Enviro

Recyklácia elektroodpadu je ako baníctvo bez baní. Boli sme sa pozrieť v závode na recykláciu

Spoločnosť ZEDKO spracúva vyradenú elektroniku už od roku 1996. Ako jedna z mála v Európe sa venuje ručnému rozoberaniu jednotlivých kúskov na súčiastky, ktoré je veľmi precízne. Vďaka tomu sa dá z elektroniky vydolovať množstvo vzácnych kovov, ktoré by sa inak museli prácne ťažiť v baniach.

Táto exkurzia sa uskutočnila na pozvanie projektu Elektroodpad-Dopad, v ktorom Živica s podporou SEWA vzdeláva o dopadoch elektroodpadu školákov a školáčky.

V priemyselnom areáli na okraji Banskej Bystrice spoznávame brány spoločnosti Zedko vďaka vlajkám Slovenska a Európskej únie. Prevádzka firmy je jednou z mála v Európe, kde sa elektronika rozoberá na drobné súčiastky a špeciálna je aj v tom, že je zároveň aj sociálnym podnikom. S prácami tu pomáhajú aj ťažko zdravotne postihnutí a tiež ľudia vo výkone trestu odňatia slobody z neďalekého väzenia.

Konateľ firmy Milan Štefanka nás upozorňuje, že niektorí zamestnanci nebudú mať rúška, pretože sú nepočujúci a potrebujú odzerať z pier. „Chodil som na kurz a niektoré veci viem povedať aj v znakovej reči, ale človek sa väčšinou bez problémov dohodne odčítaním z pier,“ popisuje prácu s nepočujúcimi. Vo firme je už treťou generáciou z rodiny, ktorý preberá vedenie. „Firmu založil mamin strýko, po ňom to prebral môj otec a teraz ja,“ hovorí vyštudovaný ekonóm. S elektroodpadom sa tak učil zaobchádzať už ako malý, keď cez letné prázdniny chodil k otcovi na brigády a pomocné práce.

elektroodpad
V Banskej Bystrici recyklujú odpad a ťažia z neho vzácne kovy. FOTO – Mirka Sliacka

„Spracovávame všetky druhy elektroodpadu od hodiniek a telefónov až po CTčká z nemocníc, okrem nebezpečného odpadu, ako napríklad požiarne hlásiče, ktoré v sebe obsahujú rádioaktívne prvky, CRT monitory, chladničky, žiarovky, žiarivky a baterky. Tie sa spracúvajú s pomocou špeciálnych zariadení, ktoré sa neoplatí mať v každej firme na Slovensku,“ hovorí Štefanka. Ročne tak spracujú 1500 ton odpadu, pričom jedno nákladné auto dovezie 4 tony. „Denne sem dovezieme okolo 10 až 15 ton odpadu z celého Slovenska.“

Stovky druhov odpadu

Stojíme na dvore, pri vjazde do firmy, okolo nás sú bedničky s jednotlivými druhmi odpadu. Vidíme procesory, čipy, vysávače, počítače, práčky, náradie. Zákon delí elektroodpad na šesť kategórií, v skutočnosti je ale jednotlivých druhov oveľa viac, a každý z nich má ešte množstvo modelov a výrobcov. Všetky sa v závode musia naučiť rozobrať a zistiť, z akých materiálov sa skladajú.

FOTO – Mirka Sliacka
elektroodpad
FOTO – Mirka Sliacka

Trúfnu si aj na netradičné prístroje. Cez bránu vchádza nákladné vozidlo s veľkým bielym kruhovým prístrojom. „To je CTčko z martinskej nemocnice,“ hovorí Štefanka. V minulosti k nim na spracovanie doviezli aj pozlátené hracie automaty z kasína v Saudskej Arábii, tonu použitých kardiostimulátorov, či elektroniku z tretieho a štvrtého bloku jadrovej elektrárne v Mochovciach, ktorá sa nikdy nepoužila, no musela byť zlikvidovaná.

Elektroodpad tu spracúva 30 zamestnancov a pomáha im zhruba 100 väzňov. Pýtam sa, či im s tým pomáhajú nejakí odborníci, no zvládajú to sami. Za prácu im v Zedko platia, ale viac ako peniaze ich zaujíma káva a cigarety. „Bez toho by nepracovali a bola by tu vzbura,“ hovorí s úsmevom Štefanka starší.

„Tým, že robíme aj drahé kovy, je jednoduchšie to rozobrať ručne a pripraviť materiál takto na ďalšie spracovanie, lebo keď sa to robí strojovo, čistota materiálu nie je tak vysoká,“ hovorí Štefanka. Vo veľkých spracovateľských závodoch často používajú stroje, ktoré elektroniku pomelú na malé kúsočky a potom tie drobné čiastočky triedia s použitím magnetov, vzduchu či vody.

„Nikdy ale nedokážu odpad vytriediť tak čisto, ako keď sa to robí ručne. Mieša sa tam meď s mosadzou, vždy sa do toho dostane nejaký hliník.“ Výsledkom takejto recyklácie je teda často downcycling, teda recyklácia, ktorej výstupom je menej kvalitný, menej sofistikovaný výrobok.

Aj tie najmenšie čiastočky sú cenné

Z krabice plnej základných dosiek vyberáme jednu na ukážku, aby sme zistili, čo všetko je z nich možné vydolovať. Štefanka ukazuje časti zlatej farby. Oddeľovať vzácne kovy od materiálu, na ktorom sú nanesené sa dá buď chemicky, alebo elektrolýzou.

„Z tohto konektoru vieme chemickou cestou dostať zlato dole tak, že sa zvyšok materiálov nepoškodí. V konektoroch sú piny tiež pozlátené, takže keď sa podrvia, vypadnú z nich mosadzné pozlátené zúbky, z ktorých sa tiež chemickou cestou oddelí zlato. Ostane nám teda zlato, mosadz a plast.“

elektroodpad
Aj tie najmenšie čiastočky majú hodnotu. FOTO – Mirka Sliacka

Celý proces znie veľmi prácne. Rozobrať jeden počítač však trvá len okolo piatich minút a väčšinou sa spracúva jeden druh odpadu naraz vo väčšom množstve. Napríklad tona procesorov, ktoré síce môžu byť od rôznych výrobcov či modelových rád, no v zásade fungujú rovnako. „Tie konštrukcie sú veľmi podobné a často obsahujú aj súčiastky od rovnakých výrobcov, ktoré potom rôzne značky používajú,“ vysvetľuje Štefanka. To celý proces rozoberania značne urýchľuje a rozobrať sa dá úplne všetko.

„Pri odpadoch vieme v priemere opätovne spracovať 90 % materiálu,“ hovorí Štefanka. Zvyšok sa väčšinou skládkuje na skládkach nebezpečného aj ostatného odpadu. Najväčší problém pri recyklácii robia plasty. Z elektroodpadu totiž dostanete často mixované druhy plastov bez označenia, takže neviete, o aký druh plastu presne ide.

Aj Zedko našlo najbližšieho spracovateľa tohto typu plastov až v Srbsku. „Výrobcom sme navrhovali, aby ich označovali napríklad farebne, ale pre nich to nie je priorita. Tou je čo najlacnejšie vec vyrobiť a ďalej sa už nestarajú.“

Množstvo rastie, kapacity prestávajú stíhať

Drahé kovy obsahuje najmä výpočtová technika ako počítače, smartfóny či iné smart zariadenia. Tých dnes do elektroodpadu nosia ľudia stále viac. „Postupne sa pomer mení, hlavne tie staršie zariadenia ako staré televízory alebo práčky sa už nosia menej a rastie množstvo smartfónov a počítačov, či plazmových televízorov, ktoré majú životnosť oveľa kratšiu. Životný cyklus je 3 až 5 rokov a potom končia u nás,“ popisuje Štefanka.

V minulosti na recykláciu nosievali aj ešte funkčné spotrebiče, ktoré už firmy nechceli, napríklad laptopy či tlačiarne. Dnes ich už skôr dávajú repasovať a ponúkajú na opätovný predaj v špecializovaných obchodoch, alebo ich vozia do rozvojových krajín. Spolu s nimi sa ale do zásielok pre rozvojové krajiny často zamieša aj odpad, ktorý potom zamoruje miestnu prírodu.

Dôvodom môže byť nedostatok spracovateľských kapacít, ktorý tlačí ceny recyklácie hore. „Je to o cene pracovnej sily, veľa vecí sa v minulosti vyvážalo na spracovanie do Ázie, ktorá však teraz už zatvorila pre odpad trh a teraz ostáva veľa vecí v Európe. Tu však nie sú dostatočné spracovateľské kapacity,“ popisuje Štefanka.

Aj v Zedko tak pracujú na plné obrátky a väčšie množstvo odpadu by už spracovať nedokázali. „Odpadu sa produkuje čím ďalej viac aj tým, že životný cyklus výrobkov sa skracuje.“ V roku 2011 mali v Zedko ročnú kapacitu 600 ton, v roku 2019 už spracujú 1500 ton.

Veľká rezerva je podľa Štefanka staršieho aj v systéme produkcie. „Vyrábame veci, ktoré málo vydržia, je takmer nemožné ich opraviť a ťažké rozobrať.“ Rozdiely v zložení výrobkov videl pred vlastnými očami. „Rozoberiete vysávač spred 30 rokov a dnes a vidíte, ako je vyrobený, z akého plechu, koľko je tam medi a podobne. Novú práčku dnes vyrobíte síce lacnejšie, ale za dobu životnosti jednej starej práčky miniete desať nových pračiek. V tom je celý problém, že svet je dnes nastavený na spotrebu. Hovorí sa, že rast je našou záchranou, ale v skutočnosti je našou záhubou,“ hovorí.

Menej kvalitné materiály sa ťažie opätovne využívajú

Znižovanie kvality materiálu nových spotrebičov robí problémy nielen pri ich životnosti, ale aj pri recyklácii. Z rozobrania jednej práčky sa dnes na pôvodný účel využije menej materiálu ako v minulosti. „V starých práčkach bol závažím odliatok, ktorý mohol ísť rovno do huty a z 10 kíl závažia sa mohlo 9,7 kila opäť použiť na nové závažie. Aj dvesto rokov ste mohli opätovne používať to isté závažie. Dnes sa tam dáva betón, ktorý sa síce dá podrviť, no miera recyklácie je tam veľmi nízka. Na jeho drvenie navyše potrebuje nové prístroje a ešte musíte aj vymyslieť, kam to dáte,“ popisuje Štefanka starší.

Množstvo materiálu, ktorý sa pri recyklácii opätovne využije na svoj pôvodný účel pokleslo počas kariéry pána Štefanka o 30 až 40 %. Chytá do ruky dva typy konektorov a ukazuje nám ich pozlátené zúbky. Kým na staršom modeli vidíme väčšie, pevnejšie prevedenie, ten novší má už zúbky jemné, drobné.

Materiálom sa šetrí ešte aj tak, že napríklad pozlátenie sa nenanáša plošne, ale v akejsi mriežkovanej štruktúre, ktorú by ste videli len pod mikroskopom. „Získate z neho päťkrát menej materiálu.“ Rozdiely badajú aj regionálne. „Ak to bolo určené do Ruska, vrstva zlata tam má mikrón, ale ak to išlo do Nemecka, vrstva je tam hrubšia o 3 mikróny, pretože tam majú iné normy.“

Medzi lacnejšími a drahšími výrobkami však rozdiely paradoxne v Zedko nevidia. Keď ich otvoria, materiál a spôsob prevedenia sa už zvyčajne veľmi nelíši. „Neodporúčal by som však ani tie najlacnejšie výrobky, pre to, v akých podmienkach bývajú vyrábané,“ hovorí Štefanka starší.

Okrem materiálového zloženia a nárastu množstva odpadu sa zmenil a zrýchlil aj vývoj jednotlivých výrobkov. „Tak isto ako prebieha vývoj pri výrobe, musíme robiť vývoj aj my pri recyklácii.“ To, čo sa v minulosti zmenilo raz za 15 rokov,  sa dnes mení každú chvíľu. Výskum, ako daný výrobok rozložiť až na jeho jednotlivé materiálové zložky tak často prebieha systémom pokus-omyl.

FOTO – Mirka Sliacka
elektroodpad
Presné pomery jednotlivých zložiek musia pri recyklácii zisťovať v laboratóriu. FOTO – Mirka Sliacka

„Výrobcovia by nám mali poskytovať informácie, čo daný produkt obsahuje, ale skúste sa im dovolať a zisťovať to,“ hovorí skepticky Štefanka starší. Pri tak obrovskom množstve výrobkov je to nemožné. V procese recyklácie si tak musia poradiť sami. Skúsení majstri opatrne zisťujú, ako produkt rozobrať a následne rôznymi meračmi zisťujú, z akých kovov či iných materiálov sa jednotlivé časti skladajú. Je nutné tento podiel vedieť čo najpresnejšie, lebo od toho sa odvíja spôsob ich oddeľovania.

Ručná práca

Vstupujeme do malej vonkajšej dielne, kde sedí starší pán s francúzskou barlou opretou za chrbtom. Vedľa seba má položený tranzistor, ktorý hrá ľudové melódie a pred sebou nádoby plné pozlátených procesorov z počítačov. Zákazka z Nemecka. Rozobrať procesory, vyťažiť z nich jednotlivé materiály a vrátiť ich naspäť na opätovné použitie.

elektroodpad
Všetko sa dá rozobrať. FOTO – Mirka Sliacka

Procesor zamestnanec rozoberá kladivkom a nákovkou. Šikovne po ňom párkrát pobúcha a ten sa rozpadne na drobné zúbky a telo, ktoré sa dajú ďalej spracovať. Pýtame sa, koľko ich už takto za život rozobral. „To sa nedá spočítať,“ smeje sa. V Zedko pracuje už 5 rokov.

V závode sa s nami boli pozrieť aj zástupcovia NATUR-PACK. Pozrite si o ňom viac v ich videu:

V dielni vedľa zas pani pracuje na rozoberaní počítačových grafických kariet s malými ventilátormi, ktoré oddeľuje od zvyšku zariadenia. „To je tá drobná ručná robota, ktorá je pre nás nenahraditeľná,“ hovorí konateľ. Pani vie rozmontovať všetko možné od monitorov cez počítače až po mikrovlnky. Tie má najradšej. „Sú také rozdielne, pritom musí človek aj rozmýšľať,“ hovorí nám.

elektroodpad
Ručná práca je nenahraditeľná. FOTO – Mirka Sliacka

V dielni má každý zamestnanec svoj pracovný kútik so stolíkom aj skrinkami s vlastnou výzdobou. Na jednej skrinke vidíme oznam „Som v base“, vedľa zas nálepky s kvetinkami či vlajkami krajín. „Sme rodinná firma a snažíme sa takúto atmosféru budovať aj u našich zamestnancov,“ hovorí Štefanka starší. Nálada tam panuje príjemná, každý má priestor prejaviť svoju individualitu.

Vymývať striebro

Elektronika, ktorú máme doma, v sebe skrýva malé poklady. Pozlátené prvky a iné vzácne kovy, ktoré pomáhajú vodivosti. Obsahovať však môžu aj prvky nebezpečné pre naše zdravie. To sa týka najmä displejov napríklad na smartfónoch či neónových žiaroviek. Preto sa neodporúča spotrebiče rozoberať doma a už vôbec sa nesmú vyhadzovať do voľnej prírody či bežného odpadu.

Prechádzame do ďalšej miestnosti po stopách elektroodpadu, ktorý je v tomto štádiu už po roztriedení na jednotlivé druhy a rozobratí na súčiastky. Vidíme sústavu akýchsi prepojených vaní a dve debničky so špuľkami – jedny sú striebornej farby, druhé medenej. Tu prebieha chemický proces oddeľovania strieborného povlaku pomocou kyseliny, ktorý zároveň nepoškodí ani meď, na ktorej bolo striebro nanesené.

elektroodpad
FOTO – Mirka Sliacka

 

zedko
FOTO – Živica

Kyslá tekutina so vylúhovaným striebrom sa následne prečistí a vyzráža na striebornú sušinu, ktorá vyzerá trochu ako piesok do mačacieho záchodu. Ten po tepelnej úprave dostáva opäť známy lesk aj konzistenciu čistého striebra. „Odpadové vody idú na neutralizáciu. Ročne vyprodukujeme asi 150 kubíkov takýchto vôd,“ hovorí Štefanka starší.

Celkovo je odpadu pri takejto ťažbe vzácnych kovov z odpadu oveľa menšie množstvo ako pri banskej ťažbe. Kým v bani z jednej tony rudy vyťažíte od 1 do 6 gramov čistého zlata, z tony elektroodpadu ho máte aj 10 gramov. A nemusíte kvôli tomu zaťažovať životné prostredie ťažbou. „Drahé kovy sa volajú drahé kovy ani nie preto, že by ten materiál bol samotný taký drahý, ale jeho produkcia je nákladná. Získať kilo zlata musíte z x násobného množstva materiálu, zmeníte krajinu a vznikne pri tom množstvo nebezpečného odpadu,“ hovorí Štefanka starší.

Vzácny vedľajší produkt

Vzácne kovy sú väčšinou pri recyklácii len vedľajším produktom. „My sme jedna z mála firiem, ktorá sa špecializuje práve na ne,“ hovorí konateľ. Ako vedľajší produkt strojovej recyklácie nebýva ich čistota vysoká, a preto je potrebné ich pred ďalším použitím chemicky rafinovať, na čo potrebná ešte príprava eletrolýzou alebo ručne. Takto spracované kovy sa následne môžu použiť v priemysle, zlatníctve alebo na výrobu investičných mincí.  „U nás väčšinou idú na priamo priemyselné použitie.“

elektroodpad
Obsah jednotlivých materiálov zisťujú v laboratóriu. FOTO – Mirka Sliacka

Okrem neustále meniaceho sa vývoja a zhoršujúcej sa kvality materiálov recykláciu sťažujú aj lepidlá, ktoré sa používajú napríklad kvôli ultra tenkému dizajnu, alebo aj kvôli zabráneniu manipulácie so súčiastkami od výrobcov. „Keď na súčiastke ostane lepidlo, čo je organická hmota, ovplyvní to chemickú reakciu pri lúhovaní,“ popisuje Štefanka starší.

Deti z projektu Elektroodpad-dopad, ktoré sa mali exkurzie zúčastniť s nami, no pre koronu nemôžu, po nás posielajú otázku, čo robí firma so zarobenými peniazmi z drahej elektroniky a vzácnych kovov. „Za zisk chcem ísť na Bahamy, ale teraz sa kvôli korone nedá cestovať, takže asi nič,“ hovorí ironicky Štefanka starší. Realita je taká, že celý proces precíznej recyklácie vyžaduje okrem ľudskej sily aj drahé prístroje. Mnohé z nich si v Zedko kúpili bez pomoci štátu. „Začínali sme v malej garáži odvedľa a nedostali sme žiadne dotácie od štátu ani recyklačného fondu. Náš zisk je teda tu,“ uzatvára Štefanka starší ukazujúc okolo seba.

Profil autora:

Študovala žurnalistiku a manažment prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.