So žiakmi sadí stromy: Zisťujú, že jablká nie sú len jedlo, ale aj súčasť našej kultúry

Začali sme sa rozprávať o tom, prečo si škola chcela vysadiť sad starých odrôd a ako to vnímajú žiaci. Dostali sme sa až k tomu, prečo je náš súčasný spôsob života neudržateľný a ako môžeme viesť aj vďaka starostlivosti o školskú záhradu deti k tomu, aby sa správali k zemi s úctou.


Foto: archív CEEV ŽIVICA

Vaša škola je tento rok zapojená do Projektu školských ovocných sadov – SadOVO, ktorý realizuje ŽIVICA. Ak by ste mali niekomu jednou vetou vysvetliť, čomu sa SadOVO venuje, čo by ste mu povedali?

Vďaka projektu sa stromy, a konkrétne ich staré odrody, dostávajú ku žiakom, priamo do školských areálov. A nedostanú sa k nim iba stromy, ale aj všetky informácie o tom, o aké stromy ide, ako sa o ne správne starať a čo všetko v sebe nesú. SadOVO teda prináša k žiakom celý odkaz starých odrôd.

Prečo ste sa rozhodli ako škola zapojiť?

Na škole už máme dlhšiu dobu aktivity spojené s našou prírodnou triedou, ktorú si vytvárame. Budujeme  ju postupne na permakultúrnych princípoch a chceli sme jej myšlienku preniesť aj do okolitého areálu. Sadiť stromy sme mali v pláne aj sami, ale SadOVO má pridanú hodnotu so všetkými informáciami, ktoré ponúka.

Spolu so žiakmi  ste sa teda pustili do záchrany starých odrôd. Aký najväčší zmysel v tom vidíte?

Zmysel vidím už len v tom, aby deti žili v prostredí, kde ovocie rastie na stromoch okolo nich a nie je iba v regáloch obchodov. Často vidím, že je pre ne vzácny pocit prísť ku stromu a vlastnoručne si odtrhnúť plody. A ak to ovocie v sebe nesie informáciu z minulosti, v ktorej sa niekto snažil, aby vyšľachtil konkrétne ovocie s príbehom, je to pre ne veľkým obohatením. Žiaci tak zisťujú, že to nie je len jedlo, ale zároveň  súčasť našej kultúry.

Foto: archív CEEV ŽIVICA

Pracovali ste s témou na škole už predtým, alebo pre vás bola nová?

Pár ovocných stromov sme už vysadili a vysvetľovali sme si pri tom princípy výsadby a povýsadbovej starostlivosti. Téma starých odrôd je však pre žiakov nová.

Z každej školy je do projektu zapojený 1 pedagóg a 2 žiaci. Aký bol výber žiakov u vás? Nemali ste problém niekoho vybrať?

Skôr sme mali opačný problém. Vediem krúžok, kam chodí okolo 15 žiakov a záujem prejavili viacerí. Bol problém vybrať iba dvoch. Navzájom sa snažili dokonca prehovárať, kto sa viac túži zapojiť.

Absolvovali ste už ovocinársku exkurziu v Bielych Karpatoch, mapovanie odrôd a trojdňový kurz na Zaježovej. Aké sú ohlasy zo strany žiakov na tieto aktivity?

O aktivitách sme sa spolu rozprávali aj počas nich, aj neskôr, keď sme sa vrátili do školy. Mám pocit, že obom zapojeným chlapcom sa to veľmi páčilo. Hneď po exkurzii sa pýtali, kedy už bude kurz, na ktorý pôjdu. Jeden z nich si počas prestávky na kurze, keď pomológovia určovali odrody, sadol k nim a potichu ich celý čas pozoroval. Potom za mnou prišiel a povedal, že chce byť pomológom. Pýtal sa, kde sa to dá študovať. Pritom je to futbalista a nemá úplne najlepšie známky. Ale verím, že ak ho to zaujíma, tak sa k tomu dostane. Buď samoštúdiom, alebo sa mu pokúsim nájsť vhodnú strednú školu, kde by študoval to, čo ho baví.

Je skvelé počuť, že za tak krátky čas sa vedia žiaci nadchnúť pre nie tak jednoduchú tému.

Áno, u toho druhého žiaka je to podobné. Už minulý rok som bol u nich doma na pozemku, kde sme spoločne strihali stromy. Po kurze SadOVO sa rozhodol, že chce spolu s bratom vysadiť staré odrody aj v ich záhrade. U oboch teda záujem o tému narastá.

Čo vás najviac bavilo?

Najväčší záujem som videl, keď im na exkurzii v ovocnom sade v Bošáckej doline o starostlivosti o stromy rozprávali ľudia, ktorí tým žijú. Pokiaľ vidia žiaci v plnom zaujatí človeka, ktorého jeho práca naozaj baví, tak to spolu s ním aj prežívajú. Nadšení boli napríklad pri návšteve ovocnej škôlky, ktorú založili mladí chalani – ovocinári. Takmer sa k nim nahrnuli na brigádu, že im prídu pomôcť okopávať stromčeky. Viac, ako iba dostávať informácie, ich baví ten reálny život.

Foto: archív Václava Petráša

Projekt stále nie je úplne na konci. Čo vás ešte čaká?

Veľmi sa už tešíme na výsadbu stromov, ktorá nás čaká o pár dní. Nakúpili sme náradie, takže si zároveň ukážeme, ako správne sadiť a čo všetko sa pri tom používa. Na jar chceme stromy spoločne aj strihať, pri čom si ukážeme princípy rezu. Okrem toho nás čaká v deň výsadby aj Plodobranie, teda oslava jesenných plodov. V rámci neho si budeme napríklad vyrábať mušt, pripravené budú aj rôzne ovocinárske hry a výstava starých odrôd s ochutnávkou. Rodičom, ktorí prídu, chceme ukázať vysadené stromy, ako aj prírodnú triedu.

Tento rok sme umožnili zapojeným školám, aby si sami vybrali odrody jabloní a hrušiek, ktoré chcú mať vysadené na záhrade. Riešili ste to spolu so žiakmi?

Áno, inšpirovali sme sa najmä  Atlasom 50 na 50. S jeho pomocou sme so žiakmi posudzovali, či sa daná odroda hodí do našich polôh, alebo akú veľkosť a rast má strom danej odrody a na aké miesto do záhrady by sa teda hodil. Snažili sme sa vyberať tiež jesenné a zimné odrody, aby žiaci mohli zberať ich plody počas školského roka, a nie letných prázdnin. Okrem toho sme si vyberali odrody na základe vhodnosti pre spracovanie, či chceme jablká  do muštu, na priamy konzum, alebo na spracovanie. Bolo náročné vybrať len desať odrôd, a tak sme nakoniec museli hlasovať.

Väčšina žiakov, ktorí sa výsadby zúčastnia, už počas návštevy školy nezažije a neuvidí ich plody, lebo začnú rodiť až povedzme po siedmych rokoch. Vnímate to ako „slabinu“ projektu SadOVO?

Ja v tom vnímam aj iný rozmer, než len plody. Žiaci sa vďaka podobným aktivitám môžu viac prepojiť so svojou školou. Pôsobím na základnej škole, kde som študoval. Možno aj terajších žiakov bude viac lákať sa sem vracať a podieľať sa na aktivitách tým, že tu predtým niečo vytvorili. Plody svojho úsilia tak môžu prísť ochutnávať aj neskôr, keď budú stredoškoláci alebo vysokoškoláci. Vtedy si môžu povedať: „Tieto stromy som sadil ja.“ Tiež je to pre súčasné deti skúška v tom, že výsledok nie je hneď. Strom zasadia, ale ďalšie roky sa oň musia starať. Učí ich to, že samotná práca a starostlivosť môže byť odmenou.

Foto: archív Václava Petráša

Nie všade je bežný taký záujem žiakov o podobné aktivity. Prečo je to u vás iné?

Sčasti je to podľa mňa mojím permakultúrnym krúžkom, ktorý je dobrovoľný. Nik ich tam nenúti chodiť a vždy je na ich vlastnom rozhodnutí, či prídu. Sú na ňom teda vždy len tí, ktorých to naozaj zaujíma. Na krúžku tiež nepracujeme zväčša typicky ako učiteľ-žiak, kde im ja niečo vysvetľujem, ale sme ako partia, ktorá spoločne niečo buduje. Pokiaľ v tom žiaci cítia slobodu a voľnosť, veľmi radi ten čas strávia pri takýchto aktivitách.

Na niektorých školách majú problém so zapájaním starších žiakov do aktivít. Ako to vnímate u vás?

Krúžok máme na škole dva roky, takže žiaci, ktorí sa doň zapojili od začiatku, s ním postupne rastú. Od začiatku mali oň najväčší záujem piataci a šiestaci. Je zároveň výhoda, ak sú si vekovo podobní. Jednotlivé aktivity sa prepájajú ľahšie, ako keby sme mali v krúžku povedzme aj prvákov alebo druhákov.

Často sa stáva, že pre projekty na školách, ktoré vyžadujú prácu naviac, je nadšený jeden zamestnanec a ťažko si získava na svoju stranu ostatných, prípadne vedenie školy. Ako je to u vás?

Naša škola má tú výhodu, že najviac je do tejto témy zanietená pani riaditeľka, vďaka ktorej máme aj prírodnú triedu a dejú sa tu tiež iné projekty, napríklad vyučovanie vonku. Podpora zo strany vedenia je veľmi dôležitá. Je pravda, že ťažšie je hľadať už medzi súčasne vyťaženými učiteľmi takých, ktorí by chceli viac pracovať vonku a využívať školský areál.

Čím to podľa Vás je?

Možno majú pocit, že pri súčasných nárokoch a výučbovom pláne majú málo priestoru na to, aby to prepájali s vonkajším vyučovaním. Osobne si myslím, že možno len nemajú vybudovaný zvyk. Mnohí nie sú zvyknutí učiť vonku a stále vnímajú mnoho rizikových faktorov, ktoré ich tam môžu čakať.

Foto: archív Václava Petráša

Sú aj ďalší odvážlivci okrem Vás, alebo nie?

Existujú snahy, počas ktorých na prírodovede žiaci skúmajú život v jazierku, stromy, kry či bylinky. Žiaci chodia von do areálu školy a átria s vyvýšeným záhonom počas hodín sveta práce prípadne techniky. Pestujú zeleninu, bylinky a okrasné rastliny, udržiavajú areál školy upravený a čistý. Občas chodia von počas výtvarnej výchovy kresliť zátišia. Pani riaditeľka tento rok na jar dokonca vytvorila iniciatívu, keď si väčšina učiteľov skúšala vyučovanie vonku, mimo triedy a to vo všetkých predmetoch. Areál sa však najviac využíva pre deti v školskom klube detí a cez prestávky.

Párkrát sme už spomenuli vašu prírodnú triedu, ktorú ste začali budovať pred pár rokmi. Ako vlastne vyzerá?

V strede školy je átrium, zelený priestor obkolesený stenami školy. Svojho času tu bol len trávnik, tri tuje a jeden smrek. Vedenie školy ma vtedy oslovilo, aby som im pomohol priestor pretvoriť. A tak sme sa pýtali detí a zamestnancov školy, čo by si tu predstavovali. Rozprávali sme sa s nimi, kreslili a vypisovali dotazníky.

A čo chceli?

Zistili sme, že väčšina z nich by chcela jazierko. Takže v strede prírodnej triedy máme veľké jazierko s plytkou pobrežnou zónou, do ktorej sa dá vstupovať. A to je asi najväčší problém učiteľov, že všetci žiaci chcú ísť hneď do jazierka. Pri vstupe sa postavila veľká pergola, po ktorej ťaháme rezistentné odrody stolového viniča. Z kameňa vykopaného pri tvorbe jazierka sme postavili bylinkovú špirálu a z agátových kolov vyvýšený záhon, v ktorom si pestujeme zeleninu. Tento rok pribudol aj kompost a prenosné lavičky na vyučovanie vonku. Časť triedy navyše nekosíme a do lúky postupne dosádzame ríbezle, maliny a egreše.

A všetko ste robili svojpomocne a dobrovoľne?

Mali sme na to jeden malý grant, ale keď sme začali, tak nám pomohlo aj mnoho firiem, ktoré vlastnili rodičia. Dali nám zadarmo kameň, drevo alebo iný materiál. V záhrade je veľa peňazí, ktoré boli na tento účel darované. Dokonca aj mnohé obchody nám pri nákupe dali výrazné zľavy. Navyše je v tom veľa dobrovoľníckej práce, brigádnických hodín, mozoľov, ale i radosti z množstva vykonanej práce mnohých nadšencov a podporovateľov.

No Vy máte na ňu čas aj vďaka tomu, že nie ste bežný zamestnanec školy.

Áno. Najskôr som tieto veci robil len ako dobrovoľník. No aby sme dosiahli väčšiu pravidelnosť, zamestnali ma na veľmi malý úväzok ako učiteľ krúžku a tiež záhradníka. Okrem toho sa mimo školy živím tým, že navrhujem a realizujem permakultúrne záhrady, a ako predseda združenia Permakultúra SK. Je ale pre mňa dôležité, aby som moje skúsenosti a znalosti prenášal aj do školského prostredia.

A tak ste založili na škole permakultúrny krúžok. Pre ľudí je však stále permakultúra cudzím pojmom. O aký krúžok teda ide?

Permakultúra je stále mladý odbor, a tak sa aj to slovo k nám pomaly dostáva. Základom krúžku však je, aby si žiaci reálne vyskúšali, aké je budovať si svoju záhradu, v ktorej pestujú potraviny. Keďže permakultúra sa venuje celkovo trvalo udržateľnej kultúre, tak si popri tom vysvetľujeme jej princípy a etiku, ktorú sa snažíme aplikovať nielen v záhrade, ale aj iných školských aktivitách.

Akých napríklad?

S rodičmi a deťmi sme napríklad hrali hru „Sieť života“, kde sme si vysvetľovali, ako je prepojený život rôznymi vzťahmi a každý prvok v ňom je podstatný. Snažíme sa tiež pomáhať s ostatnými projektami na škole, v ktorých žiakom ukazujeme, aké je prínosné, keď pracujú a pomáhajú.

Foto: archív Václava Petráša

Ako vnímajú žiaci princípy permakultúry? Nie je to pre nich zložité?

Sám som sa čudoval, že nie. Keď som im to začal vysvetľovať, myslel som si, že nebudú dávať pozor a teóriu odignorujú, ako často aj na iných predmetoch. Ale veľmi ich to zaujalo a dobre reagovali aj na otázky, ktoré som im kládol. Bolo to ale možno tým, že sme vždy najskôr niečo urobili, až potom sme si k tomu povedali teóriu. Oveľa lepšie to pochopili, keď si teoretické základy vedeli prepojiť s praxou, niečím reálnym. Na konci krúžku vždy robíme spoločný kruh, kde sa každý môže podeliť s tým, čo nové sa naučil a odnáša si so sebou.

Máte pocit, že je to cesta, ktorou by si mohli viac obľúbiť aj iné školské predmety, kde chýba prepojenie s praxou?

Myslím si, že určite. Pokiaľ sa žiaci naučia informáciu len teoreticky a reálne ju nezažijú, tak vymizne. Ale zážitok ostáva. A vždy, keď si naň spomenú, tak sa im vybaví aj teória, pretože je prepojená so skúsenosťou.

A ako vyzerá permakultúra v praxi na vašej záhrade?

Na krúžku sa v prvom rade staráme o našu prírodnú triedu. Veľa prvkov v nej by nefungovalo, keby sa o ne žiaci nestarali. Takže čistíme jazierko od rias, napravujeme v ňom kamene a dosádzame doň rastliny, striháme vinič, ktorý sa snažíme viesť po pergole, tento rok sme spoločne tiež vytvorili kompost, aby sme mali kam dávať bioodpad. Keď niečo nové sadíme, tak si vždy vysvetľujeme čo sadíme a aký je správny postup. Na jeseň zbierame bylinky z našej špirály a robíme si čaje. Bylinky ochutnávame počas roka aj v čerstvom stave, to ich veľmi baví. V zime sme z našej úrody spoločne varili v kuchynke, ktorú si žiaci sami upravili. Robili sme v nej napríklad pečený čaj.

Foto: archív Václava Petráša

V čom vidíte zmysel permakultúry pre žiakov?

Súčasná kultúra je taká, aká je, a síce z pohľadu permakultúry neudržateľná. Spôsob života, akým žijeme, podľa mňa nie je možné na našej planéte realizovať dlhodobo. Je jasné, že týmto spôsobom sa nám minú prírodné zdroje a sami si podpílime konár, na ktorom sedíme. Bolo by teda dobré si uvedomiť, že naša kultúra by sa mala stať takou, aby na tejto planéte mohla existovať permanentne – odtiaľ je aj jej názov – permakultúra. Podľa nej by sme mali planétu robiť každým naším činom krajšou, prírodu zdravšou a pôdu úrodnejšou. Túto myšlienku najlepšie vysvetlíme deťom. Je nutné, aby pochopili, že kultúra, ktorú budú v produktívnom veku tvoriť, nemusím byť kultúrou konzumu, ale skôr trvalo udržateľného sveta. Na mojom krúžku sa to učia žiaci sami cez seba, aby inšpirovali ostatných okolo.

Koľko žiakov navštevuje krúžok?

Počet varíruje. Je to aj kvôli tomu, že krúžok je dobrovoľný a je po škole. Ale mnohí sa ho aj tak radi zúčastňujú, občas chodíme dokonca na exkurzie do prírody aj počas víkendov.

Aké máte plány so školským pozemkom do budúcna?

Škola má okrem prírodnej triedy celkovo veľký areál. Časť pozemku pred školou je dokonca neoplotená a verejne prístupná. Využitie a úpravu tohto priestoru plánujeme spoločne so žiakmi. Dnes je tam intenzívne kosený trávnik a strihané okrasné kríky. My by sme ho radi pretvorili na peknú a úžitkovú záhradu, niečo ako verejný park, kde by mohli napríklad tráviť čas rodičia, ktorí prídu do školy po svoje deti. Chceme tu vysadiť nielen stromy z projektu SadOVO, ale aj rôzne jedlé kry alebo trvalky. Tým zároveň narušíme stereotyp, že vo verejnom priestore nemôže byť jedlo.

Návrh na premenu priestoru teda vznikne od samotných žiakov?

Áno. Podľa mňa je veľmi podstatné, aby priestor, v ktorom žiaci žijú, vychádzal z ich potrieb a z toho, čo oni chcú. Pokiaľ by im ho vytvoril niekto cudzí bez toho, aby do toho boli akokoľvek zapojení, nevážili by si ho. Ak si ho sami budujú a navrhujú, sami si ho aj chránia.

Ďalšie články od autora:

Propagátorka záchrany starých odrôd ovocia, ktorým sa venovala počas štúdií na Fakulte ekológie a environmentalistiky vo Zvolene a súčasná ekofunebráčka. Je absolventkou Sokratovho inštitútu, kam priniesla tému prírodného pohrebníctva, v ktorom vidí zmysel a odvtedy ho pomáha rozvíjať na Slovensku. V Živici pracuje na rôznych projektoch od roku 2017. Zakladala Záhradu spomienok, prvý prírodný cintorín, kde má na starosti jej fungovanie, komunikáciu s pozostalými a pomoc pri tvorbe obradov. Má rada prírodu, dobré knihy a jedlo, zmysluplnú prácu a vnútorný pokoj. Téma smrti ju inšpiruje zmysluplnejšie žiť.