Spoločnosť

Ako sa rodia obecné noviny, alebo čo sa učím od Smolníčanov

Vietor odnáša do strán hustý dym z komína. Zahaľuje domy pri Obecnom úrade ako filmové kulisy, pokračuje ponad poslednú vyťaženú tonu rudy v banskom vozíku na námestí. Doznieva vo mne práve dokončený rozhovor u manželov Petrušovcov a pokojná chvíľa, keď sme len tak sedeli v kuchyni a pili tureckú kávu. Je skoré popoludnie a o chvíľu sa začína druhé stretnutie redakčnej rady Smolníckych novín.

Píše Gréta Čandová, študentka Sokratovho inštitútu

Stretnutie redakčnej rady vznikajúcich novín v Smolníku. Foto: Gréta Čandová

Od čavargov na východ

Najprv bolo, že som občas kráčala i stopovala do dedín, v krčmách a obývačkách som sa zhovárala s ľuďmi a zaznamenávala ich príbehy, lebo verím, že tie nás zbližujú, že keď si načúvame, máme ďalej k škatuľkovaniu a bližšie k pochopeniu. Tuto Joži v Osturni, tam pani Anna v Moravskom Lieskovom. Každý so svojimi boľačkami, radosťami, múdrosťami.

Aby to ale bola súvislejšia práca s ľuďmi na jednom mieste, po tom, ako som sa prihlásila na Sokratov inštitút, vyvstala otázka Kde a Akou formou, a čo konkrétne sa tým pokúsiť vyriešiť. Niečo, čo som vo vnútri cítila, ale aby to dávalo zmysel aj mimo toho vnútra a nielen mne.

Keď mi dobrý kamarát pripomenul svoj pocit z návštevy Smolníka, vŕtalo mi to v hlave. Sadla som v Bratislave na autobus a vybrala sa tam. Počúvať, aké sú tam problémy, uvedomiť si, na čo neviem mať dosah, a na čo, spoločne s ostatnými, by sme sa mohli pozrieť. Vykryštalizovali sa z toho noviny. Aby sa obyvatelia i generácie viac prepojili, a možno na pripomenutie pocitu, že sú dôležitou súčasťou a tvorcom terajšieho diania, i pamäte miesta.

Obec Smolník. Foto: Gréta Čandová

Prišelec alebo ako sa učím od Smolníčanov

Prišla som do Smolníka ako nedomáci. Učím sa niečo od miestnych každý raz, keď sa stretneme v obecnej knižnici, pri rozhovoroch s pamätníkmi u nich doma v obývačkách, keď mi dovolia byť súčasťou ich domova a sveta, niektorí i keď vás vidia prvýkrát, ochotne vám ponúknu nocľah, ak by ste nestihli autobus do Košíc.

Keď vystúpim s roztraseným žalúdkom po tom, ako sa autobus kľukatil v ostrých zákrutách pri Štóse. A učím sa aj chápať, aké bariéry človeku vstupujú do toho, keď sa najprv nezapojí, i keď by chcel.  A že to chce čas a stojí to za to. Budovať si navzájom tú dôveru.

sokratov-institut
Nečakajte na zmenu, ktorú prinesú politici. Prihláste sa na Sokratov inštitút a začnite konať! www.sokratovinstitut.sk

A že asi treba písať nielen o dňoch, keď ste nadšením bez seba a darí sa, ale o to viac aj o tých, keď to ide ťažko, lebo niekedy ide, a keď sa vám cez všetky kolísavosti trasú kolená z pochybností zo seba aj toho, ako ste si na toto trúfli.

Ale hlavne to nie je o mne, je to o nich a o nás dokopy.

Napísať aj prítomnosť

O niekoľko stretnutí, habadej pohostinných ľudí a odvoze na Harleyke cez Pačanský kopec do Rožňavy neskôr,  zrazu ohmatávam štruktúru novinových papierov, obdŕžam cenové ponuky tlačiarní, prvýkrát píšem projekt a žiadosť o príspevok, pripravujeme články do prvého čísla novín. Poprední grafickí dizajnéri ponúkli poskytnutie svojho písma a držia palce. Som dojatá.

A presťahovaná do rodných Košíc, lebo do Smolníka bližšie. Ťahalo ma to späť na východ.

Obec Smolník. Foto: Gréta Čandová

Viete, keď dnes vyjde nejaký článok o Smolníku (ako aj o mnoho iných takých smolníkoch po Slovensku) v akýchkoľvek novinách, nemusíte byť jasnovidcom, aby ste skúsili uhádnuť jeho hlavný motív. Nostalgia, ako tam kedysi všetko bolo a už tam nič nie je, bohatá banícka história a významná tabaková továreň, ktorú ale zatvorili a nie je práca, mladí odchádzajú, chalupári prichádzajú.

Ľudia, ktorí tam žijú, tvoria, potichu sa snažia, tak o sebe stále počúvajú ten istý naratív.

Človek musí vyriešiť veľa dilem, kým sa rozhodne vrátiť na miesto, ktoré môže napohľad pôsobiť idylicky, ale kde sa nežije najľahšie, nielen kvôli nedostatku práce. Lenka, moja rovesníčka, sa do Smolníka vrátila žiť s rodinou. Teraz pracuje na obecnom úrade, starosta nás prepojil, a spolu s ostatnými sme sa pustili do tvorby novín, ktoré budú o nich a ich príbehoch.

Z terénneho denníka

14.1.

Tretia návšteva a Prvé stretnutie redakčnej rady.

“A čo ak nikto nepríde?” svieti vám podvedome v mysli ako schovaná občasná mantra, i keď dúfate v opak. Pripravíte občerstvenie, harmonogram stretnutia, za zvukov presúvania stolov po plávajúcej podlahe zrekonštruovanej obecnej knižnice ste v očakávaní. Oslovili ste ľudí postupne aj osobne, viete, že sú takí, čo chcú, čo sa asi aj tešia. Vyvesili ste oznam na fb obce a aha, má veľa lajkov a povzbudivých komentárov, tak aj spolu s Lenkou s malou dušičkou dúfate.

Z redakčnej rady vznikajúcich novín v Smolníku. Foto: Gréta Čandová

Bolo nás máličko, aspoň som si to myslela. V prvých minútach cítite možno sklamanie, ale odoženiete ho, sú to začiatky a je dôležité byť tu a teraz pre tých, ktorí sú tú (napríklad super dievča, ktoré aj študovalo grafiku a rado by ju potom malo na starosti a delí sa o výborný nápad na článok). Vytvorili sme si fajn atmosféru a prebrali to podstatné, čo sa dalo. A im napadajú ďalší, ktorí by sa chceli zapojiť, tak to posunú ďalej, do budúceho stretnutia.

Pochopíte, že do povedomia ľudí sa to ešte potrebuje dostať, a aké rôzne bariéry im do toho vstupujú, aj tým čo by chceli, čomu sa po krôčikoch postupne snažím porozumieť ako ich spoznávam, a prispôsobiť tomu odkomunikovanie a prístup. Všade sú iné odtienky a špecifiká.

Otváram o deň na to facebook, v schránke krásna správa od pána, ktorý sa veľmi chcel zúčastniť, ale kvôli práci nemohol – pripája zatiaľ krásne fotografie Smolníka, že ich môžeme použiť do novín. Dostávam aj tip na pána Ukrajinca, ktorý pomáhal s likvidáciou požiaru v Černobyle.

Keď už večer sadal na Smolník a srieň na stromoch, zaznamenávam rozhovor doma u veľmi milých ľudí, bývalý baník a niekdajší starosta, a jeho manželka, ktorá 41 rokov pracovala v tabakovej továrni. Rozprávame sa o živote a pani Rozália mi spieva pesničky zo zošítka, kam si zapisovala spievanky, čo si tam so ženami pri práci nôtili. Zvlhli mi oči.

A že u nich môžem kľudne aj spať, ak by som nestihla posledný autobus do Košíc.

25.1.

Minulú sobotu bolo super. Prišli traja noví, aj učiteľka na dôchodku pani F.  Napriek veľkým prvotným ostychom, že veď je už mimo diania a že my mladí si určite vystačíme sami. Nevystačíme, lebo jej názor a pohľad na veci je taký dôležitý.

Aj veľmi milá študentka veteriny prišla a môj rovesník, ktorý si do šuflíka píše texty o histórii Smolníka, i turistického sprievodcu o okolí len tak pre radosť zostavil a zbiera mince. Nemám slov a teším sa.

Tabaková továreň v Smolníku. Foto: Gréta Čandová

Veľa sme toho prebrali, niektoré články sú už prerozdelené, niektoré budú.

Sprítomnenie spomienok aj o odchode na Ukrajinu a návrate som zažila u Petrušovcov, veľmi milých ľudí. Po vypnutí diktafónu sme už len v kuchyni sedeli, pili turka v skle a na chvíľu spočinuli v pokoji slnečného poludnia.

Po redakčnej rade som chytro začala baliť veci aby som stihla posledný autobus. Lenka mi zohrieva obed, ktorý navarila, podáva lyžicu aby som aspoň v autobuse zjedla, a smerujem na námestie pred tabakovú.

Pozerám, koho nevidím, pani učiteľka kráča zo zastávky: “Motala som sa tu okolo autobusu a vodiča, aby vám neušiel!”

Pár hodín predtým sme sa videli prvýkrát. Kýva mi a usmieva sa, ako odchádza domov.

Ja sa usmievam tiež.

Grétka Čandová. Foto: Živica

Profil autora:

Študentka Sokratovho inštitútu. Pochádza z Košíc. Počas posledných pár polokočovných rokov mala to šťastie nájsť druhé domovy a priateľstvá na rôznych miestach a vnárať sa do vrstiev iných kultúr. Rok a pol pracovala a sprevádzala v múzeu/Centre polárnej žiary v Reykjavíku, kde návštevníkom vysvetľovala a približovala tento krásny prírodný fenomén. Na Slovensku pracovala napríklad ako turistická sprievodkyňa −po súši, i po vode na kajaku −,v srdcu blízkom kníhkupectve Artforum, či spolupracovala s výbornými novinármi na longform reportážach pre Mono.

V Nepále v úzkej spolupráci s miestnou komunitou stavali školu zničenú v zemetrasení, ako base manager mala na starosti aj objednávky a vynášky jedla, chod stanovej základne a všeobecnú komunitnú pohodu. Venovala sa kultúrnym i enviromentálnym dobrovoľníckym projektom a podujatiam na Slovensku, Morave i v zahraničí. Bakalárske štúdium žurnalistiky absolvovala na UK v Bratislave a semester na Varšavskej Univerzite.

Či sú to milované kopce za humnom, Himaláje alebo Islandská vysočina, najšťastnejšia je, keď sa túla prírodou. Rada fotí na film, píše, preciťuje danú chvíľu,  športuje, dume a učí sa.

Názory

juraj-hips
Juraj Hipš

5 mýtov o Zaježovej

Rozkvitnuté čerešne, pasúce sa kravy, lúka plná liečivých bylín, samota a zurčiaci potôčik. Toto je predstava mnohých ľudí o živote v súlade s prírodou. Ako to dopadne, keď sa pár ľudí pokúsi tento sen naplniť? Prečítajte si mýty a fakty o živote na zaježovských lazoch.

marie-stracenska
Marie Stracenská

Pripadá mi, že sa rúham

Cítim sa tak ráno, keď vstávam, aj večer pred zaspatím.

zuzana-gallayova
Zuzana Gallayová

Blyskotavé záblesky alebo ako sa nevrátiť v škole do starých koľají

„Presunúť učivo a dobehnúť ho v ďalšom roku…“ No. Dúfam, že to bude inak. O zmene obsahu a formy výučby a celej škále problémov školstva sa už povedalo snáď všetko. Už len začať.

ivana-polackova
Ivana Poláčková

(Ne)dobrovoľná skromnosť

Koronavírus väčšinu z nás dostal do stavu nedobrovoľnej skromnosti. Nedobrovoľne, ale o to intenzívnejšie teraz zažívame stav bez mnohých vymožeností, na aké sme bežne zvyknutí. To nám ponúka možnosť, ako by to mohlo vyzerať, ak by sme sa každý dobrovoľne vzdali časti svojich materiálnych túžob.

tomas-fedorko
Tomáš Fedorko

O východe z východu – východ v čase nikoho

V týchto týždňoch vyzerá Prešov ako mesto, kde je večne nedeľa. Zopár ľudí sa v meste stále nájde, áut je citeľne menej, ale spolu s MHD stále premávajú hore-dole, obchody sú zatvorené, taxíky prestali existovať a keďže prišla vlna teplého a slnečného počasia, celé to vyzerá ako jedno neprirodzene dlhé nedeľné poobedie.