Príbehy, pre ktoré si na Vianoce nekúpite znova nový telefón

Ťažké kovy zbierajú holými rukami, v továrňach pracujú v extrémnych podmienkach a na smetiskách neodborne a nebezpečne rozoberajú to, čo sa už ľuďom zdá nepotrebné.  Aké príbehy sa skrývajú za našimi novými smartfónmi?

Elodie má 15 rokov. Svojho 2- mesačného syna má pevne uviazaného na chrbte v biednej šatke. Pri každom nádychu sa drobné bábätko nadychuje prachu plného minerálnych častíc. Toxické je však naokolo takmer všetko – zem aj voda sú kontaminované priemyselnými splaškami a vzduch je plný hnedého oparu. Elodie je tu so svojim synom sama. Stala sa sirotou, keď jej obidvoch rodičov zobrali kobaltové bane. Celý deň trávi zohnutá nad kopami kamenia, v ktorom sa prehŕňa malou lopatkou. Malý chlapček sa zobudí a začne tichučko plakať. Mama, ktorá je tiež iba dieťa, mu zotrie z tváre nános prachu a posadí sa na zem, aby ho nakŕmila. Každý deň potrebuje nazbierať plné vrece úlomkov obsahujúcich kobalt. Potrvá jej to celý deň. Následne plné vrece zanesie čínskym obchodníkom, ktorí ho od nej odkúpia za 65 centov. I keď to znie zúfalo, je to jediný spôsob prežitia pre ňu a jej dieťa.  Spýtala sa ma, čo budem robiť, keď odtiaľto odídem. Chcel som jej povedať, že sa jej pokúsim pomôcť. Že na svete sú ľudia, ktorým záleží na nej a jej dieťati. Ale ostal som ticho. Vedel som, že tieto slová by boli bezcenné.

Foto: Siddhart Kara

Príbeh z Demokratickej republiky Kongo zverejnil Siddharth Kara v The Guardian. Popisuje, ako deti v kobaltových baniach pracujú už od šiestich rokov. Materiál odtiaľ putuje k svetovým elektronickým značkám. Podľa humanitárnej organizácie Save the children, ktorá pôsobí aj v Kongu, sa na túto prácu stále  využíva päť až šesť tisíc detských otrokov, pričom tisícky už zomreli buď následkom zasypania šachty, alebo následkom hladu, chorôb a zlého zaobchádzania.

13- ročný Charles pomáha otcovi triediť a premývať horninu pred tým, ako ju odvezú priekupnikom. Zdroj: Amnesty International a Afrewatch, 2015

Prečo práve Demokratická republika Kongo? Z hľadiska množstva a rozmanitosti prírodného bohatstva je jednou z najbohatších krajín sveta, hoci trištvrtina jej obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Prírodné bohatstvo spôsobuje v regióne vyše dvadsať rokov trvajúce nepokoje. Dôvodom je práve ilegálna  ťažba  nerastných  surovín. Najmä drahých kovov a ich predaj, nad ktorými nemala vláda žiadnu kontrolu.

Foto: Siddhart Kara

Zatiaľ čo ceny kobaltu sa za posledné dva roky na svetovom trhu zvýšili o 300%, tento nárast sa neodzrkadlil na sumách, ktoré dostávajú robotníci na spodku výrobného reťazca. V závislosti od čistoty vyťaženej horniny dostávajú za vrece medzi 60 centov a 1,8 eura. (Zdroj: Amnesty International, 2017)

Kolumbit, tantalit, kobalt a iné kovy tvoria základnú zložku akejkoľvek spotrebnej elektroniky pre svoju vysokú vodivosť a výnimočnú tvrdosť. Práve v Demokratickej republike Kongo teda začína život väčšiny  našich mobilných telefónov, kde prejdú rukami novodobých otrokov.

Ak na Slovensku dieťa s lopatkou vyklápa pieskové koláče, s rovnakou lopatkou sedia deti v kobaltových baniach v africkom Kongu. Tam to nie je hra. Jednoduchými nástrojmi ťažia vzácne kovy a pár centov za nazbieraný materiál je ich živobytie.

Príbeh rodiacich sa mobilných telefónov nie je ani na ďalšej zastávke po kobaltovej bani veselší.

Foto: Siddhart Kara

Študent New York University Dejian Zeng  v roku 2016 v rámci svojej výskumnej práce strávil šesť týždňov v utajení ako bežný robotník v čínskej továrni, ktorá vyrába súčiastky pre ďalšie značky elekroniky. Univerzita uverejnila príbeh na svojej stránke. Jedinou podmienkou pre prijatie do zamestnania bolo odrecitovanie anglickej abecedy. Následne bol pridelený k výrobnej linke a jeho úlohou bolo priskrutkovať mikrofón k zadnému panelu mobilného telefónu jedinou skrutkou. Za jeden pracovný deň zopakoval tento jednoduchý úkon asi 1800 krát. Bol súčasťou 200-člennej výrobnej linky, ktorá každý deň zmontovala 3600 mobilných telefónov. Za jeden  týždeň odpracoval 60 hodín a za mesiac zarobil 3100 Yuanov, čo je necelých 400 Eur. Každý deň strávil v továrni 12 hodín, pracujúc 10,5 hodín s tromi prestávkami. Po odchode z práce bol tak vyčerpaný, že jediné čo chcel, bolo ľahnúť si do postele. V ubytovni pre robotníkov bolo v jednej izbe 8 ľudí a o jedinú kúpeľňu sa delilo 200 pracovníkov, ktorí bývali na spoločnej chodbe. Zatiaľ čo budova továrne bola čistá, dobre osvetlená a zabezpečená klimatizáciou, krik a poháňanie dozorujúcich šéfov bol na dennom poriadku. Pracovníci nemajú možnosť odmietnuť nadčasy, ani sa sťažovať na svojich nadriadených. Jediná možnosť, ak sa vám práca nepáči, je odísť. Na každé pracovné miesto už totiž čakajú ďalší záujemci.

Za minimálnu mzdu, bez platených nadčasov, hodiny pri umelom osvetlení a tej istej monotónnej práci. Takto pokračuje zrod mobilných telefónov, ale aj iných elektro zariadení, ktoré k nám doputujú  v úhľadnom obale a vábivom prevedení. Jeden telefón pritom slúži v priemere 21 mesiacov, čo je kratšie ako jeho záručná doba (najmenej 24 mesiacov). V životnom cykle mobilného zariadenia sa 80% všetkej energie spotrebuje pri jeho výrobe.

Zdroj: Greenpeace, dáta iPhone 8, 64GB model

 

Foxconn je jeden z najväčších výrobcov komponentov a produktov pre mnohé zvučné značky elektroniky. The Telegraph uverejnil príbeh, ako firma Foxconn registrovala v roku 2010 v priebehu jedného mesiaca až 18 pokusov o samovraždu skokom zo strechy fabriky, pričom 14 pokusov skončilo smrťou. Následne sa okolo budovy nainštalovali záchytné siete, ktoré by ďalších potenciálnych samovrahov odradili od skoku. Firma tiež poskytla svojim pracovníkom možnosť psychologického poradenstva. O dva roky neskôr – v roku 2012 –  v tej istej firme, ktorá vlastní niekoľko tovární v Číne, sa 150 robotníkov vyhrážalo hromadnou samovraždou skokom zo strechy. Dva dni strávili na streche továrne a vyjednávali s predstavenstvom fabriky. Táto vypätá situácia nastala po tom, ako jeden z manažérov presunul 600 robotníkov k novej výrobnej linke, ktorá vyrábala počítačové kryty.

Photo on Foter.com

Ráno vás zobudí budík na mobile, pri raňajkách si pustíte rádio, cestou do práce alebo do školy počúvate podcast alebo hudbu, cez deň pracujete za počítačom, nové topánky či elektroniku si kúpite cez internet, večer si chcete oddýchnuť a zapnete si film na laptope. Elektronika je všade a stále okolo nás.

Čo sa však v propagačných letákoch ani v pribalených návodoch na použitie nedozvieme, sú informácie o nebezpečnej a často nelegálnej ťažbe surovín potrebných na ich výrobu. Reklamné spoty neinformujú o obrovskej environmentálnej záťaži, ktorú nechcená, nepotrebná a nefunkčná elektronika spôsobuje. Neukazujú osudy ľudí na opačnej strane planéty, ktorí neodborne a bez potrebných ochranných prostriedkov rozoberajú elektroniku, ktorú sme už vymenili za novšie, krajšie a funkčnejšie modely.

Kde končia staré?

Môžu putovať na rôzne miesta – do spaľovne, kde sa pri vysokých teplotách uvoľňujú toxické chemikálie, na skládku, kde budú ležať ešte mnoho stoviek rokov, kým sa z nich neuvoľnia všetky jedy, alebo v ideálnom prípade budú rozobraté na jednotlivé súčiastky, ktoré sa znova využijú pri ďalšej výrobe.

Iba počas  roku 2017 vznikol vo svete elektronický odpad, ktorého objem bol  45 miliónov ton. (United Nations University, 2017) Ak by sme tento odpad nanosili na jednom miesto, zasypalo by to mesto o rozlohe Banskej Bystrice do výšky 5 metrov nad zemou. pričom hodnota vzácnych kovov v tomto odpade dosahuje sumu 48 miliárd Eur. Celkom drahá kopa „haraburdia“…

Photo on Foter.com

Shamsudeen Muraino má 50 rokov a až viac než 10 rokov chodí dennodenne na najväčšiu skládku Afriky, ktorá sa rozprestiera na 42 hektároch neďaleko Lagosu, jedného z najväčších miest Nigérie. Portál trtworld.com uverejnil Shamsudeenov príbeh, ktorí sa spolu so stovkou ďalších ľudí holými rukami prehrabuje v kopách odpadkov a hľadá plasty a elektroniku, ktorú by mohol speňažiť. Niektoré zariadenia sa dajú ešte opraviť. Tie, ktoré sú úplne nefunkčne sa spália, rozbijú a vyťažia sa z nich zbytky kovov. Káble sa zídu tiež. Tisícky metrov káblov pália každý deň, aby z nich dostali meď, ktorú môže predať na ďalšie využitie. Pre Murania je to jediná práca, ktorú pozná a neuvedomuje si, aký je jeho každodenný život nebezpečný. Jednoduchými nástrojmi rozbíja spotrebnú elektroniku, aby z nej holými rukami vydoloval poklady, ktoré môže speňažiť.  Rozoberaním prístrojov sa však uvoľňujú nebezpečné látky, ako ortuť či olovo, ktoré prenikajú do jeho tela, pôdy aj okolitých vodných zdrojov. Spaľovanie káblov tiež do vzduchu uvoľňuje toxický dym, ktorý vniká do pľúc pracovníkov aj obyvateľov neďalekých štvrtí. Podzemná voda v okolí skládky vysoko prekračuje povolené hladiny olova a kontakt s toxickými látkami v elektroodpade vedie k poruchám štítnej žľazy a spontánnym potratom u tehotných žien. Elektroodpad na skládkach nie je iba ten, vyprodukovaný v rámci regiónu. Do Nigérijských prístavov sa každý mesiac privezie odhadom okolo 500 prepravných kontajnerov použitej elektroniky, pričom do každého kontajnera sa zmestí cca 500 000 počítačov. Nigéria je pre použitú elektroniku lukratívny trh. Asi 60% obyvateľov používa mobilný telefón. Necelá polovica však žije z menej než dvoch dolárov na deň. Nezostáva im teda iná možnosť ako zvoliť už použitú elektroniku, pretože na novú jednoducho nemajú.

Podľa prieskumu v roku 2015 na každého užívateľa elektroniky na svete pripadalo 3,2 pripojených zariadení (teda tabletov, smartfónov, laptopov atď), pričom v roku 2003 to bolo necelé jedno zariadenie. Predpoklady hovoria o vyše 6 zariadeniach na človeka v roku 2020. Na základe štatistických dát EU sa v roku 2017 na Slovensku zrecyklovalo iba 36% elektroodpadu.

Zvyšné nechcené a nefunkčné elektrospotrebiče končia v komunálnom odpade, na čiernych skládkach, alebo u priekupníkov, ktorí elektroodpad posielajú do krajín ako Ghana, či Čína, do Indie alebo jednej z krajín západnej Afriky pod zámienkou charity či rozvojovej pomoci. Napriek tomu v týchto krajinách žiadne moderné recyklačné linky nenájdete. Iba obrovskú skládku a tisícky prevažne mužov a chlapcov, s príbehom navlas podobným Shamsudeenovi Murainovi.

Refuse – Odmietnime, čo nepotrebujeme

Trendovejší, šťastnejší, modernejší a obľúbenejší. S najnovším modelom telefónu. Tomu sa ťažko odoláva. Skutočne však využijeme tento nový produkt? A prečo po ňom túžime?

Reduce – Zredukujme svoje potreby

Niekedy máme tendenciu kupovať si nové veci len preto, že si to môžeme dovoliť. Využívajme možnosti požičania tých elektrospotrebičov, ktoré používame iba príležitostne a deľme sa o veci, o ktoré sa dá.

Reuse – Znova používajme

Vyraďme jednorazové veci. Napríklad nabíjateľné batérie a nabíjačka na ne sú cenovo o niečo drahšie ale je to investícia, ktorá sa z dlhodobého hľadiska mnohonásobne vráti. Staršie zariadenia, ktoré ešte slúžia, ponúknime azylovým domom.

Repair – Opravujme

Predĺžime tak život elektroniky. Skúsme vo svojom okolí pohľadať opravárov, ktorí sa vyznajú, podporíme tak aj miestnu ekonomiku a drobných podnikateľov, ktorí sa opravami živia.

Recycle – Recyklujme

Keďže elektronika sa skladá z mnohých komponentov, minerálov, kovov a chemických látok, preto takýto odpad nepatrí do zmesového komunálneho odpadu.

Kam s ním?

Elektropredajne v rámci spätného zberu sú povinné zobrať malý elektroodpad zdarma (to je do 25 cm najväčšieho vonkajšieho rozmeru) alebo pri kúpe nového produktu, môžeme priniesť starý elektrospotrebič rovnakého druhu. Ak teda ideme kupovať napr. novú rýchlovarnú kanvicu, tak prinesieme starú a obchod je povinný ju zobrať, pokiaľ si kúpime novú.

Ak ide o väčší spotrebič, na vlastné náklady (vlastnou dopravou) by sme ho mali odniesť  na zberný dvor, kde ho správne rozoberú a vyseparujú.

Photo on Foter.com

Ak sa potrebujeme zbaviť úsporných žiariviek, či LED žiaroviek, priestor na ich zber ponúkajú takmer všetky potravinové reťazce ako aj všetky elektro predajne.

Opotrebované batérie máte možnosť odovzdať v predajniach so spotrebnou elektronikou, ako aj v niektorých potravinových reťazcoch. Tieto predajne majú uzavreté zmluvy s odberateľmi, ktorí zabezpečujú to, aby sa batérie dostali do firiem, kde ich bezpečne zlikvidujú.

Ak elektro vyhodíme do zmesového odpadu (čierny/sivý kontajner) ide vo veľkých mestách  (na Slovensku v Bratislave a Košiciach) rovno do spaľovne. Jednotlivé kontajnery nikto netriedi. Na území, kde nie je spaľovňa, ide všetok odpad z kontajnerov na skládku. Z prítomnej elektroniky, batérií, akumulátorov a pod., sa po určitom čase nebezpečné látky začnú uvoľňovať do pôdy, podzemných vôd, ovzdušia. Kontaminácia sa teda dostáva aj do potravinového reťazca a konzumáciou týchto potravín vznikajú civilizačné ochorenia – rôzne alergie, intolerancia, onkologické ochorenia a pod.

Elektroodpad celosvetovo vyprodukovaný za jeden rok má hodnotu viac než 56 miliard Eur, čo je viac než HDP mnohých krajín.


Text vychádza z Metodickej príručky Elektro-produkcia, odpad, dopad pre materské, základné a stredné školy,  ktorú vydáva  Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica vďaka finančnej podpore SEWA.

Tento text vyšiel vďaka finančnej podpore Slovak Aid.

Príručka bude vydaná koncom novembra

slovakaid

sewa

Ďalšie články od autora:

V Živici sa venuje globálnemu vzdelávaniu, momentálne je na materskej dovolenke so synom Yorim. Ku globálnemu vzdelávaniu ju priviedla životná cesta – detstvo strávila na malom ostrove v Stredozemnom mori, neskôr študovala psychológiu na Univerzite Komenského a City University of New York. Dôležitosť globálneho vzdelávania vníma aj vďaka svojej dcére, ktorá je Slovenka indicko – afrického pôvodu, pričom polovica jej rodiny žije v USA.

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.