fbpx

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

Pani, zhruba 70-tnička v tradičnom odeve so šatkou na hlave, si ma premeria a po krátkom zhodnotení, že som slabo oblečená ide rovno k veci: „Ste slobodná?“ Odpovedám, že áno. Je mi jasné, že svojím stále ostrým zrakom lazníckej ženy nezbystrila obrúčku na mojom prste.

„A koľko máte rokov?“ Odpovedám, že 30. Teta sa zatvári, ako keby niekto umrel tragickou smrťou, čím naznačuje, že môj čas je už dávno preč.

„Ale mám priateľa,“ dodávam rýchlo, aby som sa zachránila pred zatratením v jej očiach. „Héj? A koľko má rokov?“ 33. „Tak to ešte nie je tak zlé,“ zhodnotí táto mne úplne cudzia žena, s ktorou som sa stretla prvý (asi dosť možno aj posledný) raz v živote na zastávke na kraji rozbitej cesty uprostred ničoho.

Fascinujúce, ako odlišná je komunikácia medzi ľuďmi v anonymite veľkého mesta a mikroskopickej komunite, ktorá je roztrúsená po úbočiach svahov. Myslím, že by sme sa mohli inšpirovať a trochu viac sa zaujímať o druhých okolo, aj keď možno nemusíme zachádzať rovno do takýchto intímnych detailov.

Kľúčové slová:

zaježová

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner