O východe z východu – slovná prestrelka dvoch východniarov, ktorá ohla časopriestor

Ako budú muži spolu hovoriť o svojich rozdielnych hodnotách, migrantoch, či klíme, ak im ani tridsať rokov slobody, dvadsať rokov internetu a desať rokov Schengenu nestačilo na to, aby sa naučili vyriešiť banálny spor?

Jedenásty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Deň pred 30. výročím Nežnej revolúcie sme sa s rodinou rozhodli navštíviť Šarišský hrad. Počas tohto výnimočného víkendu sme síce chceli byť celkom inde, pravdepodobne v Bratislave, no našu dcéru postretlo to, čomu som ešte ako bezdetný mládenec pripisoval v rozprávaní iných rodičov nulovú dôležitosť a nepovažoval som to za nič závažné – rast zubov.

Môj omyl ani nemohol byť väčší – aj cesta autom z Prešova len do Veľkého Šariša (asi 10 minút) predstavovala výzvu a čokoľvek dlhšie by sa rovnalo hotovému týraniu. Cieľ cesty bol teda jasný a nič výnimočné som od neho neočakával. Opäť som sa mýlil – hore som bol totiž svedkom doslova sureálneho, no v niečom pre východ celkom typického výjavu.

(Ne)viditeľné Tatry

Na hrade nás čakal nepríjemný vietor a nebyť ešte jednej rodinky s deťmi, boli by sme tam celkom sami. Zakrátko sa ale z čerstvo opraveného a umelo zvýšeného donjonu (najvyššia hradná veža) vrátil sprievodca a pozval nás na prehliadku. Bol to nižší, asi štyridsaťročný muž, s kultivovaným a príjemne žoviálnym prejavom. Tú druhú rodinu tvorili rodičia po tridsiatke s dvomi malými dcérami a energickým starým otcom.

Po pútavom výklade o histórii hradu, jeho úpadku a terajšej (naozaj dôkladnej) renovácii nás dobre pripravený sprievodca zobral na vrch donjonu, odkiaľ sa nám naskytol úchvatný výhľad všetkými smermi na množstvo kopčekov, hrebeňov, doliniek, dedín a miest, ktoré hrad obklopujú. Zvedavo sme začali hádať, na čo presne sa ktorým smerom pozeráme, čo napokon vyústilo do neodvratného finále – a vidno odtiaľto Tatry?

Ako človek, ktorý strávil veľa času na rôznych lezeckých a turistických výletoch, kde  sa zodpovedanie tejto zdanlivo nevinnej otázky premieňa na tuhý geografický a často aj filozofický argumentačný zápas, som si mohol uvedomiť, čo asi nastane, no ústup bol už nemožný – manželka aj s dcérou sa pred vetrom išli skryť do útrob donjonu a bolo by trápne, ak by som odišiel aj ja. Nasledujúci rozhovor som sa snažil prepísať čo najvernejšie, účinkuje sprievodca (S) a dôchodca (D).

S: Smerom na sever vidíme Čergov, severozápad Sabinov, no, bohužiaľ, Tatry odtiaľto nevidno…

D: Ta to ne pravda. Vidno.

S: No, viete, pracujem tu už dlho a ešte sa mi ich nepodarilo uvidieť.

D: Panebože…šak ja tu žijem už šejdzešat roky.

S: Odkiaľ ste?

D: Tu zo Šariša. Šak zme tu chodzeľi caly život na toten hrad.

Dôchodcov syn: A bulo vidno.

D: Ta ňe! Šak to je jasne. A vy skadzi?

S: Ja tu zos Fintic (sprievodca sa  nakrátko pozabudol a prechádza do dialektu. Fintice sú od Veľkého Šariša vzdušnou čiarou asi 5 km).

D: No…(ticho). Vidno, jakže ňe. Panebože…Šak ja tu robim, pokladam strechy. Ta znam. Tatry stadzi vidno.

S: No, Tatry odtiaľto nevidno. A keď bol donjon ešte kedysi o polovicu nižší, tak to ste ich už vôbec nemohli vidieť.

(sprievodca sa potom potichu nakláňa ku mne a hovorí: Skúšali sme to aj s ďalekohľadom v dobrom počasí. Nič. Tatry odtiaľto proste nevidno.)

V snahe zabrániť hádke som do rozhovoru vstúpil s niekoľkými nešikovnými vetami, aby som pozornosť mužov upriamil na to, že je zaujímavé, že na takú zjavnú vec majú celkom iný pohľad a tiež, že by sa mali niekedy stretnúť a experimentálne to overiť. Môj pokus bol odviaty vetrom, no našťastie sa debata zvrtla na záhadný obrazec soba, ktorý na západnej strane hradu vytvárali zvláštne presné zárezy lúky v okolitom lese.

Akokoľvek, na tejto debate nebol podstatný jej geografický, ani fyzikálny charakter (z niektorých miest Tatry jednoducho nie je možné vidieť a z iných áno, no je na to potrebná vzácna zhoda optimálnej vlhkosti vzduchu, oblačnosti a slnečného svitu). Čo ma udivilo, bol fakt, že títo muži v tejto zdanlivo banálnej situácii a po tridsiatich rokoch života v slobodnej spoločnosti nevolili cestu kompromisu, či pripustenia omylu, ale cestu barikád a konfliktu.

Ako spolu hovoriť?

Napadá mi k tomu niekoľko vysvetlení. Tým prvým je, že ich mužská hrdosť im nedovolila v tejto (aspoň na východe) prestížnej argumentačnej disciplíne ustúpiť. Nedokážem si predstaviť, že by sa takto naťahovali akékoľvek dve ženy.

Tým druhým je, že starší muž mal inštinktívny pocit odporu voči autorite, ktorá nehovorí jeho dialektom, hoci je z vedľajšej dediny. Kognitívnu disonanciu, ktorú starý muž zažil, tak vďaka jazykovej bariére mohol vnímať ako osobný útok.

Tretie vysvetlenie mi ale dáva najväčší zmysel. Doma som si pri pohľade na mapu uvedomil, že Fintice, odkiaľ bol náš sprievodca, sú obkolesené z jednej strany vrchom Stráž a z druhej hrebeňom, na ktorom stojí Kapušanský hrad. Hoci sú teda tieto dve obce od seba vzdialené len pár kilometrov, reálne sa ich obyvatelia spolu vôbec nemuseli naučiť komunikovať – podobne ako na väčšine územia Slovenska, kde sú blízke dediny od seba odrezané vysokými horami alebo hustým lesom.

Ak si z tohto Novembra teda niečo odnášam, tak je to táto otázka:

Ako budú títo muži spolu hovoriť o svojich rozdielnych hodnotách, migrantoch, či klíme,  ak im ani tridsať rokov slobody, dvadsať rokov internetu a desať rokov Schengenu nestačilo na to, aby sa naučili vyriešiť už takýto banálny spor?

Ďalšie články od autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“