Učiteľka, ktorá s deťmi stavia roboty: „My chceme robiť všetko univerzálne a deti majú tak nádherné nápady“

Príbeh učiteľky Angeliky Hanesz, ktorá učí informatiku a fyziku na Základnej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Buzici a po triede behajú roboty.

Foto: Tibor Czitó

Cestovný poriadok ukazuje v obci Buzica tri zastávky. Pýtame sa šoféra, ktorá je najbližšie ku škole. „Tam je len jedna zastávka,“ smeje sa šofér a už v Košiciach pri nástupe, nám vysvetľuje, ako školu nájdeme.

Angelika Hanesz, za ktorou ideme, je finalistkou ocenenia Učiteľ Slovenska. Práve ona pritom učiteľkou nikdy nechcela byť. Jej sen bol stať sa pilotkou. „Ale nepustili ma, lebo vtedy to ešte dievčatá nemohli ísť študovať. Vtedy technický smer neobstál.“ Keď začala s učiteľstvom, jej mama sa potešila, že dcéru prešli bláznivé nápady o pilotke.

Angelika ju ale presviedčala, že učiteľkou bude určite iba dočasne. Dnes robí viac ako mnohí iní. Dokazuje to aj na učebných plánoch. Kým niekto si ich zostaví a potom ich používa rok čo rok, Angelika ich prepisuje každý september. „Ja nemôžem učiť to, čo som učila pred dvomi rokmi. Objavili sa úplne nové veci, tak to máme zapracovať. Síce robím sebe problémy, ale nemôžem ignorovať nové.“

Nemáte čas čítať? Reportáž pre vás načítal Tomáš Hallon. Vypočujte si ju v podobe podcastu.

Pred nami je viac ako hodina cesty do Buzice. Autobus zachádza aj do dediniek, ktoré ani nemá po ceste a potom sa po rovnakej trase po kúskoch vraciame a takto postupne napredujeme ďalej. Míňame mohutný U.S. Steel, z ktorého komínov sa kde tu dymí a vchádzame do osady vo Veľkej Ide. Z istého uhla to vyzerá, že ozrutný dymiaci komín je priamo na dvore jedného z rozpadnutých domov.

V Buzici sme vystúpili s istotou a jedna pani z autobusu nás berie rovno ku škole. Po ceste nám rozpráva, že voľakedy mali aj slovenskú triedu, ale potom tam už nemal koho učiť, tak teraz zostala škola čisto maďarská.

Vchádzame do areálu, kde je všetko farebné. Niekoľko menších pavilónov je situovaných okolo dopravného ihriska uprostred. My však pokračujeme ďalej. Pred nami sa otvoril obrovský zelený priestor, kde sú detské preliezky, jazierko s fontánou a za nimi… nie nezdá sa nám to – za ohradou je krava. A to stále nie je všetko.

Foto: Tibor Czitó

V altánku pri vode sedia deviataci, pri ktorých Angelika Hanesz rozkladá statív na zrkadlovku. Žiaci idú točiť film. O škole a okolí. Popravde majú z čoho vyberať.

„Čo očakávam od filmu, kde a čím to budem natáčať a aký dlhý bude ten film,“ diktuje Angelika. „Na začiatku si deti mysleli, že ideme robiť polhodinový film. Viete, čo to je polhodinový film?“ smeje sa. „Tri minúty chcem.“

To, čo robia s Angelikou deviataci, často chýba študentom na vysokých umeleckých školách. Teoretizujú v učebniach, ale do terénu ich nikto nevyženie. „Školy často techniku majú, ale nedajú  ju deckám do rúk,“ hodnotí Angelika.

Foto: Tibor Czitó

Deviataci teda brázdia školský dvor. Okrem kravy je na dvore aj malá voliéra, kde sú rôzne zvieratá od sliepok až po zajace. Taká malá farma. „Kde mám foťák?“ volá Angelika po nejakom čase. Otáča sa skupina, ktorá má práve nastavený dobrý záber na rozhýbaných hojdačkách. Angelika na nich z diaľky volá, aby teda radšej pokračovali.

Foto: Tibor Czitó

Žiakov do školy v Buzici vozia podľa riaditeľky školy z mnohých okolitých obcí a dokonca majú aj niekoľko detí z Moldavy nad Bodvou. Pre viacerých to teda znamená každé ráno podobne dlhú cestu do školy, akú sme absolvovali my.   „Dva školské autobusy chodia z rôznych smerov,“ vyrátava riaditeľka Csilla Mohňanská. Angelika do Buzice tiež dochádza z Košíc. Teraz ide po chodbách školy pred nami a vymenováva – telocvičňa, bazén, sauna,…

Mne sa stále subjektívne najviac páči tá krava. Počas vyučovania vonku sa pravidelne ozve „múúú“ a všetci musia mať pocit, že ani nie sú v škole, ale na prázdninách u babičky.

Prechádzame cez nádvorie školy, je už prestávka, všade a všetkými smermi utekajú deti. Zrazu sa ozve rana. Niekto strhol plechový odkvap, ktorý sa s rachotom zrútil na betón. Nikomu sa nič nestalo. Ale všetci utekajú ešte rýchlejšie.

Foto: Tibor Czitó

Angelika pripúšťa, že mladí majú techniku väčšinou dávno zvládnutú. S telefónmi v ruke pobehujú takmer non stop. Musí sa s nimi rozprávať o tom, ako ich schopnosti a techniku správne využiť. Čo publikovať a za akým účelom. „Dnes je technológia ako niečo vytvori jednoduchá. Obsahovo to naplniť je druhá vec. Keď chcem vytvoriť obsah, ktorý je skutočne o niečom, to je najťažšie. Myslím, že našou úlohou je v dnešnej dobe práve toto – aby sme ich nasmerovali.“

Pracovný program Angeliky Hanesz nie je iba v Buzici. Tam učí tri dni do týždňa. Ďalšie povinnosti má na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde je v rámci projektu IT Akadémia školiteľkou vzdelávania učiteľov informatiky. Podieľa sa na vytváraní obsahu Moderných metód a foriem vyučovania informatiky a Programovania robotických modelov na  základných školách.

V Buzici začala najprv učiť informatiku, potom aj fyziku. „Odvtedy sme obnovili informatickú učebňu. Všetky počítače, aj techniku, ktorú potrebujem k výučbe. Teraz sme ich práve získali cez projekt. Robotické sady alebo mikrobity máme vlastné. Postupne budujeme aj informatické laboratórium.“

Dobré vybavenie na školách nebýva vždy ten kľúčový problém. „Na školách je často už veľa techniky, len ju nepoužívajú tak, ako by mohli, alebo nevyužívajú všetko. Aj toto je poslaním IT akadémie na UPJŠ, aby sme ukázali učiteľom, nech všetko používajú, nech vymýšľajú a hlavne nech to dajú do rúk deťom.“

Powerpoint už skoro vyčiarkla z  osnov hodín informatiky. „Aj tak robia prezentácie na všetkých ostatných hodinách. Ja nemôžem učiť powerpoint, keď mám toľko iných zaujímavých vecí! Len imukážem, čo sú zásady, ale to je všetko, lebo to zvládajú,“ a začne vymenovávať programy, ktoré sme predtým nepočuli a čo sa v nich dá robiť iba tušíme.

Foto: Tibor Czitó

Do školy chodí  aj niekoľko Rómov. Angelika si ich pochvaľuje. Pomáha im aj to, že sú začlenení v triedach. Do školy chodia každý deň. „Dúfame, že integrácia ich ťahá dopredu,“ hovorí riaditeľka, „niektorí sa dostanú aj do deviateho ročníka, dokonca aj na stredné  odborné školy a priemyslovku.“

Keď Angelika v triede v Buzici prvýkrát povedala žiakom „poďme na informatickú súťaž do Košíc!“, nestretlo sa to hneď s nadšením. „My? Odtiaľto z Buzice? To sa ma pýtali žiaci a  nemali dostatočnú sebadôveru, že by to mohli dokázať.“

Porovnávali sa a mali pocit, že deti z mestských škôl sú na inej úrovni. „Museli sme im dodať odvahu, že aj oni zo školy z dediny môžu dosiahnuť také isté výsledky, učíme ich predsa to isté ako v mestských školách. Vždy im hovorím – vyskúšaj radšej to ťažšie, veď potom môžeš ubrať. Ale ináč to nezistíš. Netreba sa už v takom mladom veku vzdať.“

Foto: Tibor Czitó

Sme pri malom robotickom autíčku, Angelika ho berie do rúk a ukazuje, že „z takýchto lego kociek staviame robotov. Aj na súťaže alebo len tak. Niektoré sú ešte rozobraté a čakajú v krabiciach, lebo je len začiatok školského roka.“

Žiaci musia neživé kusy kovu naprogramovať tak, aby sa robot orientoval na základe senzorických meraní a aby sa pomocou motorčekov pohyboval. Malý robot sa pred nami rozbehol po stole. Niekedy je to aj tak, že si deti doma nemôžu dovoliť autíčko na ovládanie. Na informatike s Angelikou si môžu splniť sen a zároveň sa  aj naučiť niečo navyše.

„Iným deťom to zas kupujú rodičia. Zahrajú sa s tým, poskladajú model a potom už nevedia čo s tým. Naše robotické stavebnice sú vyslovene na tímovú prácu. Aj dnes pri točení filmu som uprednostnila, aby spolupracovali. Rozdelili si úlohy, aby každý mal aj svoju zodpovednosť v tom, čo robia.“

Foto: Tibor Czitó

Základ je dať deťom správnu úlohu a správne ich nasmerovať. Angelika hovorí, že tiež musí byť členom tímu. A umenie je v tomto tíme dodržať správne hranice – pokiaľ žiakov viesť a kedy ustúpiť do úzadia a nechať ich, aby na niečo prišli samé.

„Nemôžem niečo urobiť za nich. Ani nechcem. A ani oni to nechcú. Učím sa, kedy ich mám nechať,“ hovorí Angelika. Občas majú na plánovanie projektu úplne opačné názory, ale väčšinou ich nechá, aby urobili po svojom.„A vtedy prídem na to, že fúúú oni mali pravdu! Lebo viete, oni nie sú ešte zaťažení tou teóriou. My chceme robiť všetko univerzálne, ale deti majú nádherné jednoduché nápady.“

Výber úloh a mieru samostatnosti prispôsobuje Angelika aj konkrétnym žiakom. „Snažím sa tie deti spoznať. Nájsť pre ne také úlohy, ktoré sú  pre nich výzvou, ale zároveň ich aj dokážu urobiť. Viem, kto je na čo schopný. Nemusí každý súťažiť.“

Aktivity, ktoré ponúka škola v Buzici do istej miery nahrádzajú mladým komunitné centrum alebo možnosti, kde by mohli zmysluplne tráviť voľný čas. „Nechceme z každého urobiť informatika. Ja som za to, aby každé dieťa robilo to, čo ho baví. Aj šport, umenie. Všetko patrí k tomu, aby boli z nich všestranní ľudia.“

Foto: Tibor Czitó

Zároveň hovorí, že v ôsmej a deviatej triede sa často žiaci zamerajú práve na informatiku, lebo vedia, že to je odbor, kde by v budúcnosti mohli získať dobre platený job. „Nebola by pre teba ľahšou cestou kariéra v IT?“ pýtam sa čisto pragmaticky. Pripúšťa, že už viacerí sa pokúsili odlákať ju od  školstva. „Práca s deťmi je ale oveľa zaujímavejšia, ako iba programovanie. Ja som v prvom rade učiteľka, až potom informatička.“

Foto: Tibor Czitó – Angelika Hanész

Angelika nás po vyučovaní berie autom naspäť do Košíc. Okrem toho, že to trvá o polovicu menej ako autobusom, berieme so sebou jednu stopárku z Veľkej Idy. To je tam, kde je osada. Pani hovorí, že bola u zubára a nestihla spoj. Ďalší zrejme tak skoro nepôjde. Potom sa z nej vykľuje učiteľka. Sociálne znevýhodneným deťom sa venuje aj v komunitnom centre vo Veľkej Ide. Robí tam už roky.

Keď za sebou v Šaci zabuchne dvere na aute, Angelika mi hovorí: „To ona je hrdinka, nie ja.“


Tento príbeh sme napísali vďaka podpore Nadačného fondu Telekom pri Nadácii Pontis v rámci série reportáží o inšpiratívnych učiteľoch a učiteľkách s názvom Ako sa učí Slovensko?

ako-sa-uci-slovensko

Ďalšie články od autora:

Pôsobila ako redaktorka Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Pracuje tiež na investigatívnej relácii Cez čiaru, ktorú spustila Nadácia Zastavme korupciu. Predtým pripravovala spravodajstvo v RTVS. Počas štúdia žurnalistiky na Univerzite Komenského a po jeho ukončení pracovala ako videoreportérka v denníku SME. Pochádza z Trenčína.