fbpx
Vzdelávanie

Zuzana Tkáčová: Očakávať od dieťaťa v 21. storočí, že nebude používať počítač a nebude mať mobil je ako keby som mu povedala, že nebude chodiť (+podcast)

Ako učiteľka informatiky zvýšila pomer maturantov z tohto predmetu z nuly nad 20 % ročníka. Podarilo sa jej pre počítače nadchnúť aj dievčatá. Ako vníma úroveň vyučovania informatiky na Slovensku dnes a čo by poradila učiteľom, ktorí chcú zvýšiť obľúbenosť tohto predmetu? Zuzana Tkáčová v rozhovore hovorí, že pri správnom nastavení dostávajú deti s počítačmi do rúk silný nástroj, ktorý pomáha rozvíjať ich kreativitu aj mäkké zručnosti.


Ako vnímate súčasnú situáciu v budovaní digitálnych zručností u detí na Slovensku?

V rámci Slovenska by som povedala, že máme istú tradíciu. V informatike sme naskočili na vlak pomerne skoro a historicky vzaté v porovnaní s inými krajinami, ktoré povinnú informatiku zavádzali neskôr ako my, sme už kdesi vpredu. Druhá vec ale je, akým spôsobom to realizujeme a tam máme ešte čo doháňať. Myšlienka totiž prišla skôr ako možnosti, ako ju naplniť pomocou učiteľov na školách. Máme teda pripravené podmienky, je to aj legislatívne ukotvené, ale musíme trošku zintenzívniť prácu s deťmi na školách, aby sme naozaj mohli povedať, že ich pripravujeme v oblasti digitálnych kompetencií tak, ako by sme to takmer v roku 2021 robiť mali. Sú krajiny, od ktorých sa môžeme inšpirovať a je teda len na nás, ako budeme ochotní sa otvoriť a realizovať to v podmienkach našich škôl.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:

Čo sú konkrétne digitálne zručnosti, s ktorými by žiaci mali opúšťať školu. Čo by mali ovládať?

Tu by som urobila rozdiel medzi tým, či sa bavíme o maturantoch z informatiky alebo žiakoch, ktorí končia strednú školu a idú všeobecne na trh práce. Tu je značný rozdiel. My potrebujeme mladých ľudí pripravovať nie kvôli tomu, aby získali maturitu z informatiky, ale aby ich zručnosti boli primerané tomu, čo od nich bude očakávať trh práce nie v roku 2021, ale výhľadovo o päť či desať rokov. Nemôžeme sa teda pozerať na to, čo sa deje dnes, ale čo sa bude diať v budúcnosti. Tie zručnosti sú dnes pomerne široké. Pred 10 či 15 rokmi boli nosným prvkom kancelárske aplikácie a ich používanie. Netvrdím, že to v súčasnosti netreba, ale ukazuje sa, že musíme trochu upustiť od produktovej platformy a pripravovať deti na to, aby vedeli myslieť informaticky, aby boli schopné spolupracovať s počítačom, využívali ho rozumne a tvorivo. Aby sa počítač nestal nástrojom, ale skôr ďalším spolupracovníkom v tíme.

U maturantov z informatiky je to trochu inak. Bohužiaľ sme pred rokom prešli na novú maturitu z informatiky a štandardy, ktoré sa v nej nastavili nie sú podľa môjho pohľadu  veľmi atraktívne pre mladých ľudí končiacich strednú školu. Ťažko teda povedať, že maturita z informatiky garantuje niekomu dostatočnú úroveň zručností pre uplatnenie ďalej. Osobne som teda veľký kritik týchto nových štandardov a poňatia informatiky, no bolo to tak dohodnuté a musíme teda robiť to, čo sa žiada.

Stále sú však školy, ktoré informatiku vnímajú ako spred 15 rokov a žiakov učia najmä prácu s kancelárskymi aplikáciami. Ako to vnímate a prečo sa to nezmenilo?

Vnímam to dosť kriticky. Stretávam sa so žiakmi, ktorí mi povedia, že robiť prezentácie sa učili roky. A nerobili to moderne, ale zastaralým spôsobom bez toho, aby nad tým rozmýšľali. Tam, kam dospel učiteľ, ktorý ich k tomu viedol, tak boli nastavené aj deti a to je veľká škoda. Prichádzajú na strednú školu, kedy by mali mať za sebou 6 rokov informatiky a oni z nich niekoľko rokov strávili vytváraním prezentácií a prípadne “brouzdaním” po internete.

To nie sú zručnosti, ktoré očakávame od žiaka, ktorý príde na strednú školu. Tá by nemala dobiehať to, čo nestihla základná škola, lebo potom uberáme z toho, čo by sme žiakom na strednej školy chceli odovzdať. Výučba informatiky by teda mala smerovať viac koncepčným smerom k tomu, aby posilnila schopnosť myslieť programátorsky, teda analyzovať problém, riešiť ho, kriticky ho posúdiť. Je to niečo nadpredmetové, ale nakoniec v školstve všeobecne je požiadavka dostať sa ďalej, než je len rámec konkrétneho predmetu. Aby sme deťom umožnili prepájať znalosti, zručnosti a myslenie v širokých kontextoch.

Výučba informatiky by teda mala smerovať viac koncepčným smerom k tomu, aby posilnila schopnosť myslieť programátorsky, teda analyzovať problém, riešiť ho, kriticky ho posúdiť.

Informatika teda môže prispievať aj k budovaniu mäkkých zručností?

Ja si myslím, že by mala. A presne v tom je chyba, keď sa začneme sústrediť na tie kancelárske produkty – ubúdajú tieto soft skills, ktoré v deťoch chceme rozvíjať. Keď im niekoľko rokov dávame robiť prezentácie, tak to neznamená, že sme ich naučili prezentovať. Naučili sme ich preklápať informácie do powerpointu, čo ešte neznamená, že sú tam dané tak, aby boli pútavé a žiaci si ich vedeli obhájiť a vyargumentovať. Ja keď s deťmi robím napríklad mobilné aplikácie, tak si musia svoju prácu odprezentovať, obhájiť a demonštrovať jej funkcionalitu. To je pre mňa oveľa vyššia úroveň prezentovania, ako keď si niečo nakopírujem, dám tam pekné pozadie a odrozprávam to. Tie soft skills sú niečo, čo si spoločnosť žiada, no u učiteľov prevažuje myšlienka, že v prvom rade treba odovzdať vedomosti a mäkké zručnosti sú niečo, čo si myslíme, že napĺňame popri tom, no aj firmy mi hovoria, že ich potrebujeme posilniť.

Na Slovensku je problém aj v tom, že vytvárame nové predmety, ktoré majú napríklad posilniť komunikačné zručnosti. Ja sa pýtam, či si teda žiak bude rozvíjať komunikačné zručnosti iba v rámci toho jedného predmetu alebo či by si ich nemal rozvíjať v rámci každého predmetu, lebo tam to má ten hlavný zmysel. Čiže zmeňme klasickú výučbu tak, aby sa vytvoril priestor pre deti, aby kriticky mysleli, prezentovali, riešili problémy a rozvíjali tieto zručnosti v rámci každého predmetu, informatiku nevynímajúc. Informatiku považujem za trochu odlišný predmet. Mojim žiakom vždy hovorím, že tu dostávajú extrémne silný nástroj pre ich budúcnosť. Dejepis je fajn, ale možnosť prispieť s ním ďalej je trochu limitovaná oproti tomu, čo môžu urobiť, keď budú mať zvládnuté informatické nástroje. Môžu prostredníctvom nich prispieť aj k rozvoju poznania histórie. Informatika im dáva jednoducho tvorivý nástroj, ktorým môžu reálne meniť svet vôkol seba.

Zuzana Tkáčová za svoju prácu získala aj ocenenie Učiteľ Slovenska. FOTO – Archív Živica

Viem si ale predstaviť, že tréningom klikania v powerpointe takéto zručnosti človek nedosiahne a asi ho to ani príliš nebaví. Vnímate, že deti informatika viac baví, keď sa robí tým moderným spôsobom?

Myslím si, že ich to oslovuje. Tým, že deti z tejto generácie sa narodili ako digitálni domorodci a ovládajú tie nástroje, často prichádzajú na hodinu oveľa popredu pred učiteľom. Čas, ktorý môžu digitálnym technológiám venovať je tiež mnohonásobne vyšší, ako to, čo do toho môže investovať učiteľ, ktorý má ešte aj rodinu a inú prácu. Tieto deti sú otvorené poznatkom, ktoré považujú za potrebné. Ja som na začiatku školského roka dala mojim študentom napísať, čo sa chcú naučiť, aby si to zadefinovali sami. Veľmi zaujímavé bolo, že niektorí mi napísali, že čokoľvek, pretože jednoducho vedia, že sa v informatike chcú učiť nové veci. Keď bude predmet korešpondovať s očakávaniami žiakov, bude pre nich atraktívnejší a často je to inak aj to, čo bude požadovať trh práce. Mladí ľudia sa teda chcú naučiť robiť s digitálnymi technológiami a svojím spôsobom čakajú na podnet, aby sa zmenili na kreatívneho jedinca. Deti sa však naučia byť spokojné s tým, čo dostanú alebo byť nespokojné, keď nedostanú, čo by chceli. Preto tvrdím, že na hodine by mali dostať témy, s ktorými sa bežne doma nestretávajú a pomohlo im to posunúť sa niekam ďalej, otvoriť si nové obzory.

Každé dieťa je principiálne zvedavé aj tvorivé. Ak dostane zaujímavý nástroj, je ochotné ho vyskúšať a je potom už len na učiteľovi, aby mu dával výzvy, ktoré zvládne a bude napredovať. Deti chcú často nástroje aj prepájať. Ak ich budem niekoľko hodín učiť len prácu v textovom editore, aj keby mali na úvod pre tento nástroj nadšenie, po desiatich hodinách to opadne. Učiteľ teda musí byť vyzbrojený množstvom rôznych nástrojov  a podnetov z rôznych oblastí a ukazovať im, aby sa nebáli ich prepájať. Informatika by potom nemala byť len o tom, že píšem niečo v textovom editore, ale mala by komplexne ponímať to, čo s informáciou viem urobiť a popritom sa učím aj práci v textovom editore, transformácii informácií z webu aj dátovej gramotnosti. Je to teda taký holistický prístup.

Mojim žiakom vždy hovorím, že tu dostávajú extrémne silný nástroj pre ich budúcnosť.

Sami ste ale spomínali, že deti sa často dostanú len tam, kam sa dopracoval sám učiteľ. Treba teda viac rozvíjať aj učiteľov?

Určite áno. Aj keď je dobrý učiteľ informatiky, neznamená to, že ostatní učitelia odoberajú jeho produkt. Ja totiž ako informatička nečakám, že deti zručnosti, ktoré im odovzdám, využijú až o päť rokov na trhu práce, ale chcem, aby ich používali aj na iných predmetoch. Informatici sa relatívne posúvajú, ale ostatní učitelia sú v podstate spokojní. Sú šťastní, že vedia používať word, powerpoint a keď zvládajú excel, tak je to už vysoký nadštandard. To je teda maximum, ktoré budú očakávať aj od svojich žiakov. Nebudú chcieť, aby miesto prezentácie na nejakú tému vytvorili napríklad vzdelávaciu aplikáciu.

Informatika, napriek tomu, že každý povie, že je to v 21. storočí top priorita, ostáva často na minimálnej časovej dotácii a o tom, že ju môžu využívať aj v iných predmetoch, učitelia často nemajú šajnu a netušia, čo všetko deti dokážu. Pritom deti sú schopné robiť neskutočne krásne videá, výučbové postery, digitalizáciu historických artefaktov a podobne. Ak nastavíme informatiku tak, aby deti o týchto veciach vedeli, musíme očakávať, že aj iní budú od nich chcieť, aby sa to používalo. Nech to nie je produkt sám pre seba.

Napriek tomu, že digitálne technológie sú dnes už úplne bežnou súčasťou každodenného života, sú učitelia, ale aj rodičia, ktorí ich deťom zakazujú. Je to podľa vás správny prístup?

Možno majú obmedzené znalosti o tom, čo dokážu deti urobiť. Je to pre nich len hranie počítačových hier, kde deti trávia veľa času a nájdeme kopec argumentov, prečo by to nemali robiť. Keď sa však pozrieme na vedecký výskum, je aj veľa argumentov, ktoré hovoria, prečo technológie áno. Že napríklad niektoré počítačové hry podporujú deti v rozvoji v priestorovej orientácii, kreativite, zapájajú ich systémové myslenie a podobne. Nemôžem sa na to pozerať iba jednostranne, som za to, aby sa našiel nejaký kompromis. Očakávať od dieťaťa v 21. storočí, že nebude používať počítač a nebude mať ani mobil je ako keby som mu povedala, že nebude chodiť. Aby si nespadol, neudrel sa, tak budeš ležať na posteli a až potom ťa vypustím. Ono však potom nebude chodiť. Naučí sa to oveľa ťažšie, ako by sa to naučilo prirodzeným spôsobom. Tieto deti sa narodili do spoločnosti, ktorá je digitalizovaná. Pre nich predstava nedigitalizovanej spoločnosti prakticky neexistuje.

A preto by sa mali naučiť vyrastať s digitálnymi technológiami v rozumnej miere. Teda nie extrémnym spôsobom ako tabletové pestúnky a podobne, ale nech sa deti v rozumnej miere dostávajú k počítaču a rodič vidí, že s ním robia kreatívne veci, čo môže byť aj hranie hier. Aj ja som bola skeptik, keď moja dcéra začala hrať Minecraft. Keď som ale videla, čo v tom ona dokáže vytvoriť, neoľutovala som jedinú minútu, ktorú pri tej hre strávila. Pre ňu to bol nádherný svet, ktorý vytvárala vlastnými rukami. Samozrejme nemôžeme očakávať, že dieťa bude počítač používať iba na učenie. Každé dieťa sa chce hrať. Treba teda nájsť kompromis. Moja kolegyňa napríklad mala so svojimi deťmi dohodu, že ku každej hodine, čo sa hrali na počítači, museli rovnaký čas tráviť vonku.

Fascinujú ma školy, ktoré zakazujú deťom mobily a tablety. Zakázať ich môžeme, ale dá sa tam vložiť taká pekná klauzulka, že mimo situácie, kedy to povolí učiteľ. Ja často na hodine potrebujem, aby si rýchlo niečo pozreli, vyhľadali. Od učiteľov ale počujem, že majú problém dostať sa do počítačovej učebne, lebo je stále vyťažená a na škole nie je dostatok počítačov. Na škole je počítačov dosť. Dnes má predsa takmer každé dieťa v taške smartfón. Učiteľ by teda mal na hodine vytvoriť priestor, kedy ho budú využívať. Deti potom budú vidieť, že to nie je zakázané, lebo všetci poznáme, že zakázané ovocie najlepšie chutí. Ak to bude deťom zakazovať, budú hľadať spôsoby, ako sa k tomu dostať a bude im robiť radosť, že to budú používať učiteľovi poza chrbát. Keď im ale ukážem, že to chcem používať v rozumnej miere, v rozumnej situácii a na rozumné veci, tak sa z toho stane samozrejmá vec v zmysle toho, na čo to aj má slúžiť.

Tieto deti sa narodili do spoločnosti, ktorá je digitalizovaná. Pre nich predstava nedigitalizovanej spoločnosti prakticky neexistuje.

My, ktorí sme s digitálnymi technológiami nevyrastali, možno niekedy nevieme nájsť tú mieru a nevieme s nimi pracovať efektívne. Spôsobom, ktorý popisujete vy, sa deti budú učiť, kedy je správny čas ich používať a kedy sa naopak vieme zaobísť aj bez nich.

A toto je presne niečo, čo sa veľmi ťažko dáme do osnov. To sú nadpredmetové kompetencie. Rozumné zváženie, kedy a ako digitálne technológie používať, sa dieťa učí iba priamo tým, že sa mu vytvárajú situácie, kedy ich môže použiť. Stredoškoláci sú podľa mojich skúseností otvorení tejto diskusii, maj veľmi zaujímavé názory a chcú ich konfrontovať. Keď však zistia, že učiteľa zaujímajú predovšetkým tie hard skills, tak sa časom prestanú pýtať. Keď sa im na to ale vytvorí priestor, tak chcú rozmýšľať aj nad inými aspektmi využívania technológií.

Priznávajú niekedy, že majú problém technológie rozumne využívať?

Niektorí to môžu pripúšťať. U dospelých ľudí panuje názor, že deti trávia strašne veľa času hraním alebo na internete. Aj moja dcéra trávi veľa času online a keď som sa jej spýtala, čo tam robí, zistila som, že si tam zháňa informácie – na youtube si zháňa návody na prácu v inom softvéri a podobne. Samozrejme, že to vyzerá, že trávi veľa času pri počítači, ale v reále získava informácie, ktoré sme my získavali v knižnici alebo v televízii, čo sú pre tieto deti mŕtve informačné kanály. My sa s tým musíme vysporiadať. Na internete dnes nájdem množstvo vecí, ktoré som za mlada nemala kde nájsť. Aj také hranie. Niekto napríklad povie, že je kam to spejeme, keď sa ľudia pozerajú na videá toho, ako iní ľudia hrajú počítačovú hru. Prídete však na futbalový štadión a pozeráte sa na to, ako futbalisti majú radosť z toho, ako behajú za loptou – aký je v tom rozdiel? Iba v tom, že raz sedím pri počítači a inde v hľadisku alebo pred televízorom.

Deti pozerajú veci, ktoré ich oslovujú a nesmieme byť takí skostnatení, že si budeme myslieť, že budú robiť veci tak, ako sme ich my robili pred 20 rokmi. Ja nechcem robiť veci tak, ako ich robili moji rodičia. Chcem robiť veci tak, ako sa robia v 21. storočí. Čiže, keď deti prídu na to, ako správne využívať technológie, netreba ich brzdiť, ale umožniť im rozvoj, pretože môžu prísť oveľa rýchlejšie s novými nápadmi, než sme boli my schopní na základe starých postupov alebo zdrojov.

Takto to znie veľmi optimisticky. Kam sa žiaci posunuli odkedy ste začali učiť?

V čase, kedy som nastupovala na strednú školu, čo bol myslím rok 2001, bola dostupnosť počítačov v domácnostiach, nehovoriac o mobilných telefónoch a podobne, veľmi, veľmi obmedzená. Mladí ľudí, ktorí prišli na strednú školu, sa tu učili nové veci, ktoré fakt nemali k dispozícii. Taká jemná exotika. Bolo to pre nich teda relatívne zaujímavé. Postupne sa ale doba dramaticky zmenila a deti majú v súčasnosti doma oveľa lepšie vybavenie aj prístup na internet. Chýba im ale myšlienka. Robia veľa vecí doma a do školy by mali chodiť kvôli tomu, aby získali podnety, nápady, ako využiť ten potenciál a materiálne zázemie, ktoré majú.

FOTO – Archív Živica

V porovnaní s hodinami pred 20 rokmi dnes nie sú počítače také exotické, o to náročnejšia je teda aj vaša úloha?

Ja tvrdím, že učiteľ informatiky je špeciálny jedinec, ktorý sa veľmi skoro dostane na pokraj vyhynutia. Je to kvôli tomu, že náročnosť toho, čo sa očakáva od učiteľa informatiky z pohľadu dynamiky, ktorá je na trhu – menia sa nástroje, postupy a to, čo som učila pred rokom už často neplatí – je neskutočne vysoká. Nehovoriac o tom, že učiteľ na škole často ako bonus dostáva ešte správu počítačovej siete, informačného systému a podobne. To ale vôbec nie sú učiteľské veci, to majú robiť administratívni pracovníci alebo technický personál a nie učiteľ, ktorý vyštudoval didaktiku a jeho hlavnou náplňou má byť vzdelávanie detí. Potom je tu ešte špeciálna kategória mamičiek učiteliek, ktoré idú na materskú dovolenku, po troch rokoch sa vrátia do školy a povedia, že na učenie informatiky sa už necítia. Ten výpadok za tri, prípadne päť rokov je pre ne tak neskutočne veľký, že samé cítia, že to už nedajú, neveria si. Veľmi skoro tak prichádzajú o jednu svoju aprobáciu a v súčasnosti je ťažké získať kvalifikovaných informatikov a informatičky, ktorí sú ochotní posúvať deti ďalej.

Mnohých určite láka odísť skôr do praxe a zarábať programovaním lepšie peniaze ako v škole. Deje sa to často?

Neviem posúdiť, ako často sa to deje, ale deje sa to. Práca učiteľa je ale trošku aj o tom, či to človek chce robiť. Stretla som sa s ľuďmi, ktorí prišli do školstva a zistili, že to nie je pre nich, tak odišli do firmy a sú tam spokojní. Je to individuálne. Sú aj mladší aj starší informatici, ktorých tá práca ozaj baví a napriek podmienkam, aké v školstve sú, ostávajú a snažia deti posúvať. Stretla som sa aj s ľuďmi, ktorí neprogramovali, no išli do IT firmy, kde ich preškolili. Potom to teda nie je o tom, že nám odchádzajú konkrétne informatici. Vymiera a odchádza nám jedna generácia učiteľov a neprichádza nová, čo je veľmi kritické, pretože gro výučby je už iba na tých profesijne starších kolegoch, ktorí do päťdesiatky zo školstva neodišli a už asi ani neodídu (smiech). Počty mladých ľudí, ktorí chcú ísť študovať učiteľstvo informatiky sú strašne, strašne nízke. Ťažko očakávať od študentov, ktorí nie sú nadšení tým, čo sa učia na informatike na strednej škole, že pôjdu študovať učiteľstvo tohto predmetu. Je to taký začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko dostaneme von.

Vám sa podarilo na Gymnáziu Sv. Edity Steinovej zvýšiť percento maturantov z informatiky z nuly na asi 20 % ročníka. Čo si myslíte, že bolo v tomto kľúčové v tomto úspechu?

Jedna vec môže byť prístup a ja tvrdím, že sú to aj témy. Téma je niečo, čo pohltí žiaka, keď sa s ňou identifikuje. A keď zistí, že sa jej vie venovať aj prostredníctvom informatiky, tak pochopí, že je to preňho isté smerovanie do budúcnosti. Nie všetci moji maturanti išli na vysokú školu informatického smeru. Mnohí išli na novovznikajúce blízke odbory, ktoré využívajú medzipredmetové poznatky. Toto bolo pre mňa veľmi dôležité. Napríklad, keď mi žiak povedal, že chce ísť študovať medicínu, ale chce si urobiť maturitu aj z informatiky, lebo ho to baví a vidí možnosť, ako ju využiť aj v medicíne. Keď človek podchytí práve takýchto driemajúcich žiakov, ktorí sa orientujú radšej iným smerom a ukáže im, že informatika môže byť napríklad nástroj aj pre umelcov, tak to funguje. Pre žiakov sú teda zaujímavé témy a keď zistia, že sa dajú robiť s informatikou, tak ju neodsúvajú na vedľajšiu koľaj. Toto som sa snažila mojim študentom vštepovať a preto bol ten záujem taký prirodzený.

Ťažko očakávať od študentov, ktorí nie sú nadšení tým, čo sa učia na informatike na strednej škole, že pôjdu študovať učiteľstvo tohto predmetu. Je to taký začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko dostaneme von.

Čiže to, že na väčšine škôl žiaci a už vôbec nie dievčatá k informatike príliš neiklinujú, je dané tým, že ich učitelia sa zameriavajú predovšetkým na tú abstraktnú informatiku a programovanie a nedávajú do toho tú tému?

Áno, tlačíme na pílu v tom smere, kde akosi nie je až taký záujem. Keď niekomu poviete, že používame hlavne matematiku, tak to nie je také zaujímavé. Je to skôr demotivujúce. Moji študenti, ktorí boli umelci, si okrem maturity z informatiky vzali aj maturitu z matematiky, lebo chceli byť v programovaní ešte lepší. Medzi svojimi spolužiakmi na umeleckej vysokej škole boli jediní, ktorí mali takúto maturitu. Pre nich potom teda aj tá matematika bola ľahšie zvládnuteľná, lebo im dávala zmysel. Nebolo to teda niečo abstraktné, predmet pre predmet, ale využívali to na niečo konkrétne, čo ich oslovilo. My teda teraz tlačíme príliš na pílu abstraktného programovania, ale mali by sme otvoriť možnosti aj pre tých ináč rozmýšľajúcich, umožniť im nazrieť tam a nájsť si v tom časť, ktorá ich osloví.

Pamätám si moje hodiny informatiky, na ktorých sme sa učili programovať a jediné, čo mi z toho ostalo v pamäti bolo blikajúce biele písmenko na čiernej obrazovke. Vy používate na programovanie aj mikrobity. Viete nám ich priblížiť?

Nielen mikrobity, ale physical computing, teda fyzické programovanie, čo je nová oblasť vecí, ktoré sú chytiteľné do ruky, majú rôzne senzory a deti dokážu z týchto zariadení vytvoriť nové celky. Keď sme chodili do školy, tak sme mali vstupné zariadenie klávesnicu, myš, mikrofón a výstupné boli obrazovka a tlačiareň. Dnes môže byť vstupné zariadenie doslova čokoľvek. Tieto hračky dokážem zabudovať do plyšovej hračky a viem tak vyrobiť hračku, ktorá rozpráva, keď sa jej človek dotkne. Je to teda niečo, čo v deťoch doslova pumpuje kreativitu a dáva im možnosť pochopiť, ako fungujú veci okolo nich. Toto je veľmi silný moment, pretože sa nestrácajú v tom abstraktnom svete skrytom v skrinke za displejom, ale majú to v ruke, pracujú s tým a ono to reaguje. Sú to veľmi prínosné nástroje pre deti k tomu, aby sa začali orientovať technickým smerom, myslieť produktovo.

Keď teda odpustím od toho abstraktného a prejdem ku konkrétnemu produktu, na ktorý sa dieťa zameriava, tak do toho vpadne, chce vytvoriť nové zariadenie, chce sa ním pochváliť. Je to veľmi jednoduché zariadenie, ktoré mu umožňuje zažiť úspech a ten ho potom v ďalších krokoch živí. Nielen physical computing, ale aj mnohé programátorské prostredia umožňujú programovať príbehy, hry a podobne, čo je na hony vzdialené tomu, na čo si pamätáme my z čias, keď sme sa učili programovať. A toto je to, čo deti potrebujú. Ony sú zrodené pre instantný úspech, ktorý si potrebujú zažiť. Urobia hru a chcú sa ju zahrať, čo ich okamžite posúva ďalej. Často sa mi stáva, že mi po hodine deti povedia, že veď sme vôbec neprogramovali. To dieťa takto neprechádza bolestivým prerodom do pozície programátora. Myslím, že ani Komenský by sa tomu nebránil, keď tvrdil “škola hrou” – pri programovaní sa človek tiež môže hrať.

Cestou, ako deťom priblížiť programovanie je aj používanie nástrojov na physical computing. FOTO – Archív Živice

Mnohí si neuvedomujú, že programovanie môže byť aj zábava a dá sa deťom priblížiť aj takouto hravou formou. Je táto metodika ale bežne dostupná na slovenských školách?

Už máme školy, kde si uvedomili, že toto je cesta, ktorou sa uberať. Teraz je iba problém, ako k tomu pristúpia jednotliví učitelia, pretože podľa mňa zlomový element v celej transformácii bol a je aj bude učiteľ. Ak bude tomu otvorený, tak sa tam mnohé školy dostanú, ale možno budeme musieť počkať, kým jedna generácia pôjde do dôchodku a nahradí ju nová. Tieto technológie sú ale dostupné a často vyžadujú takmer nulové investície.

Sama školíte učiteľov informatiky. Ako by ste ich charakterizovali? Chcú sa zlepšovať?

Tí, ktorí chodia na vzdelávanie sú tí, ktorí chcú na sebe pracovať a ísť s dobou. Ja som za to strašne vďačná a viem, že pre nich, tak ako to bolo pre mňa, je nesmierne dôležité stretnúť sa s inými učiteľmi a zdieľať nápady. Na druhej strane, problém ostáva u učiteľov, ktorí sú spokojní a nemajú potrebu sa posúvať. Veľkým problémom ostáva situácia na základných školách, kde majú často učitelia informatiku do počtu a nie je to ich hlavný predmet. Keď teda máte 16 hodín matematiky a k tomu vám dajú pár hodín informatiky, nemáte čas sa jej venovať tak, ako by potrebovala. No a potom sú tu učitelia supermani, ktorí sú presvedčení, že učiteľ informatiky dokáže osloviť deti iba svojimi nepriestrelnými vedomosťami zo všetkého. Slovenské IT firmy nemali tak nadšených a šikovných programátorov, akými by niektorí naši učitelia chceli byť. Musia byť najlepší administrátori, najlepší vo všetkých nových produktoch, ale ukazuje sa, že zabúdajú na to, že v prvom rade by mali byť dobrí učitelia.

Deti už dnes neoslovuje učiteľ, ktorý zhltol všetku múdrosť sveta a je neomylný, úplný google. Ony potrebujú učiteľa, ktorý ich nakopne, ktorý ich nadchne a dokážu mu prepáčiť aj niektoré veci, ktoré nevie. Ja som rada, keď ma žiak niečo na hodine naučí, lebo ho vtedy spoznávam v úplne inom svetle. Ak sa teda prestanem tlačiť do pozície absolútneho odborníka na všetky IT oblasti, ktoré existujú, ostane mi čas na to, aby som snažila byť v prvom rade človek, ktorý sa snaží zamerať na veci, ktoré oslovujú deti. Pretože to je moja cieľová skupina – nie firemný klient, ale deti v škole. Nájdem teda priestor na to, aby som sa vzdelával v prvom rade vo veciach, ktoré sú pre deti atraktívne a priblížia ma k nim.

Toto si musia niektorí z učiteľov naozaj uvedomiť, pretože potom prechádzame do encyklopedizmu, v ktorom niektorí starší, ale aj mladší učitelia vyrastali. To je taká choroba nadšeného učiteľa, ktorý je presvedčený, že za rok musí na svojich žiakov preniesť to, čo sa on učil päť rokov na vysokej škole. Ale to sú deti. Ony nepotrebujú mať všetky tieto poznatky. Potrebujú mať radosť z toho, že sa naučia niečo nové a chcú ísť ďalej. Ak by to totiž bolo také jednoduché, že by nám stačil učiteľ google, tak by sme mali strašne veľa maturantov, ktorí by chceli z informatiky chceli maturovať, ale nie je to tak. Aj učitelia si teda musia uvedomovať, že toto nie je to, čím deti ohúria.

Deti už dnes neoslovuje učiteľ, ktorý zhltol všetku múdrosť sveta a je neomylný, úplný google. Ony potrebujú učiteľa, ktorý ich nakopne, ktorý ich nadchne.

Okolo 50 % učiteľov informatiky na Slovensku nie sú učitelia informatiky, ale tento predmet sa im dostal akosi do počtu. Chodia sa aj oni ku vám vzdelávať? Aké sú možnosti pre nich, ak sa chcú zlepšovať?

Je tu skupinka ľudí, ktorí sú z úplne iného smeru, ale sú otvorení, nadšení a dokážu to nadšenie posunúť deťom. Hľadajú každú možnosť, kde sa dá niečo naučiť. Mám ich veľmi rada, pretože práve to, že prichádzajú z iných oblastí, im umožňuje myslieť out of the box. Pozerať sa na tú informatiku cez iné témy, hľadať tam nové veci, ktoré deti oslovia. A potom je tu skupina, ktorá to berie ako povinnosť – naučila sa word, excel, skicár a vyhľadávanie na internete a pre deti zabezpečí bezpečné prostredie, teda teplo, ticho a internetové pripojenie, aby mohli hrať počítačové hry a tráviť úplne zbytočne jednu hodinu týždenne v škole na hodine informatiky, ktorá ich nikam neposúva.

Títo učitelia bohužiaľ nemajú potrebu niečo nové sa naučiť a prejsť napríklad na programátorský jazyk. Je to ale chyba systému, keď sa povie, že každý učiteľ vie robiť s počítačom, tak bude každý aj vedieť učiť informatiku. Práve tým, ako sa rýchlo menia technológie, postupy a nástroje, hocikto informatiku učiť nemôže. Deti potom učiteľov často preskočia. V prvom rade tam teda musí byť učiteľ, ktorý to nerobí len ako doplnok, ale je to preňho dôležité. Ja osobne viem, koľko času mi zaberá hľadanie nových aktivít, prístupov a nástrojov, pri ktorých si deti povedia, že wau, toto som ešte neskúšal.

Práve tým, ako sa rýchlo menia technológie, postupy a nástroje, hocikto informatiku učiť nemôže. FOTO – Archív Živice

Pre niektorých z týchto učiteľov je možno aj strach sa prihlásiť na takéto vzdelávanie, lebo sa boja ukázať svoje možné nedostatky. Čo by ste im odporučili, aby sa nebáli skúsiť učiť inak?

Vo všeobecnosti by sa učiteľ nemal báť priznať, že niečo nevie. To je predsa prvý krok k tomu, aby som sa mohol posunúť ďalej. Osobná spokojnosť a komfortná zóna je to, čo nás zabíja a vyčleňuje nás z progresu. Keď som v komfortnej zóne, nemám dôvod nikam napredovať a myslím si, že v tom mojom vesmíre, kde som jeho najspokojnejším stredom, je to úplne v poriadku. Ono to ale nie je v poriadku. V okamihu, keď má učiteľ pocit, že musí so žiakmi súťažiť o to, kto bude rýchlejší a bude viac vedieť, nebude s nimi stíhať. Musíme si priznať, že tieto deti sú digitálne naspeedované, jednoducho sú inde. Musím sa teda naučiť s nimi vychádzať ako so spolupracovníkmi v kolektíve. Viem im niečo ukázať  a musím byť otvorený tomu, že deti niečo zas ukážu mne.

Ony nemajú problém akceptovať, že učiteľ niečo nevie, ak si nerobí autoritu na základe množstva poznatkov a toho, že on riadi celú triedu. Aj teraz počas korony to boli práve deti, kto naučil učiteľov robiť s technológiami. Učiteľom z toho nespadla žiadna svätožiara z hlavy, len ukázali, že sú ľudskí a snažia sa učiť, posúvať ďalej. Keď deťom ukážem, že robiť chyby znamená uvedomiť si ich a učiť sa ich odstraňovať, tak budú ochotné mi pomôcť. Preto je pre mňa práca s deťmi nesmierne inšpiratívna. Veľmi veľa vecí ma učia. Snažím sa im odovzdávať to, čo viem ja a čerpať od nich to, čo vedia ony. To je systém tímovej práce. Nikto sa nesmie vyčleniť a práca na hodine, obzvlášť na hodine informatiky, musí byť doslova ako tímbilding. Učiteľ a žiaci dokopy sa učia navzájom. Ak sa učitelia nebudú báť ísť do tímu so žiakmi, tak sa nemusia báť stať sa ani súčasťou tímu iných učiteľov, ktorí sa chcú stať súčasťou tímu so svojimi žiakmi.


Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
 Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.

telekom

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

5 šarišských trikov pre učiteľov

Ako rodič viem, že sa nás na to, či máme počítač, aké máme pripojenie, dáta a podobne nik nepýtal. Ani na jar. Ani teraz. A to máme šťastie, že máme s manželom obaja prácu, sme „stredná trieda“ s jedným dieťaťom.

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.