Na matematike si odbehnúť kilometer. Aj takto môže vyzerať vyučovanie vonku

Spoznávať rastliny hmatom a čuchom, vzdialenosti sa učiť meraním stromov a na matematike behať štafetu. Takto môže vyzerať vyučovanie, keď žiaci opustia jednotvárnosť školskej triedy a učia sa vonku. V Dolnom Kubíne tomu prispôsobili celý školský pozemok. Prečítajte si viac.

Prichádzam do školy na okraji klasického panelového sídliska. Pred vchodom ma víta jazierko s upozornením, aby doňho ľudia neskákali. Prvý náznak, že základná škola Petra Škrabáka v Dolnom Kubíne je odlišná od bežnej sídliskovej školy. Budova zasadená do svahu je obklopená veľkým školským dvorom, ktorý učiteľka Mária Studeničová s kolegyňami a dobrovoľníkmi postupne premenili na rozsiahlu multifunkčnú outdoorovú učebňu. Práve na vyučovanie vonku sa idem do ich školy pozrieť.

maria-studenicova
Mária Studeničová (vľavo) s riaditeľkou ZŠ Petra Škrabáka Dolný Kubín. FOTO – Lukáš Kucej

„Toto bývalo kedysi stavenisko,“ hovorí mi Mária pozerajúc na pozemok. Miesto zeme mala škola na dvore stavebnú struž aj so zelenými kúskami zo spracovania rudy. „Dali to sem na spevnenie terénu, ale na tom nenarastie nič. Musíme pôdu dovážať, keď na nej chceme niečo vypestovať.“  A škola aj skutočne pestuje. Pod oknami tried prvého stupňa nachádzam vyvýšené záhony s bylinkami, zeleninou, jahodami. Kúsok ďalej zas vidno ovocné stromy, ktoré škola vysadila v rámci projektu na záchranu starých odrôd SadOVO.

„Keď sa tu s  premenami začínalo, nebola som učiteľkou, ale rodičom, mala som tu deti,“ hovorí Mária. Na začiatku makali všetci. Učitelia, rodičia, deti. Spoločnými silami dali dvor kúsok po kúsku do poriadku. „Potom som do školy nastúpila učiť aj ja,“ popisuje Mária. Ihneď sa zapojili do projektu na manažment dažďovej vody a ako jedno z prvých opatrení zakopali do zeme 6-tisíc litrovú nádobu, ktoré zachytávajú dažďovú vodu zo striech. Tú potom z nádrží na polievanie pumpujú klasickou pákovou pumpou. „To je najväčšia zábava našich detí,“ smeje sa Mária.

Nemáte čas čítať? Reportáž pre vás načítala Marie Stracenská.

Vypočujte si ju v podobe podcastu.

V rámci projektu Záhrada, ktorá učí si na dvore vyrobili altánok so stolíkmi, vyvýšené záhony aj vtáčie búdky. Vo vyvýšených záhonoch žiaci pestujú zeleninu, starajú sa o ňu v rámci technického vyučovania. Pýtam sa, či je na Orave takéto niečo potrebné, či miestne deti predsa nepoznajú zeleninu lepšie ako nejaké deti z Petržalky. „Je to aj pre oravské deti niečo nové,“ hovorí učiteľka a ilustruje príbehom o tom, ako vlani vyberali z hriadok mrkvu a žiak sa jej pýta: Pani učiteľka, a čo mám s tým robiť? Mária: No zjesť. Chlapec: A to ako? Mária: No zubami. Pošúchaš o rifle a zješ.

Okrem zeleniny pestujú aj bylinky, z ktorých si v solárnej sušičke robia vlastné čajové zmesi a z nich potom vyrábajú aj darčeky. Sušička nie je žiadne hypermoderné zariadenie, Mária mi ukazuje skrinku s priečkami zo sieťky, do ktorej človek poukladá bylinky a tým, že na ne priamo nesvieti slnko, nestratia farbu, ale pekne sa vysušia. S ohľadom k životnému prostrediu pristupujú aj ku koseniu. Pokosenú trávu používajú na mulčovanie, teda obkladanie rastlín, aby neschli a neprerastala ich burina. „Kam to dáme, kozu nemáme. Ja by som ovce chcela,“ povzdychne si učiteľka.

ucenie-vonku
FOTO – Lukáš Kucej

Triedny strom aj cintorín odpadkov

Kým sa s Máriou prechádzame po záhrade, začína školská hodina a na dvor vychádzajú celé triedy so svojimi učiteľkami. Prvá zo skupín sa pri vyvýšených záhonoch v rámci prírodovedy učí o bylinkách a ich liečivých účinkoch. Deti medzi prstami šúchajú lístočky, privoniavajú, pozorujú štruktúru lístkov. Spoločne určujú, o akú bylinku ide a na čo sa používa. Spoznávajú šalviu aj mätu či pažítku. Všetky pozorne učiteľku počúvajú a je vidieť, že skutočne nad jej otázkami premýšľajú.

Kúsok nižšie vchádzame do malého háju s ihličnatými stromami, ktoré tiež slúžia na vyučovanie. Náučný chodník tu deťom pomáha rozpoznávať jednotlivé druhy stromov. Na plote zas visia ukážkové búdky pre jednotlivé druhy vtákov aj s popismi. „V sýkorníku sa nám už jedny sýkorky vyliahli. Ony nepochopili, že to je len na ukážku,“ smeje sa Mária.

sykornik
FOTO – Lukáš Kucej

Hneď vedľa vidno akési políčko s krížmi. Skutočne je to cintorín, ale pochované sú na ňom odpadky. Každá trieda si naň zakopala vybraný druh odpadu, označila ho rokom pochovania a chodí ho pravidelne kontrolovať.

V pokoji tu na svoj rozklad čaká napríklad látka, jablko, papier, sklo, kelímok aj PET fľaša. „Horšie je, keď deti hľadajú v zemi ohryzok z roku 2015,“ smeje sa učiteľka.

Každá trieda má na dvore aj svoj strom a pozoruje, ako sa počas roka mení. Okrem toho sa so stromami na škole pracuje napríklad aj počas matematiky. Deti s metrom mu práve merajú výšku kmeňa. S metrami zameriavajú aj slnečný kolektor, v ktorom sa ohrieva voda na umývanie rúk. „Je to oveľa zábavnejšie,“ odpovedajú na otázku, čo sa im páči na učení vonku.

Biológia s pravými kvetmi a matematika s behom

Ďalšia trieda šiestakov sa pri slnečných hodinách sediac na drevených klátikoch učí o kvetoch a ich rozmnožovacích orgánoch. Na zväčšených modeloch ukazujú kalichy a piestiky, následne majú za úlohu ich nájsť aj priamo v záhrade. Spolu ich pozorujú pod lupou, zakresľujú do zošitov a identifikujú ich jednotlivé časti. „Je skvelé, keď sa o tom môžu sami viac dozvedieť a niečo vybádať. Viac si zapamätajú, keď to sami objavia,“ hovorí mi ich učiteľka.

biologia-rastlin
FOTO – Lukáš Kucej

Všíma si tak isto, že deti učivo zaujíma viac, keď sú vonku, ako keď im niečo vysvetľuje v triede pri tabuli. „Na hodinách ich to začne občas nudiť, začnú sa venovať niečomu inému a potom ich musím upozorňovať. Tu si trochu pobehajú a aspoň sa im nechce spať.“ Prebrať všetko potrebné učivo je podľa nej možné aj vonku, stačí to jemne prispôsobiť, napríklad poslaním poznámok mailom.

Obďaleč sa tretiaci s učiteľkou na matematike učia rozpoznávať vzdialenosti. „Nám sa vonku páči, akurát deťom zo začiatku trvá, kým si zvyknú, že aj keď sú vonku, majú sa sústrediť. Myslím však, že presne o tom má byť škola, aby to bolo aj do bežného života a deti vedeli samé hľadať riešenia,“ popisuje mi učiteľka.

Deti v skupinách merajú rôzne prvky v záhrade a debatujú. Merali výšku stromu, hrúbku kmeňa, vzdialenosť stromov od seba navzájom a solárneho panelu. Vytvárajú aj rebríček miestnych naj – najdlhšia púpava meria 50 cm, najdlhší konár 140 cm a najdlhšia tráva 75 cm. „Nech si uvedomia, že všetko možné treba zmerať aj v bežnom živote.“ Merali aj zaoblené tvary, pri veľkej dĺžke si použili kus špagátu. Naučili sa tak, ako si vedia pomôcť, keď potrebujú zmerať väčšie vzdialenosti.

Keď skončili s meraním, dostávajú tretiaci úlohu: „Bežecká dráha meria 170 metrov – koľkokrát ju musíme obehnúť, aby sme odbehli kilometer?“ Deti tipujú, nadšene sa hlásia a čím bližšie ich tipy sú, tým sú radostnejšie. Učiteľka však riešenie neprezrádza. Vyťahuje prenosnú tabuľu z kartónu a deti skúšajú samé prísť na spôsob, ako riešenie odhaliť. Skúšajú sčítavať 170 pod sebou až po chvíli skutočne prídu na výsledok.

Aby si vedeli tieto vzdialenosti aj predstaviť, rozdeľujú sa do skupín a kilometer si idú odbehnúť. Každá skupina odbehne jednu 170-metrovú časť štafety. Matematika sa tak krásne kombinuje s telocvikom. Deti tak isto získavajú reálnejšiu predstavu o inak abstraktných číslach. „Neviem, ako by som im v triede ukázala kilometer,“ hovorí mi učiteľka.

matematika-vonku
FOTO – Lukáš Kucej

Ďalšia trieda obďaleč sa už od bylinkových záhonov presunula k ohnisku, kde má na zemi rozložený obrys človeka na veľkom papieri. Deti mu na rôzne časti tela prikladajú bylinky podľa toho, na čo sa môžu použiť. „Dieťa, ktoré staticky sedí polovicu dňa každý deň v roku, nemá okrem telesnej žiaden pohyb. Záhrada okrem toho, že vzdeláva, pomáha deťom spoznávať v pohybe, ohmatať veci, ovoňať ich. Zanecháva to na nich oveľa väčšiu stopu,“ hovorí mi ďalšia z Máriiných kolegýň, ktoré sa postupne obracajú aj na učenie mimo triedy.

Vybehané deti, ktoré boli vonku, sa potom podľa jej skúsenosti oveľa lepšie sústredia. „Učenie pred hodinou vonku a po nej je sto a jedna,“ popisuje. To potvrdzujú aj výskumy – pozornosť detí po 20 minútach pobytu vonku rapídne stúpa. Dieťa si z vlastnej skúsenosti najlepšie veci osvojí aj si ich zapamätá. „Dnes sme napríklad mali šalviu, ktorá je taká chĺpkatá. No kde by sa to v tej učebnici dozvedeli?“ smeje sa učiteľka.

Spoločné dielo zapojí aj tichých žiakov

S Máriou Studeničovou pokračujeme v exkurzii po školskom dvore. V hornej časti vedľa altánku, v ktorom má škola vonkajšiu učebňu, vidím aj ohnisko a terasové záhony. Trámy, ktoré jednotlivé políčka ohraničujú, sa podobne ako kopec ďalších prvkov v záhrade dostali do školy zadarmo a v podstate náhodou. Máriin muž ich zbadal pri rekonštrukcii starého kostola v meste a poprosil, či by si ich nemohli vziať.

„So stavbou nám bol pomáhať aj riaditeľkin muž, ktorý je drevár, a hovoril, že to je parádne drevo, ktoré vydrží aspoň sto rokov!“ Do života školy sa zapájajú skutočne všetci. Okrem učiteľov a žiakov aj rodičia, ale aj ich rodiny. Máriin manžel či manžel pani riaditeľky sú len jednými z mnohých.

meranie-stromu
FOTO – Lukáš Kucej

Mária začínala učiť na učňovke, kde sa pred tabuľou učilo ťažko a so žiakmi tak už vtedy skúšala rôzne iné, zábavnejšie, spôsoby, ako im odovzdať vedomosti. „Potom som prišla na túto školu a ochorela mi kolegyňa, ktorá mala ísť na kurz o vzdelávaní vonku. Vyslali tam mňa a keďže som tu bola nová a chcela som prácu, nemohla som povedať nie,“ smeje sa Mária. Prvý kurz ju príliš nenadchol, ale keď postupne začali na dvore tvoriť záhony, páčilo sa jej učenie vonku stále viac.

„Vezmete sem párkrát deti na hodinu a zrazu to celé pochopíte,“ popisuje. Počas prvých hodín vonku sa jej deti rozpŕchli po záhrade a bolo ťažké s nimi pracovať, ale postupne si na režim zvykli. „Dnes to tu ide lepšie aj takým tým motorovejším ,“ hovorí. Výhodou podľa Márie je, že deti vonku vyučovanie viac baví a aktívnejší sú aj tí, ktorí by inak v triede sedeli potichu. S nadšením mi popisuje, ako s deťmi chutnali bylinky, či skúmali, aké pH majú mravce. „Toto sú veci, ktoré sú deťom vzácne.“

V záhrade Mária síce neučí stále, ale vždy, keď sa dá, deti von zoberie. Učí tam literatúru aj matematiku. „Tu sa prejavia neštudijné typy. Napríklad jedna malá keď napíše diktát, je to mordor, ale o včelách vie rozprávať tak, že jej všetci tlieskajú,“ popisuje Mária.

Príprava na hodiny je však pomerne náročná. „To je môj veľký životný problém! Všetko hľadám na internete a vďaka tomu som sa začala učiť aj po anglicky.“

O včelách vo vlastnej včelnici

Celému dvoru dominuje najnovší prvok – unikátna školská včelnica s dvoma včelími úľmi a náučnými panelmi, kvôli ktorému sa Mária sama vyškolila za včelárku. Včelnicu vytvorili v rámci projektu Klíma nás spája. „Ja som včely chcela vždy a keď sa ku mne pridala jedna kolegyňa, začali sme sa vo včelárstve školiť a celý rok sme pripravovali aj deti. Dnes už budeme otvárať našu vlastnú včelnicu,“ hovorí.

Školu sme si teda prišli pozrieť počas slávnostného dňa. Na otvorenie včelnice prišiel aj dolnokubínsky primátor a zástupcovia mesta. Aby sme lepšie spoznali priestor, dostávame od Márie úlohu prejsť si bádateľskou výpravou po záhrade, ktorá nás krok po kroku oboznámi s jej jednotlivými prvkami a niečo nové sa aj naučíme. Je to takzvaný quest, čo je ďalší zo spôsobov, ako deťom pripraviť hodinu v záhrade a nechať ich, nech samé nachádzajú riešenia.

skolska-vcelnica
FOTO – Lukáš Kucej
skolska-vcelnica
FOTO – Lukáš Kucej

„Je to niečo úplne iné, ako keď som chodil do školy ja, pre deti to musí byť veľmi zaujímavé a určite si informácie takýmto spôsobom zapamätajú lepšie,“ hodnotí primátor Ján Prílepok. Blízkym vzťahom školy ku prírode je inšpirovaný a vymenúva, čo všetko chce urobiť mesto, aby sa jej priblížilo. „Plánujeme bezpesticídovú a ekologickú údržbu našich plôch, rozmýšľame nad vyčlenením lokalít, ktoré nebudú tak často kosené, aby dali priestor hmyzu a chceli by sme osadiť aj hmyzí hotel.“

Netradičný prístup k vyučovaniu sa odráža aj vo zvýšenom záujme o školu. „Vozia ku nám deti aj z okolitých dedín alebo iných mestských častí. Prípadne, keď u nás už raz boli súrodenci, tak chcú rodičia aj ostatné deti dať ku nám.“


Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?

ako-sa-uci-slovensko

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.