Spoločnosť

Sprievodkyňa umierajúcich: Umieranie osamote v nás vzbudzuje najväčší strach

V domovoch seniorov a v nemocniciach sú kvôli epidémii koronavírusu zakázané návštevy. Mnohí ľudia tak zomierajú bez možnosti kontaktu so svojimi najbližšími. Ako toto obdobie zvládnuť? Opýtali sme sa duly Jany Gorst, ktorá sprevádza zomierajúcich.

jana-gorst
Jana Gorst pôsobila ako dula pre umierajúcich v hospici St. Johns v mestečku Lancaster v Anglicku. Dula pre umierajúcich sprevádza ľudí pred smrťou, no často stojí aj pri blízkych a pomáha im zvládnuť smútok a emócie. Pôvodným povolaním je zdravotná sestra, absolvovala strednú zdravotnícku školu v Banskej Bystrici a má viac ako 20-ročnú prax v rôznych odvetviach zdravotníctva. Je tiež lektorka Chakra Evolution jogy, jogy pre ľudí s chronickými a onkologickými ochoreniami. Venuje sa práci so zármutkom, s emóciami v bezpečnom priestore (smútočné kruhy), sprevádzaniu zomierajúcich. Foto: archív J.G.

V Anglicku ste pôsobili ako dula pre umierajúcich. Čo táto pozícia obnáša?

Po čase strávenom v hospici ako zdravotná sestra som začala cítiť, že napriek úžasnej práci celého tímu mi chýbal individuálny prístup ku klientom a emočná príprava na smrť. Bola som neraz svedkom ako taká psychohygiena a odvaha ísť do emočných blokov pomohla utíšiť bolesť, nevoľnosť, nekľud, v podstate všetky príznaky nerovnováhy a to nielen umierajúceho, ale často sa to dotklo aj príbuzných, či personálu. V modernej medicíne sa zdá, že na takýto prístup nie je čas, a tiež mám pocit, že nie sme na to ani pripravení. To nastavenie nás ľudí je prvoradá zmena, ktorou treba prejsť, aby sme boli schopní držať priestor pre utrpenie ostatných bez snahy niečo meniť, naprávať, či riešiť.

Čo je úlohou duly?

Slovo Dula pochádza z gréčtiny a v preklade znamená sedieť s niekým, je to spoločníčka. Termín dula je väčšinou spájaný so starostlivosťou o budúcu mamičku a bábätko pri pôrode. Dula nemusí mať zdravotnícke, či lekárske vzdelanie, dopĺňa však medzery v zdravotníckej starostlivosti, stará sa o pohodlie ženy počas pôrodu, pripravuje ju na túto dôležitú úlohu, neberie jej však silu, nerozhoduje za ňu, nerobí nič za ňu. Dula je ako niť vo výšivke, ktorá spája všetky okraje aby vznikol nádherný obraz. Úlohou duly pre umierajúcich je hlavne psychická a emocionálna príprava umierajúceho, vždy kde je to potrebné, zahŕňa do tohto procesu blízkych a priateľov. Je nepredstaviteľné, že by budúca mamička nehovorila o tom, čo ju čaká, že by sa na túto úlohu nepripravovala. Prečo je to potom iné v prípade umierania? Som si vedomá, že k tejto téme pristupujeme opatrnejšie, mojím prianím je túto tému postupne otvárať širšej verejnosti a nebáť sa jej.

Ľudia naozaj neradi otvárajú tému smrti, niekedy si dlho nepriznávajú choroby.

Prístupom, kde sú choroba a smrť brané ako zlyhanie, docielime iba prehĺbenie utrpenia. Potláčaním, bránením sa prítomnosti, toho čo tu a teraz prebieha, čím prechádzame, popierame, že to tak je, nechceme to prijať, ale v konečnom dôsledku iba posilňujeme to, čomu sa tak bránime. Chápem, že je to iný koncept ako ten, čo bol nastavený spoločnosťou. Ak niekto prechádza bolestivým procesom, naše uznanie, naša prítomnosť a svedectvo ich bolesti vie utíšiť bolesť aspoň o kúsok. Nezbavujeme nikoho bolesti, neliečime, neriešime, ale sme prítomní s ich bolesťou a dávame im priestor urobiť to isté. Odovzdanie neznamená vzdať sa. Bola som veľakrát svedkom toho, keď sa bolesť na fyzickej úrovni nedarila utíšiť ani najväčšími dávkami opiátov. Ani medici si častokrát nevedeli rady, čo ďalej. Pretože emocionálna a duševná bolesť je hlbšia a nie je citlivá ani na veľké množstvo morfínu.

V čom je úloha duly nenahraditeľná?

Nepochybujem o znalostiach, vzdelaní a odbornosti zdravotníckeho personálu, ale mám pocit, že žiadne množstvo titulov, a technickej vybavenosti nenahradí ľudskosť, spolupatričnosť, ktorú potrebujeme cítiť, že sme v bezpečí napriek tomu, že sme zraniteľní. Tak, ako sa rodíme len raz, tak aj umierame len raz, čiže máme len jednu možnosť, aby sme to urobili dobre. Nie raz som bola svedkom toho, kde som pochopila, že sa to dá aj inak. Že na “dobrej smrti” záleží, že príprava na odchod dokáže pretransformovať blízkych, ktorí sú emocionálne posilnení a vedia sa so stratou milovanej osoby lepšie vyrovnať.

Ako vie dula pre umierajúcich ľuďom pomôcť? Nestačí, keď sa o nich starajú ich blízki?

Dula spája veci, ktoré sa navonok nedajú spojiť. Dula drží priestor, ponúka svoj čas, svoje skúsenosti a svoju prítomnosť. Keď sme emocionálne zainteresovaní a vtiahnutí do procesu, je ťažšie držať nezaujatý postoj. Blízki, príbuzní, priatelia majú dôležitú úlohu v procese, dula im len pomáha v navigácii, nerobí však nič za nich. Veľa ľudí má obavy z celého procesu umierania, častokrát nemajú predstavu, čo možno očakávať, dula im v tomto môže podať svoje skúsenosti, poskytnúť rôzne techniky. Tak ako pri pôrode, budúca mamička môže mať pôrodný plán, ale treba byť pripravený na to, že ten plán bude treba vyhodiť von oknom a príde potreba improvizovať. Tak je to aj s umieraním, pretože každý z nás je iný.

Za posledný týždeň sa na Slovensku objavilo niekoľko prípadov, kde bol v seniorských zariadeniach potvrdený koronavírus. Seniori sú tam teraz navyše odrezaní od návštev. Je to pre nich, ale aj pre ich rodiny, úplne nová situácia.

Táto situácia spôsobila, že sa deje to, čo nám pri zomieraní naháňa najväčší strach – byť sám. Kruto sa dá povedať, že nás to zabíja. Zdravotnícky personál teraz naozaj má čo robiť, aby do istej miery okrem ošetrovania spĺňal aj úlohu blízkych.

Hovoríte, že nás ten strach z umierania osamote zabíja. Prečo?

Pretože sa bojíme. Strach zo smrti je jeden z najväčších strachov. Ľudia väčšinou nechcú pri zomieraní výrazné svetlá, hluk. Ale každý, s kým som sa doteraz stretla, nechcel byť pri zomieraní sám. Či už sme veriaci alebo duchovne založení, existenčné strachy sú tam aj tak. Čím odvážnejší sme a spracujeme tieto strachy pred naším posledným dychom, tým je to potom menej dramatické. Aj pre tých zúčastnených, rodinu.

Rozumejú starší ľudia tomu, čo sa deje a že rodina ich napriek všetkému neopustila, len ich z bezpečnostných dôvodov nemôže prísť navštíviť? Ako im to správne komunikovať?

Pokiaľ je u nich už narušená krátkodobá pamäť, Alzheimer alebo starecká demencia, je to veľmi náročné. Aj pri akútnych fázach infekcie sa stáva, že krátkodobá pamäť vypadne. Môže to byť dočasné, ale aj dlhodobý proces. Jedným z kľúčových cvičení pri tréningu duly, ktorá sprevádza zomierajúcich, je vedieť sa vcítiť do ich role – zodpovedať si za nich na otázku: čo by pre nás veľa znamenalo, alebo čo by sme chceli, aby sa dialo, keď budeme zomierať, keď budeme odchádzať? Napriek tomu, že ten fyzický kontakt zrazu nie je možný, ak je to len trochu možné, volajte si. Skúste aj so zdravotným personálom hovoriť o tom, ako sa dá táto strata fyzického kontaktu preklenúť, vyplniť tú veľkú medzeru.

Ako sa teda dá takáto situácia zmierniť pre obe strany?

Keď som v Anglicku pracovala v hospici a mali sme tam ľudí, ktorých rodina bola odcestovaná a nemohla prísť navštíviť svojho blízkeho, snažili sme sa o ňom zistiť čo najviac. Čo by mu urobilo dobre, na aké témy by sa chcel rozprávať. Čo by potreboval, ako sa cíti. Nedá sa to dať do tabuľky, každý sme iný. Niekoho poteší audio-kniha, hudba, písanie či modlitba, zapálenie sviečky. Vie im to poskytnúť úžasnú úľavu a nemusia byť ani veriaci. Ak si niekto potrebuje poplakať, nech to spraví – aj cez telefón. Myslím, že táto situácia nás všetkých zastavila a núti nás zoradiť si hodnoty. Sme vo fáze, keď uvažujeme, čo je pre nás vlastne dôležité. Že sme prestali tvoriť, produkovať, cestovať a stretávať sa? Prinútilo nás to ísť dovnútra a zaoberať sa tým, čo v nás treba upratať.

Mnohí by sa možno chceli so svojim blízkym napríklad pomodliť aj cez telefón, spýtať sa, čo by mu urobilo radosť, ale nevedia, ako na to. Nikdy v takejto situácii neboli a nikto nebol pripravení na to, že v posledných chvíľach života možno pri blízkom nebudú môcť byť. Čo by ste im poradili?

Rodinné vzťahy sú najskúšanejšie a najintenzívnejšie. Vzťahy sa budujú. Vzťahy sa nestanú. Keď sme s niekým, kto si prechádza určitým utrpením, mali by sme s ním len byť, pretože ľudia nepotrebujú počuť, ako riešiť veci. A to je asi to najťažšie. Pre mňa ako dulu, ktorá sprevádza zomierajúcich to bol najťažší aspekt. Ľudia len potrebujú byť vypočutí. A toto je tá najdôležitejšia vec. Prítomnosť je to najviac, čo im môžeme poskytnúť. Len s niekým byť a snažiť sa ho nezachraňovať, nepomáhať hneď. Aj ja sa to stále učím. Ale keď sa rýchlo snažíme niekomu pomôcť, oberáme ho o ten vlastný proces, keď on sám k niečomu príde. Je to ako s dieťaťom.

Tieto momenty, keď sa človek niečo iba vlastnou skúsenosťou naučí, prichádzajú teda ešte aj krátko pred smrťou?

Určite áno. Práve preto ma táto práca už veľmi veľa naučila. Keď sa človek stotožní s tým, že zomiera a príjme to, začne si prechádzať veľa vecami. Nespočetnekrát som bola svedkom, že sa veľa vecí vyriešilo a poukladalo, že došlo k odpusteniu práve v tomto čase. Mnohí však bojujú do poslednej chvíle a nechcú si to priznať. Vtedy to býva ťažšie nielen pre umierajúceho, ale aj pre rodinu.

Jana Gorst Foto: archív J.G.

V tomto období to ale nie je úplne možné, keďže tí najbližší práve zomierajúcemu nemôžu dať svoju prítomnosť, chytiť ho za ruku.

Pravidelne o tom hovoríme s dulami a každá z nás rieši tento problém. Snažíme sa nájsť spôsob, ako by sme to mohli robiť inak. Náš žiaľ teraz musíme vyjadriť ináč, ako sme to zvykli doteraz. Niekto prostredníctvom maľovania, niekto možno spieva. Dá sa to vyjadriť aj na diaľku. Nie je to ideálne, ale dá sa to. Nefunguje to tak, že ľudia v izolácii, ktorí nemôžu svojho blízkeho vidieť, by to mali menej náročné. Práve naopak. Ak tá smrť prebehne dramaticky a niektoré veci sa nestihnú doriešiť, príbuzní sú práve tí, ktorí si to nesú. Práca duly teda nie je vyslovene len s tým človekom, ktorý si prechádza smrťou. Vždy som do toho zapájala rodinných príslušníkov, pokiaľ chceli a potrebovali. Proces smútenia nie je ohraničený tým, keď človek zatvorí oči a vypustí posledný dych. Začína akoukoľvek stratou. A už to, že nemôžeme byť s našimi milovanými, je stratou.

Doteraz vždy existovala akási posledná možnosť zmierenia sa. Tá v období izolácie a bezpečnostných opatrení, napríklad v seniorských domoch, zo scenára ale môže vypadávať.

Bude to mať veľký dopad. Kanadský psychoterapeut Francis Weller sa zaoberá spracovaním rôznych druhov zármutkov. Zármutok nie je iba zo straty blízkeho, ale zármutok z akejkoľvek straty. Stratou si prechádzame počas celého života. Strata odchodu manžela, odchodu do dôchodku, strata identity. Aj to, že nemôžeme byť s blízkymi, je stratou. Úlohou duly je venovať sa aj iným druhom zármutkov. Keď toto všetko utíchne, rada by som to priniesla aj na Slovensko. Dostať medzi ľudí formy toho, ako spracovať vlastný žiaľ a vytvoriť komunity, kde by si ľudia mohli navzájom pomôcť. V minulosti pohreby trvali aj niekoľko dní a nad nebohým sa lamentovalo a nariekalo. Dnes je pohreb proces niekoľkých hodín aj s papierovými vybavovačkami. Voľakedy existovali plačky, ľudia sa stretli spolu a vznikala tam katarzia, smútok bol vyjadrený. Ak sme v skupine svedkom zármutku jeden druhého, človek si ho potom dovolí prejaviť a nie schovávať. Ak si smútok „odložíme“, ukladá sa a prejaví sa neskôr v depresiách, fyzických chorobách či mentálnych poruchách.

Boli by dnes ľudia ochotní na niečo takéto pristúpiť a otvoriť sa? Prináša to so sebou práve toto obdobie?

Neviem, či by to bolo možné v rámci rodiny. Samozrejme, nemôže to byť ani vynútený priestor. V západných krajinách to však funguje. V skupinách sa zármutok vyjadruje pohybom, zvukom, hudbou… Bola som svedkom toho, že účastníci boli vždy prekvapení, akou jednoduchou formou a prirodzeným spôsobom sme vedeli prejaviť svoje pocity, hoci takmer všetci do toho išli s predsudkami. V tej skupine sme držali jeden druhého. Nie fyzicky.

Je teda lepšie, ak sú na takomto stretnutí navzájom cudzí ľudia?

Ide tam hlavne o pripravenosť ísť za bariéru svojich vlastných predsudkov a obmedzení. Účel je stretnúť sa medzi sebou a prejsť si tým, čo je pre nás ťažké, takže to potom nezávisí od toho, či sú to cudzí alebo rodina. Zomierame tak, ako sme žili. Príprava bytia s umierajúcimi a ich blízkymi nie je nič nové. Vzniká priestor na to, že ľudia budú tieto procesy riešiť nástojčivejšie. Ja by som povedala, že to bude vyslovene potrebné. Ľudia si možno začnú uvedomovať, že ak nás niečo bolí, tým, že zájdeme do lekárne a dáme si tabletky, to nie je dlhodobé riešenie. Tak je to aj s našou psychikou. Budeme sa musieť pýtať, prečo sa tak cítime a čo s tým. Situácia nás tlačí do týchto sfér.

Aký vplyv môže mať blízky človek, ktorý sa o zomierajúceho stará?

Je to ako keď hodíte skalku do vody. Vytvoria sa kruhy a tie sa dotknú aj blízkych. Ak je človek, ktorý sa o zomierajúceho stará, v nepohode a niečo ho veľmi trápi, aj napriek špičkovej fyzickej starostlivosti, tam bude dusno. Aj keď je niekto v komatóznom stave alebo upadá do bezvedomia či prichádza starecká demencia, stále vníma. Niekedy mi ľudia povedia, že sa nemôžu pred svojím príbuzným rozplakať, lebo mu nechcú robiť ďalšie starosti. Ale veľakrát je to opačne. Keď si dovolili ukázať svoju zraniteľnosť a to, čo ich trápi, rozozvučali tak niečo pre ostatných a veľa vecí sa vyriešilo a vyliečilo. Poznala som asi 80-ročného manžela pacientky v poslednom štádiu rakoviny. Bol veľmi starostlivý, všetko, čo jej videl na očiach urobil, no videla som to napätie a hrôzu v jeho očiach. Raz som sa ho vonku spýtala, čo ho trápi a či ho môžem chytiť za ruku. V tom momente si dovolil otvoriť sa a zosypal sa, vypustil aspoň niečo zo svojich obáv.

Ako sa o téme zomierania začať rozprávať s blízkymi? Práve teraz to totiž môže byť citlivá téma a ľudia ju môžu zobrať zle. Je vôbec vhodné teraz tému zomierania otvárať?

Je to jedna z najdôležitejších tém, ktorú by sme mali rozoberať. A to nielen teraz, keď sme v kríze. Smrť okolo nás existuje, len my sme si ju zatvorili za dvere a tvárime sa, že tam nie je. Nezameriavajme sa iba na starších. Mali by sme robiť akúsi osvetu pri všetkých vekových kategóriách. Smrť nie je niečo nenormálne a keď sa budeme tejto téme brániť, neoddialime ju, ani ju neodstránime. Smrť nemusí byť len bubák v skrini. Mali by sme hovoriť nie o našej smrti, ale o našej smrteľnosti a napríklad o tom, že každý deň je dar. Začnime hovoriť o vlastnom strachu a vnímaní smrti a cezeň otvoriť túto tému. Prekonajme možno aj strach z toho, začať o tom hovoriť.

Najprv si spravte cvičenie sami so sebou. Čo by som si priala pri zomieraní? Mám predstavu o tom, ako by som chcela, aby bolo s mojím telom naložené? Keď začneme týmito otázkami, ten rozhovor z toho ďalej vyplynie. Vždy je tam tá otázka – ako to máš ty. Nielen spovedať človeka, ale predostrieť vlastné predstavy či strachy, pomenovať to.

Jana Gorst Foto: archív J.G.

Dnes sa o týchto veciach s umierajúcimi a veľmi starými ľuďmi rozprávajú najviac asi zamestnanci zariadení. Majú vôbec priestor či kapacitu nahradiť prítomnosť blízkych?

To nechcem posudzovať, rozhodne to majú teraz neskutočne ťažké. Jeden z dôvodov, prečo som sa však rozhodla vrátiť na Slovensko je ten, že som si všimla, že nám pribúdajú tituly, ale ubúda ľudskosť. Za niečím sa stále naháňame. Sestričky rýchlo vyhoria. Je na nás, aby sme začali hovoriť za tých, ktorí nemôžu. Začalo sa to diať. Napríklad prostredníctvom dokumentu Zuzany Límovej o tom, ako na Slovensku prebiehajú pôrody. Deje sa to aj v školstve, kde rodičia začali nahlas hovoriť o tom, že chcú veci inak. Je to na nás a nemusíme to robiť bojom a protestami. Nebude to hneď, ale verím, že sa nám to podarí vniesť do spoločnosti a do systému.

Máme na Slovensku niečo podobné ako je úloha duly v zariadeniach?

Zatiaľ oficiálna funkcia, či profesia duly pre umierajúcich na Slovensku oficiálne nefunguje. Mojou víziou je v prvom rade dostávať tému smrti a umierania do povedomia širšej verejnosti. Od novembra minulého roku som začala pravidelne na túto tému písať články na FB stránku Kolobehu  Života – neziskovej organizácie zaoberajúcej sa smútkovou terapiou a prácou s pozostalými. Mali sme na pláne zážitkové kurzy “Straty a nálezy smrti”, ale situácia s karanténou pozastavila všetky činnosti. V lete chystáme otvoriť kurz Duly pre umierajúcich, presne ten ktorým som aj ja prešla so svojou  učiteľkou Alexandrou Grace Derwen. Ešte je skoro hovoriť, či sa to podarí, alebo nie. Pracujem na tom, aby som formu sprevádzania uviedla do spoločnosti, len cítim, že to nebude krátky proces. Mala som rozbehnuté ďalšie projekty s organizáciami v Čechách, ale všetko sa zatiaľ pozastavilo.

Profil autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Čierny Peter v riaditeľni

Premýšľam, ako rýchlo sa premenili školy na kasárne – po bránu je iný svet. Za ňou hromadná doprava, kiná, akvaparky, nákupné centrá.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.