O východe z východu – mesiac do volieb, tri záhady a jedna znepokojujúca otázka

Čo sa stane s každodenným životom rómskej minority, ak voľby vyhrá a teoreticky sa stane aj súčasťou vlády strana, na čele ktorej je presvedčený fašista, ktorý túto minoritu z duše nenávidí?

Šestnásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

V čase písania tohto blogu zostáva do volieb presne 31 dní – dosť času na to, aby sa v prvej predvolebnej záhade ešte mnohé zmenilo. Reč je o prieskumoch verejnej mienky, v ktorých Smer prvý raz klesol pod 20 % a na druhom mieste je, nie s veľkým odstupom, Kotlebova ĽSNS. Ak vezmeme do úvahy, čo všetko sa ešte v súvislosti so skrz-naskrz skorumpovaným Smerom vytiahne na verejnosť a tiež fenomén skrytých kotlebových voličov, môžeme sa v nedeľu
1. marca dočkať ešte príšernejšej povolebnej opice, než v roku 2016.

Druhou záhadou je povaha samotného Kotlebu. Len včera som absolvoval výbornú diskusiu o výbornej knihe Fašizmus od Jakuba Drábika a treba povedať, že existuje naozaj len hŕstka odborných, vyše 600-stranových kníh, ktoré neskĺznu do popularizačného zovšeobecňovania a zároveň zostanú čitateľsky atraktívne tak, ako tento titul.

V jednom odseku Drábik zaujímavo podotkol, že ani Kotleba, ani Hitler by nevydržali tak dlho na úplnej politickej periférii, ak by svojim ideám naozaj neverili. Táto úvaha nahráva verzii, že Kotleba je naozaj kovaný fašista. Zo skúsenosti ale vieme, že s príchodom teplých miest, poslaneckých platov, výhod a benefitov dochádza k rýchlej metamorfóze kedysi radikálnych mužov na bežných pravicových populistov. Teraz ale netušíme, či je zmena Kotlebovho šatníka a slovníka len chameleónskym prejavom, alebo dôsledok deradikalizácie spôsobenej obyčajným komfortom, pohodlnosťou a peniazmi.

V nedeľu 1. marca sa môžeme dočkať ešte príšernejšej povolebnej opice, než v roku 2016. 

A, napokon, ani skoro tri dekády od vzniku samostatného Slovenska nie sme schopní odpovedať na otázku, ako je možné, že v krajine patriacej do EÚ, eurozóny a Schengenu sme nedokázali nájsť funkčné riešenie ťaživej životnej situácie rómskej menšiny, ktorá v nej žije. Tento problém je najvýraznejší na východnom Slovensku. Návštevám zo strednej a západnej Európy nedokážeme vysvetliť existenciu miest ako Luník IX, Letanovský mlyn, Angi mlyn, slum pod Zborovským hradom, či prešovská Tehelňa. A to je len náhodný výber.

Ak sa aj malej hŕstke zo všetkých obyvateľov týchto miest podarí nejakým zázrakom vymaniť sa zo zovretia materiálnej, ale aj mentálnej chudoby, mimo osád ich čaká boj s predsudkami, diskriminácia v školách a ťažkosti pri hľadaní zamestnania. Nie je ťažké predstaviť si, aké vyhliadky na normálny život má skupinka asi 9-ročných detí, či rómska matka s kojencom na rukách, ktorí trávia celý deň chodením po prešovskom námestí a prosia o drobné na jedlo a Sunar.

V nedeľu 1. marca sa môžeme dočkať ešte príšernejšej povolebnej opice, než v roku 2016. 

Situácia je teda nasledovná – ĽSNS môže celkom ľahko vyhrať voľby a za istých, hoci pomerne divokých okolností, by mohla byť aj súčasťou vlády. Väčšinu jej členov síce tvorí oportunistická luza, no minimálne v prípade jej vodcu môže ísť o autentického fašistu. Každodenný život rómskej menšiny sa od roku 1993 zlepšil len veľmi málo a borí sa stále s rovnakými problémami, od predsudkov, cez diskrimináciu, až po bitky pri policajných zásahoch.

A z toho vyplýva jedna nepríjemná otázka – čo sa stane s každodenným životom rómskej minority, ak voľby vyhrá a teoreticky sa stane aj súčasťou vlády strana, na čele ktorej je presvedčený fašista, ktorý túto minoritu z duše nenávidí?

Odpoveď nateraz nepoznáme. Zostáva nám len dúfať, že 1. marca ju nebudeme musieť začať hľadať.

Ďalšie články od autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“