Kohutková z Greenpeace: Zmena bez tlaku ľudí nenastane

Je pre ochranu životného prostredia dôležitejšie rozhodnutie vlády, ktoré má veľký dopad, alebo ohľaduplný život jednotlivca? Odchádzajúca riaditeľka Greenpeace IVANA KOHUTKOVÁ hovorí, že jedno bez druhého často nefunguje a veľké zmeny vláda bez tlaku ľudí, ktorým na téme záleží, neurobí. Opýtali sme sa jej, čo všetko robí ona sama pre ochranu životného prostredia a ako vníma smerovanie Slovenska v tejto oblasti.

Zvyknete šoférovať auto?

Áno, zvyknem šoférovať auto.

A lietať lietadlom?

Lietam iba vo vybraných situáciách. Viac pracovne, ale tým, že sa v Greenpeace snažíme znižovať našu uhlíkovú stopu čo najviac, je to minimálne. A čo sa týka osobného života, to sú pre mňa veľké dilemy. Snažím sa nelietať, ale robím výnimky.

Napríklad, keď lietam za rodinou. Mám totiž rodinu vo Švédsku a teraz aj novoobjavenú rodinu v Amerike. Vtedy mám na váhach hodnotou rodiny a hodnotu životného prostredia. Aj ja mám, samozrejme, priateľov, ktorí lietajú na klasické dovolenky a za lacné letenky. No to mám sama sebou zamietnuté. Toto nerobím.

Ešte posledný pokus. Jedávate exotické ovocie?

Závisí ktoré (smiech). Ak sa bavíme o avokáde, to som si tiež zakázala. Aj keď, neviem, či je to ovocie. Ja som taká jabĺčkárka. Keď viem, že je dostupné fair-tradeové alebo certifikované exotické ovocie, občas si ho kúpim. Ale úprimne, nie je to úplne moja chuť, ja som naozaj jabĺčková. A čo sa týka zeleniny, preferujem paradajky. Na tomto úplne v pohode vyžijem.

ivana-kohutkova
Ivana Kohutková. FOTO – Matúš Pavlovčin

Ako hľadáte mieru medzi tým, čo si doprajete, lebo to máte rada, a medzi tým, čo už radšej nie, lebo to škodí životnému prostrediu?

V prvom rade by som chcela povedať, že sa nerada pasujem do úlohy nejakej environmentálnej svätice. Každý deň riešim pre mňa naozaj náročné otázky – osobné aj pracovné. Zvažujem viac-menej každý krok – pri doprave, jedle, kozmetike či oblečení.

Nachádzať mieru komfortu je v tejto dobe veľmi ťažké. No minimálne v prvom kroku sa zamýšľam nad tým, či a prečo niečo naozaj potrebujem. Aký mám z toho úžitok ako človek?

V druhom kroku sa zamýšľam nad dopadmi na životné prostredie a možnými alternatívami. Zvažujem takto každý prípad. Posledné týždne (rozhovor sme robili koncom mája – pozn. editora) som napríklad mala veľkú dilemu ohľadom dopravy.

Som pracovne veľmi vyťažená a každý deň dochádzam z Nitry do Bratislavy. Chodím domov neskoro večer a MHD-čka vtedy už úplne dobre nechodí. Mám poškodené koleno, čiže nemôžem chodiť ani veľa pešo. Kladiem si preto otázku, či si večer cestou domov z autobusky vezmem taxík. Väčšinou si ho vezmem, pretože viem, že moje koleno nevládze, a viem, že sa potrebujem vyspať.

Pred dvomi rokmi zverejnil kanadsko-švédsky výskumnícky tandem kontroverznú publikáciu. Urobili rebríček opatrení, čo môže každý urobiť, aby pomohol klíme a zoradili to podľa toho, ako efektívne jednotlivé kroky znižujú uhlíkovú stopu. Dáva podľa vás zmysel takto o tom rozmýšľať? Začať od tých najväčších položiek a tie zoškrtať?

Podľa mňa je to ťažké, pretože do hry vstupuje viacero faktorov – ja napríklad hovorím o rodine alebo o zdraví. Ale vedieť, že niektorá z vecí má v porovnaní s inými veľké negatívne následky na životné prostredie, môže podľa mňa skutočne zavážiť. Ostane to niekde v našom podvedomí a budeme nad tým minimálne rozmýšľať. A to je sľubný začiatok.

Ako jeden z najväčších príspevkov na záchranu planéty vyhralo s ďalekým odstupom nematie detí. Ďalšie boli život bez auta, lietania a mäsa. To sú všetko pomerne radikálne zmeny. Každá jedna sama o sebe. Je podľa vás reálne čakať, že čo i len jednu si reálne osvojí kritická masa ľudí?

Hovoriť niekomu, či mať, alebo nemať deti, je aj etická otázka. Myslím si, že nie je vôbec správne radikálne zakázať človeku mať deti. Navyše, z budúcich generácií môžu vzísť ľudia, ktorí si budú problémov v spoločnosti viac vedomí a nastúpia na úplne inú cestu.

Čo sa týka lietania, je na mieste pýtať sa samých seba, či musíme naozaj lietať. Ja sa tomu zatiaľ neviem vyhnúť úplne, viem to však významne obmedziť. Takisto viem zásadne obmedziť cestu autom, alebo jedenie mäsa. Je to teda otázka toho, kde je náš reálny komfort a kde to do nášho pohodlia viac menej nezasiahne. Nie som tu však na to, aby som niekoho súdila. Dokážem vysvetľovať alebo ukazovať, ako to robím sama.

Uvediem príklad. Nie som úplná vegetariánka. Jedávam síce väčšinou vegetariánsku stravu, ale keď prídem domov k mame a tá má v mrazničke mäso od farmára z našej dediny, ktoré je navyše bio, a navarí ho, zjem ho. Alebo keď si raz za pár mesiacov moje telo mäso nejakým spôsobom vyžaduje, tak ho neodmietnem. No viem si racionálne uvedomiť, že si nedám každý deň rezeň, ako to je možno na Slovensku spoločensky nastavené, pretože to jednoducho má nepriaznivý vplyv na životné prostredie.

Životné prostredie sa stáva mainstreamovou témou, ľudia ju prestávajú vnímať ako extrém a už sa toho až tak neboja.

Sú podľa vás tieto zmeny, ktoré pre mnohých predstavujú relatívne veľký zásah do ich osobného života, efektívne? Nie je to, naopak, skôr kontraproduktívne? Nerobí to ľudí zúfalými, lebo po nich niekto chce čosi, čo je pre nich nedosiahnuteľné?

Myslím si, že celé je to proces kultúrnej zmeny. Čím viac sa o tom hovorí, informuje a vzdeláva, tým viac sa to k ľuďom dostáva. Poviem to na príklade boja za práva žien. Ten bol kedysi tiež považovaný za radikálny, vnímanie spoločnosti sa však časom zmenilo.

Ochranu klímy vnímam podobne. Ešte pred rokom nebola témou. U nás sa to začína obracať práve v týchto mesiacoch. Životné prostredie sa stáva mainstreamovou témou, ľudia ju prestávajú vnímať ako extrém a už sa toho až tak neboja. Boj s klimatickou krízou je o nás všetkých a o našom prežití.

Teraz sa zahrám na diablovho advokáta. Na základe čoho máte pocit, že táto téma sa stáva mainstreamovou? Klimatologické správy sú každým rokom čoraz alarmujúcejšie, keď však ľudia v prieskumoch hovoria o tom, čo je podľa nich najväčší problém tejto krajiny, tak sú to zdravotníctvo, nezamestnanosť a sociálne veci. Životné prostredie je niekde na chvoste.

Vnímam to cez svoju prácu v Greenpeace, ale aj osobne. Donedávna to pre médiá nebola sexy téma. Teraz nemáte problém nájsť tému klimatických zmien na titulkoch novín, v bežných článkoch, na blogoch. Okrem toho ma začínajú oslovovať ľudia mimo našej „bubliny“.

Pochádzam z malej dediny v Turci a vidím, že aj tam sa ľudia o týchto témach bavia. Možno je to spôsobené aj tým, kde pracujem, ale minimálne je to pre nich niečo, čo hýbe aj informačným svetom.

Minule som sa viezla v taxíku a taxikár sa ma úplne úprimne pýtal, či je to naozaj také zlé, ako hovoria štúdie. Táto téma sa teda dostáva hlbšie do spoločnosti.

Ak sa však chceme držať faktov, tak napríklad Európska nadácia pre klímu dala v januári spraviť prieskum k eurovoľbám. A ten ukázal, že znečistenie životného prostredia patrí medzi osem najčastejších osobných obáv Slovákov a Sloveniek – práve spolu s korupciou politikov, zdravotnou starostlivosťou alebo sociálnymi témami.

ivana-kohutkova
Na Klimatickom štrajku. FOTO – Greenpeace Slovensko

Viete si predstaviť niečo silnejšie a alarmujúcejšie ako varovania klimatológov, čo by mohlo ľudí pomknúť k zmene?

Podľa mňa to nastane vtedy, keď sa nás to začne fyzicky dotýkať. Žijeme v krajine, kde výkyvy počasia nie sú až také obrovské a vieme to relatívne dobre vykrývať. Poviem príklad, s kolegom zo zahraničia sme sa bavili o tom, že ani on klimatické zmeny až tak nevnímal, kým sa nezačal zaoberať vinárstvom. Myslím, že ľudia viac zareagujú, keď sa ich to začne bytostne dotýkať.

Nie je podľa vás problémom aj to, že je pre nás pohodlnejšie byť v tejto oblasti čiernymi pasažiermi a prenechať príspevok k životnému prostrediu a odriekanie si ostatným?

Drobné príspevky majú význam. Je to proces zmeny, ktorý často funguje ako snehová guľa – a takýmto spôsobom sa to dostáva aj do mainstreamu. Otvorili sa prvé bezobalové obchody, zero waste je módnou vlnou. Až sa to rozšírilo tak, že bežné obchody začínajú túto myšlienku presadzovať vo svojom biznise. Ja preto dúfam, že to bude takto aj v prípade ochrany klímy.

Hovoríme o možnom príspevku jednotlivca, no jedna z posledných štúdií ukázala, že až okolo 70 percent globálnych emisií vyprodukuje asi stovka firiem. Ľudia môžu mať pocit, že ich osobný príspevok zaváži minimálne a väčší zmysel má tlak na štátne regulácie a nové technológie. Je podľa vás lepší tlak zdola alebo zhora?

Podľa mňa sú to dva súvisiace a dôležité prvky v spoločnosti. Vždy, keď ide o nejakú veľkú zmenu, tak má byť systémová. Má mať širokospektrálny dopad. Veľakrát sa to však bez počiatočného tlaku ľudí presadiť nedá. Oba stupne sú dôležité a mali by byť v synergii. Aj naše osobné príspevky, ktoré sú inšpirujúce a fungujú ako snehová guľa, môžu prerásť do celosvetového hnutia, ktoré tlačí na systémové a politické zmeny. Rozhodnutie je však na tých, ktorí majú kompetenciu rozhodovať.

Pamätáte si na nejaké z veľkých opatrení, ktoré po sebe hociktorá zo slovenských vlád zanechala v oblasti ochrany životného prostredia?

Napríklad, v súvislosti s aktivitami Greenpeace sa podaril Zákon o environmentálnych záťažiach. Trvalo to dlhšie, ale bola to veľká zmena. Bývalý režim produkoval rôzne environmentálne záťaže, žiadne regulácie vtedy nefungovali. Tu sa spravila skládka, inde sa vybudovalo odkalisko, a niekde zas opustené železničné depo, po ktorom ostalo v pôde veľa ropných látok.

Greenpeace sa venoval skladom agrochemikálií, ktoré ostali po roľníckych družstvách. V podstate nikto nevedel, že tam sú, čo v nich presne je a ako to vplýva na životné prostredie. Začali sme tlačiť na to, aby sa v tom spravil systém. Aby sa tieto miesta zmapovali a sanovali. Tiež sme začali jednotlivé agrochemikálie postupne odstraňovať. Takto sme zároveň na tento problém poukazovali. Po niekoľkých rokoch sa podarilo presadiť zákon, ktorý hovorí, že právnická osoba, ktorá takúto environmentálnu záťaž vyprodukuje, je aj zodpovedná za jej odstránenie. V prípade, že pôvodca nie je známy, platí sanáciu štát.

Momentálne sa venujeme téme ukončenia ťažby a spaľovania uhlia na Slovensku – aktuálne Akčnému plánu transformácie Hornej Nitry, do ktorého sa dostali pripomienky Greenpeace i Priateľov Zeme. Ak to prejde medzirezortným pripomienkovým konaním, je veľmi pravdepodobné, že ťažba uhlia v tomto regióne skončí. (Začiatkom júla vláda Akčný plán schválila. Koniec ťažby uhlia v poslednej bani v regióne stanovila na obdobie rokov 2025 – 2027 – pozn. editora)

Životné prostredie je pre politických predstaviteľov a predstaviteľky ešte stále okrajová téma – aj keď sa to postupne mení.

Obe spomínané opatrenia sa ale dajú asi veľmi ťažko nazvať reformou. O čom to podľa vás svedčí?

O tom, že životné prostredie je pre politických predstaviteľov a predstaviteľky ešte stále okrajová téma – aj keď sa to postupne mení.

Čo by sa muselo stať, aby sa z toho stala priorita, akou je napríklad zdravotníctvo?

Určite by pomohla v tejto oblasti viac rozvinutá občianska spoločnosť, ktorá bude na tieto zmeny tlačiť. Existujú mimovládne organizácie a vznikajú aj rôzne grassrootové iniciatívy – v tom vidím veľký potenciál. Keď ste sami, často si s problémom, ktorý vnímate, neviete dať až tak radi. Aj Gréta (Thunberg – švédska enviroaktivistka – pozn. editora) bola najprv sama, ale keď ju videli ostatní študenti a študentky, začali štrajkovať s ňou a veci sa začali hýbať. Je to teda o spájaní sa nás všetkých za nejakú systémovú zmenu.

Predstavme si, že životné prostredie by sa stalo prioritou číslo jeden a vy by ste mali písať programové vyhlásenie vlády. Aké tri priority by ste vybrali?

(smiech) Prvou by bola určite klimatická zmena, s ňou súvisiaca ochrana lesov a poľnohospodárstvo.

Klimatická zmena je na prvom mieste preto, lebo podľa poslednej správy Medzinárodného panelu pre klímu máme len približne dekádu na prežitie – teda na udržanie globálneho oteplenia do 1,5 stupňa v porovnaní s predindustriálnou dobou. To má vplyv na výkyvy počasia, topenie ľadovcov, zvýšenie hladiny morí, suchá, potravinovú bezpečnosť aj vymieranie druhov.

Ak to máme udržať, pre Slovensko by to znamenalo aj koniec ťažby a spaľovania uhlia do konkrétneho termínu. Netýka sa to však len tejto oblasti. Máme tu aj teplárne na uhlie, ktoré vozíme zo zahraničia, a bane. Ak by sme toto dosiahli, klesli by emisie Slovenska o 6-7 percent.

Pri lesoch by som stanovila miesta, kde sa ťažiť môže a kde nemôže. A muselo by sa to dodržiavať – nie ako je tomu dnes. Lesy, samozrejme, súvisia aj s klimatickou zmenou. Pretože čím viac porastu, tým lepšie. Držia vodu v krajine, pôdu pokope, viažu na seba uhlík a podporujú biodiverzitu.

V poľnohospodárstve je problémom intenzívna živočíšna aj rastlinná výroba, ktorá je veľkým znečisťovateľom a producentom skleníkových emisií a znehodnocuje pôdu.

ivana-kohutkova
Greenpeace mnohí vnímajú len cez veľké protestné akcie, avšak tie sú len vrcholom ľadovca, keď iné metódy nezaberajú, tvrdí Kohutková. FOTO – Juraj Rizman

Registrujete pri súčasnej vláde niečo, čo vám dáva nádej, že životné prostredie je pre ňu prioritou?

Niektoré snahy Ministerstva životného prostredia vnímam pozitívne, no stále nie sú dostatočné. Páči sa mi nízkouhlíkové smerovanie a postupné znižovanie využívania uhlia. V rezorte pôdohospodárstva však takéto zámery absolútne nevidieť.

Fajn krok je aj plánované obmedzenie používania plastov. Pre mňa osobne sú plasty nepochopiteľná vec. Sú vyrábané z ropy, ktorá sa musí ťažiť. Pri ich výrobe sa používa enormné množstvo nebezpečných chemických látok. Práve používanie plastov je pre mňa často luxus. V mnohých situáciách sa ma nijako nedotkne, ak ich používať nebudem. Vôbec mi neublíži, keď si nekúpim vodu v plastovej fľaši alebo kávu v plastovom kelímku. Otázka je, kde všade plastové výrobky používať fakt musíme a kde je to len o tom, že sme leniví. Okrem obmedzení ich používania by som sa teda viac sústredila na ich výrobu.

Keď sa povie Greenpeace, mnoho ľudí si predstaví najmä veľké, spektakulárne akcie. Je takéto vnímanie omyl?

Nepovedala by som, že je to omyl. Je to skôr posledná inštancia našich kampaní. Využívame ju, keď iné prostriedky – ako štúdie, vedecké dôkazy, merania, testovania či komunikácia so zodpovednými orgánmi – nezabrali. Je to teda špička ľadovca, ktorú ľudia asi najviac registrujú. Takéto nenásilné akcie využívame v rôznom pomere v závislosti od daného problému a reakcie naň.

Na Slovensku sme dlho nič takéto nerobili. Poslednú akciu podobnú tej hornonitrianskej (aktivisti Greenpeace vyvesili protestný transparent na ťažobnú vežu v areáli Hornonitrianskych baní – pozn. editora) sme robili v roku 2016. Vtedy sme ako globálna organizácia povedali rázne nie medzinárodným obchodným dohodám TTIP a CETA. A takýto odkaz sme aj vyvesili desiatky metrov ponad Dunaj počas rokovania ministrov hospodárstva Európskej únie.

Rozprávali sme sa o tom, čo môžeme pre životné prostredie spraviť ako jednotlivci a čo môžu urobiť naše ministerstvá. Nie je to všetko aj tak málo, keď vezmeme do úvahy, že vo svete máme krajiny ako India a Čína, ktoré sa masívne rozvíjajú?

Práve Európska únia môže byť ťahačom boja proti zmene klímy. Tu na to máme podmienky. Napríklad, mnohé fabriky presúvajú svoju výrobu z Európy do iných krajín, kde sa im to viac oplatí. Mali by sme teda vnímať, že v týchto veľkých krajinách, kde je síce rozvinutý priemysel, ale nie sú tam také environmentálne regulatívy a bezpečnostné opatrenia, máme aj my Európania svoj vplyv cez výrobky, ktoré kupujeme.

Ďalšie články od autora:

Kedysi analytik v Aliancii Fair-play, dnes pomáha rozvíjať ocenenie Biela vrana. Knihožrút, ktorý chodieva rád pešo.