Mám strach z toho, v akej budúcnosti budú žiť moje deti, hovorí Lucia z iniciatívy Znepokojené matky

Na svete rastie hnutie rodičov, ktorí sa boja o to, kam budú siahať dôsledky zmeny klímy, keď ich deti vyrastú. Spoločne preto organizujú protesty a upozorňujú na to, že konečne treba začať konať. Na Slovensku sa takto spojili Znepokojené matky a premiéra žiadajú, aby vyhlásil stav klimatickej núdze. Prečo by sme mali poslúchať znepokojené matky? Prečítajte si v rozhovore s jednou zo zakladateliek iniciatívy Luciou Szabovou.

Ako ste sem do Prezidentskej záhrady prišli?

Autobusom.

Veľa rodičov totiž hovorí, že všetko sa snažia robiť eko, ale bez auta sa v Bratislave nedá fungovať a témou dnešných dní je aj parkovacia politika. Tak ako to je? Dá sa to?

Dá sa to, ale samozrejme záleží na tom, kde človek býva. Keď býva v nejakej prímestskej časti, ako napríklad Rusovce, či Jarovce, tak je to náročnejšie. To potom človek môže cestovať aj dve hodiny, keď mu autobus ujde. Ja mám tiež auto, ale snažím sa ho používať čo najmenej len vtedy, keď je to naozaj nutné. Je podľa mňa dobré, že sa nad tým ľudia zamýšľajú a zvažujú svoje individuálne kroky, ale zároveň nie je dobré, keď majú tendenciu sa akoby bičovať. Mnohí hovoria, že niečo nerobia úplne správne a nie sú dosť dobrí. Negatívna emócia nepomáha v dlhodobej snahe nájsť riešenia. A niektorí ľudia majú tendenciu sa až tak lustrovať – zisťujú, kto má auto, či triedi odpad, či kupuje plastové fľaše. Mňa tak lustrujú už roky a zvykla som si na to, ale myslím si, že to nie je dobré.

lucia-szabova
Lucia s deťmi. FOTO – Archív autorky

Pýtam sa na to preto, lebo dnes je zodpovedná spotreba veľkou témou a mnoho ľudí, ktorí nemali vzťah k ochrane životného prostredia, sa tomu začína venovať. Je to však podľa teba dostatočné na to, aby sme sa zachránili pred klimatickou katastrofou?

Myslím si, že to nestačí. Je dobré, keď sa ľudia snažia zmenšovať svoju spotrebu a svoj dopad na životné prostredie, ale keď sa bavíme o klimatickej zmene, tak to nebude stačiť. Potrebujeme systémové zmeny, ktoré ja ako jednotlivec svojimi individuálnymi krokmi nedokážem ovplyvniť.  Príklad: keď budem používať elektrinu, tak elektrina na Slovensku je z časti vyrábaná z uhoľných zdrojov a nemôžem si vybrať, že chcem používať len zelenú energiu. Štát alebo mesto má vždy viac možností, čo môže urobiť. Systémové kroky majú oveľa väčší dopad. Keď sa zastavia uhoľné elektrárne, tak sa ušetrí toľko emisií skleníkových plynov, koľko ja neušetrím za polovicu svojho života.

S ďalšími matkami ste sa preto rozhodli zorganizovať protest, v ktorom ste poukázali na potrebu systémových riešení a sformovali ste vlastnú iniciatívu Znepokojené matky.

Úplne prvým krokom bol náš protest. Inšpirovali sme sa britskou iniciatívou Mothers rise up, ktorá je oveľa širokosiahlejšia. Ony poukazujú na to, že v krajinách, ktoré sú najviac postihnuté klimatickou zmenou, sú práve matky s deťmi tie, ktoré najviac trpia. Tak je to vždy, aj keď sú vojny alebo iné konflikty, najzraniteľnejšie sú práve matky s deťmi. Mothers rise up hovoria o tom, že ako matky chcú povstať, aby ich klimatická zmena tak neohrozovala. Táto myšlienka nás oslovila, lebo nás to tiež trápilo a mali sme potrebu urobiť niečo viac.

Chceli sme povedať, že aj my, matky, rodičia, vnímame problém klimatickej zmeny a chceme, aby sa s tým niečo robilo. Zorganizovali sme teda protest, na ktorý napriek zlému počasiu prišlo dosť veľa ľudí a myslím si, že máme celkom dobrý ohlas. Hovoríme totiž za bežnú populáciu, nie sme ani vedci, ani aktivistky, ani političky. Ľudia sa ku nám teraz snažia pridať. Naša myšlienka je veľmi jednoduchá – už nepotrebujeme vymýšľať riešenia, je totiž obrovské množstvo riešení, návodov a nápadov, ktoré sa nerobia. Jasné, že nie všetko už je vymyslené, ale je tu kopec vecí, ktoré môžeme urobiť, vieme ako na to, ale nerobí sa nič.

Potrebujeme systémové zmeny, ktoré ja ako jednotlivec svojimi individuálnymi krokmi nedokážem ovplyvniť. 

Prečo sa to podľa teba stále nedeje?

Lebo tu na to nie je politická vôľa. Politici nereflektujú na to, čo vedci hovoria. Aj celé študentské hnutie, ktoré sme chceli podporiť našimi protestmi, je len o tom, ako dať ďalší hlas vedcom, ktorí to už roky hovoria. Dvadsať rokov tu hovoríme o klimatickej zmene, tie posledné roky je to stále alarmujúcejšie, no naša akcia stále nie je dostatočná. Na Slovensku robíme veľmi málo, miesto toho stále počúvame výhovorky typu: treba, aby Čína niečo urobila, treba, aby USA niečo urobili. Áno, bez nich sa nepohneme, ale každý musí začať od seba. Musíme to urobiť aj my a musí to urobiť úplne každý. Ja žijem na Slovensku, tak budem presviedčať politikov, ktorých volím ja, aby niečo urobili proti zmene klímy, pretože možnosti máme, len ich treba urobiť.

Ako vnímaš, že náš premiér, ale aj iní zodpovední, hovoria, že si uvedomujú, že so zmenou klímy treba niečo robiť, ale vždy pridajú aj druhú časť, že zároveň musíme ochraňovať aj náš priemysel.

Toto je v úplnom protiklade. Na jednej strane povie, že musíme chrániť klímu a v momente dodá, že klímu vlastne nebudeme chrániť, pretože tým, že budeme podporovať priemysel, tak tú klímu nechránime. Budeme chrániť klímu, ale naďalej budeme ťažiť uhlie. To sa predsa úplne vylučuje! To sú presne tie veci, ktoré treba zastaviť. Musíme prestať podporovať znečisťovateľov. Miesto toho musíme investovať do iného druhu priemyslu a znižovať rast, za ktorým sa neustále tak ženieme. Bez toho to nepôjde.

Slovensko sa bohužiaľ doma tvári, že chce podporovať klímu, ale reálne kroky vlády tomu nenasvedčujú. Ani na európskej úrovni tomu nenasvedčujú. Predtým, ako som išla na materskú dovolenku, som pracovala pre Greenpeace a dobre si pamätám, ako naše delegácie zakaždým, keď sa schvaľovali smernice týkajúce sa emisných cieľov alebo iných enviro otázok, nestáli na tej dobrej strane, ktorá by sa ich snažila podporiť. Vždy sme buď stáli tak nejak bokom, alebo sme sa dokonca často snažili prísť na to, ako tie ciele znižovať. Doma síce hovoríme, že sa snažíme, ale v praxi to vyzerá úplne inak a často stojíme skôr na tej zlej strane.

znepokojene-matky
Na Klimatickom pochode rodičov. FOTO – Mišenko/Znepokojené matky

Tie spaľovacie motory a uhoľné elektrárne budú však tak či tak jedného dňa skončiť. Myslíš, že si naši predstavitelia uvedomujú, že podporou statusu quo vlastne nemyslia na budúcnosť?

Celý mindset, nastavenie v hlave, našich politikov, je úplne chybný. Tým, že sú volení na štyri roky, tak rozmýšľajú v krátkodobých horizontoch. Neviem úplne, čo je ich ozajstnou motiváciou, ale ak by skutočne chceli chrániť občanov, tak by rozmýšľali aj v dlhodobejších horizontoch. Konkrétne ťažba uhlia je tak absurdná, že je nepochopiteľné, prečo sme to už dávno nezastavili. Je totiž tiež pravda, že čím dlhšie budeme čakať, tým ťažšia bude pre nás zmena. Krajiny, ktoré sa na zmenu začali pripravovať skôr, to budú mať elegantnejšie, môžu nad tým porozmýšľať, pripraviť sa na ten prechod, aby priemysel tak nezabolel a aby sa tomu ľudia prispôsobili. Pre nás je však už teraz neskoro, čiže čím dlhšie nám to bude trvať, tým radikálnejšie riešenia to budú musieť byť, ktoré budú aj pre ľudí bolestivejšie.

Vy ste premiérovi odoslali svoje požiadavky. Čo žiadate?

Najhlavnejšia myšlienka našich požiadaviek je, že chceme, aby Slovensko začalo konať teraz a veľmi konkrétne. Slovensko má pár plánov a stratégií, ale my potrebujeme veľmi konkrétny akčný plán. Chceme, aby Slovensko vyhlásilo niečo v štýle Veľkej Británie – núdzový stav, ale nie tak, že to bude len také prázdne vyhlásenie, ale určia sa konkrétne kroky, a síce, aby klimatická otázka bola pre krajinu skutočne priorita. Takže pri prijímaní akýchkoľvek zákonov a rozhodnutí bude klimatická zmena to prvé, na čo budeme myslieť. Dnes je totiž skôr opačne. Ak sa vôbec urobí nejaké posúdenie dopadov na životné prostredie, tak to ešte neznamená, že sa ním budeme aj riadiť.

Čo ďalej žiadate?

Chceme aj, aby Slovensko prestalo investovať do rozvoja fosílnych zdrojov. Slovensko má investičné zámery v zahraničí, kde sa prostredníctvom svojich bánk zaručuje za rôzne projekty. Napríklad v Turecku sa mala stavať uhoľná elektráreň, do ktorej chcelo investovať aj Slovensko. Nakoniec sa stavať nebude, ale podstatné je, že keď peniaze prestanú ísť do takýchto projektov formou dotácií a štátnych záruk, tak tieto projekty nebudú schopné ďalej žiť.

Rovnako samozrejme chceme, aby sa na Slovensku prestalo s odlesňovaním, čo je veľký problém nielen čo sa týka klimatickej zmeny. Ďalej žiadame aj prechod na udržateľné poľnohospodárstvo. Síce to nie je na prvý pohľad tak jasné, ale je to veľmi dôležitý krok v boji proti zmene klímy. Tak isto chceme, aby Slovensko ukončilo podporu znečisťovateľov. U nás totiž peniaze z predaja emisných kvót idú často naspäť ku znečisťovateľom, ktorí si z toho potom robia nejaké svoje projektíky. To by tak ale nemalo byť. Mali by sa používať na podporu jednotlivcov, aby si mohli ľudia znižovať emisie napríklad cez solárne panely, izolácie budov a podobne. Nedáva mi zmysel, aby sme podporovali naspäť veľkých znečisťovateľov.

Kedy ste svoje požiadavky premiérovi poslali?

Pred mesiacom a zatiaľ sme nedostali odpoveď. Rozhodli sme sa mu teda pripomenúť piknikom v parku pred úradom vlády. (rozhovor bol nahrávaný pred spoločným vyhlásením premiéra a prezidentky o podpore vyšších cieľov redukcií emisií EÚ, pozn. red.)

Slovensko sa bohužiaľ doma tvári, že chce podporovať klímu, ale reálne kroky vlády tomu nenasvedčujú.

Čo by ste mu povedali, keby za vami premiér na piknik prišiel?

Porozprávali by sme sa s ním o tom, čo konkrétne myslí tým, že povie, že chce chrániť klímu a zároveň chrániť priemysel, lebo to sa naozaj nedá. A tiež chceme naozaj vedieť, čo chce táto vláda robiť pre naše deti. Keď si predstavím, čo sa môže diať v tom čase, keď budú mať moje deti toľko rokov, čo ja teraz, tak to môže byť skutočne desivé. Znie to možno emotívne, ale je to tak. Hovoria nám, že na to máme ísť rozumne, že nemáme byť alarmistickí a hysterickí, že nemáme preháňať. Neviem, čo je hysterické na tom, keď poviem, že moje deti môžu žiť v budúcnosti, ktorá pre nich môže byť veľmi ťažká. Podľa mňa tí politici sú preháňajú, keď mi hovoria, že si to nemám všímať. Oni jednoznačne ignorujú tisícky vedcov z celého sveta, ktorí nám hovoria, že máme problém. A keď im to povieme, tak len mávnu rukou a povedia, nech nepreháňame. A z toho som znepokojená!

Ako vnímaš to, že aj niektorí novinári označujú požiadavky aktivistov za hlúpe a prehnané?

Sme v stave, kedy vznikajú rôzne skupiny, ktoré si uvedomujú, že máme problém a každá má svoj slovník. Podľa mňa je dobré, že každý komunikuje trochu inak. Čo podľa mňa nie je dobré, je, keď sa budeme tváriť tak, že vieme, že je tu problém, ale budeme k nemu pristupovať takým tým umierneným spôsobom a nebudeme hysterickí. Ale ja nie som hysterická, ja si len uvedomujem závažnosť našej situácie. Keď mi raz horí dom, tak schmatnem deti a bežíme von. Nebudem pokojným hlasom hovoriť, že hlavne kľud, ešte si tu doumývajme riad a potom pokojne pôjdeme. Za ten čas tam zhoríme! Bohužiaľ, v takejto situácii sme. Nehovorím, že tu máme začať v panike pobehovať okolo, ale aby sme boli konštruktívni a začali konečne niečo robiť.

znepokojene-matky
Znepokojené matky odovzdali svoje požiadavky premiérovi. FOTO – Archív Znepokojené matky

Prečo by mal premiér počúvať matky, keď nepočúval tisícky vedcov, iných aktivistov, študentov…

Mal by počúvať všetkých. My k tomu nepristupujeme tak, že by niekto mal počúvať zrovna nás. Chceme ukázať, že aj nám na tom záleží a že aj my rodičia sa bojíme o naše deti a máme veľmi konkrétny dôvod, prečo nám na tom záleží. Sme len ďalšou skupinou, ktorá hovorí, že treba konať. Myslím si, že naši politici by mali prihliadať na to, aby aj budúce generácie tejto krajiny mali kde žiť.

Jedna z novších štúdií hovorí o veľmi pesimistickom scenári, podľa ktorého to do roku 2050 bude s našou planétou veľmi zlé. Ako sa cítiš, keď si čítaš takéto správy?

Hrozne. Tým, že to sledujem už veľa rokov, tak vidím, ako sa tie predpovede menia. Stále sa ukazuje, že naše predošlé odhady boli príliš konzervatívne a v realite to bude horšie a horšie. Mám obavu, že vlastne ešte nevieme, čo všetko sa môže stať. Môže nastať niečo, s čím nerátame. My nepoznáme všetky premenné tých modelov. Naozaj sa bojím a ani nie tak o seba, to už nejak prežijem, ale hlavne o tie moje deti.

Ako vnímaš hnutie ľudí, ktorí odmietajú kvôli zmene klímy mať deti? Ty si sa nebála mať deti?

Ja im úplne rozumiem. Moje rozhodnutie, či mať ďalšie deti, alebo nie, pretože mám ešte jednu staršiu dcéru, som veľmi zvažovala. Ja sa ale priznám, že ma prevalcoval ten materský pud (smiech). A aj môj manžel mi prehovoril do duše s tým, že ľudia sa už rodili do rôznych období a bude to síce pre tie deti ťažké, ale máme nechať na nich, ako sa s tým popasujú. Úplne rozumiem ľuďom, ktorí sa rozhodnú inak a následkom môjho rozhodnutia je aj to, že ja sa na deti každý deň dívam a mám strach. To, čoho sa ľudia, ktorí nechcú mať deti, boja, teda, aby ich deti nežili v zlom svete, ja už zažívam v realite v podobe mojich detí. Je to psychicky dosť náročné a podľa mňa je práve tá desivosť klimatickej zmeny jedným z dôvodov, prečo si to veľa ľudí stále nechce pripustiť. V momente, keď si to pripustia, tak je to desivé a ťažko sa s tým vyrovnáva.

Naozaj sa bojím a ani nie tak o seba, to už nejak prežijem, ale hlavne o tie moje deti.

Ako podľa teba s deťmi o zmene klímy hovoriť a ako ich vychovať k tomu, aby k nej prispievali čo najmenej?

S malými deťmi je to trochu ťažšie, jedine je možné ich viesť k tomu, aby prírodu chránili. Treba ich vodiť do prírody, ukazovať im, ako funguje svet, viesť ich k nekonzumnému spôsobu života. Každá snaha sa na tých deťoch nejak odrazí a keď budú staršie a budú chápať aspoň trošku, čo sa deje, tak im treba vysvetľovať základné princípy toho, čo sa so Zemou deje. Treba o tom ale hovoriť v pozitívnom smere, motivovať ich k zmene, lebo inak budú vystrašené, paralyzované a nešťastné, čo nie je konštruktívne a k ničomu to nevedie.

Deti z toho môžu byť vydesené?

Ani dospelí to nezvládame až tak dobre, priam by som povedala, že to mnohí zvládame veľmi zle. Očakávať od dieťaťa, že to prijme bez problémov, je trochu nereálne. Deti sú v tomto úžasné, majú taký nezkazený pohľad na svet a keď im teda poviete, že niekde ubližujeme planéte, nepozerajú na peniaze, ale pôjdu za tým, čo je hodnotovo správnejšie.

Myslíš, že aj školy vedia v tomto smere zohrať nejakú rolu? Je vzdelávanie v tomto smere na Slovensku podľa teba dostatočné?

Nemám to nejak systematicky zmapované. Mám to len zo skúsenosti s mojou prvou dcérou, ale systematicky je podľa mňa čo zlepšovať. Niektorí učitelia to berú ako niečo nasilu, čomu sa im nechce venovať, čo je podľa mňa škoda, lebo je veľa možností, ktoré sa dajú v škole s deťmi robiť.

Si teda ohľadom našej budúcnosti skôr optimistka alebo pesimitka?

Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka. Povedala by som, že polku dňa som optimistka, polku pesimistka. Donedávna som bola skôr skeptická, teraz ma trochu povzbudili študentské hnutia. Ešte sme však ale nič nedosiahli. Momentálne mám nádej, ale nepovedala by som, že som optimistka. Stále som znepokojená.

Ďalšie články od autora:

Novinárka, študentka manažmentu prírodných zdrojov na viedenskej BOKU. Aktívna mestská cyklistka so záujmom o komunálnu politiku a životné prostredie. Členka Slovenského ochranárskeho snemu.