Keď škole konkuruje možnosť zarobiť si. Boli sme sa pozrieť, ako prebieha druhá šanca na dokončenie základného vzdelania v rómskych osadách

Dôvodov, prečo mladí ľudia z osád nedokončia základnú školu, je viacero. Majú rodinné problémy, priveľa vymeškaných hodín alebo v ich okolí žiadny deviaty ročník nie je. Mimovládne organizácie ETP a Inštitút SGI sa im snažia pomôcť, aby mohli školu dokončiť dodatočne. Boli sme sa pozrieť, ako takéto vzdelávanie prebieha, prečo je potrebné a čo by sa malo zmeniť, aby bolo efektívne.

Je prvý aprílový deň a pri chôdzi po betónových podvaloch v mestskej časti Podsadek v Starej Ľubovni svieti slnko kolmo do očí. Stúpame do strmého kopca miestnej štvrte obývanej čisto rómskymi obyvateľmi a nie sme sami – sprevádza nás sociálny pedagóg Dávid Korčkovský, ktorý v tejto štvrti vyrastal. Nejde o osadu, akú si väčšina z nás predstavuje, túto tvoria murované domy na súkromných pozemkoch patriacich majiteľom domov.

Korčkovský nás sem zobral, aby nám ukázal, kde vyrastal a ako žije jeho rodina aj ďalších zhruba 1200 obyvateľov tejto mestskej časti. Podsadek je veľká komunita, ktorá žije na veľmi malom území a už nemá priestor na stavanie ďalších domov. Miestni by si ich radi postavili, no priestor strmého kopca je obmedzený a mesto im ďalšie pozemky zatiaľ nepredá.

Osada pôsobí až romanticky, v uličkách znie hudba, na ktorú tancujú deti, a neďaleko akurát murujú nový dom. Zdanie však klame, chudoba a peniaze sú predmetom väčšiny debát s miestnymi. „Všetky domy to majú vo vnútri veľmi pekné,“ rozrozpráva Korčkovský, keď sa ho pýtam, ako sa tu žije.

podsadek
Podsadek. FOTO – mapio.net

Domy, síce niektoré mohutné, sú totiž z vonkajšej strany neomietnuté. „Oni nechcú ísť odtiaľto preč, majú to tu radi a chcú bývať blízko seba, iba roboty tu niet,“ pokračuje Korčkovský. Práce je tu naozaj poskromnejšie, aj keď nejde o región s takou nezamestnanosťou, aká je v niektorých okresoch Gemeru. Miestni chodia za krátkymi brigádami a prácami väčšinou do zahraničia.

Druhá šanca dokončiť školu

Hneď pod kopcom je základná škola a ďalšie dve budovy. V jednej je súkromné elokované pracovisko, poskytujúce dvojročné vzdelávacie programy, v druhej komunitné centrum, v ktorom pracuje aj Dávid Korčkovský ako mentor miestnych detí. Organizácie ETP Slovensko a Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť sa tu snažia sprostredkovať druhú šancu pre tých, ktorí si nedokončili základnú školu. So záujemcami o dovzdelanie tu pracuje aj učiteľ Martin Hains. Spoločne s Dávidom Korčkovským sa snažia žiakov mentorovať, aby vzdelanie dokončili.

„Prvý dôvod, prečo si tunajšie deti nedokončia základnú školu, je, že tu žiadny deviaty ročník nebol, poprípade si naplnili povinnú školskú dochádzku už v nižšom ročníku – vtedy začína výrazne klesať záujem z ich strany,“ hovorí Hains. Do školskej dochádzky sa počíta aj nultý ročník, deväť povinných rokov vzdelávania tak pre mnohé deti vrcholí v ôsmej triede.

„Môj deň zahŕňa komunikáciu so školou, s učiteľom, doučovanie aj rôzne organizačné činnosti. Ale každý deň je úplne iný, niekedy študenti prídu len preto, že sa chcú vyrozprávať zo svojich problémov. To je veľmi obohacujúce, hlavne keď neskôr prídu a povedia mi, že sa im niečo podarilo zmeniť,“ popisuje Korčkovský. Práve mentoring je pre ľudí, ktorí pochádzajú z málo podnetného prostredia, veľmi dôležitý. Ukazuje im iný svet, ako je ten v ich osade, radí im a usmerňuje ich.

podsadek
Dávid Korčokovský musí žiakov občas naháňať aj po osade. FOTO – Martin Neupauer

„Dávidovou prvou úlohou je zväčša ísť po deti, ktoré neprídu na vzdelávanie. Snažíme sa plánovať to tak, že im dáme nejaký čas a potom ich Dávid ide pozháňať priamo do osady,“ vysvetľuje Hains. Táto veková kategória detí je v princípe jedna z najnáročnejších. Chalani sú vo veku od 16 do 18 rokov a to je vek, keď si už vedia privyrobiť na jednodňových brigádach, či už v lokálnych firmách, alebo u miestnych obyvateľov. „Je nemožné namotivovať deti, aby prišli na vyučovanie, keď im niekto v ten deň ponúkne zárobok,“ hovorí Danka Kubínyová, učiteľka z ďalšej školy v obci Rankovce. Ale o tej až neskôr…

Motivovať takmer dospelých chalanov, aby chodili do školy a ukončili si základnú školu, je naozaj ťažké. „Teraz mám jedného študenta, ktorému ponúkli prácu na osem mesiacov, lenže práve teraz sa podávajú prihlášky, na základe ktorých by v septembri mohol ísť do školy. Pre neho má prioritu príjem, jeho pravdepodobne nepresvedčím,“ vraví Korčkovský.

Mnohým chýba podpora rodičov, ale pomôžu aj kamaráti

Je ďalšie slnečné aprílové ráno a vjazd do Rankoviec s výhľadom na miestne „Beverly Hills“, ako miestni volajú osadu na protiľahlom kopci, pôsobí euforicky. Všetky domy sú murované, dokonca niekoľko z nich je omietnutých na snehovú bielu. V niektorých častiach obce stále prebieha svojpomocná výstavba cez mikropôžičkový bezúročný program.

Mierime však do centra tejto rázovitej obce, kde sa hneď vedľa evanjelického kostola nachádza fara s veľkou záhradou, v ktorej si našlo miesto aj lokálne komunitné centrum. Deťom sa tu venuje učiteľka Danka Kubínyová spolu s mentorkou Evou Turtákovou. Turtáková vyrástla aj žije v miestnej osade a je jej prvou obyvateľkou, ktorá sa hlási na vysokú školu. Práve ona bola jednou z tých, ktorých mentorkou bola miestna farárka.

druhosancove-vzdelavanie
Mentor deťom ukazuje iný svet a usmerňuje ich. FOTO – Facebook Inštitút SGI

Turtáková sama priznáva, že bez aktívnej podpory mamy a mentorky by školu len ťažko dokončila. „Deti, ktoré nemajú mentora alebo rodičov, čo by ich do vzdelávania tlačili, to majú veľmi ťažké. Ja som nemohla povedať rodičom, že sa mi nechce ísť do školy… Dnes je tu veľa detí, ktoré keď povedia doma, že sa im nechce ísť do školy, rodičia ich nechajú tak,“ hovorí Turtáková.

Sama sa do centra dostala ešte ako dieťa. „Keďže doma sa mi nedarilo robiť si domáce úlohy, chodievala som si ich robiť sem. Motiváciou mi boli aj časté výlety, ktoré sme spolu podnikali. Neskôr tu spustili matematický krúžok, počítačový krúžok aj projekt s mentormi, v rámci ktorého sa našou prvou mentorkou stala miestna pani farárka,“ popisuje. Práve pani farárka bola tá, ktorá ju postupne presvedčila, aby sa odvážila prihlásiť na strednú školu do vzdialenejších Košíc.

„Neskôr ma ETP (ETP Slovensko – nezisková organizácia – pozn. autora) oslovilo, či by som tu nechcela brigádovať, a mne sa páčilo pracovať s deťmi, motivovať ich, aby na sebe pracovali,“ hovorí. A je ťažké deti motivovať, aby na sebe pracovali? „Keď sem prídu, je vidno, že chcú, že sa snažia, ale potom odídu naspäť do osady a tam ich stiahne to prostredie. Hlavne vtedy je to veľmi ťažké, keď sem nechodia ich kamaráti,“ tvrdí mentorka. Práve kamaráti sú pre deti veľkou motiváciou. Keď niekam chce ísť jeden, odváži sa aj druhý.

eva-turtakova
Eva sa ako prvá z osady hlási na vysokú školu a ostatným deťom ukazuje, že sa to dá. FOTO – Martin Neupauer

Mnohým deťom však chýba aj podpora zo strany rodičov. Učiteľka Kubínyová mi spomína „klobásový deň“, teda deň, ktorý sa opakuje každý mesiac medzi 16. až 19. kalendárnym dňom, keď sa vyplácajú sociálne dávky. Vtedy deti nejdú do školy, ale idú s rodičmi nakupovať. Alebo sedia doma a úpenlivo čakajú, čo im rodičia prinesú.

Je potrebné pochopiť, že tunajšia chudoba znamená aj to, že ak by s rodičmi do toho obchodu nešli, mohlo by sa stať, že by sa im celý mesiac neušlo nič. Je to deň v mesiaci, na ktorý sa naozaj tešia, vtedy sa s ich účasťou v škole počítať nedá. Učiteľka Kubínyová to už berie ako samozrejmosť.

Cestovné na polovicu mesiaca

Horšie už znie, keď spomína, ako niektoré rodiny nakladajú s príspevkom na dopravu. Celomesačný lístok pre študenta cestujúceho do školy vo vedľajšej dedine stojí 10 eur. V rovnakej sume dostanú aj príspevok, akurát, že ho dostanú do rúk priamo rodičia a tí niekedy kúpia cestovné len vo výške 5 eur a zvyšok minú na iné veci. Dieťa teda môže chodiť do školy polovicu mesiaca a potom už nemá na cestovné.

Problém školy v Rankovciach, ako aj iných v podobných lokalitách, je jednoduchý. Deti často začínajú nultým ročníkom, ktorý sa im počíta do povinnej školskej dochádzky, a tým pádom naplnia svoju povinnosť už pred ukončením deviateho ročníka. Potom ich motivácia výrazne klesá. Nevidia dôvod, prečo pokračovať ďalej, prečo by bolo dobré mať základnú školu ukončenú. O strednej škole s maturitou ani nehovoriac.

Perspektívu lepšieho zamestnania a zmeny životného osudu k lepšiemu vidia len veľmi hmlisto, kdesi v diaľke. Potom to vyzerá tak, že niektorí z nich sa uchýlia k dvojročnému štúdiu na strednej odbornej škole a získajú akýsi certifikát (odborne vysvedčenie o záverečnej skúške), napríklad v odbore „praktická žena“ alebo „stavbár“ a podobne. Na toto štúdium môžu ísť aj bez ukončenia základnej školy, ale neznamená to riadne ukončenie základnej školy (odborne nižšieho stredného vzdelania), ide skôr o kvalifikáciu, vďaka ktorej sa absolvent môže uplatniť ako pomocný pracovník alebo pomocná pracovníčka.

Ako sa neskôr dozvedám od chlapcov vo Veľkej Ide, nevidia žiaden dôvod, prečo by sa mali uchádzať o klasickú strednú školu s maturitou. Buď sa zamestnajú ako niektorí ich rodičia v US Steel Košice, alebo budú chodiť na jednodňové brigády po okolí. Niektorí, ktorí majú príbuzných v zahraničí, plánujú zdvihnúť kotvy a ísť za lepším životom do sveta.

Ako motivovať k vzdelaniu?

Je fakt, že štát, respektíve vláda, už desaťročia neponúkajú dlhodobé stratégie a riešenia. Stáva sa, že spustia nejaký program, realizujú ho rok, no potom ukončia príspevok a práce sa zaseknú. Zaraďovanie detí do špeciálnych škôl, často len preto, že nerozumejú dobre slovenskému jazyku (veď ich rodný jazyk je rómsky), znamená zničenie možnosti pokračovať na klasickej strednej škole alebo dokonca univerzite, tým pádom je až zarážajúco hlúpe.

Existujú aj také príbehy, ako napríklad ten z Babington Academy v britskom Leicestri, keď dokázali integrovať a urobiť úspešnými aj slovenských Rómov, ktorých v našej krajine zaradili na špeciálne základné školy.

Komplexné riešenia problematiky chudobných osídlení ani programy na vzdelávanie, bývanie a zamestnanie vylúčených komunít Rómov nie sú populárne a nevyhrávajú žiadne voľby. Žiadna z politických strán neponúka ako jednu zo zásadných tém riešenie tejto problematiky. Majorita tak často začína utiekať ku krátkozrakým a nič neriešiacim heslám pravicovo extrémistických strán, ako je ĽSNS.

rankovce
Vidina zárobku je často prednejšia ako vyučovanie. FOTO – Martin Neupauer

Ministerstvo školstva vidí problém s neukončeným vzdelávaním po celom svete. „Uvedený  jav je v prevažnej miere podmienený hodnotovým a kognitívnym nastavením žiakov pochádzajúcich zo sociálne znevýhodneného prostredia,“ píše jeho tlačový odbor. Zmeniť to chce inováciou vzdelávacích programov nižšieho odborného vzdelania, v rámci ktorých žiaci získajú možnosť doplniť si aj nižšie stredné vzdelanie.

„Zámerom inovácie je prispieť k riešeniu problematiky predčasného ukončenia školskej dochádzky a nezamestnanosti mladých ľudí vytvorením predpokladov pre doplnenie nižšieho stredného vzdelania vo vzdelávacích programoch, v rámci ktorých by si žiaci doplnili nižšie stredné vzdelanie komplexne, súčasne so systematickým nadobúdaním zručností a pracovných návykov,“ píše.

Keď vzdelaniu konkuruje vidina zárobku

Ďalší deň sa romantika končí. Prichádzame do Veľkej Idy. Popri ceste vedúcej okolo východoslovenských železiarní stojí veľký múr oddeľujúci miestnu osadu od zasnených pohľadov okoloidúcich. Z rohov vytŕčajú pozbíjané príbytky, ktoré nás vracajú späť na slovenskú zem, na ktorej ešte stále nie je európsky blahobyt pre každého.

V centre obce, v spoločnom dvore s miestnou policajnou stanicou, sa nachádza komunitné centrum, kde tiež skúšajú projekt druhošancového vzdelávania. Cez sociálneho pedagóga a učiteľa popoludňajšieho vzdelávania chcú udržať žiakov v tomto programe, ktorý organizujú školy. Aspoň pár deťom sa tu snažia sprostredkovať možnosť ukončiť si riadne základnú školu a možno ich namotivovať, aby vo vzdelávaní pokračovali ďalej.

druhosancove-vzdelavanie
Dokončiť vzdelanie by pomohol aj systém duálneho vzdelávania. FOTO – Facebook Inštitút SGI

„Ja by som chcel byť policajtom,“ prezrádza mi Martin, najsmelší z detí, ktoré prišli na popoludňajší kurz. „Nevieš, či je v Košiciach policajná akadémia? Majster hovoril, že je… Len problém je, že mám astmu a musím fúkať do toho prístroja. Myslíš, že keď mám astmu, nemôžem byť policajt?“ rozhovorí sa Martin sediac na malých detských stoličkách spolu so svojimi kamarátmi z osady.

Hovorím mu, že toto naozaj netuším, ale myslím si, že existujú aj policajti s astmou. Ostatní chlapci sa mu smejú a robia si z neho srandu v rómčine, ktorej nerozumiem, a tak sa skúšam vyzvedať, z čoho sa smejú. V princípe sa dosť hanbia, iba Martin mi rozpráva, že si robia srandu z toho, že musí používať prístroj pre astmatikov. „Aspoň nefúkam iné veci ako ty,“ rozohní sa Martin na jedného z chlapcov. Čo tým myslel, mi už nikto nechce vysvetliť…

Rastúci trh a ekonomická prosperita Slovenska paradoxne vytvárajú konkurenciu vzdelávaniu. Práca sa dostáva aj do lokalít, kde jej doteraz nebolo dostatok, a vytvára tak tlak rozhodnúť sa medzi rýchlym zárobkom alebo lepším vzdelaním, ktoré by neskôr mohlo viesť k lepšiemu uplatneniu na trhu práce a v spoločnosti.

„Mladý človek, ktorý sa zamestná a poberá príjem hneď, si len veľmi ťažko uvedomuje, že možno neskôr, po ukončení školy, by mal lepšie uplatnenie,“ hovorí Ľudmila Stašáková, koordinátorka programu podpory druhošancového vzdelávania v Inštitúte SGI. „Na druhej strane, minule sa nám ozval jeden pán zo stredného Slovenska, ktorý sa nás pýtal, ako by si mohol dokončiť základnú školu vo svojej lokalite. Písal, že nemá problém s prácou, aktuálne pracuje, dokonca má kúpený byt na hypotéku, no hanbí sa, že nemá riadne ukončenú základnú školu,“ pokračuje Stašáková.

Mentor z Podsadku Dávid Korčkovský hovorí, že miestni obyvatelia sú zvyknutí riešiť to, čo je tu a teraz. „Určite by im pomohlo duálne vzdelávanie, keby už počas štúdia pracovali v nejakej firme a dostávali výplatu. Navyše, keby sa osvedčili, hneď po škole by sa mohli zamestnať. To je veľmi dôležité v tejto komunite – mať prácu, mať príjem a zabezpečiť rodinu,“ hovorí.

Autor spolupracuje s Inštitútom SGI

Ďalšie články od autora:

Tulák pôsobiaci vo viacerých mimovládnych organizáciách, punkový hudobník z bratislavskej kaviarne.