fbpx
Spoločnosť

ZKH: Na Facebooku mi želali rozštvrtenie, Instagram je oveľa láskavejší (+podcast)

V budúcnosti si ľudia budú čítať konkrétneho autora, ktorého poznajú, komu dôverujú. Najmä v tomto marazme hoaxov a fake news bude hrozne podstatné vysvetľovať ľuďom, ako premýšľaš a ukazovať im, ako pracuješ. A tým, že s tebou už majú nejaký vzťah dôvery, tak to budú brať inak, ako keby si to prečítali nepodpísané, aj keď pod veľkou značkou, hovorí o budúcnosti médií a ich vzťahu ku sociálnym sieťam novinárka a instagramerka Zuzana Kovačič Hanzelová. Prečítajte si viac v rozhovore alebo vypočujte v podcaste zo série Technológie – ON či OFF.


Ty si novinárka a zároveň si veľmi aktívna na sociálnych sieťach, kde máš veľký dosah a vplyv. Čo je v dnešnej dobe podľa teba účinnejší nástroj?

Podľa toho, čo je tvoj cieľ.

Informovať.

Stále sú určite primárne médiá, ale najmladšia cieľovka nie je tradičným konzumentom denníka SME či televízie a práve oni čerpajú veľa informácií na sociálnych sieťach. Som zvedavá, či sa to u nich bude meniť s vekom. Bude zaujímavé to sledovať, ale zatiaľ to nevie nikto predpovedať. Táto skupina mi často hovorí, že vidí iba na Instagrame, čo tam človek dá. Nečítajú správy, ale sledujú len to, čo im vyhodí Facebook, čo býva dosť nebezpečné, lebo algoritmus ti ukazuje len to, čo sa ti páči. Čiže neuvidíš správy, ktoré sú možno podstatné pre tvoj život, lebo algoritmus to vyhodnotí tak, že toto ti zrovna neukáže.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:

Čo bolo pre teba motiváciou, aby si začala so sociálnymi sieťami? Išla si s davom?

Nemám pocit, že som išla s davom. Teraz sa trochu pochválim, ale mám pocit, že som to detekovala ešte skôr a začala som na tom cielene pracovať. Nebola to teda náhoda, povedala som si, že to je môj cieľ. Najprv som desať rokov dozadu začala s Facebookom a keď ma začal hrozne unavovať, lebo sa tam koncentrovalo hrozne veľa hejtu, tak som nejak päť – šesť rokov dozadu presedlala čiastočne na Instagram. Najprv som to len tak sledovala a potom som začala skúšať, čo funguje, čo nefunguje a postupne som rástla aj s mojimi followermi. Ja si tam budujem vlastnú značku. To je čisto sebecky podstatné, pretože čím silnejšiu máš značku, tým viac peňazí si môžeš vypýtať, tým atraktívnejší si pre zamestnávateľa.

Druhá vec je potom to, že vieš odkomunikovať témy, ktoré by možno neboli na reportáž v spravodajstve. Ja takto napríklad komunikujem často otázku chudoby, podporujem mimovládky, ktoré pracujú s Rómami a vylúčenými komunitami. To nie je niečo, čo viem urobiť v reportáži, lebo tá má byť nestranná, objektívna, spravodajská a toto je iný druh informácie, ktorá mi možno v spravodajstve chýbala a zároveň je to niečo, čo by som chcela robiť. Zároveň tam zdieľam aj môj osobný život, lebo každý, kto robil v televízii, je tak trochu exhbicionista, čiže toto ti dáva taký trochu egotriperský rozmer (smiech).

Pristupuješ v zmysle novinárskej objektivity inak ku svojej denníkovej práci a inak ku sociálnym sieťam?

Nie. To je podľa mňa dôležité, no nemajú to tak všetci novinári. Ja to mám ešte z verejnoprávnej televízie nastavené tak prísne, že nedám na sociálne siete niečo, čo by som si nevedela obhájiť v práci. Ľudia ma na Instagrame nevnímajú večer ako Zuzanu Kovačič Hanzelovú a ráno ako novinárku Hanzelovú. Stále som pre nich novinárka. Takže si na Instagram, napriek tomu, že je to môj súkromný účet, nemôžem postnúť, že mám “fever night” s kamoškami a opité tam tancujeme, to sa nehodí a nebolo by to správne. Musím stále myslieť na to, že je to kanál oficiálny, aj keď neformálny. Je to miesto, kde komunikujem s čitateľmi, divákmi a nedá sa to teda oddeliť.

Ja to mám ešte z verejnoprávnej televízie nastavené tak prísne, že nedám na sociálne siete niečo, čo by som si nevedela obhájiť v práci.

Nechýba ti niekedy luxus bežných ľudí, ktorí majú osobný súkromný profil, na ktorom tieto veci zdieľať môžu a môžu byť otvorenejší?

Vôbec. Ja zdieľam väčšinou pozitívne veci a toto by ma akurát nútilo sa zbytočne zaoberať negatívnymi vecami. Keby som mala taký súkromný profil, tak by som si možno zanadávala na hento a na tamto, ale takto sa sama zregulujem. Mám teda pocit, že ma to nejako neobmedzuje a zároveň mi to dáva obrovskú silu. Prináša mi to viac pozitív ako negatív.

Prináša ti to aj benefity v práci?

Jednoznačne. Jednak tam vieš boostnuť svoje videá a články a pozrie si ich potom aj niekto, kto by si ich inak nepozrel. Tiež mám fantastický kontakt s followermi, ktorí mi buď sami dávajú tipy, alebo keď hľadám napríklad študenta v krajine, ktorá má lockdown, tak mi to stačí dať na Instagram. Keď to vieš používať na novinárčinu, vie ti to veľmi pomôcť. Dostávaš tiež dobrý feedback v tom, či je tvoja robota zrozumiteľná. Často sa nám novinárom stáva, že máme prevádzkovú slepotu – sme v nejakej téme veľmi hlboko, napíšeme článok, no niekto mu nerozumie. Tvoji followeri ti veľmi úprimne napíšu, keď niečo nepochopia. Podľa toho aj vidíš, ako máš lepšie robiť svoju prácu tak, aby fungovala aj u  bežného človeka, čím nemyslím nič negatívne, ale nie každý žije nejakou kauzou päť rokov v kuse do úplných podrobností. Treba sa naladiť na myseľ človeka, ktorý má robotu, deti a nestíha tie veci sledovať do takých podrobností.

Akým spôsobom používaš Instagram? Používaš bežné nástroje či aj nejaké externé nástroje? Sleduješ, čo bolo úspešné a malo dosah? Prispôsobuješ sa tomu?

Čísla vôbec nesledujem. Toto mám ešte z verejnoprávnej televízie, kde som sa odmietala riadiť číslami o tom, kto kedy prepol a podobne, lebo to ani nebol cieľ verejnoprávnej televízie. Ale napríklad moja kamarátka Gabika Kajtárová to sleduje stále, pozerá, koľko ľudí ju followlo a opačne. Ja toto nesledujem, robím to absolútne pocitovo a zatiaľ sa mi to celkom vyplatilo. Čo sa týka nástrojov, tak nie som typ, ktorý by bol perfekcionista a mal krásny Instagram. Pramení to aj z mojej povahy, že proste nie som ochotná venovať tomu toľko času, aby to bolo aj krásne. Snažím sa to robiť efektívne. Keď ale robím top správy dňa alebo vysvetľovacie storky, tak ma Adam Valček a Viktor Vincze, ktorí sú takí geekovia na tieto všetky appky a technológie, naučili, aké appky používať.

Platím si appku Mojo, ktorá mi robí top správy dňa – mám tam mustru, do ktorej nalejem fotky a text a celé to pekne vyzerá. Potom mám aj appku, ktorá sa volá Canva, ktorú si tiež platím, a v nej robím tie vysvetľovacie storky na nejaké kauzy a podobne. To ušetrí človeku strašne veľa času. Potom som si googlila, či existuje spôsob, ako postovať z počítača storky na Instagram a objavila som plugin do prehliadača, ktorý vie postnúť statické obrázky, čo mi tiež dosť uľahčilo život. Občas teda pogooglim nejaké fóra a pozriem si, aké rady má milión ľudí, ktorí to robili predo mnou. A dosť ľahko sa to vyhľadáva. Keď si dáš do googlu najlepšie tools pre instagramerov, tak ti vyjde top desať tipov a máš to.

Spomínala si, že si začínala s Facebookom. Aký máš k nemu dnes vzťah?

Mám taký love-hate relationship s Facebookom. Využívam ho, pretože je to na Slovensku stále veľmi dôležitá platforma. Mám ho ale v takom hybernovanom móde, pretože na to, aby si získaval sledovateľov, musíš postovať pravidelne a nemôžeš mesiac nič nepostnúť. Ja som ale v nejakom bode došla do stavu, že už mám sledovateľov dosť a tak je pravda, že algoritmus moje príspevky dnes zverejní menej ľuďom, ako keby som publikovala pravidelne. Väčšinou tam však dávam niečo, čo je virálne. Už mám na to za tie roky celkom dobrý odhad. Používam ho vyslovene na témy, ktoré majú veľa textu a nie je možné ich dať na Instagram. Musí to byť bomba, vážna téma, aby to bolo zdieľané, takže takéto veci tam dávam. Instagram ale používam denne.

Vyhovuje ti viac?

Podstatne. Je to oveľa láskavejšia platforma. Moja teória je, že je to preto, lebo gro obsahu tvoria stories, na ktoré sa dá odpovedať iba tak, že ti niekto pošle správu, ktorú vidíte iba vy dvaja. Zväčša ti teda ľudia nepíšu také hrozné veci ako na Facebooku, kde sa predvádzajú, lebo všetci vidia, ako ti naložili a dávajú si potom páčiky za to, akí sú super hejteri. Na Instagrame ti ľudia napíšu správu, ktorú vidíš iba ty a preto nemá zmysel to nejako významne roztáčať. Tým pádom tam odpadajú takí tí exhibicionisti, ktorí ti prídu niečo vytmaviť a vyventilovať sa. Sem tam mi príde nejaká blbá správa, ale je ich oproti Facebooku tak strašne málo, že je to super láskavé.

Neznamená to však, že ti na Instagrame ľudia nepovedia iný názor, ale je to tam oveľa slušnejšie. Mňa Facebook strašne frustroval, pretože som vždy riešila feministické a rómske témy, čo koncentruje úplne to najhoršie z najhoršieho v tejto krajine. Mávala som na mojom profile nájazdy fašistov a rôznych tých alternatívnych komunít, ktoré mi želali rozštvrtenie a znásilnenie. Vtedy mi tri dni pípali notifikácie iba takýchto hrôzostrašných správ a toto sa mi na Instagrame ešte nikdy nestalo.

Mávala som na mojom profile nájazdy fašistov a rôznych tých alternatívnych komunít, ktoré mi želali rozštvrtenie a znásilnenie.

Tak, ako si sa presunula z Facebooku na Instagram, pozeráš sa niekam ďalej? Máš napríklad TikTok?

Dúfam, že nie (smiech). Ak si budem musieť nainštalovať ešte aj TikTok, tak už neviem. Zatiaľ nestíham ďalšiu sieť a nemám pocit, že by mi ubiehal nejaký vlak, takže TikTok nemám a ani som si ho nikdy nestiahla, aby som si ho pozrela. Možno ma to ešte len čaká, nevylučujem to, ale zatiaľ nemám pocit, že on bude to, čo nahradí Instagram. Keď taký pocit začnem mať, tak si ten TikTok nainštalujem a aspoň sa naňho pozriem. Je ale hrozne zaujímavé, že mám ešte len 32 rokov a už na sebe cítim, ako starnem, že sa mi nechce každé dva roky si sťahovať novú appku a prispôsobovať sa jej. Ako sa potom musia cítiť takí šesťdesiatnici? Musí to byť pre nich ťažké, tie technológie sa menia tak strašne rýchlo, že v nejakom bode s nimi asi jednoducho stratia krok.

Spomenula si aj Twitter, čo je ďalšia sociálna sieť veľmi populárna vo svete, no na Slovensku nie. Chýba tu?

Ja si nemyslím, že chýba. V Česku to napríklad novinári aj politici veľmi používajú, tam to veľmi fičí. Čím ďalej, tým mám ale silnejší pocit, že nám tu nechýba žiadna ďalšia sieť, lebo každá koncentruje hejt, len iným spôsobom. Ja Twitter mám, ale aktívne ho nepoužívam. Počúvame teraz veľa podcastov o cancel culture, hejte a polarizácii v spoločnosti a veľa z toho spôsobuje Facebook aj Twitter. A síce sa k Trumpovým tweetom a klamstvám stavajú zdanlivo odlišne, sú to úplne rovnaké problémy. Čiže možno by to prinieslo nejaké malé pozitíva, ale viac negatív. Nemám teda nejaký pocit, že tu chýba Twitter.

Ako vnímaš svojich followerov? Je to bublina?

Absolútne. Nie je to homogénna masa, ale je to láskavá bublina (smiech). Je to taká sieť, kde ťa strašne veľa ľudí chváli a potom si treba dávať pozor na egotrip. Ľudia sú tam hrozne milí, každý ti hovorí, aký si fantastický a vôbec to nemusí byť pravda, lebo na Instagrame vidia len výsek reality a väčšinou je to to pozitívne. Samozrejme im neukazujem, keď na niekoho vrieskam v práci. Nie je to teda homogénna masa, ale zväčša sú láskaví, aspoň tí moji. Musím povedať, že priťahuješ takých ľudí, aký máš obsah. Mne sa vďakabohu podarilo pritiahnuť takú komunitu, že keď som napríklad teraz zbierala tablety z Dobrého anjela, tak mi prišlo 50 tabletov, čo mali ľudia v šuflíkoch. Alebo vždy, keď som v Prahe a napíšem, či sa niekto so mnou nestretne, tak sa ohlásia úplne cudzí ľudia, sadneme si na pivo spolu a vždy je to hrozne super.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Zuzana Kovacic Hanzelova (@zuzanahanzelova),

Nejakým spôsobom sa mi podarilo skoncentrovať créme de la créme. Sú to väčšinou hrozne fajn ľudia. Sú medzi nimi úplne mladí, ale aj starší. Mala som zo začiatku viac mužov ako žien, teraz mám 2 tretiny žien a tretinu mužov, aj kvôli tomu, že riešim veľa ženských tém. Keď som dokonca s malou dušičkou komunikovala témy o vylúčených komunitách, tak som očakávala, že to bude hrozné, tak ako na Facebooku, ale bola som veľmi milo prekvapená. Veľa ľudí mi písalo, že sa nad tým zamyslelo, že je to veľmi zaujímavé a prišlo mi len veľmi málo správ, že tak si ich nasťahuj domov. Na Facebooku bola takýchto správ pri utečencoch alebo Rómoch drvivá väčšina.

Máš tam aj láskavých kritikov, ktorí majú iný názor ako ty a snažia sa s tebou diskutovať?

Áno, aj keď nie na všetko mám čas. Keď som mala do 15-tisíc followerov, tak som sa so všetkými tak priebežne bavila. Teraz sa to už nedá. Vyberám si správy, ktoré ma niekam posunú. Keď mi príde nejaká zaujímavá otázka na môj názor, alebo prečo som niečo nejak urobila, tak sa s nimi rada bavím. Včera mi zrovna písal jeden chalan, že čítal vo Forbse, že pes má rovnakú uhlíkovú stopu ako SUVčko. To sa mi veľmi nechcelo veriť, tak som ho vyzvala, aby mi poslal ten článok a debatovali sme o tom, lebo to nebolo úplne jednoznačné. To je napríklad téma, ktorá mi ani nenapadla – že môj pes má nejakú uhlíkovú stopu. Je pravda, že žerie granule a míňam sáčky, do ktorých zbieram jeho hovienka, ale takto som nad tým nikdy neuvažovala. Niekto mi teda vie doniesť aj tému, ktorú dosť možno jedného dňa využijem aj v práci a budem nad tým rozmýšľať inak. Ale nedá sa to robiť so všetkými.

Je podľa teba pre súčasného novinára nevyhnutné mať sociálne siete a byť na nich aktívny? Máš napríklad kolegov, ktorí ich odmietajú?

Samozrejme. Podľa mňa je to o tom, v akom type média robíš a akú chceš mať v médiách budúcnosť. Ak robíš v tradičnom type média, ako je televízia, tak nemáš pocit, že toto musíš nevyhnutne robiť. Je to ale možno krátkozraké, lebo televízia o desať rokov možno ešte bude, ale možno už bude fungovať v menšom. Vždy je dobré myslieť na viac ako dva roky dopredu. Ja si myslím, že je to budúcnosť novinárčiny, ale nie v tom zmysle, že musíš zdieľať súkromný život tak ako ja. Ja som svojím spôsobom extrém, nie každý je taký extrovert.

V budúcnosti si ľudia nebudú čítať Denník Pravda, ale konkrétneho autora z tohto denníka, ktorého poznajú, komu dôverujú. Najmä v tomto marazme hoaxov a fake news bude hrozne podstatné vysvetľovať ľuďom, ako premýšľaš a ukazovať im, ako pracuješ. A tým, že s tebou už majú nejaký vzťah dôvery, tak to budú brať inak, ako keby si to prečítali nepodpísané, aj keď pod veľkou značkou ako Pravda alebo Trend. Toto bude podľa mňa budúcnosť novinárčiny. Treba si budovať dôveru s čitateľmi tak, že im veci vysvetľuješ. Stojí ťa to nejaký čas, ale nemusíš odpovedať na ľuďom po jednom, ale urobiť napríklad hodinové vysielanie, v ktorom odpovieš na všetky otázky. Je to niekedy ťažké, lebo aj ja dostanem otázky, ktoré sú nepríjemné, ale podľa mňa je toto budúcnosť. Myslím si, že o desať rokov už budú na sociálnych sieťach všetci novinári. Dúfam. Podľa mňa je to dobrá vec.

V budúcnosti si ľudia nebudú čítať Denník Pravda, ale konkrétneho autora z tohto denníka, ktorého poznajú, komu dôverujú.

Na sociálnych sieťach nemajú veľký dosah vonkoncom iba novinári, medzi influencermi je široké zastúpenie rôznych ľudí z rôznych oblastí a nie všetci poznajú novinárske zásady, alebo nie všetci rozmýšľajú nad tým, čo zavesia na sociálnu sieť tak, ako by rozmýšľal novinár. Chýba podľa teba influencerom zodpovednosť?

Nemám ten pocit, lebo väčšina tých najväčších na Slovensku cíti tú zodpovednosť a je tam len pár absurdít, ktorým je to úplne jedno. Napríklad ľudia, ktorí sledujú Zuzanu Plačkovú by nikdy nesledovali mňa, nám sa tie skupiny jednoducho neprelínajú. Mám ale pocit, že aj dokonca všetky tie mamičky fitnessky síce rozmýšľajú inak ako novinári, ale robia to zodpovedne a majú to premyslené, aj keď nie so všetkým súhlasím. Čo si občas všímam u tých mladších influencerov a súvisí to podľa mňa s vekom, je, že majú spolupráce so značkami alkoholu alebo cigariet a pritom ich sledujú trinásťročné deti. Ale to si myslím, že je mladosť pochabosť a keď budú mať 27, budú sa na to pozerať inak. Je to vidieť na Gogovi, Explovi, Mome a Lucipuk, že dnes nad tým úplne inak premýšľajú a svoj hlas využívajú na dobré veci. Podľa mňa je teda iba pár ľudí, ktorí sú nezodpovední.

Kto ti na sociálnych sieťach chýba?

Na Instagrame mi chýbajú ženy, ktoré by robili niečo iné ako cvičenie, varenie a to, že sú matkami. Nie sú tam právničky, alebo minule som šéfovi jednej banky hovorila, že by mu niekto mohol robiť Instagram, ako vyzerá deň bankára. Chcela by som vidieť, ako vyzerá deň ministerky alebo advokátky. Chýba mi tam teda zastúpenie žien, ktoré nie je o beauty, fashion a fitness. Ja tieto témy okrem cvičenia, keďže mám prasknutú platničku a je to súčasť mňa, zámerne neviem komentovať, aj keď mám rada makeup. Ja sa nechcem takto pozicionovať, je veľmi veľa šikovnejších žien, ktoré už obsadili tento segment a nechcem, aby si každý myslel, že čo žena na Instagrame, to nevyhnutne musí znamenať, že miluje topánky, lakuje si od rána do večera nechty a maľuje sa.

Chýba mi teda bohatšia škála povolaní v ženskom spektre. V tom mužskom je to trochu lepšie, aj keď ani tam napríklad nepoznám nikoho okrem ozajstných celebrít, ktorí by pokrývali svoj život takýmto spôsobom. Život Elona Muska podľa mňa ľudí zaujíma a určite by ich zaujímal aj život niekoho menej známeho. Napríklad minister školstva Branislav Gröhling teraz dosť pokrýva svoj život, robí si tie bundáše, teda chleba vo vajíčku, ukazuje, kedy vstáva a ako trávi svoj čas, a to je pre mňa zaujímavé. Okrem neho sú to ale väčšinou len celebrity.

Šíriš v tomto smere osvetu? Snažíš sa vplyvných alebo zaujímavých ľudí presvedčiť, aby boli aktívni na Instagrame?

Presviedčam moje kamošky novinárky, to sa mi aj podarilo. Potom ešte robím to, že keď niekto z influencerov, s ktorými sa poznám, postne niečo, čo mi vyslovene vadí – ako alkohol, cigarety či morálne otázky – tak im napíšem, že toto fakt nie. Je taký komik, ktorému furt nakladám za cigarety, že prečo im robí reklamu. Potom som raz písala známemu človeku, ktorý sa fotil s osobou z rodiny mečiarovských privatizérov, lebo tá história je fakt zlá. Takže občas im takto napíšem.

Podľa čoho si ty vyberáš, čo budeš sledovať na sociálnych sieťach?

Dám väčšinou follow a keď ma to nezaujme za tri dni, tak dám unfollow. Dala som unfollow skoro všetkým, ktorí robili reklamu na alkohol, to mi veľmi vadí. Inak som si vystavala Instagram tak, že tam mám varenie, jogu, novinárov z celého sveta, médiá a potom rôzne odchýlky, ktoré ma nejakým spôsobom zaujmú. Napríklad projekt Ballerina Farm, čo je balerína, ktorá má vyštudovanú prestížnu baletnú školu v Amerike a už počas školy mala dieťa, lebo vždy túžila mať veľkú rodinu. Potom sa presťahovali do Utahu, kde majú gigantickú farmu a už sa jej narodilo šieste dieťa. Veľmi pekne a skutočne popisuje, ako žijú farmárskym životom. Robí to samozrejme aj pre biznis, ale robí to tak krásne, že ja by som síce v živote nechcela žiť na farme a už vôbec nie v Utahu, ale fascinuje ma, aké je to zaujímavé.

Merítko teda väčšinou je, aby ma to v niečom podnecovalo. Aby to mi to rozšírilo obzor, ktorý ja nemám. Hrozne veľa som dala unfollow ľuďom, ktorí postovali o tom, že aha, aká som krásna a sme na drahej večeri. Taká prázdnota ma hrozne nebaví, že sa nič o tom človeku vlastne nedozvieš, len vidíš ten krásny povrch verzus peniaze. Mám rada ľudí, ktorí ukazujú, že moje deti teraz vreštia a chcem ich zabiť. Lebo rodičovstvo nie je len o tom, že krásne bábo spinká v perinke. Mám rada skutočné veci, ktoré ti dajú feedback a máš potom pocit, že nie si v živote sám a aj tento človek má také dni.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Zuzana Kovacic Hanzelova (@zuzanahanzelova),

Máš pocit, že ťa sociálne siete niekedy v živote aj obmedzujú? Akú najdlhšiu pauzu si mala od sociálnych sietí?

Chodíme väčšinou na mesačnú dovolenku a tam tým trávime veľmi málo času, tak hodinu večer na hoteli po celom dni. Ale mali sme už aj taký detox, že sme boli mesiac v džungli a nebol tam proste signál. Ja nemám pocit, že som nejaký otrok sociálnych sietí. Ono sa zdá, že tým trávim veľa času, ale tým, že som hrozne efektívna a nerobím to krásne, tak storku urobím za päť sekúnd, postnem ju a ďalej sa tým nezaoberám. Poznám ľudí, ktorí tam tie písmenká všelijak štelujú a neviem čo. To mi je úplne jedno. Ja to proste postnem a hotovo.

Mám ale v tejto súvislosti jednu historku. Boli sme nedávno s Laurou Kelleovou na koncerte Billy Barman, ktorí tam mali krst CD a potom sme šli na afterparty na loď, ktorá išla z Tyršovho nábrežia na Devín a späť. Mysleli sme si, že to desiatej vyrazí a o jednej je späť, no vyrazili sme až o jednej a nemohli sme vystúpiť, lebo tá loď nikde nekotvila. Nejak som nerátala s tým, že budem v strede týždňa do tretej rána na lodi. Za normálnych okolností by som si tam proste niekde ľahla, zaspala by som a Laura by ma potom zobudila. Ale mala som stále na mysli, že keď ma tam niekto odfotí, tak to bude vyzerať, že som opitá  na nejakej žúrke. Stále som myslela na Kočnera, ktorý zbieral na novinárov presne takéto fotky. Tak som si tam dala štyri kávy, mala som oči ako angorský králik a proste som nezaspala. Keby som nemala sociálne siete a nebola známejšia, tak si tam proste ľahnem pod deku, pospím si do tretej ráno a idem to dospať domov. Takto som si len hovorila, že tu nemôžem zaspať, lebo ma niekto odfotí ako Štefana Hríba.

Stalo sa ti niekedy, že si vymazala nejaký svoj príspevok po zverejnení?

Už sa mi to veľmi dlho nestalo, lebo sa v tomto celkom dobre poznám. Stala sa mi ale jedna veľká chyba, ktorú mi dali konšpiračné médiá tak vyžrať, že to počúvam v podstate dodnes. To bolo v čase, keď sme písali o zneužívaní detí v Chachalande a niekoľko týždňov som bola od rána do večera v tejto téme. Kamoš mi poslal odfotený Nový čas, kde bol v ankete školník, ktorý hovoril, že má rád deti, ale najmä svoje deviatačky. Povedala som si, že fúha, dala som to na Instagram s tým, že nie je úplne najšťastnejšie v rámci tejto témy toto hovoriť do Nového času. Do desiatich minút mi písal redaktor, ktorý ten článok do Nového času písal, že oni to len veľmi zle zeditovali, že ten školník má dve dcéry deviatačky a povedal to inak, len sa im to tam graficky nezmestilo.

Ja som post samozrejme hneď zhodila a napísala som, že tí, ktorí neviete o čom hovorím, tak nevadí, ale tí, ktorí viete, tak školník má dve dcéry deviatačky. Medzičasom si to samozrejme niekto printscreenol a už sa to zdieľalo všetkými konšpiračnými webmi s tým, ako ja krivo obviňujem ľudí. Ja som sa za to samozrejme ospravedlnila, úprimne ma to mrzelo, veľmi som sa z toho poučila, ale takúto chybu som spravila. Okrem tohto si nespomínam, kedy naposledy som musela niečo vymazať, dokonca už na Facebooku ani needitujem. Zverejňujem len premyslené posty. Niekedy mi trvá aj hodinu, kým ich napíšem. Ten proces teda nie je, že niečo v zlosti napíšem a dám zverejniť. No a na Instagrame som dokonca za celých päť rokov nevymazala asi nič.

Zverejňujem len premyslené posty. Niekedy mi trvá aj hodinu, kým ich napíšem. Ten proces teda nie je, že niečo v zlosti napíšem a dám zverejniť.

Blokuješ svojich sledovateľov?

Ježiš, strašne.

Kedy?

Keď je niekto vulgárny. Blokujem taký ten tupý hejt. Keď mi niekto napíše, že skap ty krava alebo ešte horší slovník, ktorý tu nebudem citovať. Na Facebooku blokujem aj tých, čo majú v profile ruskú vlajočku a evidentne to tam spamujú nepravdivými vecami. Ak to trvá príliš dlho, napíšem im, že ak neprestanú, tak ich zablokujem. A ak ani potom neprestanú, tak ich blokujem. A ešte Martina Daňa som všade zablokovala (smiech).

Myslíš si, že sociálne siete, respektíve nové médiá, časom vytlačia tie tradičné médiá?

Nie. Nedávno som o tom počúvala veľmi zaujímavý podcast od Carrie Fisher, ktorá sa so svojím kolegom z New York City University, rozprávala o tom, že budúcnosť médií, ale aj rôznych appiek, bude, že bohatí ľudia si budú môcť zaplatiť médiá bez reklamy. Keď si nebudeš môcť zaplatiť toľko predplatných, tak ich budeš mať buď s reklamou alebo v horšej kvalite. Aj na Slovensku by sme sa mali o tomto nejako začať rozprávať. Cesta možno je to, čo robí SME, ktoré dáva zadarmo predplatné študentom a učiteľom a rôznym skupinám. Média teda stále budú, ale bude to prestížnejšia vec, aj keď ten bulvár asi nikdy nevymrie, klebety budú ľudí stále zaujímať.

Neohrozí to podľa teba dostupnosť kvalitných informácií?

No, presne preto sme všetci odišli z RTVS, lebo si myslím, že na toto musí myslieť štát. Na toto má byť verejnoprávna televízia, ktorá bude ľuďom dávať kvalitný servis a kvalitné informácie. Nemôžeme to žiadať od súkromníkov, na to tu máme päť okruhov rozhlasu a tri, aj keď podľa mňa zbytočné, kanály televízie. Len musíme začať vyžadovať kvalitu a vyžadovať od politikov, aby si tam nedosadzovali ľudí, ktorí im budú robiť kampaň a propagandu. Presne toto hovorím ľuďom, keď sa ma pýtajú, že načo nám je RTVS, keď máme Markízu, Denník N a SME. Verejnoprávna televízia bude budúcnosťou a bude ju môcť pozerať 90-ročná babička v Krompachoch aj 16-ročný mladík v Martine. Bude to zadarmo, teda za koncesie, a bude to dobrý servis.

Odoberajte náš podcast Technológie – ON či OFF cez platformu:

O nejakých 40 rokov budú aj deväťdesiatnici ale zvyknutí na nové médiá.

No, mali by to začať vyvíjať v RTVS. Nazvali si to síce Nové médiá, ale zatiaľ nemajú ani webstránku. Česká televízia k tomuto pristupuje zodpovednejšie. Majú všelijaké appky, webstránku pre deti, kde sa hrajú hry, ktoré ich vzdelávajú podľa školských osnov, livestreamujú svoje správy na Facebooku a proste celkom dobre šíria svoj produkt aj týmto spôsobom. BBC a ORF detto. Dá sa to. Nehovorím, že máme teraz investovať iba do RTVS, ale mali by tam byť ľudia, ktorí budú projektovať veci aj na najbližších dvadsať rokov.

Počul som výrok, že vďaka sociálnym sieťam môže byť novinárom prakticky každý. Súhlasíš s tým?

Nie, určite nie. Naučiť sa byť dobrým novinárom trvá roky a aj keď už ním si, stále sa učíš niečo nové. Je hrozne dôležité mať aj editora a niekoho ďalšieho, kto to vidí. Obzvlášť na sociálnych sieťach, ktoré sú postavené na tom, že znásobujú emócie a hlavne tie negatívne, je preto podstatné mať niekoho, kto má ten odstup. Editačný proces a preverovanie faktov je veľmi dôležité. Super funguje občianska žurnalistika, ktorá pomáha, keď niekde niečo vybuchne – hneď máš päť videí, lebo niekto býva vedľa. Na to sa to dá super použiť, ale tiež treba byť obozretný, lebo napríklad  v Amerike majú ľudí, ktorí im posielajú vymyslené videá, čo na Slovensku zatiaľ nie je. Na toto je to teda super, ale inak si neviem predstaviť, aký novinár by vznikol na sociálnych sieťach. To vôbec nie je dobrý nápad.

Keď som napríklad rozčúlená ja, tak nepostujem nič na sociálne siete, ale idem sa prejsť, dám si kávu a keď aj o hodinu cítim, že som nahnevaná, tak to tam potom dám. To som ale tiež naučila v práci. Nerobiť veci v hneve, lebo ani my predsa nie sme imúnni, tiež nás kopec vecí nahnevá. Treba si ale držať odstup a preto je super, keď je tam ako editor päťdesiatročný človek, ktorý to robí dlho a skoriguje ťa.

Darí sa podľa teba slovenským médiám držať krok s trendmi?

Slovensko je vždy pozadu, kým sa ku nám niečo dostane. Nie je nevyhnutné, aby sme boli technologicky na tom ako v Singapure. Či sa im to ale darí, to neviem. Neviem, aké majú stratégie, lebo my sa nebavíme o piatich rokoch, ale o pätnástich. Nepoznám tak dobre procesy napríklad v Markíze, aby som to vedela zhodnotiť. Ale viem, že v RTVS nikto takto ďaleko nerozmýšľal, ak bola toto tvoja otázka (smiech).

Ako vidíš svoju budúcnosť na sociálnych sieťach? Čo by si ešte chcela dosiahnuť, pridať?

Asi nič. Ja mám pocit, že sa mi podarilo dosiahnuť to, čo som si stanovila a teraz sa tým už len tak nechám unášať. Mne sa ani nesnívalo, že budem mať na Instagrame 73-tisíc ľudí a stále to rastie. Mám skôr témy, ktoré sa mi postupom času kryštalizujú. Cez pandémiu som napríklad začala robiť livestreamy s hosťami, veľmi rada pomôžem malým projektom, ktoré robia super veci, ako je vedátor alebo kamoš, ktorý robí krásne veci o architektúre, a ja im tam donesiem ľudí. Nemyslím si, že cieľom života má byť neustále rásť. Nemyslím, že je to udržateľné ani na planéte – mať stále ekonomický rast a rozmach. Ja som spokojná, už sa len tak veziem a komu môžem, tomu rada pomôžem.

Kto ťa na sociálnych sieťach inšpiruje?

Každý iným spôsobom. Napríklad teraz som sa spoznala s Fralou, ktorá robí podcast Sexuálna výchova a o sexe hovorí tak brutálne úprimne, že aj ja sa niekedy zapýrim, a to som človek bez hanby. Je pre mňa inšpiratívne, keď ma niekto vyhodí z mojich zabehaných koľají. Možno aj chvíľu neviem, či to milujem alebo neznášam a po chvíli si poviem, že je to super a posúva ma to ďalej. A potom mám rada také skutočne pekné veci. Napríklad tú balerínu, ktorú som spomínala. Aj obyčajný život vie veľmi pekne inšpirovať, keď je úprimný.


Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
 Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.

telekom

Profil autora:

Novinársky začínal na vlnách Slovenského rozhlasu. Z dopravného spravodajstva sa neskôr presunul do zahraničnej redakcie, kde reportážami z Indonézie zásoboval publicistickú reláciu Štúdio svet. Ako spravodajský redaktor pôsobil v Rádiožurnále a v denníku Hospodárske noviny. V súčasnosti sa venuje najmä doprave, energetike a firemným témam ako reportér ekonomického týždenníka TREND. Má rád umenie, podnetných ľudí, pekné miesta a nové chute.

Názory

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

5 šarišských trikov pre učiteľov

Ako rodič viem, že sa nás na to, či máme počítač, aké máme pripojenie, dáta a podobne nik nepýtal. Ani na jar. Ani teraz. A to máme šťastie, že máme s manželom obaja prácu, sme „stredná trieda“ s jedným dieťaťom.

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.