Spoločnosť

Návrhárka Melisa Minca: Namiesto influencerov by značky mali radšej poriadne zaplatiť šičky v Bangladéši

Tento týždeň si pripomíname tragédiu z roku 2013, keď sa v Bangladéši zrútila továreň na oblečenie a zabila 1130 ľudí a zranila ďalších 2500. V súvislosti s touto udalosťou vznikla iniciatíva Fashion Revolution, ktorá poukazuje na absentujúce etické praktiky v módnom priemysle. O móde a jej dopade na naše životy a životy druhých sme sa rozprávali s návrhárkou Melisou Mincou, ktorá sa venuje udržateľnej móde.

Čo je podľa teba najväčší problém módneho priemyslu?

Najväčší problém je odpad, ktorý módny priemysel momentálne produkuje. Rovnako veľký problém je, že väčšinu nášho oblečenia vyrábajú ľudia v otrockých podmienkach.

Čo môže urobiť konzument pre to, aby znížil svoj dopad v rámci módy?

Vybrať si vládu, ktorá má environmentálne a sociálne zmýšľanie. Podľa mňa nie je najdôležitejšie to, čo si budeme kupovať, ale koho budeme voliť. Čo sa týka problematiky módy, veľa sa spomína konzument. V podstate celá vina za to, aký máme systém, sa zhadzuje práve na neho. Nie je to celkom fér. Väčšie zmeny sa môžu diať, keď sa ľudia budú angažovať, budú sa informovať, zvyšovať si povedomie a hlavne, keď budú voliť zodpovednejších ľudí.

melisa-minca
Melisa Minca je módna návrhárka, ktorá sa zameriava na upcycling – teda pretváranie existujúcich látok a prvkov na niečo nové. Tvorí pod značkou MM. FOTO: Karl Koast

Veľké módne giganty sú často mimo slovenského dosahu. Aký dopad môže mať zelená slovenská vláda na módny priemysel napríklad v Bangladéši? 

Celé je to prepojené. Či sa bavíme o móde alebo sa bavíme o hocičom inom, vyvstáva problém, ako je nastavený celý kapitalizmus. Bohatšie štáty vykorisťujú tie chudobnejšie. Nejde len o lokálnu environmentálnu politiku, ide o to, ako sa volený zástupca pozerá na problematiku v svetovom kontexte. Myslím si, že akokoľvek veľké módne spoločnosti sú, ak sa štáty dajú dokopy a uvedomia si, čo je dôležité, tak je jasné, že ich môžu kontrolovať.

Hovoríš, že jednou z úloh módy je aj zvyšovanie povedomia o problémoch. Spomínala si environmentálne a etické problémy. Sú aj iné problémy, na ktoré móda poukazuje?

Cez módu sa dá poukázať na všetko a to hlavne preto, lebo móda je médium, vníma ju veľké množstvo ľudí. Na druhej strane, veľký problém je, že niektoré politické odkazy, na ktoré sa snaží móda poukázať, si veľmi ľahko preberie mainstream.

Čo je na tom problém?

Dám príklad. Kedysi boli tričká s nápisom “This is what feminism looks like” (“Takto vyzerá feminizmus” – pozn. red.), ktoré boli veľmi obľúbené. Mainstreamové značky to prebrali a urobili z toho trend a celý význam sa tým pádom z toho stratil. Ľudia takéto tričko už potom nosia nie kvôli tomu, čo hovorí, ale preto, že je to módne. Často poznajú len zlomok celej problematiky, o ktorej nápis hovorí. No a potom sa stane, že veľký módny gigant dá takéto tričko ušiť otrokom a ty ho potom nosíš, čo ide úplne proti tomu, čo nápis hlása. Čiže áno, móda vie zvýšiť povedomie o veľa veciach, ale vie sa to potom aj takto pokaziť.

Či sa bavíme o móde alebo sa bavíme o hocičom inom, vyvstáva problém, ako je nastavený celý kapitalizmus. Bohatšie štáty vykorisťujú tie chudobnejšie.

Kedy si sa začala pozerať na módu takto kriticky?

Bolo to už veľmi dávno. Ja som sa o túto tému začala zaujímať hlbšie na univerzite, čo je už deväť rokov. Netuším, ktorý bol ten oči otvárajúci moment, ale išlo hlavne o to, že keď sa už raz do toho dostaneš, nevieš sa na veci pozerať rovnako. Mám v sebe veľa nádeje, ale už som, bohužiaľ, aj cynická. Niekedy, keď vidím novinky v správach, čo sa stalo v módnom priemysle, tak si pomyslím, že jasné, že sa to stalo, keď celý premysel ide zlým smerom. Áno, pribúda ľudí, ktorí sa to snažia zmeniť, ale stále je to vo veľkej miere skazené. Veľa ľudí to pociťuje podobne a je viac kritických.

Veľké módne giganty predstavujú udržateľné kolekcie. Nie je to ukážka toho, že sa módny priemysel hýbe správnym smerom?

Je veľmi ťažké si to overiť. Výroba týchto kolekcií je outsourcovaná do krajín, ktoré sú veľmi ďaleko. Je v záujme veľkej módnej firmy, ako napríklad H&M, aby sa postarala o to, že kontroly dopadnú v poriadku možno aj za cenu uplácania. Preto by som sa radšej vždy obrátila na menšiu značku, keď si chcem kúpiť niečo etické.

melisa-minca
Modely z kolekcie REFLECT (ON) IT! FOTO: Arne Grugel

Podľa tvojej skúsenosti, kto je ten, kto najviac vyhľadáva etickú módu?

Mladí ľudia zo západného sveta.

Čiže tvoji klienti sú najmä mladí ľudia zo západného sveta?

Áno. A hlavne ženy. Síce hovorím, že všetky moje veci sú unisex a hovorím to aj kvôli tomu, že sa tým snažím povedať, že je jedno akého si pohlavia, môžeš si ich obliecť, keď ti sedia alebo keď sa ti páčia. Táto myšlienka však stále nie je až tak pochopená a tým pádom sa ženy zaujímajú oveľa viac o moje veci ako muži. Toto sa týka iba mojej značky, štatistiky od iných značiek nepoznám. Jedna štatistika je, podľa mňa, ale celkom logická – eticky vyrobené veci si kupujú ľudia, ktorí majú trochu viac peňazí nazvyš.

Keď vnímam svoju bublinu, mám pocit, že skutočne sa mladí ľudia viac zaujímajú o to, čo je etické. Generácia mojich rodičov v mojom okolí, ktorá vie dokonca šiť a vie, koľko je za tým práce, etickosť v móde nevníma. Čím to je, že práve mladí ľudia áno?

Podľa mňa je to dané generačne. V súčasnosti sa deje stále viac a viac environmentálnych katastrof a odkrývajú sa rôzne škandály, ktoré sa dejú v továrňach, napríklad, keď sa prepadla továreň v Bangladéši (prípad spomínaný v úvode článku – pozn. red.). Toto všetko podnecuje našu generáciu k tomu, aby sa o tieto veci zaujímala.

V súčasnosti sa deje stále viac a viac environmentálnych katastrof a odkrývajú sa rôzne škandály, ktoré sa dejú v továrňach, napríklad, keď sa prepadla továreň v Bangladéši.

Raz si uviedla, že treba mladým ľuďom ukázať, že etická móda nie je len hnedá a béžová, ale je aj o dizajne. Myslíš si, že etická móda so sebou nesie stigmu?

Nenazvala by som to stigma, nazvala by som to reputácia. Hovorí sa, že je nudná a drahá. Z veľkej časti aj je, to sa nedá odoprieť.

V Berlíne býva Fashion Week každého pol roka a má viacero sekcií. Ja chodím do sekcie o etickej móde a vždy sa tam veľmi teším, lebo tam vidím množstvo úžasných nápadov, ako vyrobiť veci z odpadu, veci, ktoré sú trvácnejšie a ako vyrobiť hocičo z hocičoho udržateľne. Vždy mi tam ale chýba dizajn. Tie veci sú často veľmi základné, na čom nie je nič zlé, no často sú aj nemoderné. Ono to potom vytvára taký kruh: etická móda je drahá, bohatí ľudia si ju kupujú a preto etická móda vyrába nudné veci pre bohatých ľudí. Samozrejme, nie všetci bohatí ľudia sú nudní, ale občas to tak môže pôsobiť.

Ako sa z toho kruhu dostaneme?

Udržateľnosť je aj o tom, že sa máme o veci starať a majú nám dlhšie vydržať a nemáme toľko podliehať trendom. Ide skôr o to, že keď sa snažia trendové kúsky aj urobiť, tak ten trend je tak tri roky pozadu. Dizajnér akoby nepochopil, že keď sa chce priblížiť aj mladým, musí svoje návrhy urobiť trochu zaujímavejšie a súčasnejšie.

oblecenie-banglades
Zrútenie fabriky na oblečenie v Bangladéši prinútilo svet premýšľať viac o tom, kto a v akých podmienkach šije naše šaty. FOTO: flickr/rijans

Odporučila by si teda etickým značkám, nech sa viac zamyslia nad dizajnom?

Nie, vôbec nie. Priestor v doméne udržateľnej módy je pre všetkých. Je aj pre takých, ktorí sú ako ja a prinášajú dizajnovú alternatívu, keď si nechceš kupovať veci od značiek, ktoré nekonajú zodpovedne. Ale zároveň si myslím, že v udržateľnej móde by mali byť aj veci pre ľudí, ktorým nejde o to byť odlišní, iba si jednoducho chcú obliecť niečo, čo je vyrobené eticky. Bolo by dobré, ak by udržateľná móda zaberala väčší podiel na trhu. A to nemyslím, že sa docieli iba tým, že urobia viac trendy kúsky.

Teraz prišla pandémia. Zmenila niečo v správaní zákazníkov, vyhľadávajú alebo kupujú si ľudia iné kúsky?

U mňa sa to ukázalo v dvoch rovinách. Prvá je, že momentálne si odo mňa nikto nič nekupuje. Lebo je to drahšie a ľudia si uvedomili, že nepotrebujú každý mesiac nové oblečenie. Keď nemáš peniaze, tak je to jedna z prvých vecí, ktorú si odpustíš. Každý má doma veľa oblečenia.

Je tiež zaujímavé, ako je teraz vnímaný môj instagramový profil. Vystupujem na ňom za svoju značku a snažím sa, aby som tak bola aj vnímaná. Predtým som ale bola skôr influencerka a prechod na to, že vystupujem ako značka nie je stále úplný. Vnímam, že byť tvárou svojej značky je dôležité a ľudia sa s ňou potom viac stotožňujú. Vďaka tomu momentálna situácia vyústila do toho, že dostávam ponuky od všelijakých veľkých značiek.

Prečo veľké značky, ktoré sú často pôvodcami problémov, na ktoré svojou prácou upozorňuješ, spolupracujú s ľuďmi ako ty?

Poviem to cynicky, chcú byť videné, že sa zaujímajú. Ale zároveň som aj rada, lebo mi dávajú platformu, kde môžem poukázať na to, že upcycling je dôležitý a že upcyklovať vie každý, len sa musí do toho pustiť. Dostala som ponuku urobiť tutoriál o upcyclingu pre Footlocker a dokonca aj pre H&M.

To sú ponuky, ktoré prijímaš?

Prijímam ich, lebo momentálne nemám z čoho žiť a oni to vedia (smiech).

Takže tí veľkí nakoniec pohltia tých malých?

Poviem to takto, hocikoľko mi zaplatia, oni z toho vyťažia vždy viac.

Pamätám si, že si spolupracovala aj so značkou Adidas.

Bol to projekt, v rámci ktorého oslovili mladých ľudí z rôznych umeleckých oblastí. Mne a ešte dvom babám zriadili upcycling tím. Chceli nám poslať veci, ktoré by sme prerábali. Mala som už skúsenosť s Nike, ktorí mi poslali nové veci s visačkami, tak som sa spýtala aj tu, aké veci nám pošlú. Aj Adidas nám plánoval poslať nové veci. To by vôbec nebol upcycling. Nakoniec sme sa dohodli a poslali nám kusy látok, ktoré im zostali zo vzoriek.

adidas
Aj Adidas môže byť upcyclingový. FOTO: Keana Kastner

Keď toto počúvam, nie je práve dobré, že veľké značky dávajú priestor takým ľuďom, ako ty? Majú dosť veľkú základňu fanúšikov a viac ľudí sa tak dozvie o tvojej téme.

Je to dobré, nemám s tým problém. Ale ide aj o to, z akých dôvodov to robia. Často je dôvod to, aby zostali stále relevantnými, pretože majú na svojich menách veľa kritiky. Snažia sa, aby vyzerali, že sa starajú. Ich rozpočty sú také veľké, že by pokojne mohli namiesto niekoľkých spoluprác v Európe, ktoré obohatia ľudí ako ja, zvýšiť mzdu svojim pracovníkom v rozvojových krajinách. Tieto financie sa u nich dajú použiť oveľa lepšie. Ja som samozrejme vďačná, že ma podporujú, ale na druhej strane vidím prečo.

Čo si myslíš o trende, že mnoho ľudí vytiahlo svoje staré šiace stroje a začalo šiť rúška. Príde renesancia domáceho šitia?

Veľmi ma teší, že si ľudia takto pomáhajú. Ale neviem, či to znamená návrat šitia doma. Myslím si, že teraz je veľmi špecifická situácia, kvôli ktorej tie mašiny vytiahli a predpokladám, že iba zlomok z nich zostane pri nejakom pravidelnom šití. Musím ale povedať, že trend šitia si doma je celkovo, bez ohľadu na koronu, na vzostupe. Nie ani tak, že si človek kúpi mašinu a začne šiť, ale skôr v tom, že si ľudia začínajú uvedomovať, že zručnosť opraviť si veci je dôležitá.

To sa snažím aj ja docieliť tutoriálmi, ktoré som pripravovala v spolupráci s rôznymi značkami. Opravovanie nie je zložité, dokáže to vlastne každý, len sa musí trochu posnažiť. A okrem toho každý z nás pozná veľa ľudí, ktorí to ovládajú a stačí sa s nimi len spojiť. Nehovorím, že každý by mal vedieť šiť, ale je dôležité, aby si človek uvedomil, že je lepšie oblečenie zachrániť, ako si kúpiť niečo nové.

Ich rozpočty sú také veľké, že by pokojne mohli namiesto niekoľkých spoluprác v Európe, ktoré obohatia ľudí ako ja, zvýšiť mzdu svojim pracovníkom v rozvojových krajinách.

Ako táto pandémia ovplyvňuje módny priemysel?

Je toho viac. Napríklad, rozvojové krajiny opäť trpia najviac. Možno táto situácia poukáže na to, že je to pre tie krajiny nevyvážené a nefér a všetci sa na tom podieľame. To už sme, samozrejme, vedeli aj predtým, ale teraz sa to ukáže ešte viac. Napríklad, čo sa deje, keď si teraz nekupujeme oblečenie od fast fashion značiek? Značky zrušili objednávky na kolekcie, ktoré mali byť vyrobené práve teraz. Nezrušili ich kvôli tomu, aby chránili svojich pracovníkov pred koronavírusom, ale preto, že ľudia by si ich teraz nekúpili. Zrušili objednávky, nezaplatili továrňam a ľudia tam nemajú z čoho žiť.

Čo ešte?

Zaujímavá debata bola aj o tom, či je dobré, že sa zrušili všetky Fashion Weeks. Niektorí ľudia začali rozprávať, že by vôbec nemali existovať kvôli ich environmentálnemu dopadu. Čítala som ale článok, že vôbec nie je priorita zrušiť Fashion Week. Vo veľa aspektoch slúži ako miesto, kde sa dajú viesť debaty o udržateľnosti. Je to veľmi medializovaná platforma.

Nemyslím si, že by sa mali zrušiť Fashion Weeks, ale možno je dobré, že ho zrušili raz, aby nám to umožnilo zamyslieť sa, napríklad či ich treba mať toľko a všade. No a pandémia ďalej ukazuje, ako je nepotrebné kupovať si stále nové oblečenie. Ľudia ich majú dosť a je to jedna z prvých vecí, ktorú si odpustíme, lebo je fakt nepotrebná.

Keď si ľudia uvedomia, že módu nepotrebujú, čo to bude znamenať pre značky ako tvoja MM?

Takéto značky nemajú veľký príjem a fungujú tak, že je za nimi jeden človek alebo pár ľudí. Ide ale hlavne o to, čo ako značka vyrábaš. Ja vyrábam unikáty, to znamená, že mám trošku väčšiu šancu prežiť, ako niekto, kto vyrába veci, ktoré sa dajú kúpiť aj lacnejšie niekde inde.


Aká je budúcnosť módneho priemyslu po pandémii?

Pandémia nebude trvať donekonečna. Myslím, že problém konzumu a nezodpovednosti ide trochu hlbšie a nejaká niekoľko mesačná situácia tak rýchlo potrebné zmeny neprinesie. Je ťažké povedať, ako sa zmení módny priemysel. Ľudia chcú viac transparentnosti a nachádzajú si značky, ktoré im viac vyhovujú v rámci ich hodnôt. Bude zaujímavé, či tento trend uspeje a niečo zmení na svete alebo či to ľudí prejde, ak si nahovoria, že je to priveľký problém a oni ako jednotlivci s tým nevedia nič urobiť.

Melisa Minca je Slovenka, ktorá pôsobí v Berlíne. Vyštudovala udržateľný rozvoj a politológiu na Univerzite v Edinburgu. Od roku 2018 pracuje na svojej módnej značke MM, ktorej hlavnou víziou je upcyclovanie – využívanie použitých materiálov na vytvorenie niečoho nového a jedinečného. Šiť sa naučila sama a všetky modely z jej kolekcií šije ona, spoločne s dvoma pomocníčkami. Melisa kladie veľký dôraz na jedinečnosť a extravagantnosť svojich dizajnov a je zástankyňou etických a ekologických princípov v móde.

Profil autora:

Vyštudovala psychológiu a v Živici sa venuje programu Komenského inštitút. Rada sa rozpráva s ľuďmi, pretože tak sa najlepšie učí. Zaujíma sa o témy vzdelávania, umenia a kultúry. Je tiež vášnivá mačkárka.

Názory

kristina-hudekova
Kristína Hudeková

Laznícka komunikácia

Ráno na zastávke autobusu na zaježovských lazoch.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.

tomas-fedorko
Tomáš Fedorko

O východe z východu – východ v čase nikoho

V týchto týždňoch vyzerá Prešov ako mesto, kde je večne nedeľa. Zopár ľudí sa v meste stále nájde, áut je citeľne menej, ale spolu s MHD stále premávajú hore-dole, obchody sú zatvorené, taxíky prestali existovať a keďže prišla vlna teplého a slnečného počasia, celé to vyzerá ako jedno neprirodzene dlhé nedeľné poobedie.