O východe z východu – magický triptych na Spiši

Za rohom máme dedičstvo, ktoré je zázrakom, ktorý možno obdivovať každý deň. Je až neuveriteľné, že na všetkých krásnych miestach sme boli skoro alebo úplne sami (vrátane pôrodnice). Som presvedčený, že v ktorejkoľvek inej krajine V4 by sme na tieto skvosty čakali v dlhých radoch.

Deviaty diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Známy výrok Roberta Fica o tom, že na východe nič nie je, už skoro zľudovel. Je ale pravda, že Ficovi sa v tejto súvislosti trochu krivdí, lebo jeho veta je vytrhnutá z kontextu a všetci vieme, o čom presne hovoril. To ale nič nemení na fakte, že mnoho ľudí na západe, ale aj strednom Slovensku, zmýšľa o východe tým prvým spôsobom.

Aj preto sa v tomto blogu vraciam k spišskému regiónu. O Spiši som sa už krátko zmienil v blogu Prešov ako križovatka ciest, no moje tri ohromujúce zážitky, ktoré som koncom februára na Spiši zažil, ma prinútili napísať o ňom samostatný blog.

Tým prvým bolo magické mrazivé popoludnie, ktoré malo tri zastávky. Termín pôrodu mojej tehotnej manželky bol už veľmi blízko a tomu sme museli prispôsobiť aj naše výletné destinácie. Tou prvou bola Spišská Kapitula, cirkevné mestečko, sídlo biskupa, centrum cirkevnej správy v celom regióne. Genius loci tohto miesta s takým monumentálnym historickým, architektonickým a intelektuálno-spirituálnym bohatstvom je ťažké opísať. Je dobré ho zažiť. Kapitulou nás sprevádzal mladý seminarista a až na pár zvedavcov sme tam boli skoro sami.

Po krátkej ceste autom sme prišli k travertínovej kope menom Sivá brada, z ktorej vyviera minerálna voda, ktorá v čase našej návštevy vďaka svojej salinite a mínusovým teplotám vytvorila mix travertínu a ľadu, na ktorom sa nedalo pošmyknúť, takže chôdza po ňom pôsobila doslova sureálnym dojmom. O pár krokov vyššie nad Bradou v západe slnka a mrazivom vetre ticho stála rokoková kaplnka, ktorá na opustenom vŕšku akoby zhmotňovala dvetisícročnú mystiku kresťanského obradu. Spomínam si, že sme sa o niečom nepodstatnom zhovárali, no mali sme byť radšej ticho.

Spišská_kapitula
Lynx1211 [CC BY-SA 4.0], via Wikimedia Commons
Potom sme sa presunuli do neďalekej Žehry, nenápadnej obce pod Spišským hradom. Žehra je známa ranogotickým kostolom so sedemstoročnými freskami a dnu sa dá dostať len tak, že zavoláte postaršej pani, ktorá býva blízko kostola a po jeho odomknutí vám urobí krátku prehliadku. Po príchode sa nám ospravedlnila, že sme ju museli čakať (v skutočnosti sme meškali my), pretože práve oplakávala smrť svojej sestry. Len krátko potom, čo jej umrela susedka a predtým manžel.

Vnútri kostola nám potom hovorila o prastarých nástenných maľbách takým meditatívnym tónom, aký som nikdy predtým nepočul. Pominuteľnosť života, no zároveň aj neotrasiteľná viera v jeho večnosť dodala jej slovám váhu, ktorú by sotva uniesli aj lomené gotické klenby.

Druhým zážitkom, ktorý v malých východoslovenských zemepisných šírkach vyráža dych, bola náhodná návšteva kaštieľa Strážky v Spišskej Belej. Ten disponuje najväčšou kolekciou diel titana slovenského a európskeho maliarstva, Ladislava Mednyánszkeho. Ladislav hral v maliarstve to, čo Bach v hudbe, či Dante v literatúre – svoju vlastnú ligu. Jeho krajinomaľba asi najpresnejšie vystihuje pocity, ktoré museli mať sedliaci, pastieri a obyčajní roľníci pri pohľade na slovenské hory, tiesňavy a lesy. No-go zóna, územie medveďov, teritórium, kde je človek vydaný na milosť vyšším silám.

strazky
Investigatio [CC BY-SA 3.0], via Wikimedia Commons
Náš tretí zážitok na Spiši sa odohral v Krompachoch, niekdajšom banskom meste, kde koncom 19. storočia sídlila najväčšia železiareň v Uhorsku. Našu dcéru sme priviedli na svet v progresívnej pôrodnici so skoro rodinnou atmosférou, ktorú by ste hľadali kdekoľvek inde, len nie v mestečku, ktorého okolité rúbaniská vyzerajú ako mesačná krajina a kde to večer vyzerá ako po páde atómovej bomby – po ôsmej večer som mal seriózny problém stretnúť na ulici živú osobu. Ide síce o zážitok z celkom iného súdka ako tie predchádzajúce, ale Spiš nás v tomto opäť nečakane prekvapil.

Celý tento spišský triptych ale stále len okrajovo ilustruje dedičstvo, ktoré máme za rohom a ktoré je zázrakom, ktorý možno obdivovať každý deň. Je až neuveriteľné, že na všetkých týchto miestach sme boli skoro alebo úplne sami (vrátane pôrodnice). Som presvedčený, že v ktorejkoľvek inej krajine V4 by sme na tieto skvosty čakali v dlhých radoch.

Na záver – ak niekto hrdo tvrdí, že na východe bol najďalej v Ružomberku (nie, nejde o preklep), alebo že s výnimkou Košíc toho na východe naozaj veľa nie je, nemusí ísť automaticky o hlupáka. Svedčí to ale o jeho či jej troch smutných vlastnostiach. Tou prvou je nedostatok vedomostí. Tou druhou je nedostatok zvedavosti a v niektorých prípadoch aj kdesi v hĺbke skrytý pocit nadradenosti. Tou treťou, najhoršou, je nedostatok slušnosti.

Fresky, maľby, klenby, múry katedrál a naše odhodlanie priviesť dieťa na svet čo najprirodzenejším spôsobom by sa totiž ľahko premenili na prach, nebyť charizmatickej starej ženy, inšpiratívneho sprievodcu v múzeu, mladíkov ochotných nasledovať Božie volanie a odvážnej primárky. Všetci robia na malom priestore veľké veci.

Sú to hlavne ľudia, vďaka ktorým sú všetky tieto diela stále prítomné a ktorí ich denne napĺňajú významom a obsahom.

Ak chceme hovoriť o tom, čo na východe je, na toto netreba nikdy zabúdať.

Ďalšie články od autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“