Mal rozbehnutú kariéru. Dnes býva na internáte a učí stredoškolákov: Teraz som naozaj šťastný

Príbeh o učiteľovi Floriánovi Dankovi zo Strednej odbornej školy informačných technológií v Bratislave, ktorý okrem vedomostí žiakov buduje aj školu.

Foto: Filip Benček

Všade je ticho.

Nasledujeme Floriána, ktorý nás vedie po chodbe. „Asi je hodina,“ hovorím zo skúsenosti, ako to vyzerá na väčšine škôl cez prestávky. Florián nás vyvádza z omylu. „Ale študenti sú až na treťom poschodí,“ dodáva.

Vchádzame teda do triedy. Lavice sú po obvode miestnosti a uprostred niekto naťahuje zamotané káble a ukladá ich vzorne vedľa seba pri zariadeniach, na ktorých sa študenti učia zapájať elektrické obvody.

Mladá žena sa nám predstavuje ako Zuzana. Zuzana má dnes dvojakú úlohu. Jednak je to Floriánova manželka a dnes bude aj jeho pedagogickou mentorkou. „Mentoring robíme zhruba dvakrát do týždňa, aby mal Florián spätnú väzbu,“ vysvetľuje Zuzana, ktorá sa zúčastňovala na mentoringu s Dávidom Králikom (IRPU LEAF). Keď jej to čas popri dvoch prácach dovolí, pomáha takto mužovi. Zatiaľ nevieme, čo všetko bude takýto mentoring obnášať, ale budem aj pri tom.

Foto: Filip Benček

Začíname. Florián hneď na začiatku upozorňuje študentov, že na tejto hodine môže dôjsť ku stratám. Keď pokus robil naposledy s inou triedou, zničili diódu: „Držali sme za ňu minútu ticha.“ Ani tejto triede však neprezradil všetko a budú si musieť dávať poriadny pozor, aby nepochovali ďalšiu diódu.

Kulantne im naznačil, že zdroj informácií, ktoré potrebujú na splnenie úlohy, musia hľadať vo svojej réžii. Ide o stránku Edupage. Je to projekt ministerstva školstva, kde si môže nájsť online informácie učiteľ, študent aj rodič.

Nemáte čas čítať? Reportáž pre vás načítala Martina Štesková. Vypočujte si ju v podobe podcastu.

Študenti tam okrem takýchto zadaní majú zaznamenané napríklad dochádzku či známky. Od Floriána nedostávajú iba známky ako také, ale vždy si v písomke nájdu aj slovné hodnotenia. Keďže už sú na to zvyknutí, niekedy sami napíšu Floriánovi odkaz ako: „Pán učiteľ, aj som sa naozaj snažil. Ale fakt.“ „Dobrá práca kolega,“ odpisuje Florián, ak to naozaj stálo za to.

Zuzana pošepky počas hodiny ráta a vychádza jej to na dvetisíc písomiek ergo slovných hodnotení za rok. Keď si raz jeden študent zlomil pravú ruku a zdalo sa, že písať písomku nemôže, prišiel za Floriánom, že on ju napíše ľavou. A tak aj bolo.

Foto: Filip Benček

Florián voľakedy pracoval ako projektový manažér. Jeho manželka spomína na obdobie, keď sa nezastavil tri mesiace vkuse. „Ani jeden deň voľna, sviatok, víkend, nič. Vtedy som mu povedala, že som sa nevydala za výplatnú pásku, poď učiť, na čo čakáš?“ spomína Zuzana. Vedela, že učenie, je Floriánov sen. Ešte počas štúdia začal s doučovaním, kde zistil, že mu to s deťmi ide a má výsledky. Dnes sú to tri roky, čo učí na Strednej odbornej škole informačných technológií, kam prišiel s veľkými plánmi.

Zvoní.

Florián so Zuzanou nás berú do laboratória. Teda – budúceho laboratória. Je nanovo vymaľované a je v ňom toľko vecí, že pomedzi ne vedú iba úzke uličky. Sú tu laboratórne stoly na elektronické pokusy, veľmi veľa kníh a ešte viac starodávnych prístrojov. Meotar, diapozitívy či starý vytáčací telefón a prístroje, ktoré sme v živote predtým nevideli. Niektoré už nie sú ani funkčné.

„Keď ich študenti oživia, pochopia, ako to funguje,“ vysvetľuje Florián. Všetky tie zvláštne prístroje sú tu preto, že okrem nového laboratória chystá Florián aj múzeum. „Bude tam vidieť vývoj napríklad od logaritmického pravítka cez mechanickú kalkulačku s kľukou po moderný počítač.“

Foto: Filip Benček

Laboratórium prerábajú manželia Dankovci aj na vlastné náklady. Navyše na elektrotechnických krúžkoch treba pre študentov veľa materiálu, ten tiež kupuje Florián. Na škole zaviedol prezentácie o velikánoch elektrotechniky. Študenti na nich súťažne napríklad rekonštruujú pokusy v podobe, ako ich v minulosti robili veľkí fyzici. Od prvej verzie až po finálnu, ku ktorej sa velikán dopracoval aj po desiatich rokoch. Chcú z toho dokonca urobiť divadelnú hru – vrátane pokusov – a chodiť ju hrať po iných školách.

Zároveň implementoval do výučby aj tzv. „tímové projekty“. Prepájajú teóriu s praxou. Študenti celý rok pracujú v tímoch na zadaniach praktických výrobkov.

Vyhodnotenie je formou exhibície, v ktorej sú študenti hodnotení a ocenení na niekoľkých úrovniach.  Aj vyhodnotenie takýchto súťaží a odmeny študentom – hradí Florián. „Áno, niektorí sa ma pýtajú: Prečo to robíš, vidíš svoju výplatnú pásku? Viete, ja keby som odišiel zo školstva, zarábam trikrát viac. Ale toto ma napĺňa.“

Keď sa vraciame z laboratória, Zuzana sa ku mne nahne a hovorí: „Asi ste si všimli, keď o tom začal rozprávať, ako mu žiarili oči. A preto ho vždy podporím. Lebo teraz je naozaj šťastný.“

Foto: Filip Benček

Začína druhá hodina. Študenti pokročili v riešení úlohy. Prišli si vypýtať jedenásť ohmový rezistor do obvodu, ktorý majú zostaviť. „Fakt jedenásť ohmov?“ pýta sa neveriacky Florián. „To sme vypočítali.“ „No ak mi to obhájite… Ako ste to vypočítali?“ a už sa skláňajú nad spleťou káblov.

Druhý tím si akosi nevie rady. Florián ich navádza krok za krokom a postupne zapája kábliky. „Je to jasné?“ pýta sa a študenti prikyvujú, že jasné. Florián v tom momente povyťahoval všetky káble: „Tak to zapojte odznova teraz vy.“ „Ale pán učiteeeeľ….“

Zuzana vedľa mňa sa potichu smeje a starostlivo si zapisuje poznámky z hodiny. Chystá sa na mentoring.

V kúte pri spájkovačke sa smeje partia chalanov. Možno práve pomohli ďalšej dióde do kremíkového neba… Ale to som na omyle, lebo po chvíli iba v zostavenom obvode zasvieti malá LED dióda. Myslela som si teda, že majú vyhraté. Ale nie. „Teraz musíte vypočítať, ako dlho bude svietiť!“

Je koniec hodiny, Florián stojí uprostred triedy a pýta sa svojich študentov, ako ich bavilo zadanie, či sa im dobre spolupracovalo alebo či sú so sebou spokojní.

Na odchode sa pri ňom pristavilo pár študentov. Florián aj so svojou ženou s mnohými z nich trávia veľmi veľa času. Aj oni totiž bývajú na internáte pri škole, kde majú k dispozícii byt. Predtým však žili aj v klasickej internátnej izbe. Hoci si ju celú prerobili, Zuzana spomína, že prechod na internát nebol na začiatku jednoduchý. Vysvetľuje však, že takto sa môžu venovať študentom a lepšie napĺňať svoje poslanie. Tí im často hovoria, čo ich trápi, keď majú problém s učiteľmi alebo v rodine. Dôverujú im.

Foto: Filip Benček

V triede zostávame iba traja. Zuzana vyťahuje poznámky a v úlohe mentorky oceňuje Floriána, že vtipom o minúte ticha za diódu upozornil študentov na bezpečnosť a zbytočne nad nimi nemával varovným prstom. Ďalej sa hovorí o tom, aký prínos mala aktivita, o silných stránkach Floriána, ale aj o tom, čo treba zlepšiť.

Každý hodnotí zo svojho pohľadu a Florián odpovedá na mentorské otázky. Reč prišla napríklad aj na osobnosti študentov. Niekto sa vie v kolektíve menej presadiť a v tímových úlohách potrebuje podporu. Zuzana z pozície pozorovateľa hodiny na takých poukazuje. „Niekto sám povie o sebe, že nerád pracuje v tíme,“ vysvetľuje Florián, „Hovorím im, že je dobré sa tomu naučiť, lebo to vždy a všade príde aj v praxi.“

Florián so Zuzanou sú dobrý tím. A vidno to aj v praxi. Kým predtým nebolo zvykom, že by sa študenti hlásili na vysokú školu, teraz sa ich počet stále zvyšuje. Zásluhu na tom môže mať práve Floriánov krúžok Príprava na vysokú školu, kde načerpali potrebné vedomosti, ale aj odvahu a povzbudenie. Jeho študenti sú takí dobrí, že v prvom ročníku potom dokonca doučujú gymnazistov.


Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?

ako-sa-uci-slovensko

Ďalšie články od autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.