O východe z východu – Mikuláš, na ktorého by Sídlisko III najradšej zabudlo

Môže sa to stať kdekoľvek, kedykoľvek, komukoľvek.

Trinásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Z kuchynských a pouličných rečí v Prešove po 6.12.2019:

„Vraj bola nízka teplota a preto išla tá plošina tak pomaly a nevedeli sa dostať až hore. Pravda je taká, že Prešov takú vysokú plošinu nemá…“

„Počula som rachot a tak som sa išla pozrieť na dvor, či tam niečo nespadlo. Ale nič som nevidela. Vrátila som sa dnu. Potom som zistila, čo sa stalo. Dom, kde bývam, je od tej bytovky vzdialený asi osem kilometrov…“

„Ešte šťastie, že sa to stalo na obed. Viete si predstaviť, že by sa to stalo večer, alebo v noci…“

Nedokážem prestať myslieť na toho pána na jedenástke…čakal, stál, bol tam skoro hodinu…Na ďalšom zábere ho už nebolo vidno. Povedzte mi, kde boli, preboha, tí hasiči?! Kde?!” (odpoveď: Hasili z druhej strany).

“Takže to máme v celom Prešove len jedno auto s vysokozdvižnou plošinou?!“

„Ohromila ma tá vlna solidarity…nielen v Prešove, ale po celom Slovensku. Nikdy by som si nepomyslela, že tu žije toľko ľudí, ktorí venujú svoje peniaze, oblečenie, veci, prídu pomôcť, ponúknu náhradné ubytovanie…“

„Mesto odvádza naozaj profesionálny výkon. Zdá sa, že finančné prostriedky, ktoré mesto buď na účte má alebo do Prešova smerujú, dostatočne kryjú všetky potreby, ktoré sú spojené so zabezpečením bývania, alebo so sanáciou tej nehnuteľnosti. Situácia je plne pod kontrolou.“  (prezidentka SR Zuzana Čaputová)

„Máme to pod kontrolou…“ (muži, ktorí robili výkopové práce na Mukačevskej ulici, asi 15 minút pred výbuchom)

Ak existuje jeden trefný výraz, ktorým by som pomenoval výbuch plynu v prešovskej bytovke, neváhal by som zvoliť výraz „čierna labuť“. Vo všeobecnosti sa týmto pojmom popisuje neočakávaný jav, ktorý ale má ohromný dosah a je spätne vysvetliteľný a predvídateľný až po tom, ako sa prvý raz objaví.

Prešov vo mne evokuje presne ten typ mesta, ktoré ponúka v zásade všetko, čo človek od mesta očakáva a zároveň bol až doposiaľ symbolom akejsi otupujúcej bezpečnosti. Nič turbulentné a revolučné sa v ňom nezvyklo diať. Až doteraz, do príchodu tejto „čiernej labute“.

Výbuchy bytoviek sú presne tým typom správ, ktoré zvyknú prichádzať z predmestí Moskvy alebo Blízkeho východu a pokladáme ich za dôsledok rozkradnutého štátu, nefungujúcej infraštruktúry, mizerných bezpečnostných predpisov a všadeprítomnej korupcie. Vo všetkých týchto parametroch by mal štát, ktorý je súčasťou EÚ, Schengenu a eurozóny, predošlé regióny vysoko prevyšovať. Zdá sa ale, že ich neprevyšuje o toľko, o koľko sme si doposiaľ mysleli.

Výbuch zo 6. decembra sa vzpiera akémukoľvek racionálnemu spracovaniu nie preto, že by sme nepoznali jeho príčiny, či preto, že by porušoval fyzikálne zákony, ale preto, že naveky naštrbil našu predstavu o Prešove a Sídlisku III ako o pokojných miestach s cyklochodníkmi, zeleňou a dobrou občianskou vybavenosťou, kde sa takéto veci jednoducho nemôžu udiať.

Ľudia, ktorí v osudnom paneláku bývali, už do konca života budú zaspávať s úzkosťou, či sa to nestane opäť. Obyvatelia priľahlých bytoviek sa možno ešte roky budú schopní pristihnúť pri tom, že mlčky sledujú panelák oproti a čakajú, či sa niečo nestane.

My ostatní, ktorí žijeme na rovnakom sídlisku a inferno nás minulo len o niekoľko stoviek metrov, sa môžeme navždy rozlúčiť s ilúziou bezpečnosti a doposiaľ osvojenými pravidlami, ktorými sme sa riadili. Môže sa to stať kdekoľvek, kedykoľvek, komukoľvek.

Je to celkom nová lekcia pre Prešov a ľudí, čo v ňom žijú. Zvlášť pre Sídlisko III, ktoré týmto akoby stratilo istú nevinnosť. Ak niečo mohlo a do budúcna môže v tejto tragédii nájsť, je to poznanie: že aj to, že si večer líhame do vlastnej postele, je nečakaným šťastím; že je krutou iróniou osudu, že najväčšie nebezpečenstvo niekedy číha uprostred našej komfortnej zóny, domova; že solidarita ľudí aj v dnešnom rozdelenom a atomizovanom svete dokáže byť obrovská, no zdá sa, že len v spojení s obrovskou tragédiou.

My všetci, ktorí dnes budeme budeme zaspávať vo svojich domovoch, by sme na to odteraz nemali už nikdy zabúdať.

Profil autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“