prísť ľudia sami.

Aká bola vaša cesta k tejto téme?

Ja som ani neverila, keď som išla študovať prekladateľstvo, že sa potraviny a veci okolo nich stanú súčasťou môjho života. Som vďačná za to, že som mohla počas a po štúdiu ísť do Talianska, kde som objavila hnutie Slow Food. Je to tam veľmi intenzívne, lebo Taliani majú jednak silné kulinárske dedičstvo a kvalitné jedlo, pričom zdôrazňujem slovo kvalitné, je v ich živote presiaknuté. Oni s tým od malička vyrastajú, jedlo milujú a majú to ako veľmi intenzívnu súčasť svojej kultúry. Sú na to prirodzene hrdí a každý, kto bol v Taliansku, vo Francúzsku alebo iných stredomorských krajinách, mi dá za pravdu, že človek tým nasiakne za pár dní. Je to veľmi nákazlivá, ale zároveň veľmi pozitívna vec. Ste medzi ľuďmi, ktorí jedlo milujú, vážia si ho a sú hrdí na to, čo je ich.

V tomto prostredí sa na mňa ten Slow Food doslova nalepil. Samozrejme, že v tomto kultúrnom prostredí, v ktorom žijem a kde som doma, to chce veľmi veľa trpezlivosti. Treba veriť, že myšlienky Slow Food sa dajú aj u nás  pretavovať do reality. Slow Food som našla pomaly. Robila som rôzne aktivity s jedlom a jeden čas som mala aj malú cestovnú agentúru, cez ktorú som organizovala pobyty na farmách v Taliansku. Popri tom som začala vyhľadávať pionierov agroturistiky aj na Slovensku a vtedy som sa začala sústrediť aj na aktivity tu. Je totiž prirodzené, že sa inšpirujem vonku a potom využijem tie inšpirácie doma. V roku 2012 sme tak založili miestnu pobočku Slow Food na Slovensku a odvtedy si hľadáme cesty, ako tieto občas náročné témy priniesť medzi Slovákov.

Keď beriem všetko automaticky, príliš rýchlo, unikajú mi detaily, ktoré robia život plnohodnotnejším.

Ako ste tých farmárov v začiatku hľadali? Počas socializmu predsa v podstate zanikli a návrat je pre mnohých ťažký. Ako sa vám ich darí hľadať?

Mám asi dané vo vienku, že idem z časti proti prúdu a často prichádzam s nápadmi, ktoré potrebujú ešte nejaký čas. Aj v dobe, keď som prišla s agroturistikou to bol v západnej Európe veľký hit a bola to bežná súčasť rodinných dovoleniek. Na Slovensku som si vtedy prešla takmer celú krajinu a do mojej ponuky sa zaradilo 13 fariem. Možno rok – dva na to začali vznikať maličké agentúry, ktoré začali u nás ponúkať pobyty v agroturistike. Väčšinou to boli ľudia, ktorí sa inšpirovali v zahraničí.

Ako sa im darilo? Bolo to skôr také nadšenecké alebo sa dokázali týmto spôsobom aj slušne uživiť?

Bolo to skôr z nadšenia, zo silnej vôle, že to chcú robiť a často to robili intuitívne. V tom čase sa totiž v tomto smere ešte u nás nedalo vzdelávať. Ale ja vždy hovorím, že kto chce, ten si nájde spôsob, ako zdokonaľovať svoje podnikanie. Často si pomáhali vzájomne, prípadne sa inšpirovali v zahraničí. Na tú dobu to robili veľmi dobre.

Postupne tieto aktivity vyústili do založenia Slow Foodu, v ktorom ľuďom prinášate tému kvality potravín a ich pôvodu. Je to niečo, čo vie Slovákov zaujať? Stále mám pocit, že dôležitejšia je pre ľudí cena, než to, akej kvality ten výrobok je alebo odkiaľ pochádza.

Určite je to prepojené. Remeselné potraviny, kde je väčší podiel ručnej práce, sú cenovo náročnejšie a samozrejme, že u Slovákov cena zohráva stále dôležitú úlohu. Osobne si ale myslím, že aj toto obdobie môže poslúžiť na to, aby si ľudia uvedomili, že to nie je vždy o cene, ale často o prístupe, o hodnotách. Mnoho ľudí prejaví názor, že si nemôžu takéto potraviny dovoliť, lebo sú drahé, pritom ale z lacných potravín veľa vyhodia, najmä v tých rodinách, kde majú nastavenie, že čím lacnejšie to je, tým viac si toho môžu kúpiť. Ten predsudok, že kvalitné potraviny sú pre bohatých, je stále tu. Často aj Slow Foodu pripisujú, že je to elitárske hnutie, ktoré chce za každú cenu ponúkať len drahé veci.

Ja si ale myslím, že je to tom, či mi stojí za to, kúpiť si radšej kvalitnejšiu vec, pri ktorej viem, od koho je. Často ho mám totiž priamo pred sebou. Mám tak z toho väčší pôžitok a domov si s ňou nesiem konkrétnu tvár alebo príbeh. V supermarkete mám na potravine síce etiketu, že ju vyrobila tá a tá firma, ale nie je tam osobný rozmer a nepociťujem takú výčitku, keď ju vyhodím. Na úkor plytvania si vieme trochu peňazí ušetriť, zájsť na trh či priamo na farmu, skúsiť remeselnú potravinu a sami pocítiť rozdiel. Ale iba takto vieme primäť ľudí k tomu, aby siahli po potravinách, ktoré vnímajú ako nedosiahnuteľné a drahé. Je to len o usporiadaní si hodnôt. Samozrejme, že sú ľudia, ktorí nám povedia, že im viac chutí potravina zo supermarketu, čo je každého osobný postoj.

Photo by Renate Vanaga on Unsplash

Dnes sú potraviny z veľkej časti anonymné a kolujú rôzne hoaxy o tom, ako nám môžu škodiť, čo všetko môžu obsahovať. Mohol by teda návrat k takémuto osobného nakupovaniu pomôcť ľudí upokojiť, že sa nemusia potravín báť?

Keď idem na trh a mám priamo pred sebou pestovateľa, môžem sa ho opýtať, ako tie plodiny pestuje, prečo má práve tieto odrody a tak ďalej. Je to ale na mne, či sa chcem pýtať. Sme bohužiaľ taký národ, že na sociálnych sieťach sa zdáme veľmi výreční, ale keď máme v skutočnom živote možnosti sa niečo naučiť alebo opýtať, tak len veľmi málo ľudí sa reálne opýta. Všímam si to ja a hovorí mi to aj veľa trhovníkov. Ľudia sa ich málo pýtajú. Keď ich predajcovia sami oslovia s tým, že by im o tom radi niečo povedali, veľakrát ich odbijú s tým, že už to všetko vedia. Je teda dôležité nehanbiť sa, nebáť sa opýtať. Na trhu môžem produkt chytiť do ruky, vnímať ho všetkými zmyslami – môžem ho ovoňať, pokojne aj ochutnať a baviť sa s človekom, ktorý ho vypestoval. Dojem je z toho úplne iný, ako keď stojím v bežných potravinách, kde si na etikete viem len prečítať, čo to obsahuje a kde to bolo vyrobené.

Čo sa otázky bezpečnosti týka, v obchodoch extrémne nebezpečnú potravinu nenájdeme, a preto veľa ľudí ani nechápe, v čom by mohol byť problém. Krátkodobý efekt je nemeniteľný, u mňa sa dopady tých surovín nemusia prejaviť celý život, ale nikto už nevie, čo sa bude diať napríklad s mojimi deťmi a generáciou, čo príde po nich. Chceme lacné potraviny a chceme ich veľa. Preto do nich často chémiu pridávame, buď na urýchlenie procesu výroby, doplnenie toho, čo v potravine chýba alebo zvýšenie jej atraktivity. Keď to veľmi pritiahnem za vlasy, často jeme chemický produkt. Sú naozaj aj potraviny, ktoré nemajú s potravinou už veľa spoločného. Preto je najlepšia rada jesť prirodzené potraviny – teda to, čo nemusíme spracovať. Vyberieme ich zo zeme, odtrhneme zo stromu, dá nám ich niektoré z hospodárskych zvierat. Veľa výživových poradcov, ktorých sledujem, tvrdí presne toto – najlepšie je jesť prirodzené a veľmi málo upravované potraviny.

Opäť je to otázka rýchlosti. Keď chceme vo veľmi krátkom čase vyrobiť veľké množstvo potravín, musíme to urýchliť napríklad nejakými syntetickými látkami. Napríklad chlieb sa poctivo vyrába veľa hodín, treba ho veľakrát premiesiť a nechať kysnúť, čo však vieme urýchliť pridaním syntetických urýchľovačov.

Možno práve chlieb je dobrý príklad toho, že v dnešnej dobe pribúda poctivých pekárov a pekární, čo je reakcia na trh samotný – veľa ľudí si pýta poctivé produkty. Možno je to skúsenosť z domu, mnohí si vedia chlieb upiecť aj doma a v prvej vlne korony to prešlo až do takej hystérie, že som mala pocit, že som jediná, ktorá si doma nepečie chlieb (smiech). Je to super, lebo keď to ľudia doma vyskúšajú, vedia, čo je k tomu potrebné a ako taký chlieb chutí. Keď človeku potom niekto povie, že cena tohto výrobku je toľko, nepochybuje. Vie si to premietnuť do svojej vlastnej skúsenosti a ešte navyše, keď vidí, že pre daného človeka ide o živobytie, kedy musí ešte viac zhodnocovať čas do výslednej ceny. Vlastná skúsenosť je v tomto teda veľmi nápomocná. Keď je výrobok takto poctivo spravený, má vyššiu hodnotu, ako keď ho robím len strojmi, s pridaním zložiek, ktoré mi celý ten proces urýchlia za čo najnižšiu sumu.

Na trhu môžem produkt chytiť do ruky, vnímať ho všetkými zmyslami – môžem ho ovoňať, pokojne aj ochutnať a baviť sa s človekom, ktorý ho vypestoval. Dojem je z toho úplne iný, ako keď stojím v bežných potravinách.

Hovorí sa, že nič na svete nie je zadarmo. Aká je teda ešte cena, ktorú musíme zaplatiť za to, keď chceme čo najviac jedla za čo najkratší čas a čo najnižšiu cenu?

Nie je to síce úplne vec Európskej únie, aj keď sa to objavuje aj tu, ale problém je podhodnocovanie ľudskej práce. To vidíme extrémne pri produktoch, ktoré ku nám prichádzajú z krajín tretieho sveta a ktoré priťahujú našu pozornosť, lebo sú pre nás vzácne a exotické. V Slow Foode hovoríme, že potravina má byť dobrá, čistá a férová. Sú to jednoduché slová, za ktorými sa toho ale veľa skrýva. Pod férovým myslíme férové ohodnotenie práce. Každý, kto na výrobe produktu spolupracoval, čiže mi niečo dodal alebo spracoval, musí byť férovo zaplatený. V rozvojových krajinách sa bohužiaľ stále zneužívajú na prácu aj deti, ženy nútia vykonávať fyzicky veľmi namáhavú prácu a dostávajú veľmi malú mzdu.

Pomôcť nám vedia výrobky s certifikátom Fair trade, ktorý zaručuje, že sa tam nezneužíva ľudská práca, ktorá má v potravine často veľmi vysokú hodnotu. Keď sú ľudia spravodlivo zaplatení, odráža sa to v jej cene. No a potom sú tu ešte mnohé iné faktory – každý štát má iné podnikateľské prostredie, aj keď z pohľadu Slow Foodu nerada používam výraz podnikanie na označovanie hospodárenia na pôde. Každá krajina má iné legislatívne rámce a podmienky, ktoré sa tiež veľakrát odzrkadľujú na výslednej cene výrobku.

Ešte ďalšia cena, ktorú za lacné jedlo platíme, je ekologická. Pôdy sú z intenzívneho hospodárstva unavené, musíme ich stále viac hnojiť, rastliny zas musíme ošetrovať množstvom chemických prípravkov proti škodcom a chorobám, klesá nám biodiverzita. Je riešenie tohto problému tiež súčasťou ideí hnutia Slow Food?

Určite, patrí to medzi absolútne priority. Za posledné roky je to zdôrazňované v každej kampani, s ktorou ide Slow Food von. Keď sa pozriem spätne, v minulosti nebolo zdôrazňované, aby bol produkt bio a to z toho dôvodu, že sa ľudí snažíme motivovať k tomu, aby pochopili prirodzenosť bytia a veci sa snažili sami overovať. Neboli teda uprednostňovaní tí, ktorí robili v ekológii, ale tí, ktorí z väčšej miery podporovali tradičné postupy. Za posledné roky je ale absolútnou prioritou ekologický prístup. Dnes je to pre nás jediné riešenie. Ľudia chcú lacné veci. Keď chcú zemiaky za 30 centov, je nemysliteľné, aby sa vyrobili spôsobom, ktorý rešpektuje kolobeh prírody a ľudí. Musia sa vyrábať intenzívnym spôsobom.

Najväčší problém pri intenzívnom poľnohospodárstve sú syntetické hnojivá a pesticídy a herbicídy, ktorými sa ničí prirodzené zloženie životného prostredia. Intenzívna rastlinná, ale hlavne živočíšna výroba, čo je celosvetovo veľký problém, veľmi ovplyvňuje stav, do ktorého sme sa ako ľudstvo dostali. Je super, keď ľudia triedia odpad, nakupujú bezobalovo, ale to nezmení takmer nič. Práve jedlo, keďže ho každý minimálne trikrát denne prijímame, veľmi ovplyvňuje dianie na našej planéte a malo by sa preto stať celospoločenskou témou. Mali by sme túto tému priblížiť ľuďom, aby začali chápať súvislosti. Nemusíme sa pozerať ani veľmi ďaleko.

Napríklad moja stará mama mala vždy rozpis na celý týždeň, čo sa kedy jedlo a mäso sa jedlo v nedeľu. Bolo to niečo vzácne, čo sa buď dochovalo priamo doma alebo sa kupovalo od známych. Dnes jedia ľudia mäso niekoľkokrát denne každý deň. Slow Food netvrdí, aby sme sa všetci stali vegánmi, ale keby sa extrémnym spôsobom obmedzila konzumácia mäsa, veľmi by to pomohlo. Živočíšne chovy, ale vo svojej normálnej, prirodzenej miere, tu majú svoje miesto. Preto je dôležité pri mäse siahať po kvalite z overeného zdroja, kam viem prísť a pozrieť sa, ako tie zvieratá chovajú. Takéto mäso je oveľa oveľa drahšie, ako také, ktoré si ľudia môžu dovoliť jesť každý deň, ale určite je prospešnejšie pre naše zdravie a životné prostredie. Mali by sme sa preto zamyslieť nad všetkým intenzívnym, čo robíme.

Bude teda na každom z nás, ako sa rozhodneme stravovať, lebo nie je možné vyprodukovať také množstvo mäsa, aké dnes spotrebujeme, udržateľným a ohľaduplným spôsobom. Ako ľudí priviesť k tomu, aby nad týmito súvislosťami začali rozmýšľať? Sú príbehy o tom, že deti namiesto živého kuraťa nakreslia chladené mäso vo vaničke zo supermarketu. Sme naozaj už takto silno odtrhnutí od pôvodu nášho jedla?

Keď sa pozriem na Slovensko a Európu, tak si vôbec nemyslím, že je to tak extrémne zlé, pretože to poľnohospodárstvo tu bolo vždy prítomné. Každý z nás si pamätá, ako chodil na prázdniny za rodinou na vidiek, kde mali zvieratá či záhradu. Samozrejme, že socializmus ráz krajiny zmenil a malých farmárov vystriedali obrovské obrábané plochy. Podľa mňa však nie je pravda že deti si myslia, že kravy sú fialové. Deti sú prirodzene zvedavé a treba s tým pracovať. Rady sa pýtajú, prečo to tak je a tým často vedia zbúrať bariéry, ktoré my dospelí už máme zatvorené. My vo Slow Foode máme napríklad workshopy senzorického vnímania potravín a je často zaujímavé sledovať, ako ich učíme vnímať potraviny. To je možno to, čo sme stratili. Veľa rodičov nevedie deti k tomu, aby rodina jedla spolu pri stole. Neučia ich jedlo si spolu pripraviť. Ideálne je s deťmi ísť nakúpiť, spoločne jedlo pripraviť a potom ho spoločne zjesť, o jedle sa rozprávať, vysvetľovať si veci. Chce to určite trpezlivosť, ale o tom to celé je. Keď deti naučíme vnímať potravinu, vytvoria si na ňu názor a budú mať dobrý základ.

Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:

Rozprávali sme sa veľa o tom, čo môžeme urobiť my ako spotrebitelia, ako sa môžeme dovzdelať a dbať na pôvod našich potravín. Čo vieme zmeniť na strane produkcie? Dnes na Slovensku vieme zabezpečiť len okolo 40 % potravín, ktoré spotrebujeme, napriek tomu, že sa tu pestuje a chová naozaj vo veľkom. Je možno cestou posilnenie drobných farmárov a diverzity, ktorú tu máme?

Je absurdné, že denne na Slovensko prichádza okolo 800 kamiónov s potravinami. Je pravda, že si vieme dopestovať len obilie tak, aby pokrylo naše potreby, no na druhú stranu nie je snáď krajina na svete, ktorá by dokázala pokryť všetky svoje potreby. Na Slovensko ale paradoxne privážame také produkty, ktoré by sme si vedeli vyrobiť aj sami. Často vyvezieme prvotnú surovinu, pretože nám chýba spracovanie. Keď sa urodí obrovské množstvo ovocia alebo zeleniny, nie je možné ho predať okamžite. Potrebujete teda sklady alebo spracovanie. A tento segment u nás funguje veľmi slabo. Stávajú sa preto aj také prípady, že sa nechá ovocie zhniť, čo je veľká škoda. Ďalší problém je možno aj cena. Predať prvotnú surovinu je jednoduché, lebo s tým nemám starosti. Predám ju a zarobil som. To je dôsledok toho, že do poľnohospodárstva na Slovensku preniká stále viac pojem podnikatelia. Osobne vnímam, a nie som sama, ako istú hrozbu nazývať podnikaním prirodzený akt bytia, kedy hospodárim na pôde, mám rešpekt k prírode a cítim pokoru k tomu, čo sa v nej deje a čoho som súčasťou. V podnikaní musia totiž predovšetkým sedieť tabuľky, zisk sa musí tvoriť. A toto tiež robí svoje.

My dnes predávame vzácnu surovinu von a potom ju dovážame s pridanou hodnotou ako spracovaný produkt. Ako príklad uvediem vývoz jahniat zo Slovenska argumentovaný vždy tým, že Slováci to nekupovali, lebo to tu nebolo obľúbené, cena bola vysoká a tak ďalej. Teraz, počas korony, keď Taliani zastavili dovoz, ostávali tie malé tvory tu na farmách. Zrazu sa ale ukázalo, že je o to záujem aj u nás. Medzičasom sa spotrebiteľ vzdelal, rozšíril si obzory a má úplne iný jedálniček ako pred 30 rokmi. Čiže my sa musíme zmeniť, aby sme sem nedovážali tých 800 kamiónov. Je to komplexná vec, ale treba si ju vždy rozmeniť na drobné. Stále sme poľnohospodárska krajina, aj keď pribúda veľkých podnikateľov, robia sa fúzie všetkých typov a púšťajú sa sem veľkofarmári zo zahraničia, je tu stále obrovská skupina veľkých, stredných aj malých poľnohospodárov. Slow Food je posledný, kto by to chcel deliť. Dôležité nie je, akí sú veľkí, ale aký je ich prístup k pôde, ku zvieratám. Tí malí by len ťažko dokázali urobiť Slovensko sebestačným.

Potraviny treba vnímať všetkými zmyslami. FOTO – Archív PM

Zmeniť by sa mal systém, aby sa malí hospodári dokázali dostať k pôde, čo je na Slovensku veľký problém a tiež prideľovanie dotácií, ktoré krivia trh. V čase, keď sa prideľovali dotácie na letisko, či parkovisko sme sa rozprávali s malými farmármi zo stredného Slovenska, ktorí hovorili o tom, že za ich malú plochu dostanú len malý príspevok, zatiaľ čo tí veľkí dostanú veľa peňazí a umožňuje im to ďalej hospodáriť necitlivo. Ako vnímate budúcnosť Slovenska v otázke zásobenia potravinami?

Čo sa týka dotácií, aj ja osobne poznám veľa malých hospodárov, ktorí na túto tému ani nevedú debatu. Celosvetovo je ale systém tak rôznorodý, každá krajina má iné podmienky, že zrušiť by ich museli úplne všade, čo si neviem predstaviť. Dnes tie dotácie nejdú na výrobu, ale slúžia na to, aby zlepšili príjem farmárov. Nastaviť ich tak, aby boli pre všetkých v Európe rovnaké, je tiež ťažko predstaviteľné vzhľadom na naše rozdielnosti. Je to teda na každom štáte, ako si nastaví pre dotácie pravidlá. Bez ohľadu na dotácie vznikajú malé farmy, čo je úplne super. Na Slovensku máme veľa hospodárov, ktorí majú veľmi dobre usporiadané hodnoty a hospodária prírode verným spôsobom. Bohužiaľ sú často neviditeľní, lebo legislatívne prostredie im nie je až tak naklonené, respektíve nemajú odvahu vydať sa cestou rôznych zákonných tortúr. Žijú teda tak, že len uzavretú komunitu zásobujú potravinami vysokej kvality.

Som ale veľmi pozitívne naladená. Denno denne sa mi do uší dostane, že tam a tam je nová farma. Tie malé, ktoré dnes vznikajú, idú touto cestou. Chcú vyrábať kvalitné potraviny, hľadajú pôvodné spôsoby a vyberajú si z nich to najlepšie. Paradoxne sú to často mestskí ľudia, ktorí začali možno niekde na balkóne, či v záhrade. Už aj samotná korona urobila svoje, evidujem viacero ľudí, ktorí rozmýšľajú nad sťahovaním sa na vidiek a hospodáriť. Pribúda aj tých, ktorí plodiny spracúvajú. Pekári, ktorých som už spomínala, malé mlyny, rybníky, farmári, ktorí chovajú zvieratá a rovno ich aj spracúvajú, čo je ideálne, lebo aj podľa Slow Food je dôležité uzavrieť kruh. Čo znamená, že z farmy odchádza finálny produkt s pridanou hodnotou a ideálne ide priamo spotrebiteľovi. Čiže je to na dobrej ceste. Keď sa pre nich ešte zlepší legislatíva a budú môcť predávať nielen na trhu, ale napríklad aj do prevádzok ako reštaurácii či škôl. Takto sa tie kvalitné potraviny dostanú k ľuďom. Nie je teda dôvod na negatívne myšlienky. Uberáme sa dobrým smerom.

Denno denne sa mi do uší dostane, že tam a tam je nová farma. Tie malé, ktoré dnes vznikajú, idú touto cestou. Chcú vyrábať kvalitné potraviny, hľadajú pôvodné spôsoby a vyberajú si z nich to najlepšie.

Určite to pôjde ruka v ruke, čím viac tu bude malých producentov, tým silnejší bude tlak na zmenu legislatívy a čím väčšia bude ponuka produktov od nich, tým viac ľudí si k nim nájde cestu. V súvislosti s potravinovou sebestačnosťou je ešte jedna téma – mnohé veľké metropoly sa zaoberajú tým, ako dokážu zabezpečiť potraviny pre svojich obyvateľov priamo na svojom území. Otvárajú farmy na strechách domov, na stenách budov, v aquaponických farmách. Je toto trend aj na Slovensku?

Ako Slow Food túto tému samozrejme evidujeme. Minimálne v Bratislave silnie téma mestských fariem, pestovania v meste. Zatiaľ to vidím v komunitnom rozmere, sú tu prví pionieri, ktorí zakladajú vo vnútroblokoch domov záhrady a pestujú tam zeleninu a kríkové ovocie. Je to veľmi pozitívne. Keď architekti, developeri vidia, že je po tom dopyt medzi ľuďmi, pracujú s tým. Ďalšou témou sú mestské včely, ktoré rozbehla Živica. Je to téma, ktorá ľudí chytá, ale je dôležité, ako sa uchopí. V USA je to veľmi silný trend a začína tam aj veľká diskusia. Napríklad pri aquaponických farmách sa stáva, že voda, ktorá v nich nahrádza pôdu, je potrebná vo väčšom množstve, ako keby sa pestovalo na pôde. Ľudstvo má teda tendenciu vybrať si alternatívu a urobiť z nej hlavný prúd, čo nie je vždy šťastné. Treba to teda vždy vyvažovať. V Európe napríklad vidíme, že reštaurácie, nemocnice, či školy siahajú po tejto forme samozásobenia sa predovšetkým listovou zeleninou. Určite bude prínosné, keď bude pribúdať takýchto miest.


Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. 

Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

marie-stracenska
Marie Stracenská

Čo nás učí dištanc

Trpezlivosť, výdrž, pokora. Heslo vzdelávania roku 2021.

Katarína Jakubcová

Učitelia, rodičia aj žiaci si prajú to isté: začiatok školy

Vhupli sme do nového roka inak, ako sme čakali. Vonku cítime, že panuje zima a do našich sŕdc sa nenápadne spolu s predĺženými opatreniami vkráda strach, frustrácia a únava z pretrvávajúcej situácie.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

5 šarišských trikov pre učiteľov

Ako rodič viem, že sa nás na to, či máme počítač, aké máme pripojenie, dáta a podobne nik nepýtal. Ani na jar. Ani teraz. A to máme šťastie, že máme s manželom obaja prácu, sme „stredná trieda“ s jedným dieťaťom.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.