Čo robí chlapca mužom? Bol som na kurze mužskosti – ja, feminista

Partia skúsených inštruktorov vedie chlapcov k tomu, aby sa stali mužmi. Reportáž z kurzu Transition od skeptika, ktorý ním ostal – no našiel pochopenie.

Je augustové popoludnie a ja sa lapajúc po dychu snažím dohnať meškanie. To, čo na mape vyzeralo ako prechádzka na jednu zo samôt na Myjavskej pahorkatine, je riadny kopec. V hlave sa mi stále melie, že správny chlap by nemal chodiť neskoro – najmä ak má stráviť dva dni s ľuďmi, ktorí vidia rozdiel medzi mužom a Mužom.

Nech už to znamená čokoľvek, považujem sa za feministu. Alebo inak: nevidím dôvod – okrem pár nevyhnutností – spoločensky rozdeľovať ľudí na mužov a ženy. Chápem, že sú medzi nami biologické rozdiely, nechápem však, prečo by mali byť zámienkou na akékoľvek spoločenské privilégia či diskrimináciu.

Nemyslím si, že muži sú z Marsu a ženy z Venuše, nemám rád „chlapácke“ reči a bojím sa potme v lese. Aj preto som váhal, či sa pustiť do reportáže o 14-dňovom kurze Transition pre 16- až 21-ročných, ktorý stojí na prechodovom rituáli medzi chlapcom a mužom. Zvíťazila však zvedavosť a túžba otestovať vlastné predsudky.

transition
Transition. FOTO – Archív Tomáš Pešek

Na „Chalúpke“, kde sa deje záverečná časť kurzu, sa zoznamujem so sedemčlenným tímom. V civilnom živote robia všeličo od IT až po marketing, tu sú však dobrovoľníci s klasickými táborovými rolami – inštruktor, kuchár, zdravotník… Všetkých spája téma zážitkového vzdelávania a viac či menej spoločná minulosť v organizáciach ako Prázdninová škola Lipnice alebo Plusko, ktoré rozvíjajú potenciál mladých ľudí. No predovšetkým viera v to, že prechod medzi chlapcom a mužom by nemal trvať dlhé roky.

Napriek tomu, že ide o ostrieľaných mužov, kvôli problémom s pitnou vodou v dedine sú viacerí zelení. Pavel Kučera, šéf kurzu, ktorému tu nik nepovie inak ako Kuča, mi rozpráva, čo chlapci zažili počas týždňa, aj v čom je skupina iná oproti prvému ročníku.

Program kurzu začal trojdňovým trekom cez Biele Karpaty v plnej poľnej, ktorý sa končil polmaratónom. Hovorím si, že ako tínedžer by som to najneskôr tu niekde zabalil, no podľa Kuču s tým nikto nemal väčší problém. Počas ďalších dní viacerí prvý raz v živote rúbali drevo, hrali ragby alebo zvliekali z kože králika. No najmä veľa hovorili o tom, čo vraj znamená byť mužom s veľkým M.

Dve noci samoty v lese­ – bez jedla a vody

Zmyslom je pomôcť mladým mužom, aby sa nenechali bezcieľne unášať životom. Aby prijali rolu muža a s ňou aj zodpovednosť za seba a svoju rodinu. Na lepšie pochopenie toho, čo znamená byť Mužom, má slúžiť aj tzv. vision quest. Práve ten finišuje v čase môjho príchodu.

Chalani sú už dve noci v lese, väčšina bez jedla a vody. Každý je sám a nemal by opustiť vyznačených pár metrov štvorcových. Nemajú nič, čím by sa mohli rozptýliť – okrem hladu, smädu a strachu z medveďov je tak ich hlavným nepriateľom nuda. Tá má vraj slúžiť na to, aby sa dokázali ponoriť do myšlienok a hľadať odpovede na svoje otázky. Ako človek, ktorý siaha po smartfóne každých pár minút, tuším, že to pre nich nie je sranda.

transition
FOTO – Archív Tomáš Pešek

Vyvrcholením vision questu je tzv. potná chyža, alebo ak chcete stan so žeravými kameňmi uprostred. Inštruktori si myslia, že moja prítomnosť na rituáli by mohla byť rušivá – vyčerpaní chalani budú hovoriť, na čo počas samoty prišli, navyše holí. Pravdu povediac, odľahlo mi. S nahotou problém nemám, no moje hypochondrické „ja“ si živo predstavilo všetky tie črevné vírusy, ktorým sa musí v saune dariť.

Chalanov tak prvý raz vidím až podvečer. Prekvapuje ma, akí sú podľa oblečenia už na prvý pohľad rôznorodí. Vidím ostrieľaných „zálesákov“, ktorí trávia letá v táboroch, ale aj mestské deti s teniskami za dve stovky, nerdov s fantasy tričkami či typy, ktoré by som čakal skôr kdesi v kaviarni. Nik nevyzerá, že si sem prišiel testovať svoj testosterón alebo sa hrať na vojaka.

Čakal som, že sa budú skupinkovať podľa ťažko uchopiteľných pravidiel tínedžerských „rebríčkov“. Miesto toho si navzájom vyberajú kliešte, púšťajú z mobilu Nohavicu a zdieľajú skúsenosti z posledných 48 hodín.

Zdá sa mi, že silné spoločné zážitky stierajú rozdiely medzi tým, kto je kto. Kto je v ich domácej komunite frajer a kto „lúzer“. Podľa inštruktorov sú za tým aj úprimné rozhovory, ktoré spoločne viedli počas týždňa. Sami boli zaskočení, ako veľmi je skupina otvorená a nebojí sa ísť do hĺbky.

Najčastejšie hovoria o vzťahoch

Večer pri ohni som pochopil, čo majú na mysli. Chalani, teraz už najedení a oddýchnutejší, rozprávajú, čo objavili, keď sa ponorili do seba. Najčastejšie hovoria o vzťahoch – najmä s rodičmi a súrodencami, ale aj o priateľstve či nevere. Spomínajú rozvod, nevlastného otca, psychológa. Otca, s ktorým už pol roka neprehovorili, alebo mladšieho brata, ktorému to dávajú „vyžrať“.

Občas je vidieť, či skôr počuť slzy, občas sa niekto prizná k čomusi trápnemu. Miesto smiechu však prichádzajú len povzbudenia. Možno si len nepamätám, nakoľko vyzretí sme boli my, alebo som uveril rečiam o povrchnej generácii, som však zarazený ich vyspelosťou. Keby bola tma okolo dohasínajúceho ohňa o čosi väčšia, veril by som, že počúvam tridsiatnikov.

transition
FOTO – Archív Tomáš Pešek

Medzi riadkami pochopím, že niektorí si od vision questu sľubovali transcendentálny zážitok, ktorý môže prísť ako dôsledok hladu, smädu či extrémneho tepla. Odtuším, že im o tom asi hovorili niektorí inštruktori, ktorí niečo podobné zažili v minulosti tiež – len v „dospeláckej“ forme, ktorá trvá až 4 dni a je ešte prísnejšia.

Literatúra hovorí, že „vision quest” je strešný názov pre prechodové rituály, ktoré boli bežné u niektorých indiánskych kmeňov. Vo svete ich spopularizovalo najmä hnutie New Age a rôzne kurzy prežitia. Kritici upozorňujú, že niektoré verzie môžu mať u netrénovaných ľudí až fatálne zdravotné následky. Zároveň hovoria o tzv. kultúrnej apropriácii, keď sa niektoré prvky pôvodnej kultúry „vyprázdneno“ a neúctivo používajú v iných kultúrnych kontextoch.

Organizátori tvrdia, že prechodové rituály medzi chlapcom a mužom na Slovensku nemajú tradíciu. Spomínajú povinnú vojenskú službu, ktorá takýto rituál – aj keď asi nezamýšľane – nahrádzala. Keď mladí odchádzali na vojenčinu, boli ešte „deťmi“. Keď sa vrátili domov, okolie ich už spravidla považovalo za mužov.

V našom kultúrnom kontexte sa tak s prechodovými rituálmi stretávame takmer výhradne iba v cestopisných dokumentoch o „divochoch z pralesov“. Málu výnimku tvorí snáď len židovský rituál bar micva, počas ktorého sa chlapci po dovŕšení 13 roku života stávajú nábožensky dospelými a sú prijatí medzi mužov. Ten však dnešné generácie poznajú skôr už z filmov či beletrie.

Vyvrcholenie kurzu? Údiv, strach, slzy úľava aj zmierenie

Na druhý deň ráno dostávajú chalani navonok jednoduchú úlohu – napíš list sám sebe a my ti ho o rok pošleme. Dodnes si pamätám na zmes pocitov, keď podobný list z tábora prišiel kedysi dávno mne. Čítať, čo som si myslel pred rokom, bolo trápne a obohacujúce zároveň. No kým ja som vtedy pri písaní dlho zízal na prázdny papier, na Chalúpke to ide všetkým od ruky.

Problémom je obálka. Viacerí nevedia, kde presne a v akom poradí napísať adresu, iní googlia svoje PSČ. Neviem sa v tej chvíli ubrániť myšlienke, či sa miesto rúbania dreva nemali učiť radšej niečo praktickejšie pre 21. storočie. Na druhej strane, email poslať určite vedia.

transition
FOTO – Archív Tomáš Pešek

Pred obedom náš čaká dvojhodinový pochod na miesto, kde sa má odohrať kľúčová časť celého kurzu. Nik z nich nevie, čo ich čaká, z rečí však tušia, že to bude niečo zásadné. Keď ktosi viac zo žartu ako vážne povie, či náhodou nejdú do „bordelu“, viacerým nie je všetko jedno.

Počas putovania ma zaskočí, o čom sa rozprávajú. Kým včera pri ohni sa „očakávalo“, že budú hovoriť o sebe čosi zásadné, teraz by som čakal skôr reči o Minecrafte, futbale alebo najnovšom blockbusteri od Marvelu. Z útržkov viet sa mi však zdá, že hovoria hlavne o hádkach s rodičmi, o súperení so súrodencami a o prvých sklamaniach v láske.

V ich hlasoch cítim smútok, ktorý by násťroční v ideálnom svete v takejto intenzite ešte poznať nemali. Našťastie, ešte výraznejšie počuť nádej, ako to po návrate domov zmenia. Nádej, o ktorej viem, že sa s pribúdajúcimi rokmi hľadá čoraz ťažšie.

Napriek tomu, že dopredu viem, čo sa zhruba bude diať, nasledujúce okamihy sú aj pre mňa ako nestranného pozorovateľa emočne veľmi silné. Kým doposiaľ boli chalani zdanlivo v bezpečí, teraz musia svoje predsavzatia z predchádzajúcich dní konfrontovať s realitou. Na ich tvárach badať údiv, strach a slzy, ale i úľavu a zmierenie.

Silný je aj samotný prechodový rituál medzi chlapcom a mužom, ktorý sprevádzajú na mňa trochu obradné poklony mužskému rodu, vďačnosti a láske. Chalani sa symbolicky odpútavajú od „matky“ a prechádzajú k „otcovi“, kde sú prijatí medzi rady starších. Viacerým sa však na mužskú stranu kráča ťažšie. Prekážkou sa nezdá byť silné „materské objatie“, problém predstavuje skôr „otec“. Ten v rituáli symbolizuje nielen muža, ale aj ich vlastného otca, s ktorým majú niektorí komplikovaný vzťah.

Bieli a čierni vlci na ramene

Posledný večer začína kúsok od Chalúpky na trávnatom kopci s takmer rozprávkovým výhľadom na Veľkú Javorinu a Bradlo. Jeden z inštruktorov rozpráva chalanom o štyroch archetypálnych štádiách chlapa: o bojovníkovi, milovníkovi, kráľovi a mágovi.

Hoci podobné koncepty môžeme nájsť asi aj v psychológii či knižkách o sebarozvoji, pri podobných pojmoch sa mi v hlave rozbliká kontrolka, ktorá požaduje vedecké vysvetlenie. Počas tohto víkendu dala o sebe pri „ezoterických vsuvkách“ vedieť viackrát.

transition
FOTO – Archív Tomáš Pešek

Pri prechodovom rituáli sa hovorilo o čerpaní energie zo zeme, pri ohni zase o bielom a čiernom vlkovi na ramene a jeden z inštruktorov mi dal knihu, kde sa píše o cyklickom čase a kmeňovej duši. Z toho, čo som počas dvoch dní zažil, sa mi však zdalo, že tieto „prvky“ nie sú dogmami, ale slúžia predovšetkým ako metafora – ako spôsob pútavejšieho rozprávania o témach dospievania a mužskosti.

Iste, povedal by som, že niektorí inštruktori mali k ezoterike bližšie ako iní. Nevšimol som však, že by niečo prezentovali ako holé fakty, skôr ako jednu z možností. No najmä som mal pocit, že to „obrazne“ berú samotní účastníci. Tak ako chápu, že sa po vision queste nestali indiánmi, rozumejú aj tomu, že vlci na ramene sú len iným pomenovaním pre osobnostný rast alebo stagnáciu.

„Chcel by som“ vs. „budem“

Záverečná časť kurzu prebieha vo veľkom kupolovitom stane, ktorý tú všetci nazývajú panteón. Na chalanoch je vidieť fyzické a emocionálne vypätie posledných dní kombinované so žalúdočnými problémami. Polihujú prikrytí spacákmi a hádam, že ak by to bolo na nich, dávno by už spali. Čaká ich však ešte jedna dôležitá skúsenosť. Každý z nich dostane kráľovskú korunu a na pár minút zasadne na trón.

Ich úlohou však nie je vládnuť ostatným, ale predstavám o sebe. Každý má povedať, akým mužom chce byť o 20 rokov a čo pre to najbližší rok urobí. Keď sa rozhovoria o biznise, športových úspechoch či manželkách, je zrejmé, že sú ešte len tínedžeri. No keď začnú o vzťahoch s blízkymi, ktoré túžia napraviť, som opäť prekvapený, akých zrelých ľudí počúvam.

transition
FOTO – Archív Tomáš Pešek

Pri „záväzkoch“ na najbližších 12 mesiacov je najčastejšie počuť „chcel by som“. Chcel by som cvičiť, chcel by som sa venovať mladšiemu bratovi, chcel by som si nájsť brigádu. Aby sa im po návrate domov slová ľahšie menili na činy, inštruktori každé nezáväzné „chcel by som“ menia na rozhodnejšie „budem“.

Napriek tomu, že kurz Transition je pre mužov a o mužoch, žien sa nejakým spôsobom dotýkali takmer všetky rozhovory, pri ktorých som bol. No kým doma som sa obával, že organizátori budú zdôrazňovať tradičnú rolu matiek a gazdiniek, na „Chalúpke“ ma nič zásadné nevyrušilo. Nik nehovoril o tom, ako by ženy mali žiť svoj život správne. Zarazila ma iba veta, že kým žena musí niesť problémy seba a svojich detí, muž by mal navyše niesť aj problémy ženy.

Neviem, čo na to evolúcia alebo vzťahové poradne, ale ja vzťah medzi mužom a ženou vnímam ako rovnocenný. Nemyslím si, že by jedna strana mala „spĺňať niečo viac“ ako tá druhá.

Každý sme z iného cesta

Verím, že je užitočné, keď si mladí ľudia kladú dobré otázky. Aké sú ich silné stránky, kým chcú byť, aký majú vzťah k rodičom, či nesú za svoj život zodpovednosť. Myslím si, že odpovede sú bez ohľadu na pohlavie alebo rod podobné.

Napriek tomu sa mi zdá, že v krehkom období dospievania môže byť užitočné hľadať ich aj osobitne v skupine mužov a v skupine žien. Predstavujem si, ako by vyzeral rozhovor pri ohni po vision queste, keby tam sedeli aj dievčatá. Neverím celkom, že by chalani išli tak do hĺbky. Skôr by som stavil na to, že by sa hanbili a hrali formu.

K „stretu“ s dievčatami však nakoniec príde. Mesiac a pol po skončení Transition sa mladí muži zídu znovu. Tentoraz už bezo mňa – kdesi na Kokořínsku počas tzv. potvrdzovacieho víkendu. Cieľom je zistiť, či plnia svoje predsavzatia, alebo ich záväzky stroskotali na každodennej realite. Súčasťou programu sú aj spoločné aktivity a rozhovory s dievčatami, ktoré absolvovali podobný kurz. Pre viacerých z nich je to prvá príležitosť položiť „druhej strane“ otázky o sebahodnote či príťažlivosti a dostať na ne úprimné odpovede. Spať sa vraj išlo až nadránom.

transition
S dievčatami. FOTO – Archív Tomáš Pešek

Inštruktori mi hovorili, že koncept kurzu sa mnohým páči, no len málokto sa v ňom vidí. Väčšina by ho radšej odporučila bratovi, kamarátovi či susedovi. Neprezradil som im to, ale nevedomky tak odhalili aj moje pocity. Skupinové hľadanie odpovedí na otázku, čo znamená byť mužom s veľkým M, nemusí sadnúť každému. Mojej náture asi viac sedí intímnejšie hľadanie v samote či na terapii. Poznanie, že podobné problémy majú aj iní, však môže byť oslobodzujúce. Najmä ak má človek 16 a prirodzený pocit, že všetko, čo sa deje, je zásadné a nezvratné.

Krátko po potnej chyži prišiel za inštruktormi jeden z chalanov. Videl som ho vtedy prvýkrát, no zdal sa mi byť zvláštne smutný. Vyšlo z neho, že napriek 48 hodinám osamote bez jedla a vody na nič zásadné neprišiel. Uvedomil si vraj jediné. Jeho budúcnosť nevytvára nik iný, len on sám podľa toho, ako bude na sebe makať.

A vraj že na nič neprišiel.


Písal: Fero Pauliny
Editoval: Palo Lacko

Ďalšie články od autora:

Dlhé roky sa v Aliancii Fair-play venoval občianskemu oceneniu Biela vrana, dnes pracuje pre Nadáciu Pontis. Bol členom redakčnej rady čiernej labute a pomáhal s editovaním textov.