Arne Mann vyštudoval národopis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1983 nastúpil ako samostatný vedecký pracovník do Ústavu etnológie SAV. Venuje sa najmä etnokultúrnemu vývoju Rómov, ich náboženstvu a viere, rodine a spoločenským vzťahom, rodinným obradom a obyčajom, bývaniu či demografickému vývoju.
Prednáša na Katedre etnológie a muzeológie. V roku 2018 vydal knihu Rómski kováči na Slovensku, ktorá je doteraz nepublikovaným pohľadom na kováčstvo Rómov na Slovensku. OZ eduRoma udelilo Arne Mannovi ocenenie Lúč z tmy určené pre osobnosti, ktoré dlhodobo presadzujú zlepšenie postavenia rómskej menšiny.
Predtým, ako ste sa začali venovať Rómom, skúmali ste navrátilcov z Ameriky – Amerikánov. Ľudí, ktorí tam v minulosti odišli za zárobkom a keď sa vrátili, ovplyvnili našu kultúru. Napríklad na Slovensko priniesli pitie piva, ktoré sa naučili piť v amerických baniach. Dovtedy sa u nás pila iba pálenka.
Domy Amerikánov som začal robiť ako diplomovku. Ale potom som zistil, že tá téma je oveľa širšia. Tak som sa snažil nazbierať všetko, čo sa dalo. Zaujímavé je napríklad to, že keď sa prví Amerikáni vracali domov, hanbili sa prísť v tom mestskom oblečení. Čakali do večera a v noci sa rýchlo prezliekli do miestneho kroja. To boli tí prví. Časom sa z nich ale stali chvastúni. Dolárovkami si zapaľovali cigarety.
To sa nedeje iba vo filmoch?
Naozaj to bolo takto. Rozprávali mi to pamätníci, ktorí vtedy ešte žili. Alebo o takzvaných zlatých hodinkách. Oni to nazývali zlaté double. Ale neboli zlaté, to iba Amerikáni hovorili. Položili ich na kameň a opätkom sa na nich krútili, aby ukázali, aké sú kvalitné. Takýchto machrov potom robili.
Do čoho ešte zasiahla kultúra, ktorú Amerikáni priniesli?
Do modernejších spôsobov poľnohospodárskej práce, odevu, používania modernejších nástrojov, do obyčajovej kultúry, ale aj do folklóru – vznikli piesne, ktoré opisovali život mužov v Amerike i život ich žien doma. Malo to aj tienisté stránky, ak sa ženy, ktoré mali muža v Amerike dopustili nevery, nemanželského dieťaťa sa pokúšali zbaviť. Iné ostali mužovi verné a magickými praktikami sa ho pokúšali privolať domov.
Potom prišli slávnosti vo Východnej, ktoré Vás posunuli k Rómom.
Robil som asistenta na folklórnych festivaloch vo Východnej aj v Detve. Spolupracoval som s autorom a režisérom Viliamom Gruskom. On bol pôvodne, tanečník, choreograf, autor viacerých amfiteátrov na Slovensku, najznámejší bol ako televízny a filmový scénograf (napríklad film Perinbaba). Na folklórnych festivaloch predstavil nové typy programov, v ktorých sa neprezentovali iba pesničky a tance, ale mali svoj hlbší obsah. Jeden z tých programov bola napríklad Tichá krása, čo bola prezentácia slovenských krojov. Cyklus programov Rodokmeň zeme zas predstavoval rôzne typy zamestnaní a osudy ľudí. Napríklad o drevorubačoch či pltníkoch.
Vymyslel aj program, ktorý sa mal venovať Rómom.
Najskôr mu to odsúhlasili, ale potom začali byť problémy. Pretože toto bola tabuizovaná téma. Rómov sme u nás oficiálne nemali, mali sme „občanov cigánskeho pôvodu“. Viliam Gruska si ma vybral za asistenta a riaditeľka Národopisného ústavu SAV, vtedy sa tak nazýval Ústav etnológie, ma na to vyčlenila. Tak sme celý rok (1985-1986) chodili každý víkend, možno okrem Vianoc, od Michaloviec až po Karlove Vary po rómskych osadách, ale navštevovali sme aj vzdelaných Rómov. Boli sme za primášom Julom Bartošom-Šukom v Čiernom Balogu, za nevidomou speváčkou Marinkou Holubovou v Markušovciach, za rómskou spisovateľkou Elenou Lackovou v Prešove.
V tej dobe za Rómami a do osád chodila snáď iba hŕstka ľudí. Ako to vtedy vyzeralo?
Vtedy bolo osád veľa a platilo – kto sa v osade narodil, v osade aj zomrel. Neboli možnosti. Nemali šancu. Jedinou šancou boli turnusové odchody do priemyselných oblastí Českej republiky.
Ako to fungovalo?
Rómovia, ktorí dnes žijú v Českej republike, sú prevažne zo Slovenska. Za vojny boli takmer všetci pôvodní českí a moravskí Rómovia vyvraždení v Osvienčime. Z evidovaných 8500 Rómov zostalo nažive asi 600. V troch migračných vlnách po vojne prichádzali do českých zemí slovenskí Rómovia. Prvá bola po odsune Nemcov zo Sudet. Nemci tam museli zanechať dobytok, polia a o tie sa musel niekto starať. Tak tam zriadili štátne majetky. Štát tam najímal zamestnancov. Bola to živelná migrácia a veľa Rómov zo Slovenska sa tam uplatnilo. Druhá vlna bola od konca päťdesiatych rokov. Náborári z priemyselných oblastí, najmä Ostravska, hľadali robotníkov.
Nemali vtedy predsudky zamestnávať Rómov?
Naopak, veľmi sa osvedčili. Podpisovali zmluvy a odchádzali na týždňovky špeciálnymi vlakmi z Košíc do Ostravy. Dostali tam robotnícke ubytovne a plat. Keď sa osvedčili, pridelili im dokonca byt. Dá sa povedať, že vtedy odišli zo Slovenska najschopnejší Rómovia. Potom bola ešte tretia vlna migrácie po roku 1965. Bol to program slovenskej vlády, ktorý sa nazýval Likvidácia cigánskych osád a rozptyl cigánskeho obyvateľstva. Táto vlna bola násilná. Určili sa kvóty, presné počty ľudí zo Slovenska, z družobných českých krajov a okresov a tie boli povinné ich usadiť. Ľudia vtedy odchádzali nedobrovoľne. Dokonca aby sa nemali kam vrátiť, ešte pred ich očami im zapálili osadu a nakoniec prešiel po tom aj buldozér. Až potom ich odviedli, aby oni vedeli, že už sa nemôžu vrátiť, lebo sa nemajú kam.
Čo bolo s tými, ktorí neboli započítaní do stanovených kvót a zostali tu žiť v osadách?
Tam bola obrovská chudoba. A po roku 1989 tá chudoba ešte narástla v dôsledku ekonomickej transformácie, keď boli Rómovia prepúšťaní z podnikov. Keď napríklad prepúšťala Vagónka Poprad, do zaostalého prostredia osád sa vracali tí, ktorí už bývali v relatívne vyššom štandarde.
Keď ste navštevovali rómske osady ešte v čase výskumu s Viliamom Gruskom, mali ste vtedy predsudky?
Predsudky som mal a príprava toho programu mi pomohla zbaviť sa ich. Od detstva ma mama strašila, že keď budem zlý, príde Cigánka a zoberie ma. Aj keď som tomu už vtedy samozrejme neveril, predsudky vo mne ostali. Z Trebišova som telefonoval manželke, že žijem (smiech). Samozrejme, nebál som sa, že ma tam zavraždia, ale naozaj tam dochádzalo k lámaniu predsudkov. Najprv sme chodili po osade a potom sme ešte išli s Rómami do krčmy. Na hotel sme sa vracali pred polnocou, osada už spala. Gruska mi vtedy hovorí: „Vieš si predstaviť, že by si sa niekedy takto ocitol v noci v rómskej osade?“ Vôbec sme sa nebáli. Vždy si treba nájsť spojencov, ktorí majú v osade autoritu a prvé kroky robiť s nimi. Je dôležité, aby videli, že sme ich neprišli ani poučovať, ani im nič prikazovať, ani ich ponižovať alebo sa nad nich povyšovať.
Mali vôbec pocit nejakej identity, keďže vtedy oficiálne Rómovia neexistovali a nazývali ich iba všeobecne sociálnou skupinou?
Identita je mnohovrstevná a v každej konkrétnej situácii vystupuje iná identita. Raz som ako muž, raz som ako dedko, raz ako učiteľ, raz ako Slovák. U nich, pokiaľ som to mal možnosť sledovať, prevažovala sociálna identita. A to sociálna súdržnosť. Nie že sme etnikum, ktoré má nejaké dejiny a vlastný jazyk, ale že sme v očiach majoritného obyvateľstva vnímaní ako „iní“, tak si musíme pomáhať a držať pospolu.
Ak nechodili na týždňovky do Čiech, čím sa Rómovia ešte živili? Keďže bola povinnosť mať prácu, museli mať niečo zapísané aj v občianskom preukaze.
V mestách robili ako smetiari. V Spišskej Novej Vsi chodili Rómky z Markušoviec zametať. Mali vozík, metlu a išli po uliciach, po námestí a celý deň zametali. V lesníctve chodili ženy sadiť stromčeky. Robili aj v jednotných roľníckych družstvách, čo po novembri padlo. Ženy tam boli ako dojičky, krmičky, muži ako traktoristi. Koho však po osemdesiatom deviatom prepustili ako prvého? Samozrejme, že Rómov.
Tradičné remeslá z minulosti ako kováčstvo alebo muzika sú u Rómov iba stereotypy, alebo v nich boli naozaj dobrí?
Nie je to stereotyp. Týmto dvom spôsobom obživy sú Rómovia vďační za to, že žijú usadlým spôsobom života. V osemnástom storočí Rómov v západných krajinách Európy prenasledovali a keď ich chytili pri úteku, tresty boli veľmi kruté. Pri prvom dolapení im vypálili žeravým železom znak na telo. Pri druhom dolapení im urezali ucho alebo im roztrhli nozdry. Pri treťom dolapení mužov vešali, ženy topili a upaľovali na hranici. V roku 1427 parížsky arcibiskup jednu skupinu ľudí exkomunikoval z cirkvi. Nekresťan nebol považovaný za človeka, čiže zabitie pohana nebola vražda. Dokonca kňazi mali zakázané ich pochovávať a krstiť.
Ako to bolo na našom území?
Situácia bola iná. Najmä keď sa po bitke pri Moháči uhorská šľachta sťahovala na naše územie a brala so sebou aj poddaných a aj Rómov. Usadzovali ich na svojich pozemkoch. A to najmä kováčov a hudobníkov. Na tých miestach vznikli neskôr osady. Napríklad Csáky na Spiši usadil jednu alebo dve rómske rodiny v jednej lokalite. Väčšinou to bolo v extraviláne obce. Niekde, kde sa to nehodilo ani na poľnohospodárske využitie. Nemali ani názvy ulíc, ani domové čísla.
Tam potom Rómovia uplatnili svoje remeslá?
V dedine bol aj biely profesionálny kováč, ktorý si s rómskym nekonkuroval. Mali rozdelený sortiment. Rómski kováči vyrábali najmä klince, reťaze a motyky. Bonita pôdy je všade iná. Sú vinohrady, horské a podhorské oblasti. Všade treba inú motyku a skutočne všade mali ľudia zaužívaný iný tvar motyky. No a taká motyka sa nedala kúpiť. Musel ju jedine niekto vyrobiť. Presne pre danú lokalitu.
Postupne ale niektoré výrobky zanikli s nástupom priemyslu.
Rómovia vyrábali napríklad kresadlá na vznietenie ohňa. So zavedením zápaliek kresadlá vymizli. Klince sa voľakedy predávali na kusy, s príchodom priemyslu na kilá, čomu Rómovia nevedeli konkurovať. Keď boli otvorené ohniská, varilo sa na drajfuze. Je to taká železná trojnožka nad oheň. Akonáhle vznikli šporáky s liatinovou platňou, drajfuzy nebolo treba. Dovtedy ich na celom Slovensku vyrábali najmä Rómovia. Kovali aj špeciálny nástroj na škrabanie kukurice, ktorý sa nedal kúpiť v obchode. Alebo vyrábali koľajnicové klince. Naozaj rómski kováči boli nenahraditeľní. Tí, ktorí boli na vojenskej prezenčnej službe, si zvýšili ako kováči svoje vzdelanie a spravili podkúvačské skúšky. Koňa nemôže podkúvať hocikto.
Pomáhali aj ináč ako svojimi remeselnými výrobkami?
Úzke väzby začali vznikať v medzivojnovom období. Vznikali vyložene rodinné prepojenia medzi konkrétnou rómskou a sedliackou rodinou. Sedliak totiž potreboval v čase nárazových poľnohospodárskych prác fyzickú silu. Okopávanie zemiakov a repy, zvážanie sena, rúbanie dreva. Mal na to „svoju“ rómsku rodinu, ktorá prišla a robila. Za prácu dostali najmä jedlo a naturálie. Pre sedliaka to bolo výhodné, lebo nemusel platiť peniazmi, ktoré nemal, ale naturáliami, ktoré mal: zemiaky, vajíčka, fazuľa či slanina. Vtedy si nijaký Róm nedovolil okradnúť svojho gazdu, pretože ten by ho viac nepozval. Sedliaci bývali dokonca krstnými rodičmi rómskym deťom. To bolo úplne bežné. Niekde to bolo aj recipročné.
Čo všetko z histórie Rómov ste potom uviedli v programe vo Východnej?
Problém bol, že najprv ten program Viliamovi Gruskovi odsúhlasili. Keď však zistili, že to bude o histórii Rómov, o holokauste Rómov na Slovensku, o tom, čo sa s nimi dialo za vojny, zrazu štátne orgány dostali strach a program sa riešil na najvyššej politickej úrovni. Výhrady mal vtedajší Vládny výbor pre otázky cigánskych obyvateľov.
Niečo ako dnešný úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity?
Áno, ibaže vtedy bol o Rómoch bez Rómov. Vtedy si tam uvedomili, že chystaný program je predsa proti štátnej rómskej politike! Informovali predsedu vlády Petra Colotku a on okamžite ten program stopol. A to už bolo tesne pred uvedením! Zrazu neboli peniaze na cestovanie pre účinkujúcich z Česka, zrazu neboli peniaze na ubytovanie, stopli požiadavky na rekvizity. Zrazu jednoducho nič nešlo.
Ako ste to zachránili?
Riaditeľka vtedajšieho Národopisného ústavu, kde som bol zamestnaný, mala dobré kontakty na ÚV KSS, priamo na Jozefa Lenárta. Presvedčila ho, že ten program treba urobiť. Potom išlo o to – presvedčiť predsedu vlády. Režisér Ťapák bol z Oravy a Colotka bol tiež z Oravy. Takže sme išli za Ťapákom, aby nám sprostredkoval prijatie u Colotku. To sa podarilo a my sme mu na Úrade vlády premietli diapozitívy z osady v Jarovniciach. Bol úplne prekvapený, že takto žijú ľudia na Slovensku. On vôbec netušil, že takáto chudoba a zaostalosť je na Slovensku možná. Výsledok bol, že napokon nám povedal, že bol nesprávne informovaný od svojich ľudí a odvtedy to s prípravou programu zase išlo.
Bolo to vtedy prelomenie tabu rómskej problematiky?
Ukázali sme históriu od príchodu Rómov, prezentovali sa tam všetky zamestnania, kuli tam kováči, korytári od Michaloviec tam vyrábali korytá, prišli tam olašskí Rómovia s koňmi a vozom, predvádzali olašskú svadbu. Niektorí tam rozprávali osobné príbehy. Andrej Giňa, rómsky spisovateľ z Rokycan, tam čítal zo svojich básní. Malo to obrovský ohlas. Predtým dokonca zasadala policajná komisia, ktorá nevedela, ako to celé zabezpečiť. Či tam nasadiť policajtov, ktorí sú Rómovia, alebo nie. Pamätám sa na tú policajnú správu, ktorú sme čítali po konci festivalu. Policajti riešili iba dva prípady. Jedným bol tuším stratený dáždnik a druhým stratené dieťa. Nič sa nestalo. A Rómovia prišli autobusmi v čiernych oblekoch a bielych košeliach a v tej horúčave tam v tých oblekoch sedeli. Keď na pódium nastupovala Věra Bíla, začala hrať hudba a ona išla dopredu, všetkých ľudí to zdvihlo zo stoličiek a keď otvorila ústa a začala spievať, tak prišiel obrovský aplauz. To bol jej prvý životný úspech.
Začalo sa potom o Rómoch verejne diskutovať?
Diskutovať vtedy nebolo veľmi možné, ale novinári sa začali zaujímať o Rómov, vtedy prvýkrát išli do osád. Treba si uvedomiť, že to už bolo obdobie politiky Gorbačova a politického uvoľňovania a už sa niečo dalo pustiť do tlače.
Rómom na Slovensku bolo postavenie národnosti priznané v roku 1991. Čo sa v skutočnosti pre Rómov zmenilo?
Pred rokom 1989 im štát pomáhal sociálne. Prevádzkoval materské škôlky, investoval do bývania, zamestnania. Ale upieral im etnicitu. Po roku ´89 presne naopak. Bola im priznaná etnicita a všetko, čo s tým súvisí – možnosť zakladania kultúrnych zväzov, politických strán, rómskeho divadla, rómskej tlače. Ale na druhej strane ekonomická transformácia znamenala prepúšťanie z fabrík a výrazný sociálny úpadok týchto ľudí.
Rómske politické strany skutočne začali vznikať. Ako ste ich vnímali? Nebolo to tak, že niektorí iba chceli využiť rómsku otázku na pretláčanie osobných záujmov?
Áno, často tam boli takí, ktorí si chceli urobiť iba osobnú kariéru. Jeden čas bolo na Slovensku registrovaných pätnásť rómskych politických strán naraz. Dokonca sa diali také absurdnosti, že v roku 2002 išli do parlamentných volieb dve politické rómske strany, čo je nonsens, pretože ani jedna strana nemá šancu získať potrebných 5 percent. Jediná schodná cesta sa ukázala ísť na kandidátnych listinách iných politických strán.
Ako sa pozeráte na snahy súčasných politikov riešiť rómsku otázku?
Dosť tragicky. Jednak ľudia v pozícii rómskeho splnomocnenca majú výrazne obmedzené kompetencie. Dávajú si robiť analýzy a návrhy, ktoré ale nie sú dotiahnuté do konca v realizácii. Napríklad zavedenie povinnej materskej škôlky je tiež sporné, či ak niekoho nútime, dosiahneme naozaj to, čo chceme. Ja som presvedčený, že riešením je motivácia, nie vnucovanie, aj keď správneho názoru. Politici sa – okrem predvolebnej kampane – o Rómov väčšinou nezaujímajú.
Vy ste práve o motivácii robili aj výskum. Existuje teda odpoveď na to, ako deti alebo rodičov detí motivovať, aby chodili do školy?
Jedna učiteľka zo Spišskej Novej Vsi mi raz povedala, že už „zahodila flintu do žita“, že Rómovia sa jednoducho nezmenia. Každý rok ich mala v triede, prepadávali, boli problémy a rodičia nemali záujem. Až do momentu, keď do triedy začali chodiť deti jej bývalých žiakov. Zrazu tí rodičia, ktorí predtým prepadávali, začali chodiť na rodičovské združenia, začali sa pýtať na svoje deti, ako sa im darí a začali sa pretekať, ktoré dieťa bude šikovnejšie. Pamätám si aj na jednu neštátnu materskú školu, kam chodili s deťmi aj mamy. Keď sa učiteľka na niečo pýtala a dieťa to vedelo, matka doslova zažiarila. A to bola tá motivácia.
Môžu si tie matky dovoliť chodiť s deťmi do školy?
Rómske ženy v týchto osadách nemajú zamestnania. Potom ide už iba o to, či to dovolí školský poriadok. Cesta môžu byť aj rómski asistenti. Ak sú z radov Rómov a skutočne žijú v tej osade, sú dôležitými sprostredkovateľmi informácií medzi školou a rodinou. Keď dokážu správne namotivovať matky, tak môžu zohrať dôležitú úlohu v školskej dochádzke. Je to zložité a potrebný je individuálny prístup. Poznal som jednu pani učiteľku z Bystrian, ktorá napríklad vymýšľala špeciálne pomôcky pre rómske deti a tak ich vedela zapojiť do vyučovania.
Na Slovensku sú stále segregované rómske triedy a hľadá sa správny kľúč, ako deti integrovať, aby sa vzájomne ťahali.
Segregované triedy, ktoré sú kritizované aj zo zahraničia, vznikajú aj tak, že nerómski rodičia tam jednoducho dieťa nedajú. Takže tam zostanú iba rómske a tak vznikne celá rómska škola. V Prahe na jednej integrovanej škole napríklad skúsili spraviť nulté prípravné ročníky, ktoré boli rómske. Tie najlepšie deti potom postúpili do integrovanej prvej triedy. Bol tam aspoň nejaký základný výber, lebo tie deti sú, samozrejme, rôzne. Raz som bol v škole v Bystranoch s delegáciou Európskej únie, ktorá chcela vidieť, ako sa učia rómske deti. Učiteľka dala prváčikovi popisovať obrázok, na ktorom bola kúpeľňa. Ten rómsky chlapec asi prvý raz v živote videl kúpeľňu. Nikdy nepoznal, aké to je mať vaňu, teplú vodu. Nevedel, čo sú to kachličky, sprcha a mal to popisovať. To sú absurdnosti, s ktorými školský systém nepočíta. Počíta s „bielymi“ deťmi, ktoré vyrastú v istom štandardnom prostredí a deti, ktoré to nespĺňajú, majú smolu.
Nie je to však výnimka, keď aj šikovné a zdravé rómske dieťa automaticky pošlú do špeciálnej školy. Iba preto, že je rómske. Podľa niektorých testovaní sa to dialo dokonca systematicky.
Spomeniem moju kamarátku z Bystrian, ktorá mi povedala: „Veď tie deti v škole iba trápia, musia sa tam učiť veci, ktoré nikdy nebudú potrebovať, načo im to je, aj tak pôjdu na dávky.“ Rodičia to sami chcú svojim deťom zľahčiť, pričom je to absurdné. Áno, rómske deti hovoria do šiestich rokov po rómsky a potom prídu do školy a je to naozaj ťažké, lebo všetko je nové. Učia sa v slovenčine, učiteľka je Nerómka, prostredie úplne nové. Niektoré matky mi ale vravia, že ak by sa začali s deťmi rozprávať po slovensky už doma, ostatné by ich zosmiešnili, že sa hrajú na gadžovky a povyšujú sa.
Ako tie deti z toho prostredia vytiahnuť? Poznáme predsa mnoho úspešných a šikovných Rómov.
Áno, rómske dievčatko, ktoré pretekalo v balerínkach, bolo rýchlejšie, ako všetky ostatné. To je len príklad. Jediná cesta je individuálny prístup, aby tie deti dostali šancu. Tu si treba uvedomiť, že stále sa rozprávame o tých zaostalých. Tých je zhruba jedna tretina. Kolega Alexander Mušinka robil rozbor všetkých obcí v Prešovskom kraji. Zistil, že jedna tretina tamojších Rómov sú tí „osadoví“ a dve tretiny predstavujú tzv. integrovaných Rómov, ktorí žijú kvalitatívne na úrovni zrovnateľnej s majoritným obyvateľstvom. Myslím, že tento pomer sa dá aplikovať všeobecne, na južnom Slovensku žijú Rómovia tradične na vyššej úrovni.
V niektorých obciach sa stáva, že dvaja susedia si kúpia na polovicu dom medzi sebou, aby sa tam nenasťahovali Rómovia. Prečo ľudia stále nie sú ochotní mať v susedstve Rómov?
Iný štýl života majú iba Rómovia z osady. Keď som bol s novinármi v Spišských Tomášovciach, povedal som im, aby označili, kedy už budeme v osade. A nezistili to, kde bola hranica medzi nerómskou časťou a rómskou. Dokonca v obci majú niektorí Rómovia krajšie domy. Áno, rodinná súdržnosť funguje, a u tých zaostalejších o to viac. Takže keď sa niekam nasťahuje rodina, tak sa tam po čase nasťahujú aj bratia a synovec aj s rodinou. Už ich je tam zrazu veľa a už to susedom prekáža. V niektorých lokalitách však žijú Rómovia nekonfliktne v rozptyle medzi ostatnými obyvateľmi. Predsudky vidno aj na cintorínoch. Napríklad v Markušovciach je rómska časť cintorína oddelená od ostatnej tujami. V Letanovciach sú Rómovia pochovávaní iba dookola popri plote. V Žehre pod jednou lipou, ostatní sú úplne inde. Rómske hroby nájdete vždy na opačnom konci od vchodu. Je to, bohužiaľ, tak, že ani po smrti nechcú byť vedľa seba. Tam, kde žijú obe etniká vo vzájomnej tolerancii takéto modely neplatia.
Sú dnes rómske rodiny iné ako v minulosti?
Áno. Patriarchálny princíp je u Rómov výraznejší ako u majoritnej populácie. U olašských Rómov je ešte silnejší. Tam je jednoducho muž pán a žena je absolútne podriadená. Rozlišujú tu mužské a ženské práce. Muž sa nedotkne ničoho, čo prislúcha žene. Nebude variť, nebude nosiť nákup.
Ak by navaril, vysmejú ho?
Bol by za zženštilého. Zaznamenal som v tom ale zmenu. Dá sa to postrehnúť iba ak niekam chodíte opakovane a dlhší čas. V Letanovciach, ešte keď bývali v lokalite Letanovský mlyn, napríklad pôvodne nemali latríny. Chodili do prírody. Postupne som si začal všímať, že tam je latrína, aj tam, a nakoniec si väčšina latrínu postavila. V Bystranoch som zas videl, že pôvodne išiel muž so ženou nakúpiť, muž mal peňaženku a zaplatil, ale žena to odniesla do osady. Muž nepomohol, lebo on predsa nebude niesť nákup. Aj kočiar tlačila hore do osady iba žena a muž vykračoval vedľa nej. Neskôr som si všimol, že sa to zmenilo. Je už úplne bežné, že muž pomáha žene, nesú spolu nákup, každý za jedno ucho tašky.
Sledujete prípad razie v Moldave nad Bodvou?
Ťažko sa na to dá niečo povedať. Z obetí sa stali obvinení. To je moja odpoveď. Podobné razie sa stali napríklad aj v Hermanovciach. Polícia v noci prišla, vyhnala ľudí von, chlapov odvliekli do Prešova a na obed ich pustili. Nič im nepovedali, nevypočúvali ich, žiadne záznamy z toho neexistujú. Iba ich držali a potom pustili. Vyložene „cvičná akcia“. Je to porušovanie základných ľudských práv. Že vykopávajú dvere a vojdú dnu do chatrčiek? Že to policajti nesmú bez povolenia? Je to porušenie súkromia? Tu je to bežné.
Postup polície počas razie v osade na Budulovskej ulici v Moldave nad Bodvou označila ombudsmanka ako porušenie základných ľudských práv. Policajná inšpekcia pochybenia nepripúšťa. Zbití Rómovia, ktorí svedčili proti policajtom a ich postupu, napokon sami skončili pred súdom za krivé výpovede. Aký odkaz to je pre rómsku komunitu?
Zneistí ich to. Hovoria si, že aj tak sa im nič nepodarí dosiahnuť, aj tak nemajú šancu, aj tak zostanú takí, akí sú. Ako som povedal na začiatku – kto sa narodí v osade, v osade aj zomrie. Ak nemajú šancu presadiť sa v spoločnosti, veľmi to znechucuje, nasleduje apatia.
Čo sú dnes najnebezpečnejšie predsudky o Rómoch?
Že sa im nechce robiť. Tento rok som skoro ráno cestoval. Pred šiestou som na Trnávke nastúpil na jeden z prvých trolejbusov. Tretina trolejbusu boli Rómovia. Na Trnávke sú pre nich ubytovne. Ráno odtiaľ išli do práce. Ak si uvedomíte, že do Bratislavy chodia za prácou, celý týždeň sú tu bez rodiny, niekde na ubytovni a pokiaľ nie sú alkoholici a odkladajú peniaze, aby rodina prežila, tak to naozaj nie je ľahký život. To väčšina ľudí z majority nevie, alebo ju to nezaujíma.
Je spoločnosť pripravená na riešenie rómskej otázky v čase, keď sú vyostrené rasové či náboženské konflikty? Budeme vedieť prijať nejaké kompromisy?
Existuje tu múr predsudkov z obidvoch strán. Aj z rómskej, aj z nerómskej. A treba ten múr aj z obidvoch strán likvidovať. A to sa nedá hneď, ale postupne. Ja sa snažím pôsobiť na mojich študentov. Nie ich presvedčiť, ale „navŕtať červíka“. Poskytnúť im iný pohľad, aby oni sami začali o tom premýšľať. Raz som študentke zapisoval do indexu známku. Vrátil som jej index, ona poďakovala, otočila sa, rýchlo mi hodila papierik na stôl a odišla. Obzeral som sa za ňou, ale už bola pri dverách. Ten papierik mám niekde odložený. Bolo na ňom napísané asi toto: „Ďakujem Vám za prednášky, zmenila som názor na Rómov. Už sa na nich budem pozerať ináč.“ To je pre mňa najväčšia pocta, akú som mohol dostať.
Články z rubriky SPOLOČNOSŤ
Profil autora:
Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.
