O východe z východu – nárečie, ktoré je krásne, ale ťahá nás ku dnu

Dvanásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Existuje jedna historka, ktorá hovorí, že keď významný slovenský režisér Štefan Uher navštívil istú krčmu na východnom Slovensku, bol natoľko v pomykove z prejavu jej zákazníkov, že sa opýtal známeho, ktorý bol s ním: „Prečo sa tí ľudia hádajú?“ Odpoveď znela: „Oni sa nehádajú. Oni sa rozprávajú.“

Bez ohľadu na to, či je pravdivá, je veľmi výstižná – v skratke totiž presne opisuje naturel a živelný prejav typický pre väčšinu východniarov. Hromozvodom tohto prejavu, myšlienok, pocitov a nálad, ktoré východniari dennodenne zažívajú, je východoslovenské nárečie (v závislosti od toho, či ste v Prešove, alebo v Michalovciach, ide o šarištinu, alebo zemplínčinu, ale rozdiely sú minimálne).

Nasledujúca úvaha môže byť pre niekoho trochu trúfalá, no už roky sa jej nedokážem zbaviť – domnievam sa, že ak existuje niečo, čo východu škodí ešte viac než nedokončená diaľnica, nízke platy, alkoholizmus a nedostatok pracovných príležitostí, tak je to jeho vlastný jazyk. Takéto tvrdenie si priam pýta dobré príklady – pokúsil som sa z toho množstva, ktoré som v živote zažil, uviesť tie najsilnejšie.

Keď moja manželka študovala herectvo a prvý raz vošla do triedy, kde mala začať hodina reči, dostala lekciu, na ktorú dodnes nerada spomína – profesorka jej východoslovenský pôvod odhalila už vo dverách, na základe nevinného „Dobrý deň“. Namiesto prízvuku na prvú dobu ho dala v slove „dobrý“ na tú druhú a v slove „deň“ neprirodzene natiahla „e“, čo učiteľka okomentovala posmešným: „Vy ste z východu!“ Azda prvý raz v živote pocítila, že jej identita a prejav s ňou spojený jej môže spôsobiť poníženie. Ja osobne si nedokážem vybaviť jediný moment, kedy by som niekoho z inej časti Slovenska počul hovoriť o východoslovenskom nárečí s obdivom. Vždy išlo o zmes exotického údivu (viď Uher), neporozumenia, alebo rovno výsmechu. Prinajlepšom tento dialekt obišiel s reakciou vo forme blahosklonných úsmevov a smiechu, ale nikdy nie seriózneho rešpektu.  Ak pri komunikácii s ľuďmi z tej istej krajiny, akurát z iného regiónu, pôsobíte prinajlepšom smiešne, nie je to dobrá štartovacia pozícia.

Druhým, väčším problémom tohto nárečia je obmedzená možnosť komunikácie. Východoslovenské nárečie, akokoľvek milé, má neporovnateľne chudobnejšiu slovnú zásobu, ako spisovný jazyk. Presnejšie povedané – ako každé nárečie, aj ono si musí pomáhať slovami zo spisovnej slovenčiny, ktoré kombinuje s vlastnými výrazmi a preväzuje ich nezameniteľným prízvukom. Výsledkom je komunikačný prejav, ktorý prakticky znemožňuje hlboký rozhovor o množstve tém.

V prvom rade už len kvôli rozporu medzi slovnými zásobami oboch jazykov je únavné seriózne hovoriť o filozofii, náboženstve, či histórii, lebo mozog neustále dráždi rozpor medzi tým, čo vyjadriť v dialekte chce a čo sa v ňom vyjadriť naozaj dá. Dôsledkom toho je rezignácia na komplexnosť, čo znemožňuje premýšľanie v súvislostiach. Problémom je tiež aj spomínaná „smiešnosť“ východniarskeho dialektu. Skúste si po šarišsky povedať: „Hviezdne nebo nado mnou, mravný zákon vo mne.“ Máte? Už rozumiete? V živote som stretol desiatky ľudí, ktorí sa kariérne či mentálne v živote príliš neposunuli nie preto, že by boli hlúpi, ale preto, že žili v okolí, kde dominoval dialekt – bol to maličký rybník, ktorý nedovoľoval rozšíriť si obzory.

Východoslovenské nárečie priam nabáda na skratkovité a zjednodušujúce uvažovanie o sebe, o ostatných a o svete. Vďaka charakteristickému prízvuku, ktorý kladie na iné slabiky, ako spisovný jazyk, je v ňom dokonca oveľa jednoduchšie nahnevať sa, byť až príliš úprimný, alebo vulgárne nadávať. Áno, východniarčina je milá kvôli tomu, že je oveľa „kontaktnejšia“, „teplejšia“ a priamočiarejšia, ako spisovný jazyk. Ale má aj svoju odvrátenú tvár – hovorili sme o nej vôbec niekedy?

A napokon je tu ešte posledná, najhoršia črta východného dialektu a azda najmä kvôli nej odmietam týmto jazykom hovoriť (pravda, okrem toho, že nechcem znieť pre ľudí z iných kútov Slovenska smiešne a tiež preto, že si rád rozširujem obzory).

Ak napríklad na úradoch platí, že je to miesto, kde je prvým jazykom spisovná slovenčina, tak pri intrigách, podvodoch, dohadovačkách, korupčných dohodách a nečistých kšeftoch hrá prím východniarčina.

Je to primárny jazyk podnikateľov, ktorí hovoria seriózne, až kým neodídu bokom a nepotrebujú pečiatku z úradu. Je to primárny jazyk ženy, ktorá sa potrebovala dohodnúť v čakárni so sestričkou a obehnúť ma. Je to prvá voľba muža, ktorý mi v obchode hovorí, aby som mu ten bloček netlačil. Je to kanál, ktorý používame vždy vtedy, keď chceme povedať niečo, čo sa nemá, čo je nezákonné, čo sa nesmie.

A tým pádom sa tento dialekt stáva niečím iným. Stáva sa kultúrnym kódom – je to správa, ktorú komunikujeme jeden druhému a ktorá hovorí: sme na jednej lodi, potrebujeme to tu obaja rovnako obtiahnuť, myslíme si o tomto systéme svoje, len to nesmieme dávať veľmi najavo.

Že je tento dialekt smiešny, by sa ešte dalo prežiť. Že obmedzuje v komunikácii, je už horšie, ale v tomto sa veľmi od iných nárečí nelíši. Najhoršie ale je, že neslúži len ako iný vyjadrovací prostriedok, ale ako vedomá demonštrácia našej identity a príslušnosti ku kmeňu, ktorý rezignoval na život v pravde, je ľahostajný voči širšiemu spoločenstvu a rozhodol sa, že iný ani nikdy nebude.

A to mu nedokážem odpustiť.

Profil autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“