fbpx
Enviro

Suburbanizácia má veľký dopad na zmenu klímy. Ako ju ovplyvní koronaepidémia? (+ podcast)

Bratislavské satelity narástli od revolúcie zhruba o 100-tisíc obyvateľov. Do rodinných domov v často husto zastavaných a zle vybavených oblastiach sa sťahujú mnohí so snom o súkromí a živote v súlade s prírodou. Ako to však je naozaj? Ako to zmení home office, od ktorého mnohé firmy neplánujú upustiť ani po skončení pandémie? A čo sa stane s množstvom kancelárií, ktoré teraz postavené sú alebo sa stavať plánujú? Rozprávali sme sa s urbánnym geografom zo Slovenskej akadémie vied, spoluautorom publikácie Suburbanizácia – ako sa mení zázemie Bratislavy, Pavlom Šuškom.


V rámci svojho výskumu sa venujete suburbanizácii. Prečo ste si vybrali práve ju ako tému svojho výskumu?

Môj osobný príbeh je pomerne jednoduchý. Z nejakého dôvodu ma ešte počas štúdia zaujal výskum mesta a jeho premien. Mesto sa mení z definície. Stretáva sa tam veľa ľudí, rôzne snaženia a ľudské aktivity, čo generuje dynamiku. My sme mestskú zmenu zachytili v špecifickom momente po socializme. Dovtedy bolo tvarované, formované v špecifických podmienkach a po revolúcii sa odrazu tieto podmienky dramaticky zmenili. To znamenalo, že mesto na to muselo nejako reagovať a začalo sa meniť – odpovedalo úplne iným potrebám prostredníctvom úplne iných mechanizmov. Suburbanizácia sa ukázala ako pomerne výrazná časť tých zmien. V rámci reštrukturalizácie mestských priestorov sa tento proces stal nielen u nás na Slovensku, ale v rámci všetkých postsocialistických metropol, jednou z tých najvýraznejších zmien.

Vypočujte si rozhovor ako podcast, ktorý pre vás pripravujeme v spolupráci s Rádiom_FM:

Čiže práve kvôli tomu, že sa zmenil režim, to bolo u nás iné ako vo zvyšku Európy, lebo u nás sa to udialo tak skokovo?

Áno. Faktom je, že k nám takáto reorganizácia smerom do menej hustého, od centra mesta vzdialenejšieho osídlenia prichádza až po roku 1989 a vo veľkej miere sa začína prejavovať až na začiatku nultých rokov. Prvá dekáda tranzície ešte nebola v tomto smere tak výrazná.

V jednom rozhovore ste suburbanizáciu označili za najzásadnejšiu sociálne-priestorovú transformáciu v našich dejinách.

Alebo v novodobých dejinách, teda v rámci postsocialistickej éry. Keď si uvedomíme, že vo vidiecko-malomestskom okolí Bratislavy pristálo v priebehu 20 rokov celé krajské mesto ako Žilina či Bystrica a ten proces ešte nekončí, tak je jasné, že tá zmena je naozaj zásadná.

Prečo je dôležité, aby sme vedeli tento vývoj nejak odsledovať?

Sme vo vzťahu k okoliu a chceme ho skúmať, sledovať. Čím presnejšie vieme, čo sa okolo nás deje, tým lepšie vieme reagovať, plánovať.

Keď si uvedomíme, že vo vidiecko-malomestskom okolí Bratislavy pristálo v priebehu 20 rokov celé krajské mesto ako Žilina či Bystrica, tak je jasné, že tá zmena je naozaj zásadná.

Vy sa zameriavame najmä na naše najväčšie mesto, Bratislavu. Hovorí sa, že veľa ľudí z neho odchádza do okolia, no zároveň, že mesto rastie. Ako to naozaj je? Narastá počet obyvateľov Bratislavy alebo sa mesto naopak vyľudňuje smerom von?

Aj aj. Narastá jednak mesto a jednak jeho metropolitný región. Čo je Bratislava, kde sú jej hranice? Môžeme o nej uvažovať ako o oklieštenom území ohraničenom administratívnymi hranicami, ale ten funkčný región, ktorý je viazaný dennou mobilitou, ktorý má jeden pracovný trh a jeden realitný trh presahuje ďaleko, ďaleko za administratívne hranice mesta. To, že my nemáme správne alebo plánovacie nástroje, ktoré by umožnili toto postihnúť je jeden problém, ktorý nám bráni vyriešiť mnoho ďalších čiastkových problémov.

Samotné mesto tiež rastie. Koncom deväťdesiatych rokov tam síce bolo nejaké zaváhanie, keď bolo vysťahovaných viac ako prisťahovaných, ale odvtedy je dynamika veľmi presvedčivá. Do Bratislavy sa sťahujú ľudia a pri okolí Bratislavy je to úplne bez debaty. To boli malé, vidiecke, často úpadkové obce. Predošlý režim to mal ošetrené tak, že služby a nejaké vyššie funkcie sa koncentrovali do vybraných obcí a ostatné boli určené na postupný riadený úpadok. Toto sa dramaticky zmenilo, napríklad Chorvátsky grob je jedným z najväčších príkladov razancie tohto procesu. Za minulého režimu tam bolo možné vydať 5 stavebných povolení na rok a teraz tam ročne stavajú stovky bytov. Už teraz tam žije takmer 10-tisíc obyvateľov, pričom začínali na tisícke. V územnom pláne sú pritom nakreslené sídliská pre ďalších 40-tisíc.

Čiže nám pri Bratislave vyrastie ďalšie krajské mesto?

Môže vzniknúť. Plánovacie a regulačné nástroje tak, ako ich poznáme dnes, už tomu do veľkej miery nemôžu zabrániť.

Pavel Šuška. FOTO – Martin Šveda

Keď hovoríte, že tomu nemôžu zabrániť, myslíte si, že by mali? Vnímate to tak, že ten proces už prekročil nejakú únosnú mieru a nemalo by sa to rozvíjať tak veľmi rýchlo? Aké problémy to prináša?

Je to zásadná zmena v priestore aj v organizácii spoločnosti. Od starostov vieme, že z pohľadu komunity to prináša problém, lebo nie vždy sú rovnomerne distribuované záťaže a benefity. Problém je, že verejná správa nie je u nás dostatočne vyzbrojená, respektíve nemá v rukách nástroje, ktoré by mohli tú aktivitu regulovať. Prípadne máme slabé plánovacie mechanizmy. Územnoplánovacie a regulačné kapacity sú koncentrované na obecnej úrovni, teda každá obec si to rieši po svojom a nemáme niečo, čo by to celé zastrešilo a umožnilo nám sa na to pozrieť zvrchu, aby bol ten konkrétny zámer vnímaný vo vzťahu k priestoru ako takému.

Ak sa bavíme o Chorvátskom Grobe, tak tam o 40-tisícovom sídlisku rozhodlo 5 vidieckych poslancov. Okolo roku 2010 za to zdvihlo ruku päť ujov a tiet, starousadlíkov z Chorvátskeho Grobu a teraz tu môže vzniknúť 40-tisícové sídlisko, ktoré predstavuje obrovský problém pre Bratislavu a niektoré jej časti – napríklad Vajnory, cez ktoré tí ľudia prúdia, pričom zatiaľ ich je len 10-tisíc. Je to teda nefér a je to neefektívne.

Ako sa tam ľuďom žije? Ja mám známych, ktorí si postavili rodinný dom práve v Chorvátskom Grobe a kým boli ich deti malé, dobre sa im tam žilo, keď však mali nastúpiť do školy, ukázalo sa, že pre ne nie je miesto v miestnej škole. Mohli si teda vybrať, že sa stanú taxikármi svojich detí, ktoré budú voziť do školy do mesta alebo sa vrátia do bytu v meste. Dopadlo to tak, že sa presťahovali späť do mesta a svoj dom teraz používajú len na víkendy.

Tie počiatočné fázy, kým sa sídla zahustia službami, trvajú. Časom tam pribudnú pracovné príležitosti, časom tam vnikne sociálna aj iná infraštruktúra. V Amerike, kde má trend intenzívnej suburbanizácie už 70 rokov, sú suburbiá, ktoré nie sú len nocľahárňami pre svojich obyvateľov, ale už sú funkčne komplexnejšie. Na Slovensku sme však od toho ešte ďaleko a vzďaľuje nás od toho absencia regulačných a plánovacích nástrojov o ktorých som hovoril pred chvíľkou, teda, že tu neexistujú mechanizmy, ktoré by vynútili alebo podporili výstavbu napríklad škôl a škôlok či iných vecí, ktoré sú pre život potrebné.

Situácia sa trochu mení, nevýhody takéhoto surového bývania boli už dostatočne exponované. V nultých rokoch bolo na ponukách na bývanie jediné rozhodujúce, aká bola cena za meter štvorcový. Dnes už vieme, že pre kvalitu života potrebujeme toho viac. Aj developeri teda už prekresľujú svoje návrhy, už občas nakreslia aj chodník či miesto pre parčík. Dlhú dobu to bolo naozaj len o tom, nabúchať tam metre, postaviť ploty a to malo stačiť.

Túto zmenu vidno aj na bilbordoch, kde sa dnes už inzeruje skôr život v komunite či iné sociálne vzťahy než to, že niekto bude mať pekný výhľad alebo luxusnú kuchyňu.

Alebo, že meter stojí toľko a toľko.

Kto sa do satelitov sťahuje?

Mladí ľudia, mladé rodiny. Je to tá najmobilnejšia populácia. Sú to ľudia, ktorí majú peniaze, idú si založiť rodinu a z nejakého dôvodu si myslia, že život v rodinnom dome v blízkosti mesta je to, čo potrebujú. Sú to bohatší ľudia, stredná trieda. Hoci ceny sú tam nižšie ako v meste, rodinný dom a priestor okolo neho niečo stojí. Plus ďalšie veci – tento životný štýl vyžaduje aspoň jedno auto, ideálne dve a kopec ďalších nákladov.

Aj developeri už prekresľujú svoje návrhy, už občas nakreslia aj chodník či miesto pre parčík. Dlhú dobu to bolo naozaj len o tom, nabúchať tam metre, postaviť ploty a to malo stačiť.

Sú to ľudia, ktorí vyrastali alebo žili nejakú dobu v meste a utekajú odtiaľ, alebo sú to prisťahovalci z iných častí Slovenska, ktorí rovno išli bývať takto mimo mesto?

Všeobecný obraz je, že dominancia Bratislavčanov, teda ľudí, ktorí zmenili trvalý pobyt z bratislavského na obec v jej zázemí, slabne so vzdialenosťou od mesta. Čím je teda obec vzdialenejšia od mesta, tým viac prichádzajúcich nie je z Bratislavy, ale z iných regiónov Slovenska.

Súvisí to nejak s cenou? Ja sledujem, že mnohí ľudia, ktorí do Bratislavy prišli za prácou, sa rozhodnú pre bývanie v satelite, pretože si jednoducho byt v centre mesta nemôžu dovoliť.

Môžeme sa domnievať, čo je v hre, určite to bude aj cena. Neviem, do akej miery zarábajú Bratislavčania viac ako ostatní, ale do určitej miery sa to určite kryje. Bližšie k mestu sa sťahujú bohatší, ľudia z Bratislavy a s vyšším vzdelaním.

Aký dopad má tento odliv obyvateľstva z mesta smerom na vidiek na životné prostredie?

Človek nemusí nejak zásadne skúmať, aby mu bolo jasné, ako takáto masívna výstavba a denný rytmus jej obyvateľov vplýva na životné prostredie. Je tam samozrejme záber poľnohospodárskej pôdy, v prípade Bratislavy ide o vysoko kvalitnú pôdu, čo je už pomerne nezvratný proces. Ďalej sa fragmentuje krajina, biodiverzita môže byť ohrozená. A potom tá každodennosť v zmysle napríklad dopravy osobnými automobilmi a to, že tie domy sú samostatné zvyšuje ich energetickú náročnosť. To, že je to nízkohustotné na veľkej ploche znamená, že sa to ťažšie obsluhuje hromadnou dopravou. A tým, že ide o bohatšie vrstvy, tie prirodzene spotrebúvajú viac.

FOTO – Martin Šveda

Život v rodinnom dome niekde pri meste je pritom ľuďmi stále vnímaný ako niečo blízke prírode, respektíve lepšie pre životné prostredie ako život v masívnom paneláku.

Priznám sa, že je mi záhadou, kto ešte toto chápe ako život v prírode. Tie najväčšie projekty sú predsa nasekané paneláky na ležato obohnané dvojmetrovým betónovým múrom, maličký pozemoček s chemizovaným anglickým trávnikom k tomu a keď ešte pred barákom stoja dve SUVčka, neviem, ako to môže niekomu evokovať eko friendly spôsob života.

Pre niekoho asi len tá možnosť vyjsť von a prejsť sa po tom trávniku znamená blízkosť prírode.

My sa ale nebavíme o vidieku. Toto je roztiahnutie mesta do priestoru. Áno, štruktúra je možno menej hustá ako v mestskom jadre, ale prírody tam veľa neostáva.

Z hľadiska ochrany životného prostredia je teda lepšie, keď sa zahustí mesto a ľudia nemusia toľko cestovať, sú lepšie obslúžiteľní na malej ploche?

Určite áno. Aj keď aj suburbánny spôsob bývania má určite technické opatrenia, ktoré môžu limitovať jeho dopady. Avšak už len princíp rozľahlého, nízkohustotného a na dochádzaní závislého bývania ďaleko od destinácie dochádzky je problematický.

Už len princíp rozľahlého, nízkohustotného a na dochádzaní závislého bývania ďaleko od destinácie dochádzky je problematický.

Rozprávali ste sa s tamojšími obyvateľmi, ako to vnímajú? Napríklad otázku dopravy? Tešia sa na bývanie v dome a potom zistia, že denne strávia niekoľko hodín v aute.

To už ste spomenuli, že niektorých to otrávi natoľko, že sa nakoniec rozhodnú pre návrat do mesta. Asi to nie je príjemné, ale je to daň za takýto život. To, že to inzerujú developeri je samozrejmé, ale každý s tým musí počítať. Chce bývať ďaleko od mesta, tak ho bude niečo stáť, aby sa doňho dostal. Druhá vec je, aké má verejná správa možnosti na toto reagovať. Napríklad plánovať efektívnejšie spôsoby dopravy. Keby sa zahustili koľajiská, ktoré by odbremenili tie najvýznamnejšie smery, mohlo by to pomôcť, ale zatiaľ to tak nevyzerá.

Zatiaľ sa budujú skôr nové cesty.

Tak.

Kam sa zmestí viac áut, ktoré budú stáť v kolóne.

A ktoré potom budú generovať oživenie realitného trhu ešte ďalej od mesta. Každá nová cesta vyrieši dočasne jeden problém pre nejaké územie, ale ten problém sa začne rozširovať ešte ďalej a sme opäť tam, kde sme boli.

Teraz máme koronakrízu, ktorá mnohých ľudí uväznila doma a mnohé firmy zistili, že ľudia nemusia každý deň cestovať do kancelárie na to, aby mohli vykonávať svoju prácu. Keď sme hovorili o tom, že do okolia Bratislavy sa sťahujú skôr tie bohatšie vrstvy, ktoré majú vyššie vzdelanie, je dosť možné, že to bude mať dopad na množstvo ľudí dochádzajúcich denne do mesta. Ako to ovplyvní suburbanizáciu?

Priznám sa, že nemám rád otázky tohto typu, čo ako bude (smiech). Sám som zvedavý, ako sa to vyvinie a ktoré z tých trendov prevážia. Práca z domu je nepochybne trend, ktorého využívanie sa posilňuje a mobilita súvisiaca s dochádzkou do práce môže byť utlmená. Na druhej strane, koronaepidémia rehabilitovala do istej miery využívanie osobného automobilu ako bezpečného prostriedku z hľadiska šírenia vírusu.

Čiže sa môže stať, že na jednej strane ľudia napríklad zo Šamorína nebudú toľko jazdiť do Bratislavy, no iní, ktorí napríklad v meste doteraz fungovali bez auta sa rozhodnú pre jeho kúpu.

Alebo dochádzali z okolia Bratislavy vlakom. Možno radšej teraz volia auto ako bezpečnejšiu formu.

Pre mnohých je práve možno vízia sedenia v kolónach posledná bariéra, aby si dom v okolí Bratislavy kúpili a radšej ostávajú žiť v meste. Keď sa však dopravná situácia zlepší, možno ich to bude motivovať k tomu, aby zvolili odchod z mesta?

Ja dúfam, že nikto si to neužíva, aj keď občas mám pocit, že vrelosť vzťahu k automobilom má pri niektorých až nezdravé podoby, čiže možno si to niekto v tých zápchach naozaj aj užíva.

Už dnes znamenala pre niektorých ľudí možnosť pracovať stále z domu to, že sa vrátili z Bratislavy do svojich rodných obcí. Môžeme očakávať znovuobrodenie vidieka?

(smiech) Uvidíme. Opäť bude kľúčové, ako zareagujú firmy, či umožnia ľuďom takto pracovať aj ďalej. Veľká časť motivácie v tom prísť bývať do Bratislavy súvisí s možnosťami uplatniť sa na trhu práce a pracovať v špecifických odboroch za špecifické ohodnotenie. Pre časť ľudí toto môže byť lákavé. Nemusieť opúšťať to svoje dôverne známe miesto a využívať výhody, ktoré súvisia so zamestnaním v Bratislave. Ale druhá vec je potom to, že pre mnohých ľudí je život v meste lákavý nielen z tohto dôvodu, ale majú radi mesto aj pre kopec iných vecí.

Otázka asi teda je, na čo nám má mesto slúžiť a čo nám má poskytovať okrem toho, že tam máme prácu a máme kde spať.

Z definície je mesto o zvýšenom počte ľudí, interakcií a o tom, že sa tu toho deje po všetkých stránkach toho viac, čo môže byť pre niekoho zaujímavé.

Zároveň ale to, že Bratislava priťahuje tak veľa ľudí z celého Slovenska spôsobuje, že iné obce pociťujú odliv svojich obyvateľov a to najmä tých mladších a šikovných, ktorí sa vedia uchytiť. Mohlo by byť pozitívne, keby sa časť z nich vrátila domov?

Neviem. Tento pohyb je svojím spôsobom prirodzený, už cez 300 rokov sa to deje. Na Slovensku môže spôsobovať problémy skôr to, že sú tu celé regióny postavené na vedľajšiu koľaj. Nedá sa tam zamestnať, nedá sa tam realizovať. Nie každý potrebuje veľkomesto pre svoj život. Máme tu problém s celými regiónmi, ktoré nie sú v najlepšej kondícii.

FOTO – Martin Šveda

Z environmentálneho hľadiska by budúcnosťou mali byť asi menšie komunity, ktoré vedia veci zdieľať. Preto by mohlo byť dobré, ak by sa časť ľudí vrátila domov, nie?

Môže byť, ale ani by som nefetišizoval lokálne malé komunity. Aj tie sa môžu k prostrediu správať zle, dokonca ten dopad môže byť horší, ako keď sa mesto efektívne organizuje a sú využívané nástroje, ako jeho dopad znižovať.

V Bratislave nám vzniká takzvaný nový downtown, ktorý bude z veľkej časti tvorený kanceláriami a je teda otázne, čím sa tie priestory zaplnia. Myslíte, že nám hrozí vznik mesta duchov?

Uvidíme, ale v zásade nie je ten downtown úplne typický. Je tam pomerne veľa rezidencie, čo zvyčajne nebýva. Ďalšia vec v tejto súvislosti je metráž maloobchodných priestorov. Bratislava má na obyvateľa viac metrov nákupnej plochy ako Viedeň. Tiež sa už dlho hovorí o tom, že viac ich neuživíme, ale nejak stále pribúdajú. Nechcel by som tu byť prorokom.

Sú príklady zo zahraničia, kde došlo ku zmene územia, ktoré bolo určené na jeden účel a muselo sa zmeniť?

Takýchto kancelárskych priestorov asi nebude veľa.

Napadla mi olympijská štvrť v Londýne, ktorá ale bola už projektovaná s tým, že po skončení hier sa zmení na štvrť pre rezidentov.

Áno, kritika olympiád vychádza z toho, že je to obrovsky náročný projekt, pre ktorý je ťažké nájsť využitie neskôr. Preto Londýn od začiatku išiel do toho s tým, že ho potom s nejakými úpravami využije, keď sa ten megacirkus zdvihne a odíde, čo iné mestá nie úplne zvládli.

Je teda možné, že jedného dňa kancelárske priestory prerobíme na byty, aby sa mesto zahustilo ešte viac?

Myslím, že v malom sa to už deje. Budovy postavené v 90. rokoch ako Siemens na Kramároch či jedna budova na Miletičke už boli funkčne adaptované na rezidenciu.

Ako podľa vás zmení korona vnímanie ľudí o ideále ich bývania? Teraz je to asi ten rodinný dom niekde pri Bratislave s vlastným trávnikom s absolútnym súkromím. Ostane to tak aj naďalej, možno  aj z obáv o zdravie, alebo budú mať ľudia naopak chuť obmedziť cestovanie a vrátia sa do miest?

Uvidíme. Myslím, že tie najnaivnejšie predstavy, ako to, že donedávna si to ľudia spájali s idealizovanou predstavou o vidieckom živote, už padli. Ale stále to nemusí byť také no go, ako dnes, zvlášť, keď sa tam dobuduje infraštruktúra. Ďalšia vec, ktorá bola dlhodobo zanedbávaná je, že mestá tu dlho neinvestovali do svojich priestorov. Nebudovali infraštruktúru a kvalitné priestory pre život, čím nepriamo podporovali útek za mesto, keď aj život v meste bol často taký polosmutný.

Mestá tu dlho neinvestovali do svojich priestorov. Nebudovali infraštruktúru a kvalitné priestory pre život, čím nepriamo podporovali útek za mesto.

Čo by mohli mestá urobiť pre to, aby z nich ľudia neutekali? Čo môžu posilniť, aby v nich ľudia našli to, čo hľadajú v úteku z mesta?

To môže byť veľa vecí, ale primárne by mali priznať, že úlohou mesta je starať sa, budovať a plánovať kvalitné mesto. Snažiť sa pochopiť, čo môže urobiť pre kvalitu života ľudí. Už teraz máme v Bratislave prvé kroky a mesto začína brať vážne svoju úlohu. Dlho to bolo vnímané tak, že mesto má byť len akýsi správca či nočný strážnik a ostatné nejak bude. Ten aktívny postoj, že my sme tu na to, aby sme sa ľudí spýtali, čo chcú a presadili to, je však jeho úlohou.

Pre mestá bude asi dôležité, aby vznikli komunity, lebo predpokladám, že to je to, čo ľudia hľadajú pri úteku z mesta. Ich deti sa hrajú so susedmi na málo frekventovanej ceste a žijú v malej komunite priateľov. Je toto cesta? Znižovanie anonymity mesta?

Mesto je do istej miery zo svojej definície anonymizovanejší priestor. To, že sme nereflektovali na socializačný aspekt, na potrebu byť súčasťou niečoho, čo nás presahuje, je tým, že v 90. rokoch sme o sebe uvažovali ako o individuálnych bytostiach, spoločnosť neexistuje a podobne. Teraz už môžeme vidieť snahy toto uznať a niečo s tým robiť. Snáď sa už nevrátime tam, kde sme boli predtým.

Jedným z miest, ktoré sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch najlepších miest pre život je susedná Viedeň. Vieme od nej čerpať inšpiráciu, aby ľudia nemali potrebu z mesta utiecť?

Mestským predstaviteľom Viedne je dlhodobo jasné, že musia byť tým aktívnym prvkom a snažiť sa budovať lepšie prostredie. To môže mať milión podôb. 60 % bytov je tam vo verejnom vlastníctve, teda dostupnosť bývania je úplne niekde inde ako v Bratislave, kde sú to 2 či 3 %. Je tam 1200 kilometrov cyklotrás. To sa ale nepostavilo samé. Na začiatku bolo presvedčenie, že je to povinnosť mesta sa zlepšovať. Plus regulácia. Tam sa nestane ako v Bratislave, že sa vydá povolenie na päťposchodovú stavbu a zrazu je tam tridsaťposchodová. To sa dnes už deje menej, ale kedysi to tu bolo také eldorádko. Kto chcel, ten si strhol historickú pamiatku, postavil niečo vo vinohrade alebo zastaval park. Vo Viedni je to úplne jasné. Tú výškovku môže postaviť, ale musí byť na zastávke metra. Aby mali ľudia možnosť prísť tam inak, ako osobným autom.

Odoberajte náš podcast na podcastových platformách:

Čo je pre vás dobrým príkladom, ktorý by ste odporučili sledovať?

Podľa mňa sa aj v Bratislave už začalo s niektorými vecami. Dúfam, že to najhoršie už máme za sebou. Inak sa pozeráme na územné plánovanie, inak sa pozeráme na historické dedičstvo či občanov mesta. Nehovorím, že už je všetko vyriešené, ale na mesto prišli ľudia, ktorí majú skúsenosti s tým, ako k problémom pristupujú iné mestá, profesionalizuje sa to, prichádzajú tam ľudia, ktorí sú mentálne inde, než sme boli za Ďurkovského.

Čiže vidíte budúcnosť Bratislavy, ale aj jej satelitov tak, že časom sa bude ľuďom žiť dobre?

Problémom je, že nemáme nástroj, ktorý by nám umožnil pozerať sa na ten funkčný priestor ako na celok. Môžeme plánovať z pohľadu mestských častí, mesta či obcí, ale nástroj, ktorý by umožnil komplexný pohľad zatiaľ nemáme.


Svet budúcnosti – podcastová séria je podporený z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. 

Podcast si môžete vypočuť aj vďaka spolupráci s Rádiom_FM.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

Anna Jančová

Horúca téma - známky

Čím dlhšie učím, tým viac mám pocit, že známky mi komplikujú robotu.

Anna Jančová

Čo povedia?

Viete, čo by som pripla nad dvere každej zborovne? Veľký nápis: “Ver tomu, čo robíš”. Alebo “Ty si expert na vzdelávanie”.

Zuzana Labašová

Akú hodnotu má ľudský potenciál?

Pred niekoľkými mesiacmi sme v Komenského inštitúte dostali ponuku na spoluprácu. Bola písaná v lámanej slovenčine, popretkávaná anglickými a francúzskymi vetami. Cieľom bolo priniesť na slovenské školy a slovenským žiakom a študentom projekt, ktorý by ich inšpiroval a motivoval rozvíjať svoje talenty a potenciál.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Prečo? Kto? Čo chce?

Cesta ráno do práce. Sadám do auta a telefón si magnetom pripínam na ventilátor. Automatika. Do ucha slúchadlo a audiokniha. Po pár kilometroch do rozprávania románu cinkne upozornenie – začína sa tlačovka. Takto zrána? Ok, kliknem na odkaz, veď počúvať môžem hocičo, aj tlačovku.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Do roka a do dna

Sú dni, kedy ideme do dna svojich síl. Lektorky aj učiteľky. Pretože v krízovom režime sa dá ísť obmedzený čas.