fbpx
Spoločnosť

Výskumník digitálnej gramotnosti: Ľudia by radšej videli robota ako policajta než ako lekára (+podcast)

Marián Velšic už 15 rokov v Inštitúte pre verejné otázky skúma digitálnu gramotnosť na Slovensku. Slováci sú v priemere na dobrej úrovni, no tí najchudobnejší výrazne zaostávajú. To sa týka aj detí, ktorým rodičia nemajú za čo technológie kúpiť a digitálna budúcnosť sa im tak vzďaľuje. Dokážu Slováci rozoznať na internete hrozby? A ako vnímajú budúcnosť s robotmi? Prečítajte si v rozhovore alebo vypočujte v podcaste zo série Technológie – ON či OFF.


Skúsme začať definíciou. Čo to vlastne je digitálna gramotnosť?

V literatúre sa vyskytuje mnoho definícií a problém je v tom, že nie je zavedená nejaká jednotná forma, skôr je to taký opis, že je to schopnosť využívať a pracovať s informáciami vo virtuálnom priestore, vedieť informácie vyhľadávať, analyzovať a spracovávať, využívať na to prostriedky z rôznych zdrojov a rôznymi metódami a prístupmi, ktoré informačné technológie ponúkajú. To je v zásade len taká opisná definícia, lebo skúmanie digitálnej gramotnosti a informatizácie vôbec je dosť mladá disciplína. Nie je to niečo ako matematika, chémia alebo fyzika.

Vypočujte si tento rozhovor ako podcast zo série o vzťahu ľudí a technológií, ktorú pre vás pripravujeme s podporou Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis:

Čo vás k tejto téme priviedlo?

V Inštitúte pre verejné otázky pracujem v podstate od jeho vzniku, od roku 1997. Zo začiatku sme pracovali na výskumoch hodnotových orientácií a transformácie spoločnosti a jedna z tém, ktorú sme podchytili bolo, akým spôsobom sa ľudia vyrovnávajú s nástupom počítačov a prístupu k internetu. Vtedy k nim prístup hocikto nemal a bolo to skôr o tom, či vôbec majú nejaké povedomie o týchto technológiách a či ich budú v budúcnosti používať alebo nie. Nakoniec sa situácia vyvinula tak, že táto téma sa u nás stala čo sa výskumu týka nosnou, pretože informatizácia spoločnosti je jedným z kľúčových prvkov transformácie.

Vy ste digitálnu gramotnosť začali skúmať pred 15 rokmi. Aká bola v tom čase situácia?

V tom čase bola situácia asi taká, že pre ľudí znamenal počítač niečo ako písací stroj. Veľmi málo ľudí malo praktické skúsenosti s internetom, pokročilejšími softvérmi a podobne. Bola to len taká základná užívateľská úroveň, ale neskôr vývojom na úrovni rozvoja telekomunikačnej infraštruktúry a služieb a tiež vývojom hardvéru a koncových zariadení sa začala situácia dramaticky meniť a ľudí, ktorí sa o technológie zaujímali a začali sa učiť s nimi robiť rok od roka pribúdalo.

Marián Velšic. FOTO – Slavo Uhrin

Možno Slovákov dnes označiť za digitálne gramotných?

Nebál by som sa ich označiť za digitálne gramotných. Podľa posledných údajov, ktoré sme zisťovali v tomto roku, je až 83 % ľudí schopných pracovať s počítačom, laptopom, smartfónom alebo iným koncovým zariadením a ďalšie tri štvrtiny populácie nemajú problém robiť s informáciami vo virtuálnom priestore internetu. Digitálna gramotnosť na Slovensku je teda už rozvinutý fenomén. Skôr by som hovoril o tom, do akej miery sa to tým ľuďom darí, s čím majú problémy a čo im naopak ide ľahko. To je taký základný rámec toho, čo teraz skúmame.

Darí sa nám na Slovensku držať v tomto smere krok so zahraničím?

Nemáme bohužiaľ možnosť porovnať tento výskum so zahraničím, pretože by sa to muselo robiť rovnakou metodológiou. Na druhej strane, Eurostat robil výskumy v rokoch 2005 až 2012 a Slovensko tam vyšlo ako mierne nadpriemerná krajina, teda vôbec nie zle, dokonca v poslednom výskume v roku 2012 sme sa umiestnili medzi prvými piatimi krajinami Únie. Takže ten výsledok by som vonkoncom nepovažoval za zlý. Samozrejme sú aj indikátory, ktoré nás deklasifikujú. Keby sme sa pozerali napríklad na zavádzanie e-governmentu a využívanie elektronických služieb vo verejnej správe, tak je jasné, že tam sme na chvoste.

Sú aj indikátory, ktoré nás deklasifikujú. Keby sme sa pozerali napríklad na zavádzanie e-governmentu a využívanie elektronických služieb vo verejnej správe, tak je jasné, že tam sme na chvoste.

Spomínali ste, že dnes má už viac ako 80 % ľudí rozvinutú digitálnu gramotnosť a je teda schopných ovládať digitálne technológie. Blížime sa k nejakej hranici, alebo očakávate, že toto číslo ešte bude rásť?

Ten limit je daný tým, že digitálna gramotnosť sa v populácii postupne nasycuje už len demografickou krivkou. Pribúdajú nám stále mladší ľudia, ktorí majú nadobúdanie týchto zručností ako povinnosť v škole a teda od školských čias sa pripravujú na to, že tieto technológie budú používať. Pre mnohé deti je to jednoducho bežnou súčasťou ich života, ani sa nad tým nezamýšľajú. To znamená, že adaptácia informačných technológií bude rásť s generačnou krivkou.

Zatiaľ máme najväčší problém s najstaršou časťou populácie nad 65 rokov, ktorí sa prispôsobujú veľmi ťažko a nie sú tak motivovaní ako mladí ľudia. Tam je teda ešte nejaký priestor na zlepšovanie, ale inak ten trend pôjde postupne hore a limit je ťažké odhadnúť, pretože napríklad v škandinávskych pracuje s internetom viac ako 90 % obyvateľstva. Podľa našich údajov je tu okolo 81 % ľudí, ktorí majú s internetom skúsenosti. Je teda otázne, kde je tá hranica a či je vôbec potrebné, aby sme mohli povedať, že 100 % populácie vie narábať s internetom. Sú ľudia, ktorí to nepotrebujú, majú inú životnú filozofiu a inak sa vo svete orientujú. A to treba rešpektovať. Tiež každý nepotrebuje vedieť bicyklovať.

Je takýto svetonázor daný skôr vyšším vekom alebo je to niečo, na čo už o pár rokov nebude priestor vzhľadom na to, ako sa svet digitalizuje a ako sa vyvíjajú informačné technológie?

Vyrastá nová generácia, ktorá sa týmto problémom ani nebude zaoberať. Pre nich to bude absolútne prirodzené, ale jednoducho tu aj budú ľudia, ktorí to odmietnu, že to nie je súčasť ich života a ich životný štýl. S tým sa môžeme stretnúť aj dnes. Sú ľudia, ktorí sa odstrihnú od internetu alebo napríklad nemajú mobilný telefón. Nie je preto, že by s nimi nevedeli pracovať, ale je to pre nich niečo neužitočné. Aj takíto ľudia budú vždy.

Darí sa vám v rámci vášho výskumu zachytiť aj takéto prípady?

My sa vždy pýtame na dôvody, pre ktoré ľudia nepoužívajú moderné informačné technológie. Samozrejme sa to líši podľa toho, z akej vekovej a vzdelanostnej kategórie respondent je, ale najčastejší dôvod je, že ľudí to jednoducho nezaujíma. Kedysi bola hlavná príčina nedostatok financií a nedostupnosť technológií. Hoci ľudia aj chceli, ale nebolo to tak dostupné, pretože počítač stál v 90. rokoch toľko, čo auto a internet bol ťažko dostupný a keď bol, tak bol drahý, pomalý a nestabilný. Mnoho ľudí to teda odradilo. Dnes toto nie je dôvod, dnes je to otázka životnej filozofie.

FOTO – Slavo Uhrin

Spomínali ste, že približne pätina obyvateľstva, ktorá má priestor na rozvoj svojich digitálnych zručností, sú z veľkej časti seniori. Sú tam však aj iné skupiny?

Samozrejme. Keby sme mali hovoriť o digitálnom rozdelení spoločnosti, tak línia rozdelenia ide z hľadiska veku, teda čím je človek mladší, tým viac s týmito technológiami pracuje. Ďalšou deliacou líniou je vzdelanie. Tam sa ukazuje, že ľudia so základným vzdelaním a strednými školami bez maturity sú tie skupiny, ktoré najväčšmi odmietajú moderné technológie aj učiť sa niečo nové vo všeobecnosti. Ďalšou takou líniou je ekonomická aktivita, alebo typ zamestnania, ktoré človek vykonáva. V minulosti bola veľká priepasť medzi ľuďmi, ktorí vykonávali manuálne povolanie a duševné povolanie. Dnes sa tá línia trošku stiera, ale ešte je viditeľná.

Napríklad posledné údaje hovoria, že až 50 % ľudí, ktorí vykonávajú manuálne práce, sa na trhu práce stretli s požiadavkou, že musia mať nejakú úroveň digitálnych zručností. To znamená, že ten tlak sa vyvíja aj na nich, ale zatiaľ tam je tú priepasť vidno. Jednoducho ľudia, ktorí vykonávajú nejaké sofistikovanejšie, náročnejšie povolania, sú zväčša vysokoškolsky vzdelaní a ich digitálna gramotnosť je rádovo vyššia ako u ľudí, ktorí pracujú napríklad v obchode alebo robia iné manuálne činnosti. Ten rozdiel sa pomaly stiera, ale je daný tým, ako sa vyvíja štruktúra na trhu práce a ekonomika vôbec.

Vieme, že na Slovensku sa firmy postupne informatizujú, vytvárajú sa nové pracovné pozície založené práve na moderných technológiách, to znamená, že tlak na ľudí zvonku existuje. Ďalšou deliacou líniou, ktorá fungovala pred rokmi, ale dnes sa už postupne stiera bol rozdiel mesto – vidiek. Ľudia z vidieka mali často problém s prístupom k technológiám aj s tým, ako a kde sa to vlastne naučia. Dnes je iná situácia s infraštruktúrou a ponukou služieb na trhu, tak sa ten rozdiel stiera, ale stále je vidieť, že najmä u ľudí z najmenších obcí je to problém.

Spomínali ste, že čím sú ľudia starší, tým majú tendenciu mať digitálnu gramotnosť nižšiu. Ako je to pri tých najmladších generáciách? Ako sa nám tam darí udržiavať tempo rozvoja gramotnosti, ktoré bude v budúcnosti vyžadovať aj trh práce, na ktorý sa zaradia?

Toto je dosť veľký problém, pretože my v zásade uvažujeme tak, že deti adaptujú technológie veľmi ľahko a preto by sme sa s tým nemuseli nejak zvlášť zaoberať. Ale opak je pravdou, pretože trh práce neustále potrebuje vyššie a vyššie kvalifikovanú pracovnú silu. Prichádzajú nám informácie, že uchádzači o zamestnanie sú nepripravení a tam zohráva veľmi dôležitú úlohu škola. My máme na Slovensku informatiku ako povinný predmet, ale naše výskumy aj výskumy iných inštitúcií preukázali, že je tam kopa problémov a potrebujeme ten systém zásadne prekopať  a zlepšiť. My síce vyprodukujeme človeka, ktorý vie robiť základné veci s počítačom, ale to dnes už nestačí.

Ďalší problém je, že technológie sa neustále vyvíjajú a treba uvažovať aj nad tým, ako v budúcnosti vzdelávať ľudí, aby sa niesli na tej vlne a neustále sa učili nové veci. Pretože to nie je ako naučiť sa jazdiť na bicykli, že sa to v piatich rokoch naučíte a už to viete až do konca života a nepotrebujete sa učiť niečo nové. Digitálne technológie sú úplne odlišné a bude treba sa pri nich učiť celý život. A na toto sa dnes nemyslí na úrovni štátu ani ministerstva. Nie je to len o tom, že vzdelávame školákov, ale musíme vymyslieť systém, ako tú digitálnu gramotnosť udržiavať a zlepšovať.

My síce vyprodukujeme človeka, ktorý vie robiť základné veci s počítačom, ale to dnes už nestačí.

Za obdobie, počas ktorého sa venujete výskumu digitálnej gramotnosti, vidíte v tomto smere aspoň nejakú snahu o zlepšenie?

Keby sme sa pozreli na štátny vzdelávací program, ten je tak veľmi ambiciózny, že nám zo strednej školy vychádzajú hotoví ajťáci a absolútni profesionáli. Ale ten plán je jednoducho až nesplniteľný, pretože my na to nemáme ľudské zdroje, nemáme na to techniku ani modely, ako to vyučovať. A to je ten problém, na ktorý narážam, keď hovorím, že systém treba zmeniť.

Veľmi pozitívne je, že sa do tohto procesu zapájajú súkromné firmy, ktorým záleží na vzdelávaní, pretože to sú ich budúci zamestnanci a prostredníctvom rôznych neziskových organizácií pripravujú projekty zlepšovania tohto typu vzdelávania. Môj názor je ale taký, že v tomto by mal hrať prím štát a štátna vzdelávacia politika. Firmy a neziskové organizácie to nepotiahnu sami, to sa nedá. Sú to systémové veci, ktoré musí riešiť prioritne štát. Korporácie a združenia môžu systém zlepšovať, ale nemôžu ho sanovať. Oni nemôžu nahradiť to, čo má robiť štát.

Digitálna gramotnosť je o tom, či vedia ľudia narábať s technológiami, ale aj o tom, či to vedia bezpečne  a na aký účel využívajú tieto svoje schopnosti. Venujete sa aj tejto oblasti?

V poslednej dobe sme robili dva prieskumy, ktoré sa týkali bezpečnosti vo virtuálnom priestore a je to téma, ktorú treba riešiť, lebo virtuálny priestor sa stáva postupne naším bežným životným priestorom. To znamená, že sa tam začínajú premietať nielen tie dobré, ale aj zlé veci. Dnes už každý na vlastnej koži pocítil, že je to priestor, ktorý môže byť pre našu činnosť potenciálnou hrozbou. Ukázalo sa napríklad, že až 80 % ľudí má problém so spamom. Kedysi bol email niečo, čo vás potešilo, keď ste ho dostali. Pamätám si, že som sa potešil, že naň môžem odpísať a človek si to môže hneď prečítať. Dnes je to otravná záležitosť.

Ľudia sa dostávajú do situácie, že nemôžu pracovať, lebo musia riešiť milión mailov, teda, že nám sú niektoré komunikačné technológie skôr na obtiaž, keď by nám mali slúžiť. Toto môžeme vyriešiť jedine tak, že sa budeme vzdelávať, budeme dodržiavať isté pravidlá a pomôže tomu aj štát. Pred niekoľkými rokmi sme zisťovali od mladých ľudí, čo si z informatiky vzali do života a ukázalo sa, že štyria z desiatich sa veľmi málo naučili o otázke bezpečnosti. Nie je to teda len otázka nejakých expertov, ktorí nás upozorňujú, aby sme sa chránili, ale začínajú to vnímať aj bežní ľudia.

Virtuálny priestor sa stáva postupne naším bežným životným priestorom. To znamená, že sa tam začínajú premietať nielen tie dobré, ale aj zlé veci.

Zodpovedá povedomie o vážnosti digitálnych hrozieb, ktoré tu sú?

Bohužiaľ zatiaľ nie. Respondentom sme dali úlohu, aby dali na misku váh, či je nebezpečnejšie žiť bežný život alebo virtuálny svet. Polovica ľudí dáva na misku váh obe a vnímajú teda nebezpečenstvo v oboch sférach, ale iba 8 % tvrdilo, že virtuálny svet je nebezpečnejší ako reálny. To znamená, že miska váh je stále naklonená tej bežnej realite. No veľa ľudí má reálne skúsenosti s bezpečnostnými hrozbami. Takmer polovica opýtaných sa stretla a nenávistnými prejavmi na internete, s hoaxami a pokusmi, ako získať ich údaje. Sú to teda veľmi vážne hrozby a čím sú ľudia negatívne skúsenejší, tým sú opatrnejší a vnímajú to riziko vo virtuálnej realite.

Máte pocit, že sa virtuálny priestor stáva nebezpečnejším ako skutočná realita?

Hoci to nazývame virtuálnou realitou, ona je skutočná. Keď vám niekto nabúra bankový účet a vezme vám peniaze, tak je to skutočné. Mohol to byť lupič v maske s vrecom na pleci a vykradnúť vám trezor, ale on to spravil prostredníctvom moderných technológií a urobil to isté. Čiže ľudia by si mali začať uvedomovať, že to, čo sa deje vo virtuálnom svete, je to isté ako to, čo sa deje v realite. Má to rovnaké následky, dokonca občas ešte väčšie, lebo keď vám niekto napríklad ukradne digitálnu identitu, je to ešte horšie, ako keď vám ukradne občiansky preukaz.

Správy o digitálnych hrozbách a hromadných únikoch údajov sú čoraz častejšie. Nevyvoláva to v ľuďoch apatiu?

Naše výskumy ukazujú, že nie, lebo dôležitejšia je osobná skúsenosť. Pokiaľ to nezažijete, tak tomu niekedy ani neuveríte, je to niečo, čo ide mimo vás. V momente, keď to zažijete vy alebo niekto z vášho blízkeho okolia, začínate sa tým vážnejšie zaoberať. Ukazuje sa, že tí, ktorí sú v tomto smere skúsenejší, sú oveľa opatrnejší ako ľudia, ktorí majú skúsenosť len sprostredkovanú.

Dokážu sa voči tomu ľudia brániť efektívne?

Formálne áno. V zásade platí, že väčšina používa základné bezpečnostné pravidlá. Problém ale je, že existuje asi 20 až 30 % ľudí, ktorí vedia, ako sa majú správať, ale jednoducho to ignorujú. To nie sú len nejaké sofistikované veci ako vedieť si nastaviť wifi rooter či zapnúť vpn službu, čo nemusí každý zvládať, ale problém je, že túto ľudia ignorujú aj tie jednoduché až primitívne bezpečnostné prvky – napríklad neotvárať podozrivé hyperlinky, podozrivé emaily, nepoužívať jedno heslo do viacerých účtov a podobne. Oni ich poznajú, ale správajú sa inak vedome.

FOTO – Slavo Uhrin

Ich digitálna gramotnosť je vysoká, ale sú leniví?

V zásade platí, že čím je človek digitálne gramotnejší, tým bezpečnejšie sa správa. Samozrejme, jednak má viac skúseností, má väčšie zručnosti čo sa bezpečnosti týka a je teda aj predpoklad, že sa tak bude správať. Ľudia, ktorí majú menšie znalosti o digitálnom priestore, majú väčší predpoklad, že sa budú nebezpečne správať.

Ako sme na tom s marginalizovanými skupinami? Rastie ich digitálna gramotnosť rovnakým tempom, ako je to u majoritnej populácie?

Na úrovni celej populácie je v zásade stále veľký problém v rozdelení na chudobné a bohaté domácnosti, keď to mám takto veľmi zjednodušene povedať. My v prieskumoch sledujeme aj parameter príjmu a ukazuje sa, že ľudia z najchudobnejších domácností majú najnižšiu mieru digitálnej gramotnosti. Ona potom postupne stúpa, ako stúpa príjem domácnosti, to znamená, že je tam medzi nimi vzťah. Problém je v tom, že títo ľudia sú na takej štartovacej čiare, kde bola majoritná populácia pred 15 rokmi. To znamená, že majú problém s peniazmi, zabezpečiť si technológiu a tiež nevedia, kde sa to naučia. Nemajú taký typ kontaktov, ktorý by im vedel pomôcť. Tým, že sa všetci pohybujú na rovnakej nízkej úrovni, nie je medzi nimi nikto, kto by ich potiahol. V majorite je to inak. Keď sa napríklad niekto chce naučiť robiť so smartfónom, isto nájde vo svojom okolí niekoho, kto ho to naučí a kto to ovláda.

Ďalší problém sú deti. Minulý rok sme s Telekomom a Nadáciou Pontis robili výskum na marginalizovaných skupinách detí a ukázalo sa, že práve tieto deti majú veľmi veľký problém s digitálnou gramotnosťou, s učením sa takýmto spôsobom aj s prístupom k technológiám. Ony sú na tom ako deti pred 15 rokmi – nemajú počítače, laptopy, smartfóny. Hoci by ich chceli mať, vedia, čo to je a načo to a zaujíma ich to, ich rodičia si to jednoducho nemôžu dovoliť. Rovnako je to s pripojením na internet. Majú teda jedinú možnosť – saturovať to u svojich kamarátov, spolužiakov alebo v škole. Škola sa v tomto smere ukázala ako veľmi dôležitý prvok zlepšovania digitálnych zručností u detí z marginalizovaných skupín. Jednak preto, že učitelia sú pre nich pomerne veľkou autoritou, ale aj preto, že v škole majú technológie k dispozícii a zadarmo. Je tam teda priestor, aby sa toto prostredie postupne zlepšovalo.

Časť vášho výskumu sa týka aj toho, ako sa vo virtuálnom priestore odrážajú politické názory a nálady. K akým záverom ste dospeli?

Virtualizácia života je už na takej úrovni, že by sme ťažko hľadali situáciu, ktorá sa nedeje vo virtuálnom svete, ale iba v tom reálnom. Politika, ekonomika, náboženstvo, vzdelávanie, zábava. Asi by sme nenašli oblasť, kde informačné technológie nemajú výrazný vplyv alebo ich realita nie je prenesená do tej virtuálnej. Dnes je tá hranica zotretá a budeme sa skôr baviť o tom, ako potierať a potláčať hrozby, ktoré sa tam preniesli, pretože, ako sme videli v poslednom výskume, mnoho ľudí si to nechce pripustiť a ide to akosi mimo nich.

Hovoríte o nejakých konkrétnych hrozbách?

Vo všeobecnosti, lebo to sa týka všetkého. Keby ste pred 15 rokmi povedali automechanikovi, že raz bude pri svojej práci používať počítač, tak sa na vás pozrie, či ste sa zbláznili, veď jemu stačí sada kľúčov a zdvihák. Dnes auto bez počítača neopravíte. To je jednoducho vývoj dlhý 10 – 15 rokov. Čo bude o ďalších 10 či 30 rokov? Je to teda otvorená otázka toho, ako sa majú ľudia ďalej vzdelávať, lebo nastupuje robotizácia a práve na Slovensku máme veľa pozícií ohrozených robotizáciou. To znamená, že to bude mať vážne sociálne a ekonomické dopady a keď sa týmito otázkami nebudeme zaoberať včas, môžeme sa dostať do stavu, kedy tu budeme mať haldy nezamestnaných, ktorí sa nebudú mať na čo rekvalifikovať, lebo za nich preberú prácu stroje.

Ony sú na tom ako deti pred 15 rokmi – nemajú počítače, laptopy, smartfóny. Hoci by ich chceli mať, vedia, čo to je a načo to a zaujíma ich to, ich rodičia si to jednoducho nemôžu dovoliť.

Rozumejú ľudia tomu, aký bude dopad robotizácie na spoločnosť?

Zatiaľ si to neuvedomujú. Najviac si to uvedomujú tí, ktorí vykonávajú náročné duševné povolania, a to sú práve tí ľudia, ktorých sa to dotýka najmenej. Najviac sa to dotýka ľudí, ktorí vykonávajú technické manuálne činnosti a tam bude robotika nasadená najskôr a bude mať najväčšie dopady. V tejto kategórii si to ľudia ešte nie veľmi uvedomujú.

Ako vnímajú ľudia roboty, ktoré pribúdajú okolo nás?

Je to dosť filozofická otázka a mňa prekvapilo, že mnoho ľudí na ňu vedelo odpovedať. Ukázalo sa, že sú zatiaľ voči robotom, ak máme na mysli humanoidné roboty s umelou inteligenciou, dosť opatrní a povedal by som, že majú taký dešpekt. Je to závislé na tom, ako cítia od robotov ohrozenie. Čím sú tie činnosti bližšie hodnotovým parametrom ako je zdravie, rodina či život, tak na možnosť ich prítomnosti reagujú ľudia veľmi citlivo, dokonca by som povedal až veľmi odmietavo. Naopak, sú činnosti, kde by s existenciou robota nemali nejaký veľký problém – napríklad v službách, obchode či dokonca bezpečnostnej strážnej službe. Ak by sme ale nasadili robota do zdravotníckeho systému či do škôlky, to si veľa ľudí nevie predstaviť a odmieta to.

Takže ľudia by radšej videli robota ako policajta, než lekára.

Určite. A radšej by videli robotov skôr v pozícii akýchsi otrokov pre ľudí, než pomocníkov alebo nedajbože spolupracovníkov. Byť v práci s niečím, čo nie je človek, je to tak inteligentné ako vy a možno ešte aj viac a vy by ste s tým mali spolupracovať, to už si ľudia nevedia predstaviť. Vidíme to aj vo filmoch a pre ľudí je nepredstaviteľné, že by to takto mohlo fungovať.

Mení sa pohľad na robotiku s vekom? Platí napríklad, že mladí ľudia sú tolerantnejší?

Určite áno. Pre nich je takýto vývoj prirodzený, sú s technológiou nejako zžití. Starší ľudia sú samozrejme konzervatívnejší, ide to s vekom a to asi nezmení. Samozrejme to súvisí aj so vzdelaním, vzdelanejší ľudia majú otvorenejší vzťah. A tiež tam vstupuje aj zamestnanie – čím sofistikovanejšiu prácu človek vykonáva, tým je viac otvorený aj novým spôsobom súžitia technológia verzus človek.

Skúmate digitalizáciu z rôznych uhlov pohľadu, v ktorej z tých oblastí očakávate najvýraznejšie zmeny?

Je to ťažká otázka, pretože my sme výskum začali ako reflexiu spoločenského diania, teda sa snažíme pochopiť, čo sa deje, ako sa to deje a prečo sa to deje. Predikcie nie sú silnou stránkou takýchto výskumov, pretože ani samotní respondenti nevedia odpovedať na takéto otázky hlavne technického charakteru. Veľmi ťažko je to teda predpovedať, ale ako som už naznačil, veľkou témou bude robotika a robotizácia. To nás neminie, minimálne v tej prvej fáze, že robot bude stroj, ktorý za nás bude niečo robiť, nahradí nás.

Ďalšou témou, ktorá už je aktuálna, je obsah komunikácie a toho, čo sa deje na internete, teda šírenie hoaxov, konšpiračných teórií, nenávisti a rôznych prejavov, ktoré nejako narúšajú tú tradičnú spoločnosť. Je to živná pôda pre to, aby sa takéto procesy diali v spoločnosti a bude to výzva aj pre politikov, lebo sú tu náznaky, že by internet mal byť v tejto oblasti regulovaný. To potom naráža na ľudské práva a slobody, to znamená, že o tom ešte môžu byť veľké spory. Čo sa deje dnes na sociálnych sieťach sa ale stalo byť neúnosným. Ešte pred 10 rokmi, keď to všetko vznikalo, sme mali takú naivnú ideu, ako nám tieto siete pomôžu v ľudských vzťahoch a v komunikácii, ale zvrhlo sa to na niečo, čo sme nechceli a ani sme si to nevedeli predstaviť.

Odoberajte náš podcast Technológie – ON či OFF cez platformu:

Práve hrozba šírenia dezinformácií a hoaxov patrí k hrozbám, ktoré sú najčastejšie skloňované aj v tradičných médiách. Prikladajú jej ľudia adekvátnu váhu a dokážu ju rozoznať?

My sme sa mladých ľudí na to pýtali a väčšina mladých sa s tými typmi hrozieb stretáva, problém je ale v tom, že len málo z nich voči tomu aj niečo urobí. Keď však my, ako prijímatelia tých informácií, voči tomu nezačneme niečo robiť, nemôžeme čakať, že to zachráni štát. Ukázalo sa napríklad, že ak by človek bol svedkom nenávistného prejavu voči niekomu na sociálnej sieti, tak len okolo 9 % by to nahlásilo polícii alebo aspoň administrátorovi stránky, aby s tým niečo urobili. Väčšia časť, ale nie väčšina, by aspoň napomenula toho aktéra, ale vo všeobecnosti je pasivita mladých ľudí príliš veľká.

A tento problém presahuje spoločnosť tak, že sa stáva politikom, ktoré ovplyvňuje naše životy. Sme svedkami toho, čo sa deje na sociálnych sieťach a v diskusných skupinách pred voľbami a nedá sa to nazvať inak ako peklo. To už nie je kampaň. Sú tu ale potom aj ľudia konzervatívneho razenia, ktorí chcú všetko zakazovať a regulovať, no to je potom nebezpečné pre slobodu na internete a ani tento extrém nie je prijateľný.

Sú vôbec ľudia ochotní nájsť alternatívny názor vo virtuálnom svete, alebo sa potvrdzuje, že žijú v bubline?

Postoj mladých ľudí je, že pre nich je internet otvoreným svetom a nemajú radi, keď sa doňho zasahuje. To vysvetľuje aj to, prečo sú tolerantní voči hoaxom a konšpiračným teóriám. Oni to považujú za slobodu prejavu. Pre nich je sloboda v rebríčku hodnôt na vyššom leveli ako je bezpečnosť či porušovanie niekoho práv. Uvediem príklad – keď niekto začne niekoho ohovárať na sociálnej sieti, tak pre nich to nie je taký problém, ako by bol, keby im niekto povedal, že zruší celú sieť, lebo takáto diskusia tu nebude a hotovo. Oni skôr uvažujú v intenciách slobody a neslobody.

Je toto tiež problém, ktorý by sa mal riešiť primárne vo vzdelávaní?

Určite. V západnej Európe je predmet mediálna výchova, ktorý funguje už roky a práve tu riešia tento typ problémov. Akým spôsobom sa má človek vyrovnávať s dezinformáciami, konšpiračnými teóriami, podprahovým vnímaním. Od malička teda deti učia, ako sa orientovať vo virtuálnom priestore, ako tu hľadať informácie, ako ich spracovať, analyzovať a používať. Takýto predmet my na Slovensku tuším ani nemáme. Je to ale potrebná vec.

Sú ľudia v zahraničí teda menej tolerantní voči nebezpečným prejavom na internete?

To, že na školách rozvíjajú kritické myslenie žiakov je známy fakt už desaťročia, robili to ešte pred príchodom internetu. Či to nejako dokáže potlačiť to, čo sa deje na sociálnych sieťach, nedokážem odhadnúť, lebo keď si pozrieme, čo sa deje v Spojených štátoch, ako sa tam spoločnosť začína polarizovať, tak mám pocit, že tam to kritické myslenie príliš nepomohlo a prejavujú sa skôr tie najspodnejšie vrstvy ľudského vedomia a hodnôt. Druhý extrém by ale bol diskusiu potlačiť tak, že by sa regulovala.

Prispieva teda rozvoj technológií k polarizácii spoločnosti?

Do určitej miery áno, pretože tie technológie sú len mediátorom toho celého. Človek, ktorý je hodnotovo extrémisticky nastavený, využíva internet na to, aby svoj hodnotový svet preniesol sem a ovplyvnil ďalších a ďalších ľudí. Preňho je to len nástroj, nie je to nejaká nová entita. To je vidno na tom, ako komunikujú napríklad prívrženci ĽSNS. Zistili sme, že oni oveľa intenzívnejšie používajú prostriedky moderných informačných technológií na komunikáciu svojich názorov ako prívrženci iných politických strán, aj tých liberálnych. Normálne by som povedal, že sú to ľudia, ktorí budú skôr hulákať niekde v krčme pri pive, ale nie je to pravda. Vedia využiť potenciál internetu a nových technológií natoľko, že sa napokon dostanú až do parlamentu.

Človek, ktorý je hodnotovo extrémisticky nastavený, využíva internet na to, aby svoj hodnotový svet preniesol sem a ovplyvnil ďalších a ďalších ľudí.

Ako si vysvetľujete, že práve toto politické spektrum je online tak aktívne?

Netreba zabúdať, že nosná časť prívržencov Kotlebu sú mladí ľudia okolo 30 rokov. Toto sú ľudia, pre ktorých je internet a ďalšie komunikačné technológie bežnou súčasťou života. Oni s tým nemajú absolútne žiaden problém. Iné je to napríklad s prívržencami KDH, kde je to voličské spektrum širšie a zasahuje aj staršie vekové kategórie, ktorí nerobia s počítačom tak intenzívne.

Vidíte tu nejaký protipól v inej časti politického spektra, kde sa voličská základňa správa vo virtuálnom priestore podobne aktívne?

Približujú sa k tomu liberálne strany, hlavne Progresívne Slovensko a SaS. To je tiež o tom, že ich jadro tvoria väčšinou mladí ľudia. Oni sa komunikačnými schopnosťami približovali prívržencom ĽSNS. U iných strán to nebolo také silné.

Keď si spomeniete na tie roky svojej výskumnej práce a všetky zistenia, ktoré ste odhalili – čo vás prekvapilo najviac?

Ono sa hovorí, že keď má človek za sebou nejakú tonu výskumov, tak ho už nič neprekvapí (smiech). Vždy, keď robíte nejaký výskum, tak máte samozrejme očakávania a nejaké predikcie toho, ako budú ľudia odpovedať na vaše otázky. Mňa napríklad prekvapilo, ako ľudia odpovedali na robotiku a to nielen preto, že mali odmeraný postoj k robotom, ale preto, koľko o tom vedeli. Bolo veľmi málo respondentov, ktorí buď odmietli odpovedať alebo povedali, že neviem, mňa to nezaujíma. Pritom je to oblasť, ktorou sa zaoberajú skôr vedci a výskumníci a nie ľudia v kaviarni či pube. Na tie otázky však ľudia vedeli reagovať a mnohí vedeli napríklad zadefinovať, aký vzťah by mal mať robot k človeku. To bolo celkom prekvapivé. Druhá vec, ktorú som už naznačil, a čo ma prekvapilo negatívne, boli tie obrovské rozdiely medzi deťmi z majority a z chudobnejších skupín obyvateľstva. Tu sme len tušili, že niečo môže byť v neporiadku, až sme zistili, že sa tým treba vážne zaoberať, lebo tých detí nie sú desiatky, ani stovky, ale desiatky tisíc. A to na mňa veľmi silno zapôsobilo.


Tento rozhovor sme pre vás pripravili vďaka podpore od
 Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis.

telekom

Profil autora:

Novinársky začínal na vlnách Slovenského rozhlasu. Z dopravného spravodajstva sa neskôr presunul do zahraničnej redakcie, kde reportážami z Indonézie zásoboval publicistickú reláciu Štúdio svet. Ako spravodajský redaktor pôsobil v Rádiožurnále a v denníku Hospodárske noviny. V súčasnosti sa venuje najmä doprave, energetike a firemným témam ako reportér ekonomického týždenníka TREND. Má rád umenie, podnetných ľudí, pekné miesta a nové chute.

Názory

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

5 šarišských trikov pre učiteľov

Ako rodič viem, že sa nás na to, či máme počítač, aké máme pripojenie, dáta a podobne nik nepýtal. Ani na jar. Ani teraz. A to máme šťastie, že máme s manželom obaja prácu, sme „stredná trieda“ s jedným dieťaťom.

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.