PETRA KOTULIAKOVÁ vedie združenie, ktoré pomáha ženám nájsť si cestu do IT priemyslu. Hovorí, že ženy potrebujeme aj tu, lebo najlepšie fungujú zmiešané kolektívy, ktoré tak vedia obsiahnuť všetky pohľady na vec. Mladé ženy však informatiku často vnímajú ako niečo, na čo nemajú bunky a vyberajú si radšej školu, kde informatika ani matematika nie je, čím sa ochudobňujú o pracovné príležitosti. Ako to vieme zmeniť? Prečítajte alebo vypočujte si v rozhovore zo série Technológie ON či OFF.
Aká bola tvoja cesta do IT sveta?
Čakala som na úvod nejakú ťažkú otázku (smiech). Ja som pôvodne vyštudovaná ekonómka, z čoho mám aj PhD. K IT som sa dostala tak, že som jedno obdobie robila komunikáciu a marketing na Fakulte informatiky a informačných technológií STU v Bratislave a bolo to také veľmi zvláštne, lebo človek tam chodí po chodbách a stretáva skvelých ľudí, študentov a pedagógov, ale iba veľmi, veľmi málo žien. So zástupcami fakulty sme túto tému otvorili a začali sme sa zamýšľať nad tým, či vôbec vieme niečo urobiť s tým, aby sa pomer dievčat zmenil. Tam sú teda prvé zárodky Aj ty v IT. Vtedy sme ešte vôbec neuvažovali nad tým, že z toho bude nejaká veľká organizácia. Náš cieľ bol dostať študentky stredných škôl na štúdium informatiky.
Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:
Ako ťa vnímali kolegovia alebo študenti, keď si pôsobila v tomto prevažne mužskom prostredí?
Žena v mužskom kolektíve je podľa mňa veľmi vítaný element. Ja napríklad veľmi rada robím s mužmi a zmiešavanie tímov je podľa mňa veľmi dôležité pre obe strany. Tým, že som nemala technické pozadie, nebála som sa chalanov pýtať, že niečomu nerozumiem a prosiť ich, aby mi to vysvetlili tak, aby som tomu pochopila a vedela to pretlmočiť ďalším ľuďom a čitateľom. Informatikov naša spoločnosť vníma ako tých, ktorí rozprávajú v klingonštine, ktorej málokto rozumie. Oni sú pritom strašne múdri, milí a vtipní, len niekedy sa človek musí prepnúť na ich štýl uvažovania a prečítať si medzi riadkami, čo nám chcú povedať.
Dnes je IT svet stále vnímaný ako prevažne mužský, svedčí o tom napokon aj tvoja prvotná skúsenosť, ale bolo to tak vždy?
Nebolo, otázka je veľmi na mieste. Jeden z našich claimov je, že ženy stáli pri zrode IT, tak prečo tam dnes nie sú? V polovici 19. storočia Adi Lovelace vytvorila algoritmus, ktorý čítal programy, Grace Hooper bola ďalšia žena, ktorá bola pri zrode IT. Odporúčam film Skryté čísla o ženách v NASA, ktoré rátali trajektórie kozmických letov. Ženy boli v IT aj v matematických profesiách, len neboli veľmi prezentované, respektíve boli tak trochu zatlačené do úzadia a ocenenie za ich prácu zobrali potom skôr ich mužskí kolegovia.
Bol aj to dôvod, prečo žien v IT ubúdalo?
Že čo je ten zlomový bod, prečo tam zrazu nie sú? Zhruba v 80. rokoch sa počítač začal stávať súčasťou domácností. Prvé počítače boli obrovské mašiny určené pre priemysel, ale postupne sa stávali súčasťou našich domov a preklápali sa aj do herného priemyslu. Všetky tieto produkty boli marketingovo prezentované tak, že sú určené pre chlapcov. Obaly na hrách mali vždy obrázok chlapca a rodičom sa odporúčalo, aby kúpili pre svojho syna skvelú hru, v ktorej bude s niekým bojovať alebo niečo postaví. Pre dievčatá sa skôr kupovali hračkárske mixéry alebo žehliace dosky. To nám postupne vytvorilo v spoločnosti názor, čo sú veci určené pre chlapcov a že pre dievčatá máme niečo iné. Ženy postupne začali byť takto vytláčané zo spojenia ženy a technológie.
Z toho následne vznikli aj stereotypy o tom, že IT je mužská profesia?
Stereotypov sa tam rodilo viac, ľudia začali hovoriť, že ženy na to nemajú dostatočné kapacity, nevedia tak rozmýšľať. Prípadne sa používal argument, že ženy predsa nemajú žiadne vedecké publikácie. Keď si však vezmeme, odkedy ženy vôbec mohli študovať vysoké školy, ktoré boli voľakedy doménou mužov, je jasné, že vedecké výstupy nemohli mať, lebo kým sa dostali ku vzdelaniu, trvalo to veľmi dlho a za cenu mnohých obetí. Postupne sa tak v spoločnosti vytváral obraz toho, že počítač je niečo stvorené pre mužov. Vezmime si napríklad komediálny seriál IT crowd, ktorý vykresľuje pánov ajťákov sediacich v suteréne, ktorí nie sú práve typmi, po ktorých by ženy túžili. Technika teda začala byť vnímaná ako niečo, čo je čisto pre mužov a ženy majú svoje miesto v úplne iných smeroch profesií alebo rastu.
V tom seriáli IT crowd bola v tíme aj žena a vykreslili ju presne ako človeka, ktorý vôbec nerozumie tomu, čo sa deje okolo. Prežívajú tie stereotypy dodnes?
Áno. Aj súčasné seriály nám vykresľujú ženy tak, že sú buď obeť alebo sú tam len na obslužné zariadenia a varenie kávy. Muži sú vykresľovaní ako tí, ktorí druhých zachraňujú a majú hlavné slovo. Tieto drobnosti nám už od malička vytvárajú stereotypné bloky. Žena má deti, stará sa o ne zväčša ona – ona chodí na tie OČRky a podobne a postupne sa to preklopí do toho, že sa stará o svojich alebo partnerových rodičov. To znamená, že aj starostlivosť o niekoho je od malička dievčatám neustále podsúvaná a ony potom akceptujú ako fakt, že v tom budú asi najlepšie.
Aké silné je zastúpenie žien v IT dnes?
Na Slovensku sme si trošku polepšili a z 9 % sme stúpli na 13 % z celkového počtu pozícií, ktoré v IT zastupujú ženy. Európsky priemer je okolo 20 % a Rumunsko a Bulharsko ho majú až na 33 %. Keď si ale vezmete tú masu ľudí, ktorí v IT priemysle pracujú, tak 13 % z toho je stále veľmi málo.
Zaujalo ma to Rumunsko, ktoré je jednou z krajín, ktoré nezvyknú byť vzorom pre západné krajiny. Čím to je, že je tam ten podiel o toľko vyšší?
Rumunsko konkrétne v jednom období poskytovalo daňové úľavy ľuďom, ktorí začali pracovať v IT odvetví bez rozdielu pohlavia. Tým dostali tento smer výrazne do záujmu študentov. Tým, že podnecovali ľudí, aby išli pracovať do technických odvetví, tak to viac ľudí aj išlo študovať. Zároveň tam pracovných príležitostí nie je až tak veľa a možnosti uplatnenia v IT boli oveľa vyššie ako v iných sektoroch. Tieto kroky, pričom daňové úľavy sú obrovský krok a je skvelé, že sa vláda k tomu odhodlala, vyskladali takú mozaiku, ktorá dosiahla, že dievčatá aj chalani boli viac motivovaní do IT ísť.
Sú nejaké typické črty pre jednotlivé pohlavia? Myslíš, že môžeme takto deliť ľudí na základe pohlavia?
Otázka, v čom sú lepší muži a v čom ženy je trochu zavádzajúca, lebo každý sme nejaká osobnosť. Bez ohľadu na to, kde robíme, každý do toho vkladá niečo svoje vlastné. Niekto sa rád piple s detailmi, iný je zas skôr taký typ, ktorý má nadhľad a vízie. V technologickej oblasti si vie každý nájsť to svoje. Môže to byť analýza alebo naopak projektový manažment. Výhoda ženy verzus muži je práve v tom spojení – keď fungujú spoločne, vedia nájsť zaujímavejšie riešenia a ich tím má väčšiu dynamiku, lebo sa v ňom ľudia dopĺňajú. Toto platí pre pohlavia, ale rovnako pre vek či náboženstvo. Každý má svoj uhol pohľadu a keď sa to spojí dokopy, vie to vytvoriť celok, ktorý potrebujeme.
Čiže ideál je mať zmiešané tímy?
Áno. Technológie sú našou budúcnosťou. Odkedy sa ráno zobudíš, tak si počas celého dňa v nejakom spojení. Používaš smartfón, počítač, aplikáciu na meranie zdravia – technológie sú s nami už tak zžité, že si nevieme predstaviť život bez nich. A preto je strašne dôležité, aby ich tvorili tímy, ktoré sú zmiešané, lebo len tie vedia zachytiť všetky typy problémov. Keď máme super mužský tím, nech je akokoľvek nadupaný a kvalitný, stále bude ochudobnený o stránku ženského pohľadu. Napríklad žena by im povedala, že pri navrhovaní auta zabudli, že niektoré ženy majú krátke nohy a nedočiahnu na pedále.
To bola napríklad kauza s bezpečnostnými pásmi v aute, keď boli všetky bezpečnostné prvky skúšané s figurínami mužskej postavy – teda mužskej muskulatúry a kostry. Ukázalo sa, že ženy sú oveľa náchylnejšie na vážne zranenia pri dopravných nehodách. Airbagy totiž boli nastavené na štandardnú veľkosť mužskej postavy, ale nie ženskej. Už sa to začalo trochu meniť, ale urobili to len tak, že ženská postava je zmenšenina mužskej. Urobili teda kompromis, ale neinvestovali do toho toľko, aby urobili nové figuríny so ženskou fyziológiou.
Je v súčasnosti v IT firmách dopyt po ženách?
V súčasnosti je v IT sektore obrovský dopyt po kvalitných ľuďoch všeobecne. Dáta za Slovensko hovoria, že je problém obsadiť 7,5 až 10-tisíc IT pozícií. Firmy nevedia nájsť ľudí a tento trend sa bude stále zhoršovať, lebo čoraz viac činností bude automatizovaných. Z druhého pohľadu budú niektoré typy prác nahradené týmito systémami, to znamená, že časť ľudí príde o prácu. Toto komunikujeme ženám, že keď nebudú ovládať základné digitálne zručnosti a používanie technológií, tak sa pripravujú o množstvo pracovných príležitostí. Už dnes je zrátané, že v pomerne blízkej budúcnosti bude 80 až 90 % percent pozícií vyžadovať IT zručnosti. Tie doby, keď som mal promóciu a tým sa pre mňa vzdelávanie skončilo, sú už preč. Keď sa chceš udržať na trhu, mať dobrú, zaujímavú a dobre zaplatenú prácu, musíš investovať čas do seba a vzdelávať sa.
Skôr som narážal na to, či sú si z tvojho pohľadu firmy v tomto sektore vedomé benefitov, ktoré môžu dosiahnuť vyrovnaním pomerov pohlaví v tíme.
Téma diverzity je teraz taký buzzword, o ktorom všetci rozprávajú. Každá firma bojuje za diverzitu a chce podporovať ženy, no niekedy si neuvedomujú, že to trochu bolí. Nie každý muž v určitom veku je pripravený na to, že bude jeho prácu viesť žena, ktorá je ešte aj mladšia ako on. Ešte teda máme veľa práce pred sebou, aby sme firmy a ľudí v nich nastavili na to, že diverzita znamená aj to, že tu budete mať ženy, ktoré budú mladšie a možno šikovnejšie ako vy a vy ich musíte akceptovať a musíte im dať rovnaké príležitosti.
Čo podľa teba v súčasnosti odrádza dievčatá od toho, aby šli touto kariérnou cestou? IT je historicky prezentované ako niečo chlapčenské, ale sú aj ďalšie komplikácie, ktoré môžu očakávať na ceste za touto kariérou?
Budem sa musieť vrátiť k výchove, kde dievčatá vedieme k tomu, že musia byť perfektné a dokonalé. Na stredných školách sme si všimli, že chlapci majú za sebou viac hodín hier na počítačoch a preto majú veci rýchlejšie vyklikané, zadanie možno ľahšie porozumejú a spracujú. Dievča sa musí možno dvakrát spýtať a bude jej to trvať trochu dlhšie, čím automaticky získava pocit, že je tam tá najslabšia a teda sa pre IT nehodí. Ony nevedia akceptovať to, že informatika je systém pokus-omyl. Napíšete kód, keď nefunguje, napíšete iný. Riešenie a výsledok nedostanete na prvý pokus, ale musíte skúšať. Pre dievča však toto znamená, že nie je dosť dobrá. Všetci od nej očakávajú jednotky a výsledok na prvú a tu to nejde. Keď teda prídu úlohy z programovania a nejde to na prvú, tak si myslí, že je asi pravda, že na to nemá bunky a nebude to teda robiť.
S týmto sa strašne snažíme bojovať a motivovať ich, aby sa nebáli pýtať sa. Veľa vie tiež ovplyvniť učiteľ. Raz nám volala jedna mama, ktorej dcéra zažila na informatike, ako učiteľ povedal, že chlapci teraz poskladajú počítač a dostanú jednotky a dievčatá na ňom potom poutierajú prach. Dievča tak v 12 rokoch dostane posolstvo, že je tu na to, aby utierala prach. Keď sa v nich takéto momenty zhromaždia, tak ich musíme veľa presviedčať, aby sme prelomili tú ich bariéru. Ešte jedna veľká škoda je, že na Slovensku sme si vytvorili veľkého strašiaka z matematiky. Polovica alebo aj viac stredoškolákov si vyberá vysokú školu podľa toho, kde nie je matika. Myslia si, že je ťažká a tiež platí, že mať rád matiku a informatiku nie je cool. Povedať, že to sú predmety, ktoré mám rada, znamená, že som šprtka a nezapadnem do partie. To všetko vytvára to, že dievča nechce ísť týmto smerom.
Tá predstava o ajtíčkarovi ako o človeku zhrbenom za počítačom, ktorý nevidí denné svetlo tu stále je a asi nie je veľmi cool v očiach mladých dievčat. Sú v IT profesii aj iné pozície, ktoré nie sú takéto stereotypné?
Áno, sú aj profesie, kde človek len ťuká do klávesnice, ale dnes už IT nie je taký ten suterén s krabicami od pizze. IT firmy nám dnes pomerne ťahajú ekonomiku a generujú stále vyššie hodnoty. Dovolím si tvrdiť, že za chvíľu nebudeme vedieť rozoznať Itčkára od bankára, lebo aj ajťáci dnes chodia v obleku, veľmi dobre vyzerajú a prezentujú sa. Tento obraz nám už teda našťastie mizne. My robíme každý rok podujatie Girls day, ktoré je príležitosťou ukázať dievčatám na stredných školách, ako vlastne vyzerajú tie IT firmy. Ak v IT nerobí tvoja rodina, máš veľmi málo príležitostí, aby si sa tam pozrel, hlavne, keď si z menšieho mesta, kde nie je toľko firiem. Dievčatá sa teda môžu registrovať, do ktorej firmy chcú ísť a tie firmy im ukážu, ako pracujú a diskutujú s nimi.
Ďalší efekt je, že často sa počas tohto dňa dostanú z tých starých školských budov do nových a veľmi pekných priestorov. Namiesto obúchaných kachličiek na záchode vidia množstvo farieb, hier a hovoria si, že tam by chceli pracovať, keď budú veľké. To je pre nás strašne dôležitý moment, lebo my im následne povieme, čo sa môžu ďalšie naučiť, aby sa k tomu smeru priblížili. My ich do ničoho netlačíme, len im ukazujeme cesty. Dnes sa na vysokú školu dostane každý, kto chce. To ale ťahá decká k tomu, že si vyberajú ľahší smer štúdia. Každý chceme mať pohodlný život a už duplom v tom veku, kedy je svet gombička a chceme si užívať krásy študentského života. Technické štúdium je predsa náročnejšie na prácu, ale možnosti, ktoré im otvára po skončení sú oveľa väčšie, ako keď si vyberú tú ľahšiu cestu.
Aké sú príklady profesií v IT, ktoré nie sú naviazané len na programovanie, ale sú viac cool?
(smiech) To je ťažká otázka. Naša ambasádorka Mária Virčíková by určite povedala, že umelá inteligencia a robotika. Tých cool profesií je viacero. V súčasnosti ide veľmi do popredia kybernetická bezpečnosť, čo je téma, ktorá sa nás bude dotýkať viac a viac, potom spracovanie dát, grafické smery, projektový manažment. Práve projektový manažér je presne ten človek, ktorý musí rozumieť tomu vnútru, tej technológii, ale zároveň musí vedieť tieto veci odkomunikovať bežným klientom ľudskou rečou. Ženy sú v tomto skvelé, lebo vedia dobre navnímať pocity klienta a odtlmočiť ich potom zas do tej technickej reči. Je pravda, že ženy si často vyberajú práve tie developerské, programátorské profesie, ale sú aj také, ktoré sa v tom doslova vyžívajú.
Ak by si mala vymenovať ženské vzory v IT svete, napadá ti niekto?
My máme celkovo problém nedostatku vzorov na Slovensku. Ja mám veľmi rada spomínanú Máriu Virčík, ktorá je z Košíc a jej firma vyvíja hologramy a komunikáciu cez tento štýl technológií. Pre mňa je skvelé, ako vie fungovať aj v Košiciach, rozvíjať nápady a budovať si tím. Dá sa s ňou veľmi dobre rozprávať a diskutovať a zároveň je technický človek. Máme kopec Sloveniek, ktoré pôsobia v zahraničí a prinášajú nám pohľad na to, čo sa deje vonku, aby sme sa mohli inšpirovať. Napríklad Martina Šturdíková je Trnavčanka a pôvodne vyštudovala ekonomiku, ale v USA si dorobila počítačové vedy a dlhodobo pôsobí na IT pozíciách. Petra Kros je prvá žena z Československa, ktorá sa dostala do Googlu. Tých žien je stále viac a je to dôležité, lebo pre tie stredoškoláčky to potom nie je také virtuálne, nemusia byť pionierkami. Je pre ne strašne povzbudzujúce, že sa majú od koho inšpirovať, motivovať a koho nasledovať.
Občianske združenie Aj ty v IT, ktoré si založila a vedieš pomáha dievčatám stať sa jedného dňa týmito vzormi. Ako sa k vám dievčatá dostanú? Kto hľadá koho?
My hľadáme nich, ale aj ony hľadajú nás. Robíme s troma skupinami. Tou prvou sú žiačky od 8 rokov, ktoré sú také špongie – otvorené, nezaťažené stereotypmi a vedia sa krásne rozvíjať. Máme veľa aktivít pre stredné školy a potom pre dospelé ženy. S tými robíme na základe ich požiadavky, lebo veľmi veľa sa nám ozývali, že je super, čo robíme pre stredoškoláčky, ale ony už majú strednú školu za sebou a ako by sme mohli pomôcť im? Sú to teda ženy, ktoré chcú so svojim životom niečo urobiť, ale možno im chýba ten technologický základ. My im ho pomáhame dobudovať a posunúť ich vyššie, aby si mohli otvoriť krídla a letieť.
Vidím u nich strašne veľa sebaobetavosti, lebo, keď máš rodinu, nie je jednoduché nájsť si dvakrát do týždňa čas na to, aby si pracovala na domácich zadaniach. Ja mám tiež deti a je mi jasné, že by každý 15 minút niekto chcel cikať alebo kontrolovať úlohy. Čiže klobúk dole pred nimi, čo dokážu a je veľmi pekné potom pozorovať, ako sa posúvajú na svojich pozíciách. Ostávame s nimi v kontakte, respektíve sa často ešte vrátia, lebo sa chcú ešte doučiť niečo ďalšie. Vtedy si hovorím, že budúcnosť Slovenska nie je taká zlá, keď vidím tie nadšené ženy, ktoré sú ochotné vymeniť svoj voľný čas za to, že sa učia programovať alebo niečo iné.
V praxi teda učíte ženy používať konkrétne nástroje. Ako dlho ten proces trvá?
Líši sa to podľa skupín. S mladšími máme veľa aktivít na motiváciu, to znamená, že chceme, aby za dve až tri hodiny prišli k jednoduchému výsledku a vrátili sa domov s pocitom, že to zvládli a je to super. Vtedy s nimi vieme ďalej pracovať. Zameriavame sa napríklad na physical computing, kedy si môžu hardvér alebo sieť chytiť do ruky. Akonáhle vidím výsledok, že mi to bliká, svieti alebo píska, mám z toho tú emóciu, že toto som ja dokázala. Pre stredoškoláčky mávame workshopy, kde programujeme LED diódy, ktoré si potom našijú na kapucňu alebo kabelku a potom idú pred tabuľu, blikajú a sú najväčšie hrdinky triedy. Raz nám lektor hovoril, že to bol super workshop a nebol ani tak problém s programovaním, ako s použitím ihly a nite (smiech). Pri dospelých ženách máme dlhodobejšie celky, kedy cyklus trvá dva mesiace, počas ktorých majú dvakrát do týždňa hodiny, musia vypracovať zadania a na konci majú skúšku a dostanú certifikát.
Je to taký odrazový mostík a motivácia k ďalšiemu vzdelávaniu alebo sa môžu rovno uchádzať o miesto?
Je to rôzne. Máme ženy, ktoré sú veľmi dravé a už počas kurzu si nájdu prácu. Ale často popri kurze skúšajú veci doma. Aj tie firmy to potom vidia, že je to človek, ktorý sa sám vzdeláva a je veľmi motivovaný. Ešte dôležitejšie ako skill set je pre firmy nájsť človeka, ktorého môžu ďalej formovať a u ktorého vidia potenciál, že sa bude ďalej posúvať. Naše kočky to majú, lebo už len ísť na ten kurz popri práci a bežnom živote je veľmi silná motivácia. My to nechceme prezentovať tak, že im nájdeme prácu my alebo, že si určite nájdu prácu. Je to na nich, ktorú cestu si vyberú. Je to veľmi individuálne. Niektoré ženy sa vracajú a prejdú si viacero kurzov, kým sa trochu zorientujú a nájdu si tú profesiu, ktorá im najviac sedí. A máme aj ženy, ktoré absolvovali základný kurz a povedali si, že to nie je niečo, čo by chceli robiť, ale určite získané zručnosti využijú napríklad pri zjednodušení svojich úloh v práci, ktoré doteraz robili komplikovane.
Spomínala si aj deti. Práve obdobie založenia rodiny je tým, kedy ženy vypadnú z pracovného kolobehu, lebo najčastejšie práve ony ostávajú doma s deťmi. Je to vhodné obdobie na rozvíjanie svojich IT schopností?
Obdobie príchodu detí je vždy veľkou zmenou pre celú rodinu a špeciálne pre ženy. Na Slovensku ostáva žena doma často tri roky a keď má detí viac, tak je to obdobie, kedy je doma s deťmi, naozaj pomerne dlhé. Keď sa potom vráti do práce, cíti sklamanie, že nemá taký platový postup ako kolega, ktorý za ten čas z práce neodišiel, respektíve sa pri nástupe necíti komfortne a má pocit, že zabudla všetko, čo kedysi vedela. My sa tomu snažíme čeliť, vytvorili sme špeciálne pre ženy na materskej jeden takzvaný oprašovací kurz. Je to o tom, aby sa vrátili k používaniu bežných aplikácií ako je word, excel, sieťová komunikácia a zdieľané dokumenty.
Naším cieľom je, aby ženy mali chuť sa vrátiť do práce a na pôvodnú pozíciu, kde sa budú cítiť docenené. Štatistiky hovoria, že len 30 % žien sa po materskej vracia na svoju pôvodnú pozíciu, a to je strašná škoda. Je ale dôležité si uvedomiť, že technológie idú dopredu obrovsky rýchlym tempom. Keď sa človek zastavil v roku 2010 a myslí si, že v roku 2020 bude pokračovať tam, kde skončil, je to bohužiaľ omyl. My chceme ženám pomôcť, aby sa nebáli vrátiť do práce a nebáli sa hľadať si väčšie výzvy. Na kurzoch máme okrem technickej časti aj taký koučing, kde riešime tému dôvery seba v samú a to, ako sa postavím novým výzvam. Je to ale obrovská téma pre celú spoločnosť, lebo keď leží na žene celé bremeno domácnosti a starostlivosti o deti, partnerstvo nie je vyrovnané a žena nemá vytvorené podmienky na to, aby na 100 % fungovala vo svojej práci.
Umožňuje IT udržať si kontakt aj počas rodičovskej dovolenky napríklad cez skrátený úväzok alebo prácou na projektoch?
Skrátené úväzky sú na Slovensku bohužiaľ využívané veľmi, veľmi málo a je to veľká škoda, pretože ženy by sa rady vrátili aj skôr, ako im uplynú tie tri roky, ale nemajú sa vrátiť kam. Je to pomerne náročné na nastavovanie pre firmy. Treba si ale uvedomiť, že ak má žena nastúpiť s polročným alebo ročným dieťaťom na plný úväzok a nemá na to vytvorené podmienky, čo v mnohých obciach nie je možné – nie je tam dostatok jaslí a podobne – tak to neurobí a radšej ostane na tom rodičovskom príspevku. Nerieši teda svoj kariérny postup a jej posolstvom sa stáva starostlivosť o rodinu a o deti. To je podľa mňa škoda, lebo v ženách máme toľko potenciálu a nápadov. Vždy je mi ľúto, keď vidím šikovné ženy, ktoré sú 8 rokov doma a potom sa boja vrátiť do práce. Samozrejme je to vždy otázka voľby, sú ženy, ktoré si túto cestu vybrali a chcú to robiť. Kto sa vidí v tejto dlhodobej starostlivosti o deti, tak je to super, lebo ony to potrebujú, ale kto sa vidí v trochu inom smere, mali by sme mu pomôcť túto cestu sledovať.
Diskusiu sme začali exkurzom do minulosti, potom sme sa rozprávali o súčasnosti a keby sme si mali tipnúť, čo bude v budúcnosti, ako predpokladáš, že sa bude vyvíjať pozícia žien v IT a možno aj IT ako takého?
Nemôžem povedať nič negatívne, pretože by som znegovala našu prácu (smiech). Ja mám takú veľmi peknú víziu Slovenska, lebo sme malá krajina, ktorá nemá nejaké extra nerastné suroviny a jediné, čo máme, sú ľudia. Keď si ich nebudeme vedieť podchytiť, využiť ich potenciál a dať im pracovné príležitosti, tak ako krajina budeme stagnovať, nebudeme mať čo ponúknuť partnerom. Ženy tvoria 52 % našej populácie, čo je obrovský počet. Nedať im príležitosť rozvíjať sa v akomkoľvek smere, čo nemusí byť iba IT, je obrovské ochudobnenie pre nás ako krajinu.
My potrebujeme spokojných ľudí. Práca v IT vytvára spokojných ľudí. Máš istý job, ktorý je dobre zaplatený, flexibilný pracovný čas, vieš si prácu urobiť z domu, keď sú deti choré. Ako dobrý odborník dostaneš dobre zaplatené a môžeš stále robiť na Slovensku. Čo mi je trošku ľúto je, že veľa nadnárodných firiem nás začína vnímať ako jeden trh s Českom a tie vyššie pozície majú čisto vytvorené v Prahe a tým pádom aj našim ľuďom vytvárajú pozície iba mimo Slovenska. Veľa sa hovorí o tom, že študenti nám odchádzajú preč, ale firmy nám vyťahujú aj šikovných manažérov a ľudí, ktorí by mohli potiahnuť Slovensko ďalej do zahraničia, lebo tu nemajú kam rásť a kde sa rozvíjať.
Spomínala si, že dôležitú rolu v motivovaní mladých ľudí a dievčat pri kariérnej voľbe, ale aj záujmov majú učitelia. Máš pocit, že sa situácia na slovenských školách mení k lepšiemu?
Nechcem byť posol zlých správ, ale nevidím pozitívnu zmenu. Skôr sa bojím toho, čo nám budúcnosť prinesie, pretože akonáhle je niekto zdatný v IT oblasti, ide robiť do IT sektora, lebo ten je veľmi výrazne lepšie zaplatený. Veľa škôl nemá učiteľa informatiky na plný úväzok, nemá učiteľa s aprobáciou na tento predmet. Sama to vidím na škole mojich detí, že majú problém obsadiť túto pozíciu a tento problém sa nebude zlepšovať, kým sa niečo výrazne nezmení v slovenskom školstve. Netýka sa to iba informatiky, ale za chvíľu nebudeme mať učiteľov fyziky, chémie. Učitelia, ktorí majú okolo 50 rokov budú odchádzať do dôchodku a nemá ich kto nahradiť. Je veľmi smutné vidieť, ako školy zúfalo hľadajú učiteľov na tieto predmety. Celkom sa bojím toho, či vôbec bude mať kto naše deti učiť.
Odoberajte náš podcast Technológie – ON či OFF cez platformu:
Systémová zmena určite nepríde zo dňa na deň, o to väčšia zodpovednosť leží na pleciach rodičov. Čo môžu urobť pre to, aby motivovali svoje dcéry, aby sa venovali informačným technológiám?
Teraz nám trochu doba praje, lebo prichádza generácia rodičov, ktorí viac žijú s IT zariadeniami. Keď sme v roku 2013 riešili rodičov, tak sme si veľmi silno uvedomovali, že ich generácia nikdy nežila tak silno s technológiami, ako žijeme my. To znamená, že aj oni si veľmi ťažko predstavovali, čo by ich dcéry mohli v tejto oblasti robiť. Vnímali to ako z IT crowdu, že by ich dcéra len sedela niekde v suteréne, ťukala do klávesnice, hrbila sa a pokazila si oči. Toto sa našťastie trochu mení. Rodičia si vedia už trochu lepšie predstaviť, čo by tam mohli robiť, ale stále je to pomerne vágne.
Keď povieš, že budeš zubár, je jasné, čo budeš robiť. Keď povieš, že chceš byť informatik, je ťažké si predstaviť niečo konkrétne. Rodič si potom povie, že je to ťažká škola, samí chlapci, tak poď, dcérka, študovať radšej tú medicínu. Lekár sa v rodine predsa vždy zíde (smiech). Snažíme sa teda vždy diskutovať aj s rodičmi, ale je na nich, ako sú otvorení. Rodičia často vnímajú informačné technológie cez hranie hier. Keby sa detí spýtali, čo sa hrajú, aký je cieľ a čo sa naučili, budú to vidieť trochu inak a deti budú cítiť ich podporu.
Hovorila si, že hry sú často dizajnované pre chlapcov. Môže herný priemysel otvoriť dvere dievčatám k IT tým, že rozšíri svoje spektrum cieľovej skupiny?
Našťastie teraz už aj herný priemysel urobil strašný skok dopredu a je veľa edukatívnych, kreatívnych či budovacích hier. Určite si tam vedia nájsť miesto aj dievčatá. Ja mám napríklad trinásťročnú dcéru a stále ju motivujem, aby si niečo skúsila, ale ona si radšej ide radšej kresliť alebo čítať knihy. Každá osobnosť je úplne iná, čo však ale neznamená, že to treba vzdať. Ja jej nenápadne posúvam, že keď rada kreslí, tak nech si skúsi nejaký softvér a potom to môže modelovať v 3D. Toto je teda moja ideálna predstava, že rodič môže dcére, aj keď u nej vidí počiatočný nezáujem, ukazovať možnosti, akým smerom sa môže rozvíjať aj v IT smere.
Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Novinársky začínal na vlnách Slovenského rozhlasu. Z dopravného spravodajstva sa neskôr presunul do zahraničnej redakcie, kde reportážami z Indonézie zásoboval publicistickú reláciu Štúdio svet. Ako spravodajský redaktor pôsobil v Rádiožurnále a v denníku Hospodárske noviny. V súčasnosti sa venuje najmä doprave, energetike a firemným témam ako reportér ekonomického týždenníka TREND. Má rád umenie, podnetných ľudí, pekné miesta a nové chute.
