Učí sebaobranu: Ak sa niekto zdôverí o znásilnení, dôležité je vypočuť, nedávať hneď rady

Bianka Urbanovská na konferencii TEDxWomen v Bratislave hovorila o tom, ako ženy čelia nevhodným poznámkam či ako hľadajú pomoc, keď sa cítia v ohrození. Na kurzoch učí ženy techniky sebaobrany.

 

Bianka Urbanovská Foto: Zoltán Feldmár

Musia sa dnes ženy brániť viac ako v minulosti?

Ide skôr o to, akým spôsobom a v akých situáciách sa bránili. To, čo spája všetky generácie žien, je domáce násilie muža voči žene. V minulosti však bola spoločnosť nastavená tak, že žena musí byť silná a vydržať to. Navyše sa o tom nehovorilo. Teraz sa o tom už aspoň hovorí.

Ak sa dnes ženy otvorene bránia, znamená to, že si viac uvedomujú svoje postavenie?

Sebaobrana by nemala závisieť od sociálneho postavenia. Akokoľvek obyčajná žena môžem byť a viesť jednoduchý život bez lukratívnej pozície, je to môj život a chcem si ho obrániť. Sebaobrana je skôr niečo živočíšne, nie sociálny koncept. Keď ide do tuhého, prepne nám mozog a sme ako zvieratá.

Majú ženy problém uvedomiť si, že stoja za to, aby sa bránili?

Na naše kurzy chodievajú aj matky s dcérami. Keď cvičíme, ako majú udrieť a ide o bezpečie dcéry, matky do toho dávajú všetku energiu „Keď mi ide niekto siahnuť na dcéru, som schopná všetkého, aj zdvihnúť auto“. Keď cvičíme na situácii, že má tá istá matka obrániť seba, vtedy ustupuje do úzadia „Toto ešte vydržím“. Toto sú pre mňa momenty, keď si hovorím, že sa tu musí niečo zmeniť. Žena si často myslí, že je hodná niečoho, iba keď má niekoho obraňovať. Väčšinou sa stavajú iba do roly ochrankýň. Pritom ony samy sú tak isto dôležité.

Prišli už po kurze za vami ženy s tým, že im naozaj pomohlo, keď vedeli, ako sa majú brániť?

Áno. Väčšinou mi študentky hovoria, že im to pomohlo sa menej báť a cítia sa sebavedomejšie aj v bežnej komunikácii s ľuďmi. No mala som nejednu študentku, ktorá sa musela ubrániť aj fyzicky. Na jednej strane to beriem ako úspech, pretože každá jedna z nich použila techniky, ktoré sme sa na kurze naučili (či už verbálne alebo fyzické) a dostali sa tak do bezpečia. Na druhej strane sa však neteším z toho, že vôbec museli použiť fyzické techniky na sebaobranu, pretože to ukazuje, že sa stretli s ľuďmi, ktorí ich nerešpektovali a chceli im ublížiť.

Ženy učíte využívať pri obrane aj hlas. Ako presne?

Hlas je nástroj, ktorý všetci poznáme a vieme využiť, no prekvapivo je náročné použiť ho pri sebaobrane. Veľa z nás pozná pocit, že “nemohla/nemohol som zo seba vydať ani hlások.” Toto je úplne normálna šoková reakcia tela na neočakávanú situáciu. No dá sa s tým pracovať – a to na kurze učím pomocou rôznych hier alebo jednoduchých aktivít, ako napríklad naháňačka. Je to pozmenená verzia detskej naháňačky, kde sa pri dotyku musia otočiť a rázne povedať či  zakričať “DOSŤ” alebo podobnú frázu. Taktiež podporujem ženy, aby kričali pri každej fyzickej technike, ktorú učíme. Často sa stane, že je to študentkám nepríjemné, pretože je to niečo, na čo nie sme práve zvyknuté. To je v poriadku, každá má právo rozhodnúť sa po svojom, či chce kričať z celej duše alebo len jednoducho povedať, čo chce. O tom je celý empowerment (dodanie vnútornej sily) – ona je tá, kto si vyberie možnosť, ktorá je pre ňu v danej situácii najlepšia. Samozrejme, vo väčšine prípadov nemusíme kričať, stačí rozprávať normálnym alebo trochu ráznejším hlasom, no na hodinách učím extrém, aby v reálnom svete vedeli zo seba dostať aspoň niečo.

Pomáha im to, že absolvujú takýto kurz aj psychicky?

Veľa žien za mnou či mojimi kolegyňami prichádza aj po prekonanej traume. Kurzy takýmto ženám pomôžu znovu nadobudnúť silu a slúžia aj ako istá forma terapie. Tým, že kurzy sú vedené skupinovou formou, často sa stáva, že si ženy uvedomia, že nie sú samé, že majú podporu a sú obklopené ženami s podobnými skúsenosťami. Nech je ich príbeh akýkoľvek, jedno majú spoločné – chcú traumu prekonať a znovu nadobudnúť sebavedomie. Kurzy sú jedinečné práve vďaka informovanosti inštruktoriek o traume a vďaka prístupu ku každej študentke na základe jej vlastných hraníc. Kurzy nie sú o tom sa v niečom neustále zlepšovať alebo sa porovnávať s ostatnými – ide o to, aby sme sa cítili bezpečne a pracovali na sebe v rámci svojich možností.

Hodina sebaobrany na Kostarike. Foto: Bianka Urbanovská

Ako lepšie by s tým mala pracovať spoločnosť?

Veľa ľudí o násilí vie. Horšie je to, že sa to snažia bagatelizovať. Napríklad aj sústavné urážanie je násilím. No kým to nie je bitka, veľa ľudí nad tým mávne rukou. Na svete je trend, že žena je tá slabšia. Je to nesprávne nielen pre ženy, ale aj pre mužov. Stretla som sa s tým, že žena išla na políciu ohlásiť násilie. Oni jej povedali, aby išla domov, že muža to už určite prešlo. Keď príde na políciu muž s tým, že ho bije žena, je to tiež legitímna situácia. Býva to dokonca vyrovnanejšie, ako by sme si mysleli. Napríklad v Austrálii je obeťou domáceho násilia jedna z piatich žien a zároveň jeden zo siedmich mužov. Polícia ale zväčša týchto mužov vysmeje „Veď si chlap, nevieš si spacifikovať ženu, čo si pod papučou?“. Nebýva to však len postoj polície, ale aj kamarátov a okolia.

Aká vážna musí byť situácia, aby ju okolie nebralo na ľahkú váhu?

Jedna žena mi rozprávala, ako sa pristihla pri tom, že sa na toaletách prieči s inou ženou, ktorá z nich bola horšie znásilnená. Hádali sa o tom preto, lebo tá druhá žena jej povedala, že keďže zažila horšie znásilnenie, ona jej nemá čo hovoriť o násilí. Keď sa pristihnete pri takomto momente, pochopíte, že v spoločnosti je niečo naozaj zle nastavené. Na Slovensku potrebujeme konečne širokospektrálny výskum. Nie hľadať čísla z roku 2014. Potrebujeme výskum každý rok, aby sme s tým niečo mohli reálne urobiť.

Prečo nevieme o násilí hovoriť, nechceme si ho pripustiť a je tak ťažké prehovoriť?

Veľa ľudí vyrastalo s tým, že ich rodičia bili. Pritom im hovorili, že ich majú radi. Dieťa tak vyrastá s tým, že niekto ho ľúbi, ale je v pohode, keď ho občas mláti. Povie si, že asi bolo zlé. Z dievčaťa vyrastie žena a už som mala skúsenosť, keď mi žena povedala, že keby ju muž nebil, asi by to znamenalo, že mu na nej nezáleží. Nechápem, kde sa po takúto informáciu ženy dostali.

Zažívajú to aj muži?

Muž navyše zažíva tlak od spoločnosti, že je ten silnejší a že by si nemal dovoliť, aby ho 160 centimetrová žena bila. Pritom ja poznám veľa žien, ktoré dajú facku alebo urážajú muža. Rovnako aj malí chlapci vyrastajú s tým, že na nich niekto kričí napríklad pre zlé známky. Keď sa to stane v dospelosti, jednoducho si povedia, že iba zase zlyhali.

Chlapci sa chcú páčiť dievčatám a dievčatá sa chcú páčiť chlapcom. Ale my ich musíme naučiť, nech sa chcú páčiť niekomu, kto ich rešpektuje.

Ak sa dnes žena bráni a poukáže na niečo, čo je už za jej hranicami, stáva sa, že ju vysmejú, že je feministka.

Snažím sa učiť ženy, že keď muž nemá zlé úmysly, rešpektuje, ak mu žena povie „Stojíš pri mne blízko“ alebo „Nedotýkaj sa ma, prosím ťa“. Akonáhle sa začne posmievať, že je precitlivelá, všetko berie príliš vážne, určite je radikálna feministka, čo sa isto ani neholí a kadejaké iné nezmysly, tak viem, že ten človek je práve taký, na ktorého si budem dávať pozor. Neznamená, že ma za rohom chytí a zaškrtí. Ale radšej sa do komunikácie s ním nebudem púšťať.

Je ťažké prísť ohlásiť násilie na políciu, keď okolo seba počúvame príbehy, ako ženy iba otočia domov.

Vždy sa snažím ženám, ale aj mužom hovoriť, aby určite išli na políciu alebo aspoň zavolali na linku dôvery. Poznám však veľmi veľa ľudí, ktorí boli znásilnení a nikdy to nikomu nepovedali. Je to práve kvôli opakujúcemu sa postoju polície. Napriek tomu ich presviedčam, aby tam išli a donútili policajtov venovať sa tomu.

Ako ale môže takto zranený človek ešte nútiť políciu, aby niečo robila?

Človek tam nemusí ísť hneď, ale možno keď sa dá trochu dokopy. Aj keď pre políciu je náročnejšie nájsť páchateľa, keď už sa žena napríklad osprchuje. Dôležité je, aby to tá osoba s niekym zdieľala. Aspoň s niekym z rodiny. Treba rátať s tým, že nie vždy prvá osoba, za ktorou možno žena pôjde, ju podporí. Aj najlepšia kamarátka ju môže vysmiať „Pozri sa na seba, ako sa obliekaš”. Rozhodnutie zdieľať svoj príbeh je veľmi náročné z mnohých dôvodov a ak za nami takáto osoba príde, je dôležité si ju vypočuť a nedávať jej rady, čo by ste urobili alebo neurobili na jej mieste vy. Treba tam pre ňu byť a pomôcť sa jej pohnúť vpred.

Ako sa pozeráte na situáciu v Bratislave po vražde Violy, keď sa ženy začali báť chodiť po meste a oveľa viac sa hovorí o násilí na uliciach? 

Ženy sa vždy báli, ale teraz sa o tom začalo hovoriť. To, čo sa stalo Viole, je niečo strašné, ale musíme si uvedomiť, že toto je extrém a nedeje sa to každý deň. Na ženách je násilie páchané najmä za zavretými dverami doma. Na ulici skôr čelia hlúpym vtípkom a capnutiam po zadku, čo nie je o nič menší problém. Nemyslím si, že situácia v Bratislave je teraz po vražde Violy prehnaná, ale vnímam, že médiá sa to niekedy snažia dostať do extrémneho uhlu, čo podľa mňa nikomu neprospieva. Pretože namiesto toho, aby sa o násilí a jeho príčinách ľudia začali reálne baviť, sú viac vydesení a začínajú tam stereotypy, že muži sa neboja. To nie je pravda, len sa boja z iných dôvodov. Táto téma by nás nemala polarizovať, práve naopak, mali by sme sa spojiť a spraviť niečo s tým násilím.

Ako študentka udržateľného rozvoja na Kostarike sa Bianka Urbanovská dostala na kurz sebaobrany z pocitu bezmocnosti, ktorý tam drvivá väčšina žien a dievčat zažíva na dennom poriadku, keď na ne trúbia, kričia a cmukajú muži na ulici. V tomto kurze však našla viac ako len dobrý spôsob, ako udrieť či kopnúť – naučila sa stanoviť si bezpečné hranice, byť asertívna a sebavedomá a použiť svoj hlas. Tým si rozšírila zručnosti sebaobrany na celé spektrum situácií. Tento silu dodávajúci zážitok ju motivoval sa ďalej zlepšovať, aby mohla sebaobranu nielen vedieť, ale ju aj učiť. 

Preto sa v lete 2018 zúčastnila inštruktorsého tréningu uskutočneného organizáciou ESD Global v New Yorku, kde sa stala inštruktorkou “empowerment self defence” (ESD). Okrem toho sa zúčastnila aj tréningu IMPACT v Londýne, kde s tímom tréneriek ESD asistovali pri kurzoch adrenalínovej sebaobrany. Niekoľko mesiacov Bianka vyučovala ESD na Kostarike a na jar 2019 sa vrátila na Slovensko, kde začala popri svojej práci grafickej dizajnérky učiť ESD pod názvom ZA SEBA.

Ďalšie články od autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.