Na lazoch učí komunitná malotriedka deti samostatnosti a zodpovednosti

My po deťoch chceme, aby boli 45 minút výborným matematikom, 45 minút výborným chirurgom a 45 minút výborným maliarom, čo v realite takto nefunguje, hovorí učiteľka Martina Štesková. Už 7. rok vedie zmiešanú triedu prvého stupňa v komunitnej malotriednej škole na zaježovských lazoch a deti učí slobode, zodpovednosti a samostatnosti.

Zaježovské lazy sú riedko osídlenou oblasťou neďaleko Zvolena. V domoch roztrúsených po kopčekoch tu žije komunita pôvodných obyvateľov aj takzvaných novousadlíkov, ktorí sem prišli hľadať pokoj a život v komunite. Obec Pliešovce, pod ktorú Zaježová patrí, je vzdialená zhruba 10 kilometrov a autobusové spojenie chodí len párkrát do dňa. Miestne deti sa tak vzdelávajú v malej škole, ktorá spája celý prvý stupeň a do jej chodu sa zapájajú aj rodičia.

Komunitná malotriedna škola, ktorej zriaďovateľom je nezisková organizácia Živica, vzdeláva Zaježovské deti už jedenásť rokov. Dovtedy museli aj malí prváci cestovať do školy autobusom alebo ich vozili rodičia.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

Dom na kraji niečoho, čo by sa dalo nazvať námestím, ale v skutočnosti sa tu otáča autobus a sú tu malinké potraviny, má viacero funkcií. Polovica slúži na bývanie, je tu aj malá miestnosť pre poštu, ktorá je otvorená pár hodín do týždňa a zvyšok zaberá komunitná škola. V dvoch triedach s chodbou, ktorá slúži aj ako telocvičňa sa vzdeláva dvadsiatka zaježovských detí medzi prvým a štvrtým ročníkom. Spoločne ich v zmiešanej triede štyroch ročníkov už siedmy rok vedie učiteľka Martina Štesková.

Pred školou sa ozýva zvuk kosačky. To jeden z rodičov vykonáva svoju službu, ktorou pomáha škole fungovať. Tomáš má v zaježovskej škole už svoje druhé dieťa. „Veľmi oceňujem blízkosť a tým nemyslím len geografiu, ale aj dosah na to, čo sa deje v škole,“ hovorí mi. „Tiež sa mi veľmi páčia spoločné výlety,“ dodáva. Z jedného takého sa práve vrátili. S deťmi aj s učiteľkou Maťou boli spolu na splave, čo im pomohlo sa lepšie prepojiť a spoznať. Úloha rodičov v škole však nie je len o zábave. Pomáhajú aj s vyučovaním, striedajú si služby v upratovaní, chystajú spoločne drevo na kúrenie a udržiavajú budovu.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

Školský rozvrh dňa je napísaný a nakreslený na tabuli. Určuje ho učiteľka spolu s deťmi. Ráno začínajú rozcvičkou alebo spoločným kruhom, teda posedením, v ktorom sa rozprávajú o témach rozvíjajúcich ich emocionálnu inteligenciu. „Hovoríme o sebahodnotení, disciplíne, zodpovednosti, slobode, spolupráci,“ popisuje Maťa.

To sa odrazí na tom, ako žiak funguje v kolektíve, spolupracuje so spolužiakmi, ale aj ako zodpovedne pristupuje k povinnostiam. Ak sa nevenujú emocionálnej inteligencii, robia spolu kopec hier na rozvoj pozornosti, pamäti a všímavosti. „Kruh odráža to, čo my učitelia od detí chceme. Potrebujeme, aby slobodne komunikovali, tak im musíme dať priestor na to, aby sa mohli prejaviť. Chceme, aby si veľa zapamätali, takže robíme cvičenia na pamäť. Chceme, aby riešili konflikty inak ako bitkou, takže ich musíme naučiť, ako to robiť inak,“ popisuje.

Nemáte čas čítať? Reportáž pre vás načítal Michal Hallon.

Vypočujte si ju v podobe podcastu.

Prvou hodinou je matematika. Starší žiaci odchádzajú na chodbu, kde si posadajú na mäkký koberec a na tuli vaky. Prváci a druháci ostávajú sedieť v laviciach, kde dostávajú pracovné listy na opakovanie. Kým si mladší žiaci opakujú, starším Maťa zatiaľ vysvetľuje na chodbe nové učivo – rímske číslice. Nečakajte žiadnu prednášku, Maťa to necháva na deti.

Z písmen, ktoré značia rímske číslice, musia samé vylúštiť ich hodnoty. Postupne sa k tomu dopracujú pomocou uvažovania nad tým, ktoré čísla sa používajú tak často, že by mali dostať svoj vlastný znak. „Vždy sa snažím, aby počas týždňa mala každá trieda pocit, že sa venujem iba jej. Musia ale vedieť pracovať sami, čo je veľký bonus do budúcnosti pre takto malé deti. Musia tiež vedieť požiadať o pomoc, čo tiež nie je úplne bežné.  A deti sú tiež vedené k tomu, že keď niečo vedia, môžu sa podeliť s ostatnými,“ vymenúva Maťa.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

Menšie deti si zatiaľ opakujú učivo v triede. Sústredene pracujú napriek tomu, že na ne nedohliada učiteľka. Počítajú príklady na sčítavanie a pracujú aj s doštičkou s farebnými štvorčekmi, ktoré musia poukladať tak, aby sa určité farby nedotýkali, neostalo voľné miesto a žiadne štvorčeky z dosky nevytŕčali. Trénujú si na tom priestorovú predstavivosť, ktorá je potrebná aj v bežnom živote.

Každý týždeň dostávajú deti od učiteľky pracovné listy z rôznych predmetov. Tie im umožňujú vybrať si, na čo majú práve chuť. „My by sme chceli, aby dieťa bolo 45 minút výborným maliarom, 45 minút výborným spisovateľom a 45 minút výborným chirurgom. Nie vždy to tak v bežnom svete funguje. Aj v tejto triede sú deti, ktoré sa nebudú nikdy živiť matematikou a iné zas výtvarným umením. Preto je super, keď si môžu vybrať a nájdu si to, v čom sú dobrí. Môžu si povedať, že v tento deň mám chuť byť maliarom, iný deň matematikom a iný zas spisovateľom.“

Za týždeň musia odovzdať všetky pracovné listy, takže sa nestane, že sa budú venovať len jednému predmetu. „Môžu si ich vziať aj domov a v škole sa venovať niečomu inému,“ hovorí Maťa. Na nástenke majú dobrovoľné úlohy, môžu si čítať knihy zo školskej knižnice alebo hrať náučné spoločenské hry.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová
malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

„Sú také deti, ktoré si pracáky musia zobrať domov, lebo buď nestíhajú alebo potrebujú viac času na precvičenie učiva. Ďalší sú takí, ktorí chcú mať v škole viac priestoru na čítanie a prácu s textom, ale aj takí, ktorí chcú prácu navyše a pýtajú si odo mňa ďalšie úlohy.“ Počas nášho rozhovoru skutočne ku stolu prichádzajú deti a odovzdávajú podpísané hárky s vypracovanými úlohami. Potom si niektoré otvárajú knihu a čítajú si, iné sa hrajú s matematickými kockami.

Prváci s druhákmi sa pod chvíľou radia a pomáhajú si navzájom úlohy zvládnuť. Podľa Mati nie je pravda, že len staršie deti môžu učiť mladšie. „Aj prváci vedia tretiakom ukázať, ako vyzerá poctivá práca, lebo napríklad písanie písaných písmen berú veľmi poctivo, kým tí starší to už trochu začínajú flákať,“ popisuje.

Napriek tomu si neviem úplne predstaviť, ako Maťa prvákov naučí napríklad písať, keď sa popritom musí venovať starším žiakom. „Prváci často tušia, že písmenká treba nejak spájať a potrebujú dostať len návod, ako to robiť a potom im stačí len cvik,“ vysvetľuje.

Tak isto pomáha stavať na tom, s čím deti už do školy prichádzajú. „Dnes do prvého ročníka nastupujú deti, ktoré poznajú veľké tlačené písmená. Takže ja netrávim rok tým, že ich učím veľké tlačené písmená, ale priraďujem k veľkým tie malé a následne pokračujeme čítaním písaných písmen. Majú teda pol roka, aby sa pripravili a až potom začínajú písať.“ Na bežných školách sa často ide rovno na vec, čo potom prináša problémy s tým, že deti ešte nemajú rozcvičenú ruku a musia sa učiť písané, tlačené, veľké aj malé písmená naraz. „U nás toto deti takmer nemajú.“

K netradičnému prístupu k učeniu viedli Maťu už profesori na vysokej škole. „Stretla som tam učiteľku, ktorá začala skúmať, ktoré písmená sa v slovenskom jazyku používajú najčastejšie, pretože s tými treba začať. “Stačilo si na Scrabble pozrieť hodnoty písmenok a vybrať tie, ktoré ju majú najmenšiu. Ako prvé písmeno sa väčšinou v škole učí písané A. „Tá slzička je ale pre dieťa tak ťažká, že my to nerobíme. Je síce krásne, keď dieťa vie ako prvé  napísať mama, ale ľahšie je začať s tvarovo jednoduchšími písmenami i a u, ktoré sa podobajú. Deti už pri prvom písmene zažijú pocit úspechu, a to je veľmi pozitívne.“

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

To, že deti v Matinej triede nevedia ako prvé slovo napísať mama, je pre väčšinu rodičov v poriadku. „Vidia, že ich dieťa chodí do školy rado, takže nemajú problém.“ Je ale aj časť rodičov, ktorých metodika zaujíma. „Keď im poviem, prečo niektoré veci robíme tak, ako ich robíme, väčšinou to akceptujú.“ Zaježovská škola je súkromná, takže ak niekomu tamojší štýl nevyhovuje, môže svoje dieťa zapísať do štátnej školy v Pliešovciach.

Okrem slobody výberu učiva či skupinovej práce sa v zaježovskej škole odlišujú tým, že deti nemávajú množstvo domácich úloh a namiesto známok dostávajú slovné hodnotenie. „Nájdu sa občas rodičia, ktorí by chceli, aby som deťom úlohy dávala. Keď to potom skúsim a úlohy dávam, vydrží im to väčšinou tak dva-tri dni. Zistia, že celý ten vzácny čas, ktorý môžu tráviť so svojimi deťmi, robia iba úlohy,“ smeje sa Maťa.

Iní rodičia zas požadovali miesto slovného hodnotenia známky. „Na to som vypracovala fiktívne vysvedčenie chlapca, ktorý je priemerný žiak vo všetkom okrem výtvarnej výchovy. Takže má na vysvedčení dvojky – trojky a len z výtvarnej výchovy jednotku. To na rodiča nepôsobí veľmi príjemne. V slovnom hodnotení však má ten istý žiak konkrétne napísané, čo vie a čo sa ešte musí doučiť. Napríklad mu napíšem, že vie rozprávať podľa  obrázkov, vie usporiadať dej, veľmi rád číta, ale potrebujem, aby si skutočne uvedomoval, že existujú mäkké a tvrdé spoluhlásky a tak ďalej. Čiže z toho rodičia aj deti pochopia oveľa viac ako len zo známok.“ Slovné hodnotenie tak isto obsahuje popis toho, ako žiak spolupracuje v triede, ako sa správa, čo sú jeho silné stránky a v čom by sa mohol zlepšiť. „Dúfam, že to pomáha aj rodičom, aby vedeli, na čom môžu s deťmi pracovať. Ukladám si všetky vysvedčenia a zvyknem sa k tomu potom aj vracať,“ hovorí Maťa.

Fungovanie systému v triede pomáhajú Mati dodržiavať aj takzvaní ministri. Žiaci si spomedzi seba volia ministra pre prácu, ministra pre poriadok či ministra pre vzťahy. Ich mená sú napísané na tabuli a každý týždeň sa môžu meniť. Ministerka pre prácu pred ďalšou hodinou obieha spolužiakov a hovorí im, aké pomôcky si majú pripraviť. Ministerka pre poriadok zas dohliada na to, aby všetci po sebe upratali. „Myslím, že škola by mala učiť pre život a takto z nej vyjdú deti, ktoré nebudú potrebovať nad sebou kontrolóra.“ To stojí aj v pravidlách školy, kde sa píše, že jej cieľom je vychovávať slobodných, zodpovedných ľudí schopných samostatne fungovať.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

Po desiatovej prestávke sa presúvame do školskej záhrady. Maťa žiakom zavelí, aby urobili šnúru. Deti nerobia gymnastiku, ale postavia sa do radu a po jednom prechádzajú popred učiteľku, ktorá kontroluje, či majú všetky pomôcky. Obúvame sa a ideme von.

Rázcestník v záhrade ukazuje vzdialenosti od Zvolena až do Londýna, kamenná zvonkohra pomáha deťom spoznávať tóny, stôl s pieskom slúži na trénovanie písania, altánok sa využíva na akúkoľvek prácu, ježovisko s jazierkom deti milujú pre pozorovanie živočíchov. V rohu záhrady stojí vyvýšený záhon s malým svetom z kamienkov a vetvičiek, v ktorom sa malí zaježovčania učia o spravovaní krajiny. „Deti majú starostu, ktorý rozhoduje o tom, kde sa smie stavať, majú stavbárov, ktorí schvaľujú stavby aj obyvateľov. Dbajú o to, aby v mestečku nebolo veľmi husto, ale bola zachovaná aj verejná zóna a zeleň,“ popisuje Maťa.

Nasledujúca hodina je slovenčina. „Vyskočte toľkokrát, koľko slabík má jednoslabičné slovo,“ hovorí Maťa. Deti rôzne poskakujú, niektoré skočia raz, niektoré aj tri. „Povedzte mi nejaké jednoslabičné slovo,“ vyzýva ich učiteľka. „Myš!“ ozve sa zo zástupu. Počet slabík, ktoré majú deti vyskákať a vytlieskať sa stupňuje a s tým rastie aj počet skokov. Ďalšou témou sú tvrdé a mäkké spoluhlásky a podstatné mená. „Torta!“ kričia vtipne ako odpoveď na zadanie, aby vytvorili podstatné meno od slova sladké.

FOTO – Soňa Sadloňová
FOTO – Soňa Sadloňová
FOTO – Soňa Sadloňová

Slovenčinu si následne precvičujú na papierikoch s úlohami rôznej náročnosti, ktoré Maťa rozmiestnila po záhrade. Musia teda najprv vypátrať farebný papierik, ktorý patrí ich ročníku a následne do zošita vypracovať zadanie. Medzi úlohami napríklad majú, aby napísali aspoň tri trojslabičné slová či určili hlásky v slove. Žiaci pracujú na rôznych miestach. Niektorí sedia v tráve na slnku, iní sa skryli pod strom. Medzi nimi si slnko užíva aj pes Beky zo susedstva, ktorý vždy rád príde, keď sú deti v záhrade a nechá sa nimi škrabkať. Úlohy si žiaci kontrolujú spoločne a Maťa vyvoláva podľa ročníka tých, ktorí by mali odpoveď na úlohu vedieť. Ostatní počúvajú a prirodzene sa učia.

Posledná hodina dňa je výtvarná výchova. S tou pomáha Mati jedna z mamičiek, tiež Maťa, ktorá maľbu aj učiteľstvo študovala na vysokej škole. Na praxi ju však od vyučovania odradili, preto sa napriek vyštudovanej pedagogike vyučovaniu nevenovala. „Keď mi Maťa navrhla, či by som nechcela učiť výtvarku, potešila som sa,“ popisuje. Práve zaježovská škola bola jedným z dôvodov, pre ktorý sa do Zaježovej s rodinou presťahovali. „Veľký prínos pre nás je, že žiaci sú v škole vedení k ohľadu na životné prostredie a iné živé bytosti. Tak isto mi veľmi učarovala Maťa ako osoba a jej prístup k deťom – že to nestavia len na vedomostiach,“ hovorí.

Okrem výtvarnej výchovy pomáhajú rodičia učiť angličtinu, telesnú výchovu, pracovné vyučovanie, prípadne organizujú jednorazové vzdelávacie exkurzie, napríklad na miestnu farmu. „Na vyučovaní sú buď ako pomocníci alebo učia úplne samostatne s tým, že si vždy spolu prejdeme, akú metódu by mali použiť a čo by mali so žiakmi prebrať,“ hovorí Maťa.

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

malotriedka

malotriedka
FOTO – Soňa Sadloňová

Fotografka Soňa, ktorá s nami na reportáž prišla, je tiež mamou jedného z bývalých žiakov zaježovskej školy. Ten začínal na bežnej škole v obci, kde natrafil na učiteľku, z ktorej mal strach. „Začal sa z toho až pocikávať. Keď odtiaľ prišiel sem, bolo to preňho také uvoľnenie. Začal sa učiť preto, lebo chcel, nie preto, lebo sa bál, že dostane päťku,“ popisuje.

Po skončení vyučovania prichádza pre súrodenca jedna bývalá žiačka zaježovskej školy. Pýtam sa, ako sa jej páči na klasickej škole. „Celkom sa mi tam páči, čakala som, že to bude oveľa horšie,“ hodnotí. V porovnaní so zaježovou jej však chýba pobyt vonku. „Tu sme často chodili aj do záhrady, v škole väčšinou sedíme len v triede,“ hovorí skleslo.

Najťažšie na prechode na bežnú školu je pre deti zo Zaježovej to, že ide o iný prístup k učeniu. „Ja už so štvrtákmi vždy pracujem na tom, aby vedeli napríklad, akú známku by dostali, keby chodili do bežnej školy. Tak isto ich zvykám na klasickú školu vecami, ako je častejšia práca so zošitom, dlhšie tiché sedenie a podobne,“ vymenúva Maťa.

Problémom po prechode na klasickú školu býva, že deti zo zaježovskej školy učiteľom tykajú a často sa ich pýtajú, prečo. „Pozitívne však je, že sa často stávajú lídrami skupín, veľmi dobre komunikujú a sú veľmi samostatní,“ popisuje Maťa. Na klasický spôsob vyučovania si deti podľa nej rýchlo zvyknú, no akonáhle dostanú priestor prejaviť sa, vedia sa k tomu rýchlo vrátiť. „Máme tu teda deti, ktoré sú samostatnejšie, schopné kriticky uvažovať a prejaviť sa. A to som veľmi rada.“


Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?

ako-sa-uci-slovensko

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.