Spiritualita

Povedzte nie dokonalosti! Práve tá vás môže robiť krásnymi, hovorí lektorka body positivity

Veronika Macková vystupuje pod menom Lady Vivian. Ako burlesque tanečnica a herečka objavila potrebu učiť sa prijať samú seba a začala organizovať kurzy body positivity, teda pozitívneho vzťahu samých k sebe. Prešli nimi už stovky ľudí, ktorým na sebe vadili veľmi rôzne veci a na sociálnych sieťach zverejnili svoju cestu k sebe aj mnohé známe osobnosti. Nedokonalosť podľa nej neexistuje a krása je práve v tom, čo nás robí jedinečných.

Tento rozhovor ste mohli čítať v časopise Nota Bene,
s ktorým spolupracujeme. Ďakujeme, že si ho kupujete

Aká bola tvoja cesta k oblasti body positivity?

Tým, že som neustále na javisku buď v rámci burlesque alebo Red Cat Cabaretu či keď moderujem nejaké show, plesy a podobne, tak som neustále viditeľná a vždy si to veľmi, veľmi užívam. Veľmi ma to baví a som tam šťastná, čo je na mne zrejme aj vidno, lebo za mnou často po vystúpení chodili ženy a hovorili mi, že by si tiež chceli tak užívať život. Hovorili mi, ako veľmi ich inšpiruje, že jednoducho nie je v mojom živote najdôležitejšia vec to, ako vyzerám. Týchto otázok bolo stále viac a prichádzali aj smutné správy od žien o tom, ako ich niekto v práci šikanuje, alebo že si z nich rodičia od detstva pre niečo robili srandu.

Takže tvoje diváčky ťa motivovali k tomu, aby si začala na téme pozitívneho vzťahu k samým sebe, začala viac pracovať?

Áno, povedala som si, že je potreba sa viac zaoberať touto témou. Nikto ju tu neriešil a potrebovali to dokonca aj muži, ktorá sa mi ozývali. Spustili sme teda na sociálnych sieťach hashtag #bodypositiveslovakia a zorganizovali prvý workshop. Prišli nám tam nádherné ženy, tanečnice, modelky a proste obyčajné ženy ako my. Ostala som z toho zaskočená. Čo povieš nádhernej žene? Postupne sa nám tam veľmi krásne ukázalo, že vzťah samých k sebe nie je vôbec o tom, čo vidíme v zrkadle, ale o tom, čo máme v hlave.

Lady Vivian. FOTO: Viktória Akbariová

Ty si človek, ktorý pôsobí, že je veľmi nad vecou a nemá nejaké komplexy. Sama hovoríš, že si užívaš pobyt na javisku. Je to niečo, s čím si sa narodila ako súčasť tvojej povahy alebo si si k tomu musela nájsť cestu?

Myslím, že som mala v živote veľké šťastie, že som to nikdy nemusela riešiť. Pre mňa boli podstatné iné situácie, ktoré som prekonala a pri ktorých som pochopila, že sú oveľa dôležitejšie veci, než to, ako vyzerám. Samozrejme, že aj ja sa riešim a sú dni, kedy by som najradšej ostala doma. Body positive neznamená, že som narcisticky šťastná každý jeden deň. Aj z povahy mojej práce však vyplýva, že aj keď nemám svoj deň, musím sa na to javisko postaviť a byť „diva“. Divákov nezaujíma, že mám zlý deň.

Je teda možno aj vystupovanie na verejnosti jednou z ciest, ako si napraviť svoj sebaobraz?

Treba si ujasniť hodnoty. Ja viem o sebe, že mám vyštudované školy, pracovala som aj v normálnej práci, som milá, dobrá, pozitívna, poctivá, naučím sa, odrobím si a to všetko sú oveľa dôležitejšie veci ako to, či som v zrkadle postava S alebo XL. Je to teda o tom, uvedomiť si hodnotu toho, kto som.

Prvé, čo ľuďom napadne pri téme body positivity, je, že je to téma pre ľudí, ktorí majú nadváhu.

Vôbec nie. A je veľmi smutné, že si to ľudia myslia. Akoby sme za všetkým pozitívnym museli hľadať nejaký háčik. Ja sa stretávam so ženami, ktoré sú dokonalé, nádherné. Netýka sa to len obéznych ľudí či ľudí s krivkami. Je to téma pre všetkých, pretože je to o tom, čo máme v hlave. Môže byť dáma s krivkami, ktorá sama sebe pripadá sexy a všetci ju tak aj vnímajú a naopak príde žena, ktorá je vyslovene modelkovský typ, no nikto ju tak nevníma.

Aká typy žien sa teda na teba obracajú? Aké sú problémy, ktoré potrebujú vo vnímaní samých seba riešiť?

Rôzne. Pôjdem od hlavy dole. Sú to riedke vlasy, veľký nos, malý nos, malé pery, veľké prsia, malé prsia, vysoká postava, nízka postava, veľký zadok, malý zadok, jazvička, strie, 40-tka noha… Znie to úsmevne, ale pre každého je to obrovský problém, ktorý v sebe rieši. Preto to netreba brať na ľahkú váhu. Sú to rôzne problémy, ktoré sa naozaj netýkajú iba váhy. Mala som napríklad na kurze dámy, ktoré boli po pôrode, mali strie a manžel ich za to odsudzoval. Asi sa nedá urobiť niečo krajšie, ako dať dieťaťu život a zrazu boli za to akoby ponižované. Alebo, keď niekomu priateľ akože iba zo srandy hovorí: čo je tu táto celulitídka? Tak ono to asi nebude len tak zo žartu, keď to hovorí pokojne aj tri roky. To nie je v poriadku.

Postupne sa nám tam veľmi krásne ukázalo, že vzťah samých k sebe nie je vôbec o tom, čo vidíme v zrkadle, ale o tom, čo máme v hlave.

Sú však ženy, ktoré riešia nejakú chybu vo svojom vzhľade, no keď človek hovorí s ich partnermi, oni tú nedokonalosť vôbec nevidia.

Presne. Musíme sa prestať brať tak extrémne vážne.

Čo je podľa teba dôvod, ktorý nás núti hľadať dokonalosť? Je to fenomén dnešnej doby, ktorý vyvolávajú médiá a sociálne siete, alebo to pramení kdesi hlbšie a vždy sme to riešili?

Skúsme si ale najprv definovať nedokonalosť. Pre teba môže byť problém niečo, čo iného priťahuje. Chlapčenská postava u žien je pre niekoho nedokonalá, inému sa páči. A opačne zas krivky. Reálne nevieme definovať, čo je nedokonalosť. Každý sme iný, každý z nás vyzerá inak, máme iný vkus, iné veci sa nám páčia a v tej rôznorodosti a farebnosti ľudí je tá krása. Veľmi sa mi páči, ako ľudia hovoria o nedokonalosti, pritom ju ale nevieme definovať, pretože v podstate neexistuje.

Takže je to skôr o tom opaku, že sa nám neustále podsúva ideál krásy, s ktorým sa my potom porovnávame?

Modelka, blondína, modré oči, dlhé vlasy, úzky driek. Presne o tom to je. Desaťročia, niekoľko generácií, tu bol pretlak o tom, že toto sú tie ideálne hodnoty a podľa nich sa určujeme potom my sami. Reálne tak ale vie vyzerať možno desatina populácie, pretože ja keď mám napríklad meter šesťdesiat, nikdy zo mňa nebude modelka, ale nebudem sa teraz kvôli tomu týrať. Našťastie je dnes tento trend už trochu na ústupe.

Každý sme iný, každý z nás vyzerá inak, máme iný vkus, iné veci sa nám páčia a v tej rôznorodosti a farebnosti ľudí je tá krása.

Takže by sme mali prijať naše prednosti rovnako, ako aj nedokonalosti, respektíve odlišnosti od toho pretláčaného ideálu?

Body positivity je aj o práci na sebe. Nie je to takom narcistickom prístupe k sebe, že ja som dokonalá a najkrajšia na svete. Ak si s niečím nespokojná a vieš to opraviť, upraviť, napraviť, tak to prosím urob. Všetci to robme. Ja tiež nesedím len doma na zadku, ale chodím behať,  tancujem a pracujem na kondičke, ale keď mám chuť na čokoládový koláč, tak si ho jednoducho dám.

To bola jedna z kritík na body positivity prístup, že či neprechádza skôr ku schvaľovaniu lenivosti a nedbalosti, kedy dochádza až ku prepáčeniu nezdravej obezity či iných potenciálne zdraviu škodlivých nedostatkov.

Je o tom poznať sa a starať sa o seba. Až potom môžeš mať pozitívny vzťah k svojmu telu. Musíme mať zdravý životný štýl. Pokiaľ sme už napríklad s váhou na tom tak zle, že máme zdravotné problémy, tak to je varovné a treba s tým niečo robiť. Na druhú stranu, kto sme my, aby sme niekoho hodnotili druhých?

FOTO: Viktória Akbariová

Nedosiahnuteľný ideál krásy tu však bol aj v dávnej minulosti. Ženy nosili korzety, v ktorých nemohli dýchať. V Ázii si zmenšovali nohy nenositeľnými topánkami. V tej dobe neboli masmédiá, ktoré by mýtus krásy vnuc nie je tento rozpor teda nejak hlbšie v nás?

Podľa mňa to súvisí so sebanedôverou. V dávnych dobách chceli ženy vyzerať ako bohyňa. No uff. Bohyňa je predovšetkým vymyslená. Aj ja si môžem nakresliť bohyňu, ktorá bude najkrajšia žena na svete a bude nedosiahnuteľným vzorom. Samozrejme, že my všetci sa vždy chceme priblížiť tomu, čo považujeme za pekné, ale ide o tú mieru. Ostriháme si len vlasy alebo prestaneme úplne jesť, prípadne naopak sa budeme prejedať, aby sme mali ideálne krivky? Pramení to z toho vnútorného pocitu nedôvery vo vlastné ja. Stále chceme byť niečo viac, aj keď už sme super.

Na Slovensku sa téma ideálu krásy nedávno veľmi rozoberal aj vďaka neslávne známej volavky Aleny Z., ktorá sa snažila prevziať na seba podobu dnes trendy výzoru s rovnými čiernymi vlasmi, veľkými perami a mihalnicami, opálenou pokožkou a výraznými mihalnicami. Ako vnímaš tento trend?

Postavíš si vedľa seba takýchto desať žien a za dve minúty nevieš, ktorá je ktorá. Je to smiešne. Postavíš si k sebe inakosť a tú si zapamätáš. A my predsa chceme byť zapamätateľní. Inakosť je dobrá, lebo nás robí vlastnými, nie cudzími. Sme to proste my. Je samozrejme ľahsie si nasadiť masku, skutočná odvaha je vyjsť na ulicu so svojou pravou tvárou. Keď ja niekde vystupujem, tak ľudia vedia, že ja som tá, ktorá bola na javisku. Nezapadnem medzi ostatných. Výzor týchto našich žien ovplyvňujú do veľkej miery sociálne siete. Známe ženy tam sú bohaté, slávne a ovplyvňujú celé generácie. Už málokto si ale uvedomuje, že za ich peknými fotkami je retuš, dobré svetlo a podobne. To nie je realita.

Inakosť je dobrá, lebo nás robí vlastnými, nie cudzími. Sme to proste my.

Čiže problémom podľa teba je, že dnes sa ľuďom prezentuje ako bežný záber z ulice v skutočnosti fotka, ktorú pripravoval celý štáb a ľudia preto tak naháňajú nedosiahnuteľný ideál?

Je fakt, že sme veľmi ovplyvniteľní. Ja sa tiež rada pozerám na pekné fotky pekných ľudí, otázkou ale je, ako veľmi sa nimi necháme ovplyvniť a za akú hranicu sme ochotní zájsť. To je otázka na každú ženu, ale aj muža, lebo aj oni chcú byť všetci svalnatí a vlasatí, ale nie všetkým je to dané. Ovplyvniteľnosť pramení podľa mňa doma, v tom, ako je dieťa vychovávané. Je to o tom, čo rodičia vštepia svojmu dieťaťu. Preto napríklad hovorím, aby ľudia neohovárali druhých. Vy nikdy neviete, čo je dôvod, pre ktorý vyzerajú tak, ako vyzerajú. Ja som dnes prišla namaľovaná, lebo priamo z rozhovoru idem na javisko. Nevieš si predstaviť, koľko ľudí na mňa škaredo pozeralo len, kým som prišla sem. A pritom oni nevedia, že ja idem do divadla.

Ako však vnímaš to, že človek môže byť úplne vyrovnaný sám so sebou, no reakcie od okolia môžu stále byť veľmi nepríjemné a negatívne. Pomáha body positive prístup sa s týmito reakciami vyrovnať?

Niekto mi môže povedať: nepáčiš sa mi. Vždy ma to zamrzí, ale nemôžem vyhovieť každému. Mám však doma muža, pre ktorého som nádherná, takže sa tu bavíme o vkuse. Pokiaľ by mi ale niekto povedal, že som hlúpa, tu už funguje moje sebapoznanie o tom, že viem, že hlúpa nie som. Človek, ktorý sa pozná, si uvedomí, že kritik jednoducho nemá pravdu. Je samozrejmé, že sa vždy snažíme páčiť všetkým, ale už by sme sa mali prestať snažiť byť pekní pre všetkých na margo nášho celkového zdravia. Niekedy to preháňame. Ani mne sa nepáčia všetci a je to úplne normálne. To, čo sa deje nám, robíme aj my sami. Preto hovorím: nehejtujte, nehodnoťte. Nikdy neviete, čím si ten človek prešiel.

Ako vyzerá workshop body positivity?

Začína sa zoznámením, lebo nechceš otvárať ťažké témy s cudzími ľuďmi. Na úvod si urobíme zopár zábavných psychologických cvičení, kedy si účastníčky často uvedomia, že asi niekde bude problém. Potom prejdeme pred zrkadlo a tu prichádza obrovský problém, aby sa žena dívala do zrkadla. Mnohé to jednoducho nedokážu.

Čiže naozaj sú ženy, ktoré sa vyhýbajú pohľadu do zrkadla?

Ony sa na seba pozrú, skontrolujú si vlasy, alebo či im neodstáva nejaký kus oblečenia. My sa však na kurze nepozeráme na seba takto, ale pozeráme sa do hĺbky. Skúmame každý kus toho nášho tela. V každom sa skrýva nejaký príbeh. Mám napríklad strie. Prečo ich mám, čo som prežila? Pozeráme sa na seba dlho, skúmavo a to už je ťažké. Je im to nepríjemné, lebo to nikdy, respektíve od detstva, nerobili. Je to pre ne obrovským strašiakom. Tiež pracujeme s tým, že si pozeráme do očí. To často skončí dojatím, emočným uvoľnením. A potom samozrejme, keďže sme burlesque, tancujeme. Každá choreografia je zameraná na určitú časť tela a cez tanec robíme z problémových častí to, čo ide do popredia, to, čo ich robí dokonalejšími. Inými. Snažím sa im tak ukázať, že sa to dá.

Čiže stačí pohľad do zrkadla a tanec a je dobre?

Samozrejme, že nie. Je to prvý krôčik na dlhej ceste. Nikto z kurzu neodíde s tým, že hotovo, milujem sa (smiech). Aj ja sama som ešte len na ceste, aj keď možno trochu ďalej ako niekto iný.

Čo je pre ľudí motívom, že sa odhodlajú na tvoj kurz prísť? Práca na sebe predsa ťažká, tak by som očakávala, že sa jej človek snaží vyhnúť tak dlho, ako sa dá.

Jasné, ale keď už si veľmi nešťastná, pociťuješ, že ti to ovplyvňuje život alebo rodinný život, vtedy prídeš. Vtedy si uvedomíš, že potrebuješ pomocnú ruku. Ja nie som niekto, kto dokáže zázraky, ani to nie je cieľom, ale podám ti tú ruku a snažím sa ťa aspoň trochu nasmerovať. Často to ženy dostanú ako darček od kamošiek či rodiny, lebo celé okolie to vie, len ony samé si to nechcú priznať. Tak tam prídu často nadurdené, že tak dobre, tak ste ma sem dostali, no často odchádzajú s obrovským úsmevom a vďake tej sestre či kamoške, že ju tam dotiahla.

FOTO: Antonia Beatrice

Chodia na kurzy aj muži?

Nemajú odvahu, čo je možno aj tým, že je to silno ženská časť vesmíru. Aj keď mi niečo povedia, tak akoby stále chceli držať tú mužskú formu. Ja som proste chlap a nemám problém. Akoby nechceli byť zraniteľní.

Aké témy trápia v tejto oblasti mužov?

Chcú byť ako slávni herci z televízie. Musíš byť chudý, ale zároveň svalnatý, ale zas nie príliš, musíš sa obliekať elegantne, ale zároveň športovo, tak to skombinuješ a vlastne sa v tom vôbec necítiš dobre. Keď má však niekto oveľa menšiu výšku alebo naopak vôbec nepriberá, tento ideál nikdy nedosiahne a pritom je to krásny človek a napríklad geniálny hudobník. Iní zas chcú mať bradu, no nezarastajú, prípadne chcú mať dlhé vlasy, ale majú plešinu. Akoby neboli dobrí ani tak, ani onak. Akoby sa strácali takí muži-muži. Obyčajní gentlemani.

Nemyslíš, že príde v kultúre opäť vzbura proti ideálu krásy? Neblíži sa to už, keď sa pozrieš na veľmi uvoľnený štýl obliekania, ktorý je akoby naschvál nepekný?

Podľa mňa to tu už je. A to je vlastne pekné.

Minulý rok sa napríklad známe speváčky fotili s chlpmi pod pazuchami, aby ukázali, že nedokonalosť je skutočná.

Presne o tom to je. Poďme byť normálne, poďme byť obyčajné. Buďme ženami, matkami, manažérkami a buďme samé sebou. Nebuďme Kim Kardashian, prosím.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.