fbpx

O východe z východu – východ v čase nikoho

V týchto týždňoch vyzerá Prešov ako mesto, kde je večne nedeľa. Zopár ľudí sa v meste stále nájde, áut je citeľne menej, ale spolu s MHD stále premávajú hore-dole, obchody sú zatvorené, taxíky prestali existovať a keďže prišla vlna teplého a slnečného počasia, celé to vyzerá ako jedno neprirodzene dlhé nedeľné poobedie.

Dvadsiaty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

V geografii a geopolitike je známy termín „územie nikoho“, ktorým sa označujú miesta, ktoré nespadajú pod žiaden štát. Bežne tak označujeme ale aj ten úzky pás krajiny, na ktorom sa nachádzame, keď prechádzame cez štátne hranice.

Hoci vieme, že v prípade nehody, vojny, či nutnej potreby uzavretia hraníc (ako práve v týchto dňoch) majú štáty podelené hraničné pásma na milimeter presne, nedokážeme sa na krátky okamih zbaviť pocitu, že zem, na ktorej sa ocitáme, naozaj nikomu nepatrí.

Neviditeľný nepriateľ

Podobné je to práve v tejto chvíli aj s časom, ktorý sa vymkol našej kontrole a takisto sa zdá, že nepatrí nikomu. Pulz doby je určovaný čímsi, čo nevidíme, necítime a nevieme dobre uchopiť. Zdá sa, že práve prežívame čas nikoho.

Jeho paradoxom je najmä to, že na jednej strane máme pocit, akoby sa úplne zastavil, no zároveň s ním zvádzame šprintérsky súboj a výrazne zaostávame, lebo v boji proti šíriacemu sa vírusu je čas náš najväčší nepriateľ. Lepší príklad relativity času si azda ani nemožno predstaviť.

V týchto týždňoch vyzerá Prešov ako mesto, kde je večne nedeľa. Zopár ľudí sa v meste stále nájde, áut je citeľne menej, ale spolu s MHD stále premávajú hore-dole, obchody sú zatvorené, taxíky prestali existovať a keďže prišla vlna teplého a slnečného počasia, celé to vyzerá ako jedno neprirodzene dlhé nedeľné poobedie.

Nestať sa toho súčasťou

S rodinou sme tento čas využili na šesť rôznych výletov na miesta, kde sme predpokladali, že nestretneme veľa ľudí. Výsledok nás ale aj tak prekvapil. V bazilike na vrchole Mariánskej hory, na náučnom chodníku v Miklušovciach a v lezeckých oblastiach Jánošíkova bašta a Dreveník sme nestretli jediného človeka. S tými pár jedincami, ktorých sme stretli na Štrbskom plese a Spišskom Jeruzaleme, sme sa v úctivej vzdialenosti obišli.

Ak predpokladáme, že väčšina ľudí je na nútenej dovolenke, home office, alebo má skrátenú pracovnú dobu, je až neuveriteľné, že na tak exponovaných miestach sme boli skoro alebo úplne sami.

Zdá sa teda, akoby Východoslováci zobrali preventívne opatrenia až prehnane vážne a mne napadá len vysvetlenie, že v snahe vyhnúť sa veľkým dejinám, ktoré neodbytne zastali na prahu ich malých dejín, sú ochotní obetovať oveľa viac, ako je nutné, s jediným cieľom – urobiť všetko preto, aby sa nemuseli stať ich súčasťou.

Profil autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“
WordPress Cookie Plugin by Real Cookie Banner