Aj fazuľky a nádoba od krému môžu deťom uľahčiť štart do života

V sociálnych ubytovniach či krízových centrách spravidla rodiny v zložitej situácii riešia základné životné potreby. Mať strechu nad hlavou a dokázať uživiť deti. Venovať sa montessori aktivitám je niečo, na čo v tej chvíli, prirodzene, nie je čas myslieť.

Študentka Sokratovho inštitútu Danka Laciková sa rozhodla priniesť montessori aj týmto deťom a dať im tak šancu stáť na rovnakej štartovacej čiare s deťmi, ktoré prichádzajú z podnetného prostredia. Montessori aktivity v rámci projektu Sokratovho inštitútu prináša do ubytovne Fortuna a krízového centra Repuls.

Montessori pomôcky. Foto: archív D.L.

V krízovom centre nájde pomoc odborníkov nielen rodič, ale prípadne aj nezaopatrené dieťa samotné. „Je to pomoc s riešením bytovej otázky či nácvik rodičovských kompetencií. Pomoc pri úprave a zachovaní vzťahov medzi rodičom a dieťaťom,“ vysvetľuje Danka Laciková. V takomto centre môžu odbornú pomoc klienti využívať polroka, neskôr by už mali prejsť do sociálnej ubytovne, kde nájdu prechodné ubytovanie a tiež sociálne poradenstvo.

V centrách sú odborníci, ktorí rodičom vysvetlia, ako na úrade vybaviť rodinné prídavky, zdravotné či sociálne poistenie alebo základné informácie o rozvodovom konaní. Niekedy dokonca môžu ísť s rodičom priamo na úrad.

Závisí to však aj od toho, kde sa krízové či nízkoprahové centrum nachádza. „Ak je to v Podunajských Biskupiciach v oblasti Pentagonu, riešia s rodičmi a deťmi napríklad kriminalitu a drogy.  V Petržalke je zas skôr sídlisková mládež a býva tam doučovanie,“ dodáva Danka. Deti a mladí ľudia sa tak môžu vyhnúť zlej partii na ulici. Navyše odborný pracovník v nízkoprahovom centre zisťuje situáciu dieťaťa v škole či doma. „Títo odborníci vedia ľudí v ťažkej životnej situácii nasmerovať.“

Nemajú čas na toľko hračiek

Danka absolvovala národný montessori kurz pre deti vo veku tri až šesť rokov v Slovenskej asociácii Montessori a pracuje so špeciálnymi montessori pomôckami, čo sú vlastne tiež hračky. Sú certifikované a majú náučnou formou v dieťati rozvíjať zručnosti a praktické schopnosti. V centrách tak Danka môže pozorovať, aký vzťah majú deti k hračkám. A akú úlohu v tom hrajú rodičia.

„V spoločnosti to funguje tak, že dáme deťom veľa hračiek a veľa im aj hovoríme, čo s nimi majú robiť. Ale dieťa potrebuje menej hračiek a vlastný čas na ich objavovanie. Potrebuje sa na ne sústrediť. Niekedy je ťažké odkomunikovať s rodinou, aby deťom nekupovali toľko hračiek. Najmä v období sviatkov. V niektorých rodinách funguje, že si rodičia spravia zoznam a dajú ho blízkym. Oni to však nie vždy rešpektujú.“

Montessori pomôcky. Foto. archív D.L.

Deti chcú zároveň robiť dospelácke veci. Niekedy im môže stačiť málo. „Bavia ich aj obyčajné nádobky napríklad z masla či kozmetiky. Môžu si ich zatvárať a otvárať, cvičia si jemnú motoriku. Vidia nás s tými predmetmi narábať, pre nich to potom nie sú hračky, ale dospelácke veci.“

Rodičia nie vždy úplne chápu, prečo  sú takéto jednoduché  veci a na prvý pohľad banálne aktivity, pre deti prospešné. „Jednak preto, že s nimi to pravdepodobne tiež nikto nerobil. Napríklad keby som to ja neštudovala, možno som tiež nervózna, že dieťa si pätnásť minút roluje a vystiera koberček. To dieťa je stále nespokojné, že ho nemá zarovnaný. Volá sa to  tendencia k poriadku. Dieťa je nastavené, že všetko má byť na svojom mieste. Koberec musí ísť rovno. Aj táto fáza potom vymizne.“

sokratov-institut
Nečakajte na zmenu, ktorú prinesú politici. Prihláste sa na Sokratov inštitút a začnite konať! www.sokratovinstitut.sk

Kým našim cieľom je zarovnať koberec a odložiť ho, pre deti je cieľom samotná činnosť. „Nejde im o to, aby bol koberec zarovnaný a hotovo, im ide o to zarovnávanie. Dieťa, keď sa ako dvojročné dokáže koncentrovať  pätnásť minút na rolovanie koberca, v piatich rokoch sa potom dokáže koncentrovať na rátanie do sto. Koncentrácia sa buduje tréningom. Toto sú veci, ktoré bežne ľudia nevedia.  Preto nemôžeme viniť ani rodičov, ktorých prvoradým cieľom je mať strechu nad hlavou, že to nevedia.“

Dospelácke aj detské problémy

Danka tak má možnosť v centrách edukovať nielen deti, ale aj rodičov. „Chcela by som, ale to je veľmi vzdialený cieľ,“ smeje sa.

„Sme tak vychovaní, že keď vidíme, ako dieťa niečo robí zle, hneď mu to ideme zobrať. Je to prirodzený strach o dieťa, aby nejedlo piesok a tak ďalej. Potom stále počúva „nie nie nie“, až napokon zostane na „nie“ rezistentné. Dieťa však potrebuje samo zakúsiť, že piesok je nechutný alebo že niečo bez pomoci rodiča neudvihne.“ Ak dieťa počuje od rodičov veľa „nie“, prestane veci podľa Danky skúšať, čo je škoda. Alebo to ďalej skúša, a zároveň od rodiča uteká.

„Bežný rodič sa vyslovene predháňa v tom, aby v dieťati rozvíjal abecedu, matematiku, taká aktivita, iná aktivita,“ hovorí Danka, „až je to dieťa prestimulované. Deťom z jednoduchšieho prostredia podnety však chýbajú. A potom sa všetky deti stretnú v základnej škole. Tam sa to začína nabaľovať. Dávame im nálepky, že dieťa je pomalšie a ťahá sa to s ním celý život. Pritom to všetko začalo vo veku do šiestich rokov. Preto som chcela priniesť Montessori aj do prostredia, kde sú deti z vylúčených komunít a zo znevýhodneného prostredia.“

Rodičia v centrách riešia nielen „dospelácke“ problémy, ale aj spoločný program s deťmi, ktorý majú pod dohľadom odborníci. Danka chce zavedením montessori aktivít využiť čas, ktorý tam deti trávia na to, aby sa s nimi nielen zahrala, ale začala ich aj rozvíjať. „Je málo iniciatív, ktoré by sa venovali už deťom do šiestich rokov, pretože v tomto veku ešte treba veľmi pracovať aj s rodičom. Navyše Montessori na Slovensku nemá tradíciu a pomôcky sú dosť drahé. Ale veľa z nich sa dá vyrobiť,“ Danka niektoré pomôcky tiež vyrába doma, „hoci to dlho trvá a pri výrobe je podstatný materiál.“ V jej projekte pomohla aj podpora magistrátu mesta Bratislava, vďaka ktorému do centra mohli kúpiť niektoré pomôcky.

Nejde iba o fazuľky

„V krízovom centre sú deti hladné po každej aktivite. Vítajú, že sa tam s nimi bude niekto hrať. Mám napríklad päťročné dievčatko, ktoré nerozoznáva, aký je rozdiel medzi štyri a osem. Nechytá sa na to, že baran je na b a orech je na o. Ale má krásnu jemnú motoriku. Potom mám chlapčeka, ktorý je slabý v jemnej motorike a tiež vôbec nerozpráva. Ale sú tam aj deti, ktoré krásne rozprávajú a majú aj jemnú motoriku rozvinutú. Krásne držia nožnice, strihajú.“

Montessori pomôcky. Foto: archív D.L.

Danka môže s deťmi cibriť jemnú motoriku, no pri jej aktivitách sa rozvíjajú aj psychicky. Naučiť sa sústrediť neprichádza v momente, keď sa dieťa musí prvýkrát učiť malú násobilku. „Činnosť, na ktorú sa dieťa koncentruje, je veľmi užitočná pre jeho mozog. Dochádza tam k prepojeniu nervových vlákien a vytváraniu dôležitých spojení,“ preto Danka pri montessori aktivitách začína s deťmi od dvoch rokov napríklad presýpať alebo „lyžicovať“ fazuľky. „Lyžicou ich prekladajú z jednej nádoby do druhej. Pinzetou presúvajú farebné guľôčky. Alebo máme tajomné vrecúško. Dieťa si rozvíja hmat – hmatká vo vrecúšku a snaží sa nájsť niečo konkrétne. Napríklad šišku alebo korok. Ďalej zapínajú a rozopínajú zipsy a gombíky. Keď sa to nerobí cielene, potom máme päť a šesťročné deti, ktoré čakajú, že ich niekto zapne.“

Deti sa chcú postarať samé o seba a majú na to senzitívnu fázu – je to štandardné obdobie „ja sám“ vo veku asi dvoch rokov. „Inak si dieťa navykne, že ho niekto obslúži a potom už nepríde vnútorná motivácia „ja sám“, ale musí nastúpiť vonkajšia motivácia od rodiča.“

Rovnaké šance pre všetkých

Nestačia však montessori pomôcky, treba aj systém. Montessori aktivity samé o sebe neprelomia kruh chudoby okolo detí, môžu im ale umožniť lepšiu štartovaciu pozíciu do života. „Deti to baví, ale rodičia často musia niečo vybaviť, neprídu, neprivedú deti..“

Keď Danka Laciková končila národný kurz Montessori, dozvedela sa o Sokratovom inštitúte. „Vedela som, že ak chcem riešiť nejaký projekt, potrebujem sa prepájať s komunitami, spájať sa s ľuďmi, ktorí ma budú inšpirovať, aj motivovať. To mi Sokratov inštitút ponúka.“ Práve mentorka v Sokratovom inštitúte pomohla Danke lepšie nasmerovať svoj Montessori projekt v nízkoprahových a krízových centrách.„Viackrát mi odborníci odporúčali, aby som išla hlavne do udržateľnosti. Ak dosiahnem, aby to niekde dlhodobo fungovalo, až potom sa dostavia aj výsledky na deťoch.“

Montessori stretnutia robí Danka dvakrát do týždňa na hodinu. Je to málo času na to, aby sa dali očakávať výsledky do niekoľkých týždňov alebo do pár mesiacov. „Mojim cieľom je teraz udržateľnosť, aby tam boli k dispozícii montessori pomôcky, aby som vytvorila širšiu sieť dobrovoľníkov, ktorí tam môžu chodiť a aby bol zapojený odborník daného centra, ktorý to bude môcť dlhodobo manažovať.“

Danka Laciková. Foto: Živica

Danka Laciková

Vyštudovala sociálnu prácu, už počas štúdia sa venovala rómskym vylúčeným komunitám. Počas stáže v Človeku v tísni pomáhala pri projekte bývania v obci Kojatice, kde si Rómovia vďaka mikropôžičkovému programu svojpomocne stavajú domy. V sociálnej ubytovni Modrý dom v Petržalke a v nízkoprahovom centre Kaspian pracovala s deťmi a mládežou. Skúsenosti nazbierala aj na Linke detskej istoty, kde sa venovala telefonickému a online poradenstvu deťom.  Počas rodičovskej dovolenky absolvovala národný montessori kurz pre deti vo veku tri až šesť rokov v Slovenskej asociácii Montessori. Aktuálne študuje na Sokratovom inštitúte a jej cieľom je priniesť montessori pedagogiku do krízových centier, aby bola dostupná aj pre deti zo znevýhodneného prostredia.

Ďalšie články od autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.