Zhovárali sme sa na diaľku, cez video hovor. Tak, aby to bolo bezpečné pre oboch. Dikciou Ivana Táslera na mňa hovoril pozitívny nadšený chlapík, ktorý sa naučil aj ťažké vedecké témy hovoriť zrozumiteľným jazykom. Počúvala som so zatajeným dychom. A celý čas vo mne vnútri svietilo svetlo a radosť – na šikovných ľudí, ktorých tu máme, ktorí sa vracajú domov zo sveta a ktorí menia svet. Lebo inak to nevedia.
O korone bolo napísaných množstvo textov, Vedeckých viac aj menej, analytických, patetických, varovných. Aj v tom je súčasná epidémia iná, než predošlé, povedzme SARS pred niekoľkými rokmi. Tú sme vnímali len z diaľky. Prečo je to teraz iné?
Tentoraz sa epidémia rozšírila do celého sveta. V prípade SARS alebo MERS išlo do veľkej miery o lokálne epidémie, ktoré sa podarilo udržať pod kontrolou. Mali vysokú úmrtnosť a boli nebezpečné. U korona vírusu sme si jeho nebezpečenstvo u pohľadu jednotlivca sprvu neuvedomovali. Pre mladších naozaj nebezpečný nie je. Preto ľudia ani zo začiatku nedodržiavali aktivity, ktoré pomáhajú znižovať infekciu alebo prenos vírusu. Napadol teda veľa ľudí a zdravotné systémy, ako vidíme v Taliansku, začali kolabovať.
To, čo sa teraz deje, by nás však malo aj niekam posunúť vzhľadom na budúcnosť. Vírusy mutujú a menia sa. Je ilúzia myslieť si, že toto je posledný raz, čo sa niečo podobné stalo. Čo treba robiť, aby sme o 5, 10 rokov nezažívali taký šok a také strašné následky?
V tejto chvíli máme dve skupiny štátov. Jedna zareagovala na korona vírus veľmi ľahkovážne, druhá veľmi prísne. Taliansko, Veľká Británia, čiastočne Nemecko a Švajčiarsko reagovali laxne. Pomohlo to rozšíreniu vírusu do celej Európy. My patríme do skupiny, ktorá reagovala razantne. A vidíme, že počty pacientov sú u nás oveľa nižšie a nemáme ani pacientov v ťažkom stave.
Ale nie je to tým, že málo testujeme?
Môže to byť. Ale musíme sa držať štatistík, ktoré máme v rukách. Ako sa máme poučiť? V čase takejto pandémie sa štáty musia k situácii postaviť razantne. A musia sa lepšie a efektívnejšie na takúto pandémiu pripraviť. A teraz hovorím o viacerých rozmeroch tejto prípravy. Napríklad – my máme veľmi prísnu certifikáciu liečiv. Vieme, že existujú liečivá na ebolu alebo na maláriu či na HIV, ktoré by mohli fungovať proti korona vírusu, ale tým, že nemajú určitú formu certifikácie, nevieme takúto experimentálnu liečbu dostať k pacientom. To je ponaučenie pre štáty – možno by sme mali prehodnotiť v čase pandémií celý proces schvaľovania liekov a diagnostiky. Možno aj zaviesť takzvaný fast track, oveľa rýchlejšie schvaľovanie. Ono sa to aj tak pomaly začína diať, pretože napríklad minulý týždeň USA schválili liek proti malárii, ktorý sa bude používať proti koronavírusu.
Nemali by ste z toho strach? Nenašli by sa špekulanti, farmafirmy, ktorí by obchádzali pravidlá a prinášali na trh neoverené lieky aj v prípade, keď by to nebolo nevyhnutné?
Nie, pretože by to platilo len v čase pandémie a teda v čase núdze. Pri ebole nakoniec tiež podávali liek, ktorý bol schválený v urýchlenom procese a naozaj to zachránilo veľa ľudí. Samozrejme, v čase, keď pandémia alebo epidémia nie je, rýchle schvaľovanie nedáva zmysel.
Pozrime sa teraz na Slovensko. Sme krajina, ktorá je pomerne bohatá. Neriešime žiaden konflikt, máme relatívne stabilnú politickú situáciu, nehrozia nám prírodné katastrofy. Zdrojov máme dosť. Všade vo svete sa šíri pandémia. Nemáme na to, aby sme v podobných situáciách mohli byť vážnejší hráč? Viac nápomocní? Čo by sme mohli začať rozvíjať a podporovať? Aby sme jednak boli lepšie pripravení a aj nápomocnejší?
V čase, socializmu, keď bolo Slovensko súčasťou Československa, sme boli pre svet príkladom v počte kvalitných zdravotníkov a zdravotného personálu. Mali sme veľa skvelých lekárov a zdravotný personál sme veľakrát exportovali do krajín, kde chýbal, či iné krajiny od nás preberali liečebné postupy. Dnes sme na tom presne naopak. Je pandémia a my máme nedostatok pracovníkov v nemocniciach. To je prvé, na čo by sme sa mali zamerať. Plus nemáme zdravotný materiál, ventilátory, rúška, to, čo je úplne esenciálne v boji proti pandémii.
Keď takéto niečo nastane, neznamená to, že sa zrazu znížia počty infarktov, počet onkologických pacientov a neuro-degeneratívnych ochorení a iné infekcie nebudú. Sú tu stále. A títo pacienti sú veľmi náchylní na túto pandémiu. Aj keď prídu o zdravotnícky personál, ktorý sa im v kritických situáciách nemôže venovať. Po tom, čo sa vysporiadame so súčasnou pandémiou, by sme sa mali zamerať na to, že zdravotnícky personál je pre nás kľúčový pre ďalšie roky a ďalšie boje s chorobami. Zdravotníctvo musí byť premiérska téma a spoločnosť do toho musí investovať.
Čo výskum?
Biomedicínsky výskum je veľmi dôležitý, je to pilier moderného zdravotníctva. Našťastie dnes je výskum oveľa rýchlejší na výmenu informácií, ako výmena zdravotníkov. To, čo sa vyvinie povedzme v Nemecku a Rakúsku, USA, či Švajčiarsku, sa môže veľmi rýchlo dostať na Slovensko. My však patríme do toho top spolku a je čas, aby sme aj my už konečne vedeli riadne prispieť v biomedicínskemu výskumu a novým poznatkom. A ono sa to deje. Slovenská akadémia vied čerstvo vyhlásila, že odsekvenovala genóm koronavírusu, ktorý sa nachádza na Slovensku. To prispeje k neskoršiemu výskumu toho, ako vírus po ceste z Číny cez Talianska a Rakúsko až sem, zmutoval a či ten kmeň, ktorý je na Slovensku, má nejaké nepatrné zmeny v genóme, ako ten v Číne, Taliansku či Nemecku. Ale nateraz je to viac vedecká otázka než klinická, resp. či tie zmeny nejako ovplyvňujú schopnosť infikovať ľudí.
Robíme niečo na Slovensku lepšie alebo horšie, než robia inde?
Jediné, čo sme urobili lepšie ako inde je, že sme veľmi radikálne zavreli školy, obchodné centrá, fabriky, hranice a letiská. A veľmi zodpovedne začali ľudia nosiť rúška. Pochopili, že to je ochrana a zodpovednosť človeka voči jeho okoliu. Toto je veľká vec, ktorú Slováci spravili. Nedeje sa to v takom rozmere v Nemecku, v Škandinávii, ani vo Veľkej Británii či vo Švajčiarsku a vidíme, že čísla chorých sú tam vysoké. U nás je nárast korona vírusu oveľa nižší. A to nám dáva čas pripraviť sa. Inde prechádzajú na plošné testovanie vírusu a musia nakupovať množstvo drahého zdravotného materiálu, my máme minimálne niekoľko týždňov na to, aby sme sa na túto situáciu pripravili. A to vďaka každému z nás, kto nosí rúško, zostáva doma a snaží sa minimalizovať svoje sociálne kontakty. Chráni tak seba, svojich blízkych, priateľov, ale aj okoloidúcich pred infekciou.
Ja si beriem poučenie aj také, že ak sa ma raz deti spýtajú, v čom majú podnikať, poradím im vyrábať zdravotné pomôcky. Ale teda – menej prízemne: ak nás má toto celé niečo naučiť, čo to je? Čo si z celej tejto situácie máme zobrať? Z následkov sa nebudeme vyhrabávať dva mesiace, asi ani rok či dva.
Pred niekoľkými mesiacmi, počas volebnej kampane, som veľa premýšľal. Vrátil som sa zo zahraničia a uvedomil som si, že na Slovensku prežívame krízu autorít a krízu zodpovednosti. A teda aj krízu vedeckých autorít. Každý, kto si načíta pár vedeckých článkov si myslí, že má správny odborný názor aj na ťažké témy, ako je očkovanie, liečba rakoviny či boj proti nadváhe. A potom si ľudia myslia, že s tým môžu univerzálne narábať a radiť iným. S tým súvisí kríza zodpovednosti, že si ľudia neuvedomujú, že s faktami treba narábať veľmi jemne a poctivo. Teraz sa učíme, že to nie je správne. Teraz nás naozaj pandémia nakopáva úplne iným smerom. Na jeseň, verme, príde vakcína. A ja sa pýtam, koľko ľudí, ktorí sa nechceli očkovať, respektíve sú proti očkovaniu, sa nedá zaočkovať proti koronavírusu? Teraz vidíme, čo znamená nechrániť sa plošne. Na Slovensku zatiaľ nemáme mŕtvych, ale Taliansko nie je od nás tak ďaleko, pár hodín autom. A tam vidíme mŕtvych na chodbách nemocníc. Ak by boli zaočkovaní, prežili by. Takže, ak sa pýtate, čo sa máme naučiť, tak napríklad to, koľkí z nás konečne prestanú váhať a spochybňovať očkovanie. Alebo koľkí z nás konečne pochopia, že fakty nestačí raz niekde prečítať a domyslieť si, prípadne potom ich vo forme dezinformácií, dokonca hoaxov šíriť. Túto veľmi dôležitú vec nás pandémia učí.
A ešte jedna dôležitejšia vec. Mali sme tu predsa aj v minulých rokoch pandémie chrípok, počas ktorých boli niekoľko dní zatvorené školy, mali chrípkové prázdniny. Koľko z nás však v marci, v čase, keď kulminuje chrípka, nosí rúško?
Nikto. Aj teraz tí, čo ich nosili prví, boli za čudákov.
Presne. Pri koronavíruse sme sa naučili všetci nosiť rúška, umývať si ruky, používať dezinfekčné prostriedky na ruky a ešte aj dodržiavať oveľa prísnejšiu hygienu na toalete, lebo vieme, že koronavírus sa nachádza aj v stolici. Keď všetky tieto veci použijeme kedykoľvek v čase mohutnej vlny chrípky, garantujem vám, že budeme mať oveľa menej neprítomných v školách a oveľa menej ľudí na PN. Práve teraz sa učíme veľa dôležitých vecí. Vírusy vždy zmutujú. Vždy môžu byť ešte horšie a agresívnejšie a môžu vyvolať pandémie aj v budúcnosti.
A áno, táto pandémia prinesie znovu ekonomickú krízu. Globálny ekonomický svet sa dostane do recesie. A každý z nás bude musieť uvažovať nad tým, čo urobiť so svojím rozpočtom, povedzme menším o 10 %. Na čom ušetriť? Na dovolenke? Bývaní? Nemíňať zbytočne veľa za jedlo, oblečenie? Ja si myslím, že toto nie je až také negatívne. Žijeme v dobrej dobe, v blahobyte. A podstatné je vedieť sa uskromniť. V čase recesie, ekonomicky ťažkých časoch ľudia prichádzajú na to, že podstata nie je vo veciach. Upriamujú sa na cnosti, ako jen múdrosť, zodpovednosť, láskavosť, nápomocnosť, dobré slovo, prejaviť lásku druhému. Už teraz to vidno. Vznikajú iniciatívy, ktoré pomáhajú. Sme citlivejší na to, ako sa správame k prírode. Koronavírus neočakávane vyčistil znečistený vzduch v Číne a možno aj u nás. Zastavilo sa pár fabrík a zrazu sa nám dýcha oveľa lepšie. Možno celá táto pandémia prišla práve včas. Globálne otepľovanie nás ovplyvňuje, už si ho uvedomujeme, ale veľmi sme proti nemu nezačali bojovať. A práve nastala situácia, ktorá nás prirodzene priviedla k menšej industrializácii, väčšiemu pokoju. A tiež pokore a úcty k prírode. Možno zistíme, ako na to.
A dokážeme to potom udržať, keď budeme z najhoršieho vonku?
Jasné. Veď máme historickú pamäť. Európou v minulosti zatriasol mor, cholera, španielska chrípka, týfus a čierne kiahne. Z histórie poznáme, že ľudstvo bolo na pokraji vyhynutia a prežilo. Na Islande počas dvoch epidémií umreli takmer všetci obyvatelia – 80 % ľudí. Veľa sme toho dokázali prežiť. Teraz máme všetky prostriedky, aby sme aj túto pandémiu prežili a boli oveľa silnejší proti tej ďalšej, ktorá niekedy príde.
Pavol Čekan je biotechnológ, ktorý so svojím tímom pracuje na spresnení diagnostiky rakoviny prsníka. Vo svete je medzi odborníkmi známy ako úspešný vedec, ktorý sa venuje výskumu diagnostiky rakoviny prsníka. Pavol Čekan je po dvadsiatich rokoch v USA späť na Slovensku. V decembri 2019 jeho firma MultiplexDX ako prvá firma v histórii Slovenska získala prestížny 2,5-miliónový grant na výskum lieku.