O východe z východu – ako obyvatelia sídlisk nechodia do mesta, lebo zabudli na údiv

Návšteva historického centra mesta je príležitosťou zažiť údiv z niečoho pekného. Prečo to Prešovčania už nerobia?

Siedmy diel zo série blogov o východnom Slovensku.

Hoci to už budú takmer dva roky, čo je naše kníhkupectvo presťahované do samého srdca Prešova, často sa opakuje jedna bizarná situácia – ľudia vojdú do obchodu a začudovane sa pýtajú, ako dlho sme už v meste a ako je možné, že nás objavili až teraz. Záhada sa ale vždy po krátkej konverzácii vyrieši – mnohí v meste už pol roka, rok, či dva roky vôbec neboli.

Znie to síce naozaj bizarne, ale je to tak. Hoci Prešov naozaj nie je veľké mesto a je veľmi slušne prepojené hromadnou dopravou (ktorá, pozor, má dve zastávky priamo na námestí), množstvo jeho obyvateľov úplne prestalo navštevovať jeho centrum.

Teraz ale nemám na mysli štandardný jav, kedy sídliská poskytujú takú občiansku vybavenosť, služby, obchody a bary, že nie je nutné kvôli týmto záležitostiam pravidelne navštevovať centrum mesta. Hovorím o jave, kedy s centrom mesta ľudia úplne stratia vzťah a nenavštevujú ho ani len sporadicky.

Čo vie ponúknuť centrum?

Je ale tiež celkom možné, že k nemu žiaden skutočný vzťah nikdy nemali. Akonáhle totiž sídliská začali poskytovať rovnaké služby, ako centrum mesta, nemilosrdne s ním prerušili kontakt. No tú najdôležitejšiu vlastnosť, ktorú jadro mesta má, im sídlisko nikdy nenahradí – jeho architektúru a to, ako na nás vplýva.

Prešovský Sekčov, či Sídlisko 3 nikdy nenahradia gotickú katedrálu, renesančné domy a klasicistické ornamenty, ktoré tvoria vizuálny základ väčšiny historických mestských centier na Slovensku. Japonskí dôchodcovia s ich fotoaparátmi a americkí turisti s ich povestným „Beautiful!“ sa nebudú kochať krytou plavárňou ani futbalovým ihriskom na sídlisku – chcú vidieť centrum mesta.

Napriek tomu je mnoho ľudí v Prešove voči historickému mestskému jadru úplne ľahostajných. Ich klasickou výhovorkou zvykne byť, že ho síce považujú za pekné, ale už ho videli veľakrát a nepotrebujú ho vidieť znova. Toto tvrdenie si ale protirečí, pretože ak niečo považujem za naozaj pekné, aspoň občas využijem príležitosť, aby som to mohol uvidieť znova.

Takýto postoj do bodky reprezentovali starí mešťania (nielen Prešovčania, ale aj Košičania, či Bardejovčania), ktorí sa po meste pravidelne prechádzali. Intuitívne chápali jeho estetiku a svojím večným korzovaním si ho neustále uctievali. Boli si vedomí privilégia mať možnosť denne obdivovať niečo naozaj pekné, čo jednak pozitívne vplývalo na ich vkus a estetické cítenie, no umožňovalo im to ešte čosi omnoho dôležitejšie – každý deň aspoň na moment zažiť údiv.

Údiv je čosi, čo premení šedivý nudný okamih na chvíľu hodnú spomienky. Jeho dôležitosť jasne chápala už antická filozofia. V detskom svete je údiv neustále prítomný a preto detstvo predstavuje jedno veľké dobrodružstvo, no s pribúdajúcimi rokmi sa táto vlastnosť vytráca. Existuje ale jednoduché riešenie – ak sa prirodzený detský údiv nad každou maličkosťou už navždy vytratil, jednoducho ho budeme vedome praktizovať. Prečo to teda mnoho Prešovčanov nerobí? Rozhodli sa, že od istého veku už nič nie je hodné ich vedomého údivu?

Zažiť údiv

Som si istý, že nie. Prešovčania sa dokážu diviť až-až, no celkom iným spôsobom. Mám totiž dojem, že v kultúrnom kóde východu je síce vymedzený priestor pre údiv, no patrí v prvom rade Bohu a jeho zásahom do ľudských životov.  Na druhom mieste badám údiv nad prírodou. Je teda možné, že na údiv nad architektúrou, ktorá je navôkol, už jednoducho nezostalo miesto.

Druhým dôvodom, prečo obyvateľom sídlisk vôbec nechýba estetika mestského centra, môže byť fakt, že Prešovčania akoby intuitívne cítili, že nie sú pokračovateľmi generácie, ktorá stredoveké jadro vybudovala.

Päťstoročné pamiatky, ktoré nám závidí celý civilizovaný svet, totiž postavili najmä Nemci, ktorí na naše územie prišli v 13. storočí na pozvanie Bela IV., aby obnovili krajinu po nájazdoch Mongolov. Jeden môj známy z Bratislavy dokonca počas prechádzky po prešovských trhoch skonštatoval: „Na tých ľuďoch vidno, že oni to nepostavili.“

Myslel tým, pochopiteľne, na kontinuitu medzi staviteľmi mesta a jeho súčasnými obyvateľmi. Tá v minulosti dostávala jednu ranu za druhou – od maďarizácie, na ktorú doplatili aj Nemci, cez vojny, kde stáli na strane agresorov, až po ich povojnový odsun.

Bez ohľadu na tieto príčiny ale sídliskoví obyvatelia môžu svoj vzťah k historickému jadru kedykoľvek obnoviť a navštíviť ho nie preto, že musia ísť na konkrétny úrad, či vybaviť pracovné stretnutie, ale z celkom prostého dôvodu – lebo tam jednoducho je a je pekné.

Na obnovenie vzťahu so svojím mestom a na čarovný pocit údivu z neho nič viac netreba.

Ďalšie články od autora:

Študoval na Akadémii Umení v Banskej Bystrici, je absolventom Sokratovho inštitútu, spoluzakladal kníhkupectvo Artforum v Banskej Bystrici. V roku 2016 založil a odvtedy aj vedie  Artforum v Prešove. Narodil sa v Michalovciach, vyrastal v Bardejove, momentálne žije v Prešove. Je ženatý, má jednu dcéru.
„Východ je mojím domovom. Mám ho prirodzene rád, no aktívne a vedome sa snažím budovať si voči nemu aj jeden špeciálny druh lásky – byť voči nemu úprimne kritický. Mýtické uctievanie bájneho „Východu“ je dnes nebezpečný trend, ktorý zaváňa rusofilstvom a ktorému sa treba vyhnúť. Ale takisto je potrebné niektorým ľuďom na západe objasniť, že nie sme subsaharská Afrika. Je na to potrebná zmena myslenia. Budem veľmi rád, ak k nej budem môcť prispieť.“