Ultrabežec: Na trati preberieme vieru v Boha, aj či nie je labuti zima na nohy

Bežať desiatky či stovky kilometrov nie je iba o fyzickej kondícii. Dôležitú úlohu zohráva nastavenie mysle. Ako fungujú bežci na dlhých tratiach, či si aj pospia alebo sa vládzu s niekým počas behu rozprávať, prezradil ultra-bežec Jiří Horníček.

Za ultra-maratón sa považuje všetko, čo presahuje vzdialenosť klasického maratónu, čiže všetko nad 42 kilometrov. „Niektorí majú tendenciu hovoriť, že 50-kilometrové trate nie sú ultra, lebo je to málo a že až 100-kilometrové trate sú tie správne ultra,“ uvádza nás do obrazu Jiří Horníček.

Prebehnúť napríklad 174-kilometrovú trasu Malými Karpatami trvá aj 35 hodín. Jiří celý tento čas takmer vôbec nespal. „Pätnásť minút sme si dali iba takého šlofíka druhú noc ráno na Katarínke, krásnom pútnickom duchovnom mieste. To nás nabudilo a pokračovali sme ďalej,“ spomína.

Bežať noc, deň a potom opäť noc teda nie je iba otázkou fyzickej prípravy. Ultra-bežci si preto na takéto dlhé behy berú spoločníka tzv. pacera. Pomáha mu udržiavať tempo, prekonať krízy, ale svojim spôsobom sa o neho aj stará. „Keď človek beží viac ako 24 hodín, je unavený, nevšíma si značky, stráca pozornosť. Ak si naozaj potrebuje zdriemnuť, je dobré mať niekoho, kto na neho dohliadne a po pätnástich minútach ho postaví na nohy, aby napríklad neprechladol, alebo neupadol do hlbokého spánku.“

ultrabeh
Foto: archív Jiří Horníček

Podporný tím ultrabežcom robí hlavne morálnu podporu. Ak to chce bežec vzdať, pacer mu prehovorí do duše. Má uvedomelé uvažovanie, ktoré neovplyvňuje extrémna únava. Jiří Horníček pripomína, že „ak bežec na výkon príliš tlačí, doslova akoby mu vyplo hlavu, môže byť dezorientovaný, nevie, kde čo má.“

A je tu aj ďalšia vec – tým, že si bežec takéhoto pomocníka zavolá, zvyšuje sa jeho zodpovednosť voči niekomu beh dokončiť. Takže je to aj motivácia.

Fatamorgány

Únava a nočný beh môžu aj poblúzniť zmysly. Keď bežec dlho pozerá iba do jedného svetelného lúču čelovky, všetko naokolo získava nové rozmery a zvláštne sa hýbe. „Svetelné vnemy som mal. Tí, čo vidia všelijaké preludy, asi majú dobrú fantáziu. Keď bežia za tmy a vidia nejaký konár, ale zdá sa im, že to je človek. Je to aj únavou. Keď ide človek niekoľko dní a má spánkový aj energetický deficit, sú halucinácie asi reálne,“ popisuje Jiří.

Foto: blog Jiřího Horníčka

Fatamorgány ilustruje príbehom bežca z Čiech, ktorý išiel 400 kilometrov cez púšť Gobi. Bežal asi 110 hodín a sám hovoril, že už sa rozprával s kameňmi. „Poznám aj ľudí z ultra scény, ktorí nepotrebujú ani 110 hodín behu a rozprávajú sa so stromami, kačicami aj kameňmi. Zažil som to, keď sa môj parťák, za ktorým som bežal, rozprával s labuťou, či jej nie je zima na nohy.“

Ak však niekto čaká, že ultrabeh prinesie nápady, inšpirácie a inovatívne riešenia, Jiří upozorňuje, že pri dlhom behu môže byť myseľ na takéto podnety unavená a skôr prídu počas kratších tréningov.

Tréning alebo zábava?

Na začiatku pretekov v ultrabehu bežia spravidla viacerí spolu. Povedia si, čo nové a potom sa partia začne trhať. Na konci chce ísť bežec radšej sám. „Už sa uzatvára, ale je to individuálne a aj každý pretek je iný. Ak bežec ide iba tak pohodovo, vtedy môže hovoriť celú cestu a vyrozprávať sa. Hlavne keď má dobrého parťáka, ktorý tiež rád rozpráva. Bežci sú otvorení témam. Aj takým, o ktorých sa ľudia bežne nebavia. Napríklad o Bohu. Berie sa to tam viac s nadhľadom a neodsudzuje sa.“

Foto: blog Jiřího Horníčka

Komunita bežcov je dnes už veľmi silná a oproti bežným pretekárom viac držia spolu. Vidno to aj na pretekoch alebo bežných tréningoch po horách. „Keď niekto padne, druhý sa zastaví za ním, či je všetko v poriadku. Je to taká väčšia rodina. Keď som behával asfaltové preteky, tam sa na to moc nehľadí.“

Ak chce bežec podať dobrý výkon, podľa Jiřího by si mal plánovať veľa dopredu. Nielen tréningy v týždni, ale aj méty na nasledujúci rok, napríklad ktorý pretek by chcel odbehnúť. Potom je príprava na konkrétnu udalosť oveľa efektívnejšia. „Motivácia je veľmi dôležitá. Hlavne, keď človek už viac behá a začína stereotyp.“

Svetlo na konci tunela

Po desiatkach odbehnutých kilometrov, keď sa bežec blíži do cieľa, by telo malo byť na konci so silami, no myseľ môže robiť zázraky: „Posledné kilometre sto míľovky som ľahko bežal aj do kopcov. Telo už vie, že to sú posledné úseky a vylučuje iné hormóny. Teší sa, že už to bude mať z krku. Ja bývam vtedy často nevrlý, preto so mnou musí ísť niekto, kto vie, že to nemyslím zle,“ smeje sa bežec.

Finále v cieli ultrabehu môže mať niekoľko podôb. „Ja nezažívam nijak zvlášť veľkú eufóriu, no záleží to aj od toho, ako sa človek odovzdá na trati. Keď si siahne na dno síl, dá do toho všetko a príde do cieľa, prestane ho všetko bolieť, tak sa doslova rozsype. Určite, sú tam aj emócie, človek si občas poplače. Odíde do rohu, tam dumá, sedí a trucuje. Niekto je zas tak šťastný, že potrebuje ísť medzi ľudí a rozdávať to šťastie. Ja som po 174 kilometroch prišiel do cieľa, najedol som sa a – išiel som domov.“

Foto: archív Jiřího Horníčka

Načo to teda bežci robia, ak na konci nemajú isté, že sa budú cítiť šťastní a v eufórii, dokonca im ešte hrozí zlá nálada? Jiří Horníček na to má vysvetlenie, že človek si potrebuje zažiť utrpenie. A to skôr či neskôr na trati s istotou príde. „Niečo si tým kompenzuje alebo hľadá. Potrebuje si na trati vytrpieť.“

Nad odpoveďou, či nebol šťastný aspoň po úspešnom dobehnutí prvého ultrabehu Jiří dlho rozmýšľa. „No bol som, ale asi až o týždeň neskôr prišlo to uvedomenie, že wow veď ja som odbehol svojich prvých 100 kilometrov! Niekto však býva po takomto výkone aj niekoľko dní nepríjemný. Keď telo ide úplne do vypätia, potom mu to niekde chýba.“

Popretekovú nevrlosť v tele človeka spúšťajú hormóny. Jiří spomína kamaráta, ktorý má s priateľkou dohodu, že po ultra-behu sa dva dni nerozprávajú. Priateľka ho dokonca v behoch aj podporuje, hoci vie, že po ňom bude niekoľko dní vykoľajený.

Meditácia behom

Pri behu má veľa ľudí v ušiach slúchadlá a hudba im pomáha udržať tempo. Na ultrabehoch však má hudba svoje limity. Počúvať celý deň či noc by bolo skôr kontraproduktívne. V mysliach bežcov sa rodia myšlienky, nápady, spomienky, ale často príde aj bod, keď nemyslia vôbec na nič. „Niekto hovorí, že to je ako meditácia. Hlboká meditácia to síce nie je, ale istá forma meditácie áno.“

Jiří to vie porovnať s klasickou meditáciou, ktorej sa tiež venuje. Jednoznačne tieto dva stavy rozlišuje. Pri meditácii ide o minimalizovanie vonkajších vplyvov, čo je počas ultrabehu vylúčené. „Človek je pri hlbokej meditácii v totálnom pokoji a sústredí sa na iné veci. Pri behu je ruch, svetlo, zima, teplo, takže akási meditácia nemôže byť ani zďaleka taká intenzívna,“ tvrdí.

Efekt na psychiku je ale pri ultrabehu podobný. Tak meditácia, ako aj beh pomáha človeku lepšie sa sústrediť a zvládať lepšie životné situácie. Ak trénovaný bežec nejde dva dni behať, je z toho nervózny. „Občas neviem, čo so sebou. Po behu je mozog odpočinutý a prekrvený. Človek si na to rýchlo zvykne. Keď prídem po tréningu do práce, tak sa citeľne lepšie sústredím.“

Foto: blog Jiřího Horníčka

Čo si pamätá bežec a čo telo

Okrem vyčistenia hlavy prináša beh aj stav, ktorý bežci nazývajú „flow“. Je to stav, keď sa počas behu cítia povznesení. „Zažívam to pri kratších a intenzívnejších tratiach. Často si tú trať ani nepamätám. Keď je beh do vrchu, vybehnem ten kopec a endorfíny ešte pôsobia. Som rozdýchaný, rozpumpovaný, celé telo si to uvedomuje a je to úplne super.“

Inokedy však počas behu telo bolí. Ako veľmi bude telo bolieť závisí od toho, koľko má toho za sebou. Ak bežec trénuje pravidelne, telo sa fyzicky prispôsobuje a je odolnejšie. Je to ľahká matematika, ktorú poznáme už od detstva.

„Nebývam chorý, čo je tiež jeden z faktorov, ktoré určite ovplyvňuje beh. Hlavne vďaka behu spoznávam veľa prírody, nových miest. Aj ľudí,“ vyrátava Jiří Horníček. Pridáva, že trať je ideálne miesto, ako spoznať seba samého. A to nielen fyzicky, ale aj svoje reakcie na krízové situácie. Do akej miery je človek schopný zabojovať a akú má vytrvalosť pri príprave.

Foto: blog Jiřího Horníčka

„Je taký trend, že ak dnes niekto beží 10 kilometrov, zajtra chce bežať 50. Ale pri behu sa to nedá. Sám som podľa mňa na to išiel rýchlo. Bola to chyba. Aj veľa mojich rovesníkov, s ktorými som začal behať ultra, z krátkych behov prešlo na dlhé v priebehu troch rokov. Sami hovoríme, že asi to bolo rýchlo.

Keď teraz spoznáme niekoho, kto to chce skúsiť, snažíme sa mu vštepiť, že netreba na to tlačiť. Treba dobre a veľa trénovať, ale na výsledok si musia počkať. Niektorí si myslia, že im nechceme dopriať. Sú takí, čo si myslia, že ak nemajú modré a zliezajúce nechty, že to nebola správna stovka (pozn.: odbehnutých sto kilometrov). Ja som toho názoru, že stovka sa dá odbehnúť celá a na druhý deň môže človek ísť normálne do roboty. Bude trošku krivkať, bude ho niečo bolieť sem-tam, ale žiadne zranenia.“

Pomaly ďalej zájdeš

Ak niekto beží ultrabehy aj cez sto kilometrov, neznamená to, že zabehnúť klasický 42-kilometrový maratón je preňho malina. Je to síce násobne kratšia vzdialenosť, ale tempo je vyššie, a to aj počas celých troch-štyroch hodín, čo sa s ultrabehom nedá porovnať. Úplne rozdielny je aj terén. Kým maratóny sa bežia spravidla v mestách, ultrabehy križujú hory.

Pri všetkých behoch platí, že ak aj pred koncom bežec drží skvelé tempo a darí sa mu, všetko sa môže zmeniť na poslednom kilometri. Dokonca tak, že pretek vôbec nedokončí. O svojich skúsenostiach s behom Jiří Horníček píše blogy. Tiež sa mu stalo, že preteky nedokončil.

„Snažím sa opísať pocity aj prírodu. Niekto si to prečíta a povie si: vau, to je pekné, na budúci rok to pôjdem vyskúšať. Niekto iný v tom vidí bojovnosť, že som zvíťazil nad tou traťou. Ale aj pre mňa je dôležité položiť na papier, čo som zažil. Odkedy som začal behať, ani si nepamätám, že by ma niečo nebolelo. Ide skôr o to, že telo sa na to adaptuje a prah bolesti sa posúva, takže nejaké malé boliestky si už ani nevšímam. Za každý moment, keď človek vyjde mimo svoju komfortnú zónu, je bod navyše, ktorý sa môže odzrkadliť aj v súkromnom alebo pracovnom živote.“

Jiří Horníček (32) začal behať pred šiestimi rokmi bez akejkoľvek predošlej skúsenosti s pravidelným športovaním. Fajčil, nestrážil si váhu ani zdravý životný štýl. Teraz behá päť dní do týždňa. Iba polroka odvtedy, ako začal trénovať, zabehol polmaratón za 1 hod 38 min. Neskôr začal behať najmä v teréne a ultramaratóny. Začínal s 50-kilometrovými vzdialenosťami, postupne zabehol aj 167 km ultramaratón. Žije v Trenčíne a pracuje v automobilovom priemysle. Baví ho lezenie na skalách a umelých stenách, najnovšie začína s otužovaním.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.