O východe z východu – Magura, hora premenenia

Ako premýšľajú o svete ľudia, ktorí takto zaobchádzajú s lesom?

Pätnásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Vrch Magura je súčasťou pohoria Nízke Beskydy a vďaka vysokému televíznemu vysielaču ju dokážete veľmi rýchlo identifikovať (je tiež dôležité podotknúť, že meno „Magura“ nesie na Slovensku ďalších 13 vrchov a preto je geografická lokalizácia veľmi podstatná). V prípade dobrých snehových podmienok je výstup na Maguru na lyžiach poetickou lesnou prechádzkou.

Avšak, túto zimu, ako aj tie minulé, sa zopakovala rovnaká schéma – teplo, teplo, konečne mínus a sneženie, pár dní radosti, oteplenie a potom opäť ochladenie. Výsledkom je neforemný, stvrdnutý a šmykľavý ľadový pancier, ktorý sa vytvoril na všetkých snehových chodníkoch, bežkárskych stopách a lesných cestičkách. Smerom hore je to peklo, lebo sa šmýka. Smerom dole je to dvojnásobné peklo, lebo sa šmýka, nedá sa brzdiť a v prípade pádu hrozí naozaj vážny úraz.

Stopy v krajine

Keď som predvčerom pomaly stúpal po svahu hore, dostal som sa do úseku, kedy chodník nestúpa a pokračuje pár sto metrov vodorovne. V istom momente som ale rezignoval a lyže som musel odopnúť. Na asi stometrovom úseku, kde je chodník širší ako inde, som prechádzal cez hlboké brázdy, ktoré skromná nádielka snehu len sotva dokázala prikryť. Najprv som si myslel, že muselo ísť o  nájazd statných diviakov, ale trvalo mi asi päť sekúnd, kým som si uvedomil, že by ich muselo byť asi tisíc a museli by mať kopytá široké ako bagrové pneumatiky.

Dôvod tejto skazy nebol, paradoxne, až taký zjavný. Trochu nad chodníkom som videl niekoľko jám, ktoré svedčili o čerstvo vyvalených stromoch, ale myslím, že som videl najviac tri. Ak vyzerá taký dlhý úsek lesného chodníka kvôli vyťaženiu len troch stromov takto, ako by to vyzeralo, ak by tých stromov bolo, povedzme, tridsať?

Ak by išlo len o jednorazový problém, asi by som sa nad ním nikdy hlbšie nezamyslel, no tento necitlivý zásah do štruktúry lesa mi pripomenul iný zážitok spred niekoľkých rokov.

Stratený v holorube

Na Maguru som sa vtedy vybral v letnom období a nakoľko som išiel naľahko, postupoval som pomerne rýchlo. V istom bode som si ale uvedomil, že sa nachádzam celkom mimo červenej značky a namiesto po zvážnici kráčam po akomsi miernom zalesnenom hrebeni. Po istom čase som narazil na skupinu turistov a v domnení, že som vrch hory omylom celý obišiel, som ich presviedčal, že vrchol je za mnou, pričom oni tvrdili, že je to presne opačne a práve sa z neho vracajú. Samozrejme, odmietal som im uveriť, no keď som neskôr opäť narazil na červenú značku, musel som kapitulovať.

Bolo to hanebné, pretože tú cestu som absolvoval predtým už mnohokrát. Pri návrate späť som ale prišiel na to, ako som mohol tak nelogicky zablúdiť. Miesto, kde sa chodníky rozvetvujú, bolo kvôli ťažbe dreva výrazne zmenené a tak som si na novovytvorenej čistinke jednoducho poplietol chodníky.

Isteže, dá sa argumentovať, že časť hory slúži na hospodárske účely a proti tomu ťažko niečo namietať. Je ale ťažké zmieriť sa s tým, že sa tieto zásahy robia takýmto necitlivým spôsobom. Magura pritom ani zďaleka nie je nejaký hororový príklad. Omnoho horšie je na tom Čergov a o Poloninách ani netreba hovoriť.  Situácia, kedy v piatom stupni ochrany prechádzate okolo holorubov, svojou absurditou hravou prekonáva všetky Kafkove diela.

V prípade, že sa dostatočné množstvo ľudí postaví na odpor a ich tlak sa prejaví aj v dôslednom dodržiavaní zákonov, je možné, že si časom poradíme tak s nelegálnou, ako aj legálnou, no necitlivou ťažbou. Hrozba vysokej pokuty či nebodaj väzenia iste väčšinu ľudí od takého konania odradí. Ich mentalitu a presvedčenie ale zmení len ťažko. V tejto súvislosti ma znepokojujú tri otázky:

Ako premýšľajú o svete ľudia, ktorí takto zaobchádzajú s lesom?

Ako je možné, že v dnešnej dobe, keď majú všetky dostupné informácie a vedomosti na to, aby to robili dobre, si vyberajú iné riešenie?

A, napokon – kam presmerujú svoju činnosť, ak to raz už nebudú môcť robiť?

Profil autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“