Spoločnosť

Našu hodnotu ovplyvňuje to, ako vieme byť užitoční, hovorí zubár, ktorý ako dobrovoľník testuje ľudí na koronavírus

Starať sa o ľudí je naša povinnosť, hovorí zubár a absolvent Sokratovho inštitútu Rado Paulech. V čase, keď sa s kolegami striedal na klinike a mal voľno, rozhodol sa ako dobrovoľník testovať ľudí na koronu. Keď s kolegom za jeden deň spravili 172 odberov, takmer nepili a nejedli. Šetrili tak čas, ale aj jednorazový materiál, ktorého sa počas testovania vyhodí obrovské množstvo.

Obaja sme požiadali kolegov, aby nás na chvíľu nechali samých. Odkrojili sme si z obedného času. No rozprávala by som sa s ním aj hodiny. Pracuje ako jeden zo štyroch zubárov na súkromnej klinike v Čadci. Korona kríza priniesla obmedzenia aj tam. Ak by prišli do kontaktu s pozitívnym pacientom, personál, ktorý do takéhoto kontaktu prišiel, by pravdepodobne musel ísť do karantény. A tak preto, aby celá klinika nevypadla, vždy je jeden tím „ v zálohe“ mimo práce. Striedajú sa a Rado tak „vyhral“ každý druhý týždeň doma. No tie týždne voľné nemá. Dobrovoľne sa ponúkol na to, že bude odoberať vzorky na covid-19.

Ako to celé začalo?

V marci som sa vrátil z dovolenky za hranicami a šiel som rovno do karantény. Dva týždne som musel byť doma. S nikým som sa nestretával, žiaden fyzický kontakt či dotyk s iným človekom, bol som doma celkom sám. Bola to výzva pre psychiku. prešiel som rôznymi fázami. Najprv, že musím stále niečo robiť, lebo sám si dávam hodnotu len tým, že som užitočný. Zistil som tiež, že neviem len tak byť. Stále som chcel byť aktívny, aby som si nevyčítal, že nič nekonám.

A tiež som si v karanténe uvedomil, že ísť do práce je privilégium. Kolegovia mohli, ja zrazu nie. Výsada môcť vôbec pracovať sa ukázala ako fakt veľká vec. Desať rokov svojej praxe predtým som to tak nikdy nebral. Roky som si myslel, že do práce sa musí chodiť, lebo potrebujeme z niečoho žiť. No a teraz som sa nevedel dočkať, kedy budem môcť ísť robiť. Do toho sa objavili dobrovoľnícke výzvy a nový systém, že mám každý druhý týždeň čas. Cez smepripraveni.sk som sa prihlásil ako zdravotnícky pracovník a pani z VÚC sa mi ozvala do pol hodiny. Dohodli sme si na ďalší deň pohovor a hneď v prvý deň som po zaškolení šiel rovno aj robiť výtery.

Už to robíš mesiac. Jedna vec je robiť svoju prácu zubára – a aj tam si ohrozený. Pri odberoch na covid-19 sa exponuješ ešte viac. Nebojíš sa?

Práveže pri výteroch je riziko minimálne, dostali sme kvalitné ochranné prostriedky, výter trvá len pár sekúnd a pacienta sa zväčša ani priamo nedotknem. Naopak, práca zubára je infekčná a riziková stále. Sme v kontakte s aerosolom z úst a prichádzame do styku s krvou, tvár máme len pár centimetrov od pacientových úst. Pacient môže mať rôzne infekcie, o ktorých ani nemusí vedieť, napríklad aj obávané HIV… Vieme o vždy prítomnom riziku, že sa môžeme nakaziť, preto robíme všetko preto, aby sme ho znížili na minimum. V zubárskych ambulanciách nie sú podmienky, v ktorých by sme vedeli absolútne vylúčiť riziko nákazy. Sme v prvej vlne, najmä  pri respiračných ochoreniach.

V prvom rade však dbáme na to, aby sme my nenakazili iných. Máme slúžiť pacientom, aj keď oni pre nás predstavujú riziko, ale je to naša práca. Dôležité je, aby sme my pre pacientov nepredstavovali žiadne riziko. Preto pracujeme teraz v mimoriadnom hygienickom režime a aj mimo práce sa chránim, dodržiavam odstupy a nosím rúško. A aj preto som sa nechal už päťkrát testovať.

Máme slúžiť pacientom, aj keď oni pre nás predstavujú riziko, ale je to naša práca. Dôležité je, aby sme my pre pacientov nepredstavovali žiadne riziko. FOTO – Archív RP

Aké je čakať na výsledky? Je to formalita a si otrlý alebo cítiš aspoň trochu nervozity?

V deň výsledkov cítim trochu napätie. Ale verím, že je malá šanca, aby som ochorel. Naozaj sa chránim a dávam si pozor. Odoberal som už aj pozitívnych pacientov, ale pri odberoch máme špeciálne obleky, štíty, respirátory, ochranné okuliare, rukavice, návleky. A tiež dôkladne dezinfikujeme všetko, čo treba.

Všetci tí lekári pre nás laikov teraz vyzerajú ako kozmonauti. Od ľudí, ktorí nosia len rúška som počula veľa ponôs – zle sa v tom dýcha, potíme sa, zahmlievajú sa nám okuliare… Aké je byť hodiny v tých vašich mundúroch?

Záleží od množstva práce, ako dlho v tom sme. Niektoré odbery sú individuálne – od ľudí, ktorí nikam sami nemôžu, lebo sú imobilní, alebo nemajú auto.  Tam sa obliekame tesne pred príchodom k nim. Pár minút trvá, kým sa navlečieme do ochranného obleku. Samotný odber trvá pár sekúnd a zas sa vyzliekame.

Najviac však testujeme v sociálnych zariadeniach, domovoch dôchodcov a strediskách sociálnych služieb. Tam vytierame hromadne. Náš rekord s kolegom bol 172 pacientov za deň. Boli sme tam celý deň a rad za radom sme odoberali vzorky.  V tom obleku je teplo, všetko sa zaparí, z človeka tečie pot a hlavne poriadne nevidno, lebo okuliare sa hneď zahmlia. Nemôžeš sa napiť, nemôžeš ísť na vécko. Inak by som sa musel obliekať celý znovu. Prvý deň ma bolela hlava a cítil som slabosť, nezvyknutý. Zaúčali nás hasiči a vraveli, že oni sú v tom niekedy aj 10 – 11 hodín. Pre toho, kto nie je zvyknutý, je to zaberák. Preto sme si už ďalšie dlhé odbery lepšie naplánovali, spravili sme si prestávku aj na pitie a jedlo.

Videla som zábery, čo robia obleky, okuliare a rúška po niekoľkých hodinách a nie je to pekný pohľad – oškreté, boľavé miesta. Stalo sa to aj vám?

Všetko musí tesniť, áno, mal som po niekoľkých hodinách otlačené okuliare a respirátor. A z tlaku štítu ma často rozbolí hlava. Nie je to príjemné, ale inak to nejde.

V tom obleku je teplo, všetko sa zaparí, z človeka tečie pot a hlavne poriadne nevidno, lebo okuliare sa hneď zahmlia. Nemôžeš sa napiť, nemôžeš ísť na vécko.

Ako vnímaš to, že ľudia lekárom a zdravotníkom ďakujú za ich nasadenie? Teší ťa to?

Keď sa tlieskalo z balkónov zdravotníkom, vravel som si – fajn, ale je to naša práca. I keď áno, poteší to. Rovnako teší aj fakt, že naša práca je teraz ešte zmysluplnejšia. Hrdinkami sú aj predavačky v potravinách. Všetci, čo chodia do práce a vystavujú sa riziku. Vlastne, hrdina je každý, kto prekoná svoj strach. Aj lekári môžu mať strach, ale toto je presne to, čo máme robiť.

Ak by nastala vážnejšia situácia a rozšírila by sa napríklad ebola, takisto by sme tam mali  stáť v prvom rade. Neberiem to ako obetu, ale skôr ako fakt, že ako zdravotník mám viac znalostí a bojím sa preto menej, než ostatní a je mojou povinnosťou pracovať. Aj preto, že ostatní sú blokovaní strachom. Máme tu mimoriadnu situáciu, musíme ju riešiť, takto to proste je. Je fakt, že aj my potrebujeme čas na regeneráciu. Ideme v rýchlom tempe a každý deň sa to nedá. Riziko vyhorenia je vyššie, hoci práve teraz je naň najmenej vhodná chvíľa.

Čo robíš ty, aby si to zvládol?

Nepracujem každý deň, smeny si plánujeme tak, aby sme stihli aj oddychovať.

Ako vás berú ľudia? Máte pocit, že sú zodpovední alebo to niektorých aj otravuje?

Je to rôzne, ako vždy, keď sa robí s ľuďmi. Už sme stretli aj riaditeľa horskej služby, ktorý na nás nakričal. Niekoho odbery a rúška otravujú, ale mnohí sú vďační a vnímajú, že im pomáhame a odľahne im. Dokonca aj v domovoch sociálnych služieb je veľmi rozdielny prístup. Od toho, že niekde mám skôr pocit, že ich obťažujeme, po to, že sa nám ešte aj v novinách poďakovali. Je krásna skúsenosť vidieť, ako v niektorých zariadeniach zamestnancom na ľuďoch záleží a rozumejú si, je tam pekná atmosféra.

Vedenie spoločne s dôchodcami prežíva nielen odbery. Starajú sa, aby mali pokoj, aby sa nikomu nič zlé nestalo. Toto nabíja aj nás. Stráviť celý deň medzi zlatými vďačnými ľuďmi. A hoci ich aj bolo vyše 170 za deň, stálo to za to. Inak, to bol možno aj slovenský rekord. Vtedy sa odoberalo 1700 – 1800 testov denne a spolu s kolegom sme z toho urobili na jednom mieste za jeden deň desatinu. Odchádzali sme domov o pol jedenástej v noci, ale s veľmi dobrým pocitom.

Je to celé veľmi mimoriadne. Spomenieš si ešte, aké to bolo, keď si sa hlásil na medicínu? Čakal si, rátal si, že by sa niekedy mohlo stať niečo takéto? Že by si mohol patriť k tým kľúčovým ľuďom v krajine?

Nečakal. A vôbec si nemyslím, že patrím ku kľúčovým ľuďom. Akurát chodím do práce a trochu vypomáham štátu s testovaním. Všetci zamestnanci štátu, s ktorými som prišiel do styku, či už to boli ľudia na župe, na hygiene, v domovoch dôchodcov, sa tiež snažia, obracajú sa, makajú, hoci sú rovnako hodení do vody a nikdy predtým v nej neplávali. A áno, nie je to najbezpečnejší odbor, ani situácia. Ale ročne umiera aj na chrípku veľa ľudí. Momentálne je to jeden z koronavírusov, novší, infekčnejší, zľakli sme sa, ale budeme sa s tým musieť naučiť žiť tak, ako žijeme so všetkými ostatnými chorobami, na ktoré zatiaľ nemáme účinné očkovanie.

Poďme ešte k inej téme – odpady. Vnímame to všetci. Kvantá jednorazových rúšok, rukavíc, filtrov, dezinfekčná chémia. Do toho povinné obaly z jedál a nápojov z gastroprevádzok. Plasty, nerozkladajúce sa materiály. Toľko ich dávno nebolo.

Toto trápi aj mňa. Úplne mi srdce krváca, keď to vidím. Na odbery máme mať jednorazový overal. Mimochodom, nedali sa veľmi zohnať a keď sme si ich súkromne chceli kúpiť do práce na ošetrovanie, pýtali za jeden takmer 50 eur. Je ich nedostatok, preto si môžu pýtať vyššie ceny, aj keď bežne je výrobná cena možno pár centov. No ale k téme. Na každý individuálny odber u niekoho doma máme mať vždy nový oblek. Plus okuliare a troje rukavíc. Po piatich minútach používania to treba vyhodiť. Dávame to do špeciálnych vriec a do infekčného materiálu.

No objavili sa už štúdie, že koronavírus neprežije na žiadnom povrchu dlhšie, ako tri dni. S týmito poznatkami by sa dalo k tomuto všetkému pristupovať racionálnejšie. Rátaj so mnou. Sme s kolegom dvaja. Na každého pacienta nový pár rukavíc. Pacientov je povedzme tých 170. To bolo asi sedem krabíc len za jeden deň. Po chvíli používania ich treba zahodiť, aj keď sme sa pacienta ani nedotkli. Namiesto toho by sme ich mohli dať bokom a po trochu dňoch ich napríklad zas použiť. Predpisy nám to teraz nedovoľujú. Po dni takej prevádzky máme polovicu auta zapratanú odpadom, ktorý je vlastne spolovice čistý, lebo sme sa zväčša dotýkali len skúmaviek a sterilných vecí.

Po dni prevádzky máme polovicu auta zapratanú odpadom, ktorý je vlastne spolovice čistý, lebo sme sa zväčša dotýkali len skúmaviek a sterilných vecí.

Na jednej strane teraz jazdí menej áut a stojí aj výroba, takže sa produkuje menej splodín. Na druhej strane, odpadu zo zdravotníckeho a hygienického materiálu je naozaj kvantum.

No, podstatné je chrániť tých, ktorých vyšetrujem a som si istý, že im odo mňa nič nehrozí. Toto si opakujem, keď sa hnevám na odpad. Ja nie som rizikom, ľudia občas áno. Kýchajú na mňa niekedy bez respirátora, kašlú. Vtedy si hovorím, že sa môže stať, že to chytím, je to otázka času. Všetci sme niekedy mali chrípku a časom asi mnohí ochorieme na koronavírus. Ale tak to je. Nepomôže mi, keď sa budem báť.

Vrátili sme sa okľukou k tomu, čím sme začali. K tomu, ako svoju pomoc vnímaš. Cez to, že chceš byť, nielen v tomto čase užitočný. Kedy si si to takto pomenoval?

Uvedomil som si to v karanténe. Vždy som bol človek, ktorý mal kopu aktivít, bol som v jednom švungu, mal som stále plný diár. Zrazu som bola doma a objavili sa výčitky, že nič nerobím, zabíjam čas. Zistil som, že neviem len tak byť. Až jeden známy mi musel povedať, že moja hodnota nie je len v tom, čo robím, ale aj v tom, kto som. A že môj problém je, že neviem len tak byť. Niektoré dni som to trénoval. Len byť, nič nerobiť a tešiť sa z toho.

Na druhej strane mi došlo, že práca je dar, nie je to nič samozrejmé. Je privilégium môcť byť užitočný. V čase, keď som bol v karanténe a nemohol pracovať, som bol platený druhými ľuďmi, ktorí na mňa robili. A tak som to chcel oplatiť. A hlavne som fakt cítil, že má zmysel pomáhať. Ako zdravotník vidím zmysel v tom byť nápomocný dobrovoľníctvom pri odberoch, to mi príde najpriamejšie. Je to moja práca, aj ma to baví. Teším sa na to.


Celá táto situácia je mimoriadna v mnohých ohľadoch. Tento optimistický pohľad je fajn.

Ja si myslím, že nám to môže priniesť veľa dobrého. Vo viacerých oblastiach sa ukazuje, že sme robili aj zbytočné veci. Veľmi to vidno napríklad v školstve. Teraz sa napríklad zrušili maturity. Mnohí z nás behali ako škrečky v kolese deň čo deň, bez zastavenia. Táto kríza nás všetkých zastavila, spomalila, naordinovala nám byť viac samými so sebou.

Mne tento mesiac umreli dvaja členovia rodiny. Babka a babkina sestra, obe v domovoch dôchodcov. Tie sú teraz zatvorené, nedá sa ísť na návštevu. V tejto situácii som silne precítil, aký veľký dar je môcť sa aspoň naposledy rozlúčiť – pre rodinu i pre umierajúceho. Som nesmierne vďačný, že mi to bolo umožnené . Ani na pohrebe nás nebolo veľa, asi desať ľudí, lebo sa nesmie zhromažďovať. Horšie to však je pre tých ľudí vnútri v domovoch, sú celkom izolovaní, nepustia ich von. Od februára!

Jeden môj priateľ mal tiež minulý mesiac autonehodu, bol spolujazdec v aute, do ktorého narazili, zázrakom prežil. Mal zlomenú panvu a dva týždne strávil v nemocnici v karanténe pred operáciou a potom ďalších päť po nej. Nikoho k nemu nepustili, ani mňa, hoci som sa ako lekár mohol obliecť do úplne bezpečného úboru. Stále sa dejú veci a vnímam svet inou optikou. Nie všetko ovplyvníme. Hlavne sa nesmieme poddávať ani kríze, ani tomu, na čo nemáme dosah. Súčasný život nie je len koronakríza, korona je len jeho súčasťou a on aj tak ďalej plynie. Dôležité je kráčať každým dňom. A byť svetu osožný, každý ako vieme.

Profil autora:

Bývalá novinárka z STV, TA3 či televízie Markíza. Dnes PR manažérka jednej z politických strán, lektorka na Sokratovom inštitúte, mama dvojčiat.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.